Uzumaki Naruto - Juubiho osud - 11.

Útoky ho zasiahli postupne a v neuveriteľne rýchlom slede. Zdvihla sa obrovská prachová clona, no rinneganom som čo-to videl. Chvíľu trvalo, kým sa usadil. Začalo pršať. Na bojisko dopadla prvá kvapka. Bola nezvyčajne veľká. A vlastne ani nemala tvar kvapky. Bol to zhluk vody v tvare guľôčky. Stál som uprostred toho všetkého obklopený chakrou Juubiho. Kvapka sa nebezpečne rýchlo blížila k zemi a niesla so sebou zmenu. Cítil som to svojim šiestym zmyslom. Bežné zmysly to nevedeli zachytiť.
Dopadla a rozbila sa na milión drobných tvarov neidentifikovateľného tvaru. Presne v tú chvíľu som ho jasne a detailne uvidel. Bol na kolenách, tmavý plášť roztrhaný a obhorený. No zdalo sa, že okrem týchto povrchových zranení je v poriadku. Ešte niekoľko podobných útokov a-
„Neteš sa ešte,“ vyrušil ma zo zamyslenia, „toto bola len moja hlúpa chyba a nepozornosť. Juubiho dostanem.“
„Nemyslím si,“ úsmev, „si len odrazom svojho otca. Nie si ani zďaleka taký silný, ako on.“
„Bastard,“ zavrčal.
„Vlastne mi je ťa ľúto. Myslel si si, že keď budeš zabíjať geninov, tak sa ťa budú všetci báť? Gratulujem, takmer ti to vyšlo. Ale zabudol si, že som tu ja.“
„Nechcem ti kaziť ilúzie, ale dlho tu už nebudeš.“ Mykol som plecom na znamenie, že sú mi jeho reči ukradnuté. Pokúsil sa vstať, ale klesol naspäť. Spôsobil som mu teda vážnejšie zranenia.
„Banshou Tennin,“ pritiahol som ho k sebe a okamžite som začal pre istotu absorbovať jeho chakru, aby sa o nič nepokúsil. Detailne som si pozrel jeho Mangekyo. Bol zvláštny. Ani trochu sa nepodobal na Kakashiho. Okolo čiernej zrenice mal akýsi zvlnený čierny kruh. Zvyšok dúhