Tak o mňa bojuj - Aj úsmevom sa dá zabíjať 18
Dúfam, že sa vám bude nový diel páčiť.
Koktám. No keď sa tak nad tým zamyslím, stáva sa mi to skôr pri určitých ľuďoch. Kedysi som koktala stále, no dnes už nie. Dnes už kokcem skôr len mi dvoch ľuďoch.
Až teraz som si to uvedomila. Nekoktala som ani keď som sa hádala so Sakurou, alebo keď som bola hocikedy s Daichim. Kokcem, keď som nervózna, alebo sa mi niekedy zamotá jazyk.
No... ale úprimne, uvažovať nad tým kedy koktám, keď ešte neviem čo si oblečiem na večeru k mojim budúcim svokrovcom o 18.45 nie je veľmi múdre. Hlavne keď tam máme byť o siedmej.
Myslela som, že keď sa začnem obliekať o 18.15 tak všetko stihnem a aj to tak mohlo byť, bola som namaľovaná, kabelka bola pripravená, ale oblečenie nie.
No vážne. Itachi povedal, že to nebude formálne... len malé posedenie, ale... ale nemôžem ísť predsa v obyčajných šatách, alebo tričku a rifliach.
Párkrát mi zišlo na um, že by som skočila za Sasukem spýtať sa ho čo si oblečie, ale hneď ako som si predstavila čo mu poviem a snažila som sa nacvičiť si jednu či dve vety, zakoktala som sa a začala červenať... a usmievať. Aký to idiot.
Práve som si dala na seba fialové šaty, ktoré som mala na sebe v deň mojej narodeninovej oslavy (ťažké uveriť, že to bolo len nedávno), no len čo som si ich obliekla, uvedomila som si, že sú asi až moc formálne... alebo nie? Každopádne, už ma v nich videli – Itachi a Sasuke určite – takže si ich na seba dať nemôžem.
Odopla som si ich a začala vyzliekať, keď sa dvere do mojej izby prudko otvorili a vstúpil do mojej izby sám Sasuke, akoby mu celá patrila. Rýchlo som si šaty stiahla dole a celá červená som naňho vybehla:
„Čo tu robíš? Tie dvere... tie sú tam na to, aby sa na ne klopalo!“
Taká drzosť! Bože, keby som nahá... ani som na to nechcela myslieť.
„Ty nie si ešte oblečená! Ja by som mal byť naštvaný.“ Povedal, zavrel dvere a skrížil si ruky na hrudi. Sadla som si na posteľ a pridržiavala šaty.
„No... ono to nie je také jednoduché.“
Obzrel sa a uvidel moju posteľ zaplnenú oblečením, ktoré som si už vyskúšala.
„Bože.“ Pokrútil hlavou.
Začala som si ho očami prezerať a takmer som aj dýchať zabudla.
Bože, je vôbec ľudské a oprávnené byť až tak sexi? Mal na sebe čiernu bavlnenú košeľu a čierne rifle s converse teniskami.
„Čo je také ťažké na tom vybrať oblečenie?“ Začal prezerať oblečenie, ktoré už bolo nahádzané na posteli.
„No-no... pre teba je to jednoduché! Ty si môžeš na seba hodiť aj vrece od zemiakov a,“ stíšila som hlas, „vyzeráš skvelo.“ Hoci by ho lepšie vystihovalo "sexi"
Pozrela som sa naňho a on sa usmieval.
Nemôže byť nahluchlý?
Pozrel sa na moju otvorenú skriňu a začal prechádzať šaty, ktoré tam boli ešte zavesené. Nakoniec jedny vybral, akoby práve tie hľadal a hneď mi ich podal.
Vstala som z postele, pričom som si pridržiavala rozopaté šaty. Vzala som od neho šaty na vešiaku a prezrela si ich. Boli čierne po pás, a od neho dole na nich boli fialové kvety.
Neboli veľmi formálne, ale neboli zas ani také v ktorých chodíte na piknik. Prečo mi nenapadli skôr?
Pozrela som sa na Sasukeho, ktorý sa jemne usmieval.
