Zrození legendy II: 1.Smrť najbližších a nová známosť

Zrození legendy II:1.Smrť najbližších a nová známosť

„Rasengan!“
„Chidori!“ zakričali ninjovia naraz a ich najsilnejšie techniky sa stretli. Na cvičisku nastal výbuch a všade sa začal víriť prach. Po chvíli sa prach vytratil a uprostred neho ležali dvaja shinobi. Rýchlo dýchali, mali zatvorené oči. Jeden z nich mal čierne havranie vlasy s trošku dlhšou ofinou, ktorá mu padala do očí. Na sebe mal tričko s vysokým golierom v čiernej farbe s veľkým znakom Uchiha klanu na chrbte a mal oblečené čierne nohavice. Druhý mal blonďaté vlasy, ktoré mu trčali na všetky strany. V nich mu sem tam pohrával oranžový prameň. Na sebe mal oblečené čierne tričko s dlhým rukávom. Mal oranžové nohavice a červený plášť s čiernym lemom v podobe ohňa a na chrbte veľký znak Uzumaki klanu.
„Nemá to cenu,“ smial sa blonďák.
„Kedy konečne pochopíš, že ma nemôžeš poraziť, Uzumaki?“ uškŕňal sa druhý.
„Ale, Sasuke. Tu nejde o to, že ťa neviem poraziť, ale o to, že ťa nechcem poraziť. Sme predsa priatelia a navyše sám vidíš, že to vlastne ani nie je možné. Sme rovnako silní.“ Povedal Naruto a otvoril jedno svoje modré oko. Sasuke otočil hlavu k nemu a už s otvorenými očami sa na neho uškrnul.
„Snívaj, Uzumaki. Nikdy nebudeš tak silný ako ja.“ Naruto sa začal smiať a po chvíli sa k nemu pridal aj Sasuke. Po chvíli však prestali, skučiac bolesťou. Ležali tam ešte dlho, nevediac čo sa deje.

Niekde v lese
„Karin, zober Miako a utečte odtiaľto!“ kričal na nich Reibi. Miako tiekli slzy po tvári. Bola bezmocná.
„Miako, choď! Som hneď za tebou!“ kričal na ňu bezmocne. Ona len pokrútila hlavou a ďalej bojovala. Nechcela od neho odísť.
„Choďte obaja!“ kričala na nich Karin.
„Nikdy. Naruto by ma zabil keby zistil, že som ťa tu nechal.“ Nedal sa Reibi.
„Ježiši, myslite na vaše dieťa!“ kričala na nich Karin. Miako a Reibimu sa od prekvapenia rozšírili oči. Na chvílu vypadli z tempa uhýbných manévrov a obaja dostali ranu. Karin k nim pribehla a pomohla im vstať.
„Pošlem pre pomoc,“ hovorila rýchlo Karin a privolala jednu z Narutových líšiek. Predala mu správu a hneď na to zmizla.

Na cvičisku
„Naruto,“ ozvalo sa od niekiaľ a obaja ako na povel stály na nohách. Prekvapení sa pozerali na osobu pred nimi.
„Nagato, čo sa deje?“ pýtal sa Naruto rýchlo. Začínal niečo tušiť.
„Potrebujem, aby ste sa čo najrýchlejšie dostali k Miako, Reibimu a Karin. Nejde všetko tak ako malo. Na ich ceste späť ich prepadlo príliš veľa ninjov a podľa správy čo poslala Karin, nevyzerá to moc dobre.“ Narutovi sa na chvíľu zastavil dych.
„Kde sú?“ pýtal sa rýchlo. Hlas chladný ako ľad.
„Na hraniciach Ohnivej zeme. Zaútočili na nich ninjovia z Konohy.“ Viac nebolo treba hovoriť. Sasuke stál rýchlo pri Narutovi a niečo mu pošepkal.
„Fajn. Vďaka, Nagato. Len dúfam, že prídeme včas.“ Nagato prikývol a poprial im veľa šťastia. Po doznení slov zostal na cvičisku sám.

