Inariho príbeh Ninju! Epizóda 7:Strata.

V miestnosti bola tma. Okná tu neboli a dvere boli zamknuté.
"Ste pripravení?" spýtal sa ženský hlas.
"Áno." odpovedali jednohlasne dva mužské.
Chvíľu bol počuť len zvuk skladania pečatí.
Potom sa v tme rozžiarila nabielo dlaň mieriaca k zemi.
Potom sa k nej pridala druhá, cudzia ruka.v jej ruke svietila veľká, svietiaca, otáčajúca sa guľa.
Techniky sa spojili a izba sa rozsvietila.

NA DRUHÝ DEŇ.

"To je vrchol! Meškajú už pol hodiny!" hneval sa Ebizu.
"Nebojte sensei, oni prídu!" povedal Udon.
S Moegi čakali pred hlavnou budovou, a čakali na Inariho s Konohamaruom

O ďaľších 15 minút...

Chystali sa na cestu. Inari a Konohamaru nedorazili, tak budú musieť ísť sami.
Vyšli do lesa, a zamierili k prvému bodu zastávky, kde mali dôjsť večer.

Podvečer...

Už skoro dorazili.
Potom Moegi začula divný zvuk.
Prichádzal od čistinky, kde mali spať.
Vyskočili na ňu a pripravili sa na boj.
Ale aké bolo ich prekvapenie, keď zbadali...
...nás dvoch. "Čo vám to tak trvalo!?" zakričal Konohamaru.
"Tak vám príde vtipné, že neuposlúchnete rozkazy, necháte nás ako debilov čakať pred hlavnou bránou, prídete sem, rozbalíte tu tábor bez nás a ... Čo to tu tak voní?"
spýtal sa Ebizu-sensei. "Instantný Ramen. Konohamaru ho nabalil dosť pre celý tým." rozosmial som sa.
Tak sa nakoniec aj oni vybalili, zjedli sme Ramen, a potom začal briefing.
Slova sa ujal Ebizu-sensei.
"Takže, ja tu mám päť uniforiem, patriacich Komaki ninjom. Prezlečieme sa do nich, rozmiestnime bomby po továrni, a keď začne útok, odpálime ich. Oni začali podporovať Akatsuki, a my to skončíme. Jasné?"
prikývli sme, a išli spať.

NA DRUHÝ DEŇ.

Išiel som z nákladom piatich katán na kontrolu.
Napriek tomu že bola produkcia zbraní zvýšená, atmosféra nevyzerala bojová. Len tu bol strašný hukot.
Výbušniny sme rozdelili už pred štvrť hodinou.
BÚÚÚÚÚÚÚM!!!!!!! Hlavná brána sa rozletela, a dnu vtrhlo 20 po zuby ozbrojených Ninjov.
"ÚTOK!" zavreštal jeden nepriateľ vedla mňa.
Zhodil som na zem všetky katany okrem jednej a od zadu som ho prepichol. Spadol na zem a nehýbal sa.
Nasledujúcich desať minút bolo peklo.
Ľudia okolo mňa bojovali ako zbesilí.
Niekto ma chytil za plece.
Otočil som sa a zbadal Konohamarua.
"Neviem ich nájsť." povedal.
Obzrel som sa.
Ostatných som nevidel od vtedy, čo sme nastražili bomby.
Obzrel som sa a uvidel Moegi.
Nejaký ninja ju aj s ostytnými viedol do skladu.
"Za nimi!" zakričal som na Konohamarua. Prebojovali sme sa do skladu, a uvideli sme tú najväčšiu hrôzu v mojom živote.