„No...“ začala som sa červenať a usmievať, „tak si ich asi oblečiem.“
Zdvihol jedno obočie a prekrížil si ruky na hrudi, presne tak ako keď prišiel do mojej izby. Dívala som sa naňho a on zas na mňa. Čakala som kedy odíde. Nič nehovoril a ani sa nebral na odchod, tak som sa ozvala:
„No, tak si ich teraz oblečiem.“ Povedala som (cítiac sa trápne, keď som si uvedomila, ako môj hlas pri tom znel) a hádzala po ňom pohľady, ktoré mali naznačovať odchod.
„Do toho.“ Kýval hlavou na znak súhlasu.
„Sama.“ Povedala som, no on sa nehýbal.
„Bez pomoci.“ Stále sa nebral na odchod.
„Bez divákov.“
„No, mala by si sa do toho pustiť, lebo by sme už mali aj pomaly vyraziť.“ Povedal, akoby som len zdržovala.
Žartuješ, však?
Prosím, veľmi prosím, nech sa nezakoktám.
„Tým myslím – vypadni.“
Do šľaka! Radšej, aby som sa zakoktala! Nebolo to príliš hrubé?
„Nebuď smiešna, som tvoj snúbenec, môžem ťa vidieť nahú.“ Po poslednom slove som sa okamžite začala červenať. Samozrejme, mala som na sebe aj spodné prádlo. Dúfam, že si nemyslel, že by som išla... naostro?
„T-Tak to teda nie si!“ zdvihol obočie, tak som sa poopravila, „teda... ešte nie si.“
„Tak definuj náš terajší vzťah.“ Povedal s úškrnom.
No vážne, o čo mu ide?
Otvorila som ústa, ale sama som si nebola istá, čo povedať. Naklonil jemne hlavu na stranu a mne sa vážne ťažko skladala súvislá veta. Odvrátila som pohľad a prehovorila:
„Chodíme spolu a čoskoro sa vezmeme.“
„Správne,“ sadol si na posteľ, „a kde je tá časť so zasnúbením?“
Rozhliadla som sa po izbe a premýšľala kde sa prezlečiem. Prichytila som si šaty, ktoré som mala na sebe, vzala so sebou tie, ktoré mi dal Sasuke a šla som do kúpeľne. Dvere som nechala pootvorené a začala sa prezliekať.
„To už je na tebe. Ja predsa nejdem žiadať o ruku teba.“ Oveľa ľahšie sa mi skladala súvislá veta.
Nie, musím sa pozbierať. Už nekokcem síce pri každej vete, ale aj tak to nie je ružové. Nemôžem sa naňho dívať, keď s ním budem hovoriť.
Bol potichu a ja som si práve obliekala tie šaty, ktoré mi podal. Nakoniec prehovoril príšerne blízko, až som sa zľahla, že je za mnou a splašene som sa udrela do umývadla.
Z úst sa mi vydralo „Au“ a tichá nadávka. No vážne, kto si bude dávať v takej chvíli pozor na jazyk (slovník)?
„... Si v poriadku?“ Spýtal sa neistým hlasom tesne pri dverách.
Prehltla som hrubosť v hlase a povedala:
„Úplne. Len... len som trochu nemotorná.“ Dúfam, že tú nadávku nepočul.
Zapla som si rýchlo šaty, uviazala ich vpredu a otvorila dvere pred ktorými on stál. Bez slova odstúpil a ja som šla k zrkadlu. Nebude si myslieť, že som nejaká fiflena? Je to tak trápne...
Upravila som si vlasy a keď som sa k nemu otočila, práve zdvíhal z mojej postele čierny klobúk a prezeral si ho. Keď si všimol, že sa naňho dívam premeral si ma a s klobúkom šiel ku mne. Pozrel sa na ktorej strane je štítok a správne mi ho dal na hlavu. Keď mi ho tam dal a ja som si ho ešte upravila, pozrela som sa naňho a... prisahala by som, že moje srdce poskočilo.
On sa usmieval. A tak krásne... pohľadom sa dá zabíjať, ale myslím, že aj úsmevom.
Nemohla som si pomôcť a tiež som sa začala usmievať.