V lese
„Naruto, ukľudni sa.“ Prehovil Sasuke.
„Ako sa mám ukľudniť, sakra, keď im ide o život? Čo si mysleli? Čo ich syn?“ Kričal Naruto. Sasuke zostal ticho. Vedel si predstaviť čo Naruto prežíva. Za tých pár rokov čo sú spolu v Akatsuki, zistil o ňom všeličo. Dokonca sa stali priateľmi, na čo nikdy ani nepomyslel, že by bolo možné.
„Vieš si predstaviť, že sú mŕtvi? Ako to poviem ich synovi, ktorý keď vyrastie bude mať len fotku ich rodičov a bude o nich vedieť iba z rozprávania?“
„Naruto...“ povedal Sasuke skleslo do stratena. Túto jeho časť poznal až príliš dobre.
„Nebude to také ako keď si vyrastal ty. Bude mať rodinu, ľudí okolo seba, ktorí ho majú radi. Bude mať teba.“ Naruto sa za ním pozrel. Ako ľahko zistil na čo myslel. Ako dobre ho pozná.
„Nemysli na to teraz. Radšej si pohnime.“ Navrhol Sasuke. Naruto len prikývol a zrýchlil.

„Miako, Reibi!“ kričal Naruto na nich hneď ako ich uvidel ležať na zemi.
„Karin!“ kričal Sasuke a rýchlo sa rozbehol k nej. Klakol si pri ňu a odhrnul jej vlasy z tváre. Otvorila oči.
„S-som m-mŕtva?“ zašepkala a snažila sa k nemu zdvihnúť ruku. Sasuke ju za ňu chytil a pritiahol si ju k sebe.
„Nie. Si živá a si pri mne a ja ťa už nikdy nenechám odísť.“ Zašepkal k nej. Karin sa pousmiala.
„Musím byť na pokraji smrti, aby si mi toto povedal? Tak to by som mala robiť častejšie.“ Sasuke sa uškrnul.
„Nepreháňaj. Teraz ťa zoberiem naspäť spolu s Reibim a Miako a všetko bude v poriadku.“ Karin pokrútila hlavou.
„Miako je mŕtva, Sasuke...“ počul svojho kamaráta za sebou. Pustil Karin a rýchlo išiel k Narutovi.
„To nemyslíš vážne?“ vybuchol na neho Sasuke.
„Myslíš si, že srandujem?“ vybuchol aj Naruto a pozrel sa na Sasukeho. Po tvári mu tiekli slzy a od hnevu zatínal zuby.
„M-mia-ko,“ ozvalo sa od Reibiho.
„Reibi!“
„N-na-ru-to...“ zašepkal Reibi a Naruto k nemu rýchlo pribehol.
„Reibi, všetko bude v poradku. Zoberieme ťa domov a ošetríme ťa. Ja...“ Narutovi zlyhal hlas.
„N-nie. Ja...ch-chem ti nie-čo po-ve-dať,“ hovoril ťažko Reibi.
„Nehovor teraz. Šetri si sily. Potrebujeme ťa dostať čo najrýchlejšie domov,“ hovoril rýchlo Naruto.
„Naruto,“ prehovoril k nemu Sasuke a chytil ho za plece. Naruto sa na neho pozrel a Sasuke na neho len zakrútil hlavou. Naruto zvesil plecia a bezmocne sa pozrel na svojho najlepšieho priateľa, ktorý zomieral.
„Naruto, mám na teba prosbu.“
„Iste, čokoľvek.“ Reibi ukázal prstom, aby sa Naruto k nemu nahol, aby mu mohol pošepkať svoju prosbu. Narutovi sa rozšírili oči od prekvapenia a ešte viac mu začali tiecť slzy po tvári.
„P-pro-sím,“ žepkal Reibi. Naruto len prikývol, neschopný odpovede. Reibi sa usmial a zatvoril oči. Posledný krát vydýchol. Naruto kľačal pred svojim najlepším priateľom a oplakával ho.
„Naruto, musíme ísť. Inak takto zomrie aj Karin,“ šepkal Sasuke. Naruto sa na neho pozrel.
„Fajn.“ Odvetil chladne. Postavil sa na nohy. Zobral telá Miako a Reibiho a vyrazil spolu so Sasukem, ktorý držal Karin, na cestu domov.

Ubehli dva týždne od smrti Miako a Reibiho. Naruto ich pochoval hneď ten deň ako prišiel do Dažďovej. S nikým sa nerozprával, chodil ako bez života. V jeden deň prišiel o svojich dvoch najlepších priateľov, ktorí mu boli ako rodina, ktorú nikdy nemal. Teraz ju však má a kvôli nim sa snaží byť zase sám sebou. Prišiel domov a nasmeroval si to rovno do detskej izby. Nahol sa nad postieľku.
„Postarám sa o teba. Sľúbil som to tvojmu otcovi,“ šepkal Naruto malému černovlasému chlapcovi s modrými prameňmi v postieľke. Pousmial sa nad jeho kľudným spánkom a potichu odišiel z izby.