Moegi, Udon aj Ebizu boli zavretí v klietke. Pod ňou boli všetky trhaviny z továrne. A na jednom balíčku výbušný lístok.
Chvílu to trvá opísať, ale ja som si to uvedomil behom jednej sekundy.
Ten parchant tam stál, a v ruke držal nôž, asi kuchyňský.
"Ste tu neskoro. Nich už nezachránite." povedal.
"Vlastne je dosť smutné, že ste ten konflikt medzi vašou a mojou dedinou rozpútali."
"O čom to hovoríš? Vy ste Akatsuki podporovali!" zahučal som.
"To nie je pravda. Dostali ste zlé informácie, nevediac, že ide o pascu. Keď to tu nájdu, nájdu iba päť ninjov tejto dediny a uniformu jedného hajzla s Konohy, ktorý to tu vyhodil do vzduchu."
A potom mi to docvaklo. Ten týpek mal na sebe uniformu Konohy, zatiaľ čo my sme ešte stále mali Komaki uniformy.
Chlapík sa napriahol s nožom. Boli sme príliš ďaľeko na to, aby sme ho zastavili.
Výbuch bol obrovský. Najprv nás zasiahla tlaková vlna a potom všetko ostatné v dosahu pohltili plamene. Vlna nás vyhodila mimo dosahu plameňov, ale pristátie bolo tvrdé. Mňa odhodilo do krabice z obväzmi, Konohamaru pristál na zemi.
S bolesťami som sa postavil, a pozrel na zdevastovanú stenu v plameňoch, kde bol sklad.
Nie.
To nebolo možné.
"NIIIEEEEEEEEEEEEEEE!!!" zareval Konohamaru. Úplne zošalel, lebo sa rozbehol do plameňov.
Schmatol som ho.
Nedovolil som mu sa tam vrhnúť.
"PUSTI MA INARI! OKAMŽITE!!!" reval.
Otočil som si ho tvárou ku mne, a jednu mu vrazil.
"Mŕtvy ich nepomstíš!"
"Ale on tam zareval s nimi!"
"Povedal, že po ňom nájdu uniformu, a že po nás telá." povedal som mu.
"A pozri sa hentam!" povedal so mu, a ukázal smer.
Pozrel sa, a uvidel to, čo ja. Ten parchant utekal hlavnou bránou.

Utekal som.
Vedel som, že moja práca prinesie ovocie.
Komaki sa pripojí k Akatsuki.
Obzrel som sa, a uvidel jedného z tých špehov, čo sa dostali do továrne.
Tu v lese sa mu určite stratím.
Otočil som sa...

A potom som ho schmatol za ruky, vykrútil mu ich a čakal na Konohamarua a moje "ozajstné ja".
Bol som Kage Bushin.

Prišiel som k vrahovi s Konohamaruom, a prehovoril k nemu: "Niekam sa chystáš?"
"Čo dosiahnete mojou smrťou? Ja som bezcenný!"
"Možno pre Akatsuki. Ale pre nás je dôležitá tvoja smrť." povedal kamenne chladným hlasom Konohamaru.
Pozrel som naňho.
Mal v očiach výraz úplného šialenca.
"Pripravený?" spýtal som sa.
Pečate som zložil už dávno.
Ukázal tú ruku, ktorú som mu nevidel.
Mal v nej Rasengan.
Ruka sa mi rozžiarila dobiela. Priložil som svoju ruku k Rasenganu, a začal doň vkládať čakru.
Guľa sa rozžiarila ako slnko.
"Za naších kamarátov, ty parchant!"
zareval naňho Konohamaru.
Potom sme sa k nemu vrhli, a vrazili mu guľu do hrude.

Ohodilo ma.
Guľa ma poháňala vpred, a ja som sa nehybne nechal unášať.
Tá guľa ma paralizovala! uvedomil som si.
"tvoja posledná chvíľa!" zareval jeden z tých chalanov.
"hľaď do žiary zabíjacieho svetla!" pokračoval druhý.
"Raiton: Shi-Rasengan!" zvolali jednohlasne.
Potom sa svetlo rozžiarilo tak silno, že som videl iba bielu.
Pred očami mi prebehol život. A potom bola už len tma...

Pozrel som sa na svoju ruku. Mal som na na nej veľa rezných rán, spôsobených Rasenganom.
Konohamaruova visela bez pohybu vedľa neho. Moja technika ju znecitlivela natoľko, že ňou nemohol hýbať.
S týchto zranení sme sa pri prvom použití liečili päť dní.
Potom sa Konohamaru rozplakal.
Mal toho dosť. Zabili mu priateľov, ktorých poznal celé roky.
Vyhodil som si ho na chrbát, a odišiel som hľadať našich.
Boli sme slabí, ale museli sme to stihnúť, ak sme sa chceli dostať domov.
Telo toho hajzla som tam nechal. Nech zhnije! pomyslel som si.
Vybehol som na čistinu.
Uvidel som našich, ale už som bol príliš unavený na to, aby som ich dobehol.
"TU SME!!!" zakričal som z posledných síl, a potom som spadol na zem.
Pamätám si, že som počul že sa dvaja naši otočili a rozbehli k nám.
Potom si už pamätám len to, ako ma otočili a spoznal som tváre Sakury a Hinaty...

KONIEC SIEDMEJ ČASTI