Stáli sme tam a ja som začala uvažovať či ma pobozká. Dá mi dole klobúk a pobozká ma? Lenže potom mi to doplo - ak budem takto uvažovať nikam sa nedopracujem.
Odstúpila som a šla k posteli po kabelku.
Kým som kontrolovala či tam mám všetky veci hovorila som si, že nie som zúfalka. Nepotrebujem niečo očakávať. Ak by ma chcel pobozkať schmatol by ma za ruku a pritiahol by ma k sebe, no neurobil to.
Dopekla, prečo to neurobil?!
Prehodila som si kabelku cez plece a otočila sa k nemu.
On, samozrejme nezostal stáť na tom mieste ako obarený a už si prezeral knihu, ktorú som si nechala položenú na kresle. Kniha, v ktorej som hlavného hrdinu spájala s ním.
Bože, prečo som ju tam ja hlúpa nechala?!
„Môžeme?“ Ohlásila som sa rýchlo a dúfala som, že veľa z toho obsahu neprečítal. Bude si o mne myslieť, že čítam hlúposti. Čo asi aj úprimne čítam, ale nechcem, aby si to myslel. Toľko k mojej logike.
Položil knihu na pôvodné miesto, otvoril dvere a nechal ma vísť prvú. Pozrela som sa na zem a povedala „Vďaka,“ potom za mnou vyšiel na chodbu tiež a zavrel dvere do mojej izby.
Schádzali sme dole schodmi, keď som uvidela Yuti niesť kyticu s červenými ružami.
„Páni!“ Nestihla som si zalepiť ústa a už mi to z nich vyletelo.
Zastavila sa a usmiala, keď ma uvidela.
Prišla som k nej a dotkla sa tých kvetov. Bola som síce alergická, ale čert to ber, boli nádherné!
„Bola si ich kúpiť... alebo?“ Bola to dosť hlúpa otázka, keďže to bola kytica. Kytica tuctu ruží.
Jediná možnosť bola tá, že ju niekto niekomu daroval.
„Itachi-sama bol nahnevaný a požiadal ma, aby som ju vyhodila do koša, ale ja... no...“
„Nevyhadzuj ju.“ Povedala som s úsmevom, aj keď som nechápala, prečo by mal Itachi vyhadzovať kyticu ruží. A nahnevaný. Itachi. To nejde dokopy.
„Ako si želáte.“ Oplatila mi úsmev.
„Každopádne, Itachi... nevieš kde je?“ Spýtala som sa, mysliac na Sasukeho za mnou, ktorého určite nezaujímali moje reči s Yuti.
„No... po tej kytici som ho videla ísť na ulicu.“
„Možno už je v našom sídle.“ Povedal Sasuke.
„Tak my ideme.“ Povedala som a Yuti sa uklonila so slovami:
„Prajem príjemný večer.“
Prikývla som a Sasuke (na moje počudovanie) tiež.
Keď už sme išli po ulici Sasuke sa ozval:
„Nevedel som, že sa priatelíš so slúžkami.“
Jednoznačne si všimol, že mám s Yuti lepší vzťah, než by sa hodilo. Nechcela som však zapierať, keď už ma má poznať nech vie o mne všetko.
„Ja na tom nevidím nič zlé.“ Povedala som stále upierajúc zrak na cestu. Žiadny očný kontakt.
„Ani ja. Len konštatujem.“ Hm... konštatuje, že nevedel, že mám... no, mohol to povedať rovno.
„Chcem povedať,“ začal znova, „nemyslím, že je zlé, keď sa priatelíš so slúžkami... je to milé.“
Nemohla som si pomôcť a musela som sa zasmiať. Pozrela som sa na neho a on sa škriabal na hlave a díval inam.
„Zabudni na to.“ Povedal rýchlo.
Stále som sa usmievala a po chvíli som sa spýtala:
„Aká je tvoja rodina?“
Keď už som začala uvažovať nad tým, že bola chyba vôbec sa na to spýtať (asi 2 sekundy potom čo som položila tú otázku) mi odpovedal:
„Ťažko povedať. S niektorými by si si mohla rozumieť, no s inými zas nie.“ Nečakala som, že mi dopovie tak úprimne. Čakala som, že odpovie niečím nepríjemným. No vážne. Čo si o ňom vlastne myslím? Veď on v skutočnosti... hlupaňa.
Už predtým som myslela na to, že je v podstate celkom normálny, keď na mňa odrazu vytasil tú milenku... teda niežeby ju vytasil ako vytasil, ale... jesus cries. Nad čím to, preboha, premýšľam?
Ja neviem... vážne neviem čo si o ňom myslieť. Občas mám pocit, že je to psychopat.
No... skôr schizofrenik.
„A ty? S kým si v rodine rozumieš a nerozumieš?“ Nevŕtam sa v tom príliš? Nepýtam sa na veci, ktoré by som nemala?
„To je... zložité.“ Rada by som tomu rozumela. Rada by som rozumela jemu.
„Každopádne...“ z ničoho nič ma chytil za ruku, ja som si s ním automaticky preplietla prsty a pozrela som sa naňho. Pozrel sa na mňa, vzal mi z hlavy klobúk, ktorý si dal na svoju hlavu a dokončil, „my teraz hlavne predstierajme.“
Začervenala som sa a tuhšie som si s ním preplietla prsty, keď som si všimla, že sa blížime k našim známym, ktorí boli pri Ichiraku Ramen.
Keď sme šli okolo nich Sasuke mi pošeptal do ucha: „Niekedy však ani netreba predstierať, však?“
Koniec osemnástej časti.
Ďalšííí ^^ Neviem sa dočkať, začala som to čítať včera a do jednej v noci som to čítala Dokonalé to je
Wow je to úžasné-já vím že opožděně ale doufám v další díl
Misia L.
Je hrozně roztomilé, jak je před ním nesvá, zmatená, a jakej je do něj ještě blázen.
Dokonce se mi i moc líbí, jak si kladla důraz na výběr oblečení a jak mile ho vybral právě Sasuke.
Jsou moc rozkošní.
A ta poslední věta? Že někdy není třeba předstírat? Odpadávám.
Člověk ani nestačí mrknout a najednou dospěje. A s věkem přichází zkušenosti, ale i mnohem složitější mise. Proto po mnoha letech tak vřele uvítám návrat domů, do Konohy. Kde i z budoucího právníka může být skvělý shinobi nebo alespoň kritik vašich povídek.
Naruto, děkuji Ti za vše.
Júú, tak som sa dočkala ďalšieho dielu! Tvoja poviedka je jedna z mála, ktoré tu ešte pravidelne sledujem. Milé, romantické, oddychové a celkom sa pri tom zasmejem, takže: Ďakujem, že píšeš .
Wú.. veľmi pekné :3
~FC for mestekova~
Moje FanFiction
Perfektné teším sa na dalšiu časť krásne sa to vyvíja
Wow, the best pair of ever! :* Jen tak dále..
https://www.youtube.com/watch?v=gXldMvWnDso&index=3&list=LL-APymngtw01Es...
https://www.youtube.com/watch?v=2m4Jv16mdbU&index=16&list=LL-APymngtw01E...
neviem prečo ale mám hroznú chuť sa smiať a to od vety Už predtým som myslela na to, že je v podstate... bol veľmi pekný diel a sasuhina no coment len tak ďalej máš talent
Blog Mestekovej a Sabaku no Tanaris -> www.sameta.blog.cz/
Navštívte stránku Zakázaného ovocia!
Spoluautorská FF so Sabaku no Tanaris:
Zakázané ovocie chutí najlepšie - http://147.32.8.168/?q=node/107008
Wau krásný dočkala jsme se dalšího dílu je to krásný super waaaaa SasuHina máš to krásný těším se na další díl yes Arigato
30.7.2012
http://aikoandsayuri.blog.cz/
Je to úžasný, je vidět, že máš fakt talent. Už se těším na další díl
Asi nemá smysl doufat v NaruHina, co? Fňuk!
Ale jinak díl dobrý a na SasuHina skvělý!
Ach ten sentiment...