Naruto, náško syna sme pomenovali po tvojom otcovi. Chcem, aby si mu dal svoje priezvisko. Bude o nás vedieť, ale ty budeš jeho rodičom. Naruto, prosím. Je to naše posledné želanie. Len dávaj na neho pozor. Neverím niektorím metódam členov Akatsuki. Daj pozor, aby z neho nevyrástol niekto im podobný.

Naruto potriasol hlavou nad poslednými slovami Reibiho. Trošku sa pousmial. Vedel si tie ich metódy výchovy predstaviť. Už po niekoľký krát sa vrátil k myšlienke pomstiť sa Konohe. Zišiel dolu po schodoch a uprostred dverí zmrzol.
„Nech ti to ani nenapadne. Nenecháš tu Minata zase samého,“ vyprskla na neho Karin. Stála vo dverách ruku v ruke so Sasukem.
„Ako vieš na čo myslím?“ Sasuke s Karin nadvihli jedno obočie. Naruto sa uškrnul.
„Fajn. Dobre. Nepôjdem do Konohy, ale chcem ísť niekde inde. Nie nadlho.“
„Kam?“ opýtal sa prekvapene Sasuke. Naruto sa začal vykrúcať.
„Nebudem stážiť Minata pokiaľ nám nepovieš kam chceš ísť,“ navrhla Karin.
„Chcem ísť do Vírovej. Porozhladnuť sa tam po zvitku s technikami môjho klanu. Pod tými troskami by stále niekde mali byť.“ Povedal s povzdychom Naruto.
A ty vieš kde sú?“ Opýtal sa Sasuke. Naruto prikývol.
„Dobre, Naruto. Ale Sasuke pôjde s tebou.“ Naruto sa prekvapene pozrel na svoju sesternicu. Nakoniec prikývol a Karin si úlavou vydýchla.
„Kedy vyrážame?“ spýtal sa až príliš nadšene Sasuke.
„Ešte sa zastavíme u Nagata,“ povedal s úškrnom Naruto. Karin sa na nich usmiala a potom sa vybrala schodmi do detskej izby.
„Naozaj ideme do Vírovej?“ Spýtal sa Sasuke pochybovačne. Naruto vážne prikývol a vyšiel von dverami. Sasuke ho následoval.

„Takže chceš ísť do Vírovej?“ spýtal sa Nagato neveriaco a Naruto len prikývol.
„Ide so mnou aj Sasuke. Môže ťa informovať o každom našom pohybe, ak mi neveríš,“ navrhol Naruto.
„V poriadku.“ Naruto sa otočil na odchod.
„A Naruto? Buďte opatrný.“
„Iste.“ Uistil ho Naruto a odišiel z miestnosti.

Vo Vírovej dedine
„Zaútočili na nich ANBU Root pod velením Danza a Tretieho. Myslel som , že by ťa to mohlo zaujímať,“ povedal Sasuke, keď prehladávali trosky.
„Myslel som si to, ale ďakujem,“ povzdychol si Naruto. Zdvihol k nemu svoj pohľad a priateľsky sa na neho usmial. Ten sa však na neho nepozeral.
„Sasuke?“ spýtal sa a sledoval jeho pohľad. Od prekvapenia sa mu rozšírili oči. Pred ním stála malá skupina shinobi. Dve kunoichi a traja ninjovia. Jedna z nich vyzerala na vodkyňu. Tá druhá jej bola dosť podobná. Mali čierne dlhé vlasy. Jedna mala modré a tá druhá prenikavé zelené oči. Obidvaja sa nu uprene zahľadeli. Ich pohľad opätovala s úškrnom. Naruto si ju začal premeriavať. Na sebe mala čierne tielko a zelenú sukňu a pod ňou čierne legíny nad kolená. Mala vysoké topánky. Na rukách a nohách mala sieťované bandáže.
„Zaujímavá žena,“ šepkal Naruto Sasukemu a stále sa uškŕňal. Nevedel z nej spustiť oči.
„Naruto, vyzerá to, že tu niečo hľadajú. Pohnime si a vypadnime odtiaľto.“ Hovoril k nemu Sasuke a jemne ho buchol po ruke. Naruto sa k nemu zmätene otočil. Potom sa pozrel naspäť na ženu.
„Myslím, že sme to už našli. Teda, oni to našli.“ Zavrčal Naruto a Sasuke sa pozrel a skupinu shinobi. A naozaj. Tá žena so zelenými očami držala v ruke zvitok, pre ktorý prišli.
„Hej!“ vykríkol Naruto skôr ako stihol rozmýšlať. Sasuke si povzdychol.
A už zase koná skôr ako jeho rozum, myslel si.
„To je moje!“ kričal Naruto na ženu a vykročil k nej. Sasuke ho následoval. Tá žena sa zasmiala.
„Nevidím na tom tvoje meno. Si si istý, tým čo hovoríš, chlapče?“ posmievala sa mu.
„Nie som chlapec. A ten zvitok patrí môjmu klanu, takže je môj. Daj mi ho.“ Zamračil sa Naruto na ženu.
„Uzumaki klan vyhynul skôr ako si sa narodil, clapče.“ Vysmiala sa mu znovu do tváre.
„Dokonca aj posledný Uzumaki čo žil v Konohe zomrel pred pár rokmi.“
„Tak to sa mýliš. Ja som z klanu Uzumaki.“ Zasmial sa Naruto.
„Dokáž to.“ Vyzvala ho černovláska. Skryla si zvitok do brašne a vytiahla kunai.
„Sme v presile. Neporazíte nás.“ Sasuke sa zasmial nad jej slovami.
„Tak naivná,“ prehovoril. Vytiahol katanu a pripravil sa na boj. Naruto k nemu zdvihol ruku.
„Nie, Sasuke. To je môj boj, prosím.“ Sasuke sa na chvíľu pozrel na svojho priateľa a potom vážne prikývol. Skryl svoju katanu a zostal stáť s rukami vo vreckách. Naruto vytiahol svoju katanu s oranžovou rúčkou a strieborným vírom a pripravil sa na boj.
„Fajn. Ale najskôr si ma musíš chytiť.“ Povedala černovláska a v tej chvíli jej nebolo. Naruto so Sasukem sa zatvárili prekvapene. Celá skupina sa akoby vyparila.
„Na čo čakáme? Chyťme ju!“ kričal Sasuke a Naruto ako na povel vyrazil za ňou.
„Nie si taká rýchla ako som si myslel.“ Ozvalo sa za černovláskou. S prekvapením sa otočila a uvidela za sebou škeriaceho sa Naruta.
„Zato ty si celkom rýchly, ale mňa aj tak nechytíš.“ Povedala a pridala so kroku. Narutovi sa stratila pred očami.
„Hej!“ Zakričal a pridal aj on.
„Nevie chytiť ani ženu,“ smiala sa černovláska pre seba.
„Myslíš teba?“ ozvalo sa pri nej. Naruto ju chytil za ruku a potiahol ju k sebe. Padal s ňou dole na zem. Prekvapene sa na neho pozrela.
„Kedy si...“ nedopovedala. Obaja spadli na zem a ležali vedľa seba. Pozerali si do očí. Naruto rýchlo zažmurkal a postavil sa na nohy ťahajúc zo sebou aj černovlásku. Strčil ruku do jej brašny a zobral si zvitok.
„Myslím, že toto je moje,“ uškrnul sa na ňu. Stále bola v šoku. Naruto ju pustil a otočil sa na odchod.
„Tak zatiaľ, Wasaru Aikemi,“ žmurkol na ňu a zostal po ňom iba žltý blesk.

„Máš ho?“ pýtal sa Sasuke na ceste do Dažďovej.
„Myslíš si, že by som išiel domov keby nie?“ smial sa Naruto. Mal dobrú náladu a stále sa nevedel zbaviť prekvapeného pohľadu Aikemi a tých jej zelených prenikavých očí. Zamračil sa.
„Na čo myslíš?“ opýtal sa Sasuke zvedavo. Naruto pokrútil hlavou.
„Nevieš ju dostať z hlavy, že?“ Naruto sa na Sasukeho prekvane pozrel.
„Ako to vieš?“
„Docela kus, len ma prekvapilo, že vieš jej meno.“ Zasmial sa Sasuke.
„Je docela známa. Kradne a zabíja kde sa dá. Dostáva za to slušné peniaze,“ zamrmlal Naruto. Nechcel sa o nej rozprávať. Sasuke mykol plecami a už to nechal tak.
By ma zaujímalo na čo jej bol zvitok Uzumaki klanu, myslel si Naruto.
Možno sa s tebou chcela stretnúť. Docela sranda keď pred tebou utekala, zasmial sa Kurama.
To určite nie, ale aj tak. Dala mi docela zabrať, uškrnul sa Naruto na neho.
„Naruto, si tu?“ spýtal sa ho Sasuke.
„Jasné, len som sa rozprával s Kuramou.“
„Zase si ťa doberá?“ uškrnul sa Sasuke. Naruto na neho vyplazil jazyk a potom v tichosti pokračoval ceste až do Dažďovej.

V Dažďovej
„Takže, čo más v pláne teraz?“ spýtal sa ho Nagato opatrne.
„Chcem ísť do Konohy.“ Povedal Naruto rozhodne.
„Zamieta sa. Nedovolím ti pomstiť sa!“ vyšiel na neho Nagato.
„Ale ja sa nechem pomstiť celej Konohe! Iba tým čo zabili Miako a Reibi. To mi musíš dovoliť!“ kričal na neho Naruto. Nagato si ho meral pohľadom.
„V poriadku. Naruto...ale s rozumom.“ Povdychol si porazene Nagato.
„To ja vždy,“ uškrnul sa Naruto a odišiel z Nagatovej pracovne.
„O tom vážne pochybujem,“ povedal si pre seba ešte Nagato a ďalej sa venoval svojej práci.

Naruto išiel domov. Dlho do noci sa rozprával so Sasukem a Karin a potom šiel spať. Skoro ráno vstal. Rozlúčil sa s malým Minatom, ktorý ešte spal a potom vyrazil na cestu do Konohy.
„Pomstím vašu smrť, pratelia,“ šepkal si Naruto pre seba.
Ako to chceš urobiť? Pýtal sa ho ospalo Kurama.
„Vieš, že ja radšej konám ako rozmýšľam čo sa stane,“ uškrnul sa.
Veď práve. Potom ťa ťaháme so všetkých problémov, povzdychol si Kurama a zložil si hlavu na laby. Naruto to nekomentoval.
Chceš použiť tie katany? ozval sa Kurama po chvíli. Naruto mu venoval celú svoju pozornosť.
„Prečo by som nemal?“
Neviem. Ešte nikdy si ich nepoužil. Bol som vážne prekvapený keď si jednu vytiahol proti tej žene. Naruto sa zamačil nad Kuramovými slovami. Mal pravdu. Nepoužil ich, zato s nimi vedel zaobchádzať. Trénoval s nimi tvrdo.
Ako si k nim vlastne prišiel? Nejak mi to vyfučalo z hlavy, uškrnul sa Kurama.
„K jednej som prišiel zhruba pred dvomi rokmi. Išiel som okolo Konohy. Nebolo ťažké sa tam dostať. Išiel som do ulíc kde býval klan môjho otca. Pod troskami domov bolo všetko možné, ale najviac ma zaujala modrá rúčka so zlatým vzorom. Bola to katana klanu Namikaze. Bol som rád, že som ju našiel. Trénoval som s ňou tvrdo a vďaka zvitku, ktoý som s ňou našiel som sa naučil aj pár nových užitočných techník,“ Naruto sa uškrnul.
A k tej druhej? Viem, že patrí klanu Uzumaki.
„Vracal som sa z misie. Bolo to zhruba pred rokom. Prešiel som okolo kupca. Zaujali ma nejaké veci čo tam predával. Medzi nimi bola aj tá katana. Keď som sa na ňu začal pýtať, vyzeral byť čím ďalej, tým nervóznejší. Zistil som, že ju ukradol nejakému mŕtvemu ninjovi keď ho prehľadával. Kúpil som ju od neho a vyzeralo to, že je rád, že sa jej zbavil. Od vtedy som ho nevidel a keď som zistil, že patrí môjmu klanu, bol som nadšený. Trénoval som s ňou, učil sa všetkým možným technikám a na druhú katanu som úplne zabudol.“
Ale veď si trénoval s obomi.
„To áno. Raz ma napadlo, aké by to bolo bojovať s oboma katanami. Spravil som to len so zvedavosti. Ich súhra ma prekvapila. Doslova žiarili, keď som začal s obomi naraz hýbať. Bol som zhypnotizovaný.“
Aj ja. Doteraz som otrasený z toho tvojho pohľadu. Vyzeral si smiešne, ale tak nejak vážne a sústredene, uškrnul sa Kurama.
„No to ti pekne ďakujem. Neviem prečo som ich ešte nepoužil. Možno teraz natala tá správna chvíľa.“ Povedal Naruto a zhlboka sa nadýchol. Ocitol sa pred bránami Konohy.
Takže sa ideme pomstiť? Začal sa tešiť Kurama.
„Toto Konoha prehnala. Pomstím sa im a nebudem ľutovať jedinej mŕtvej osoby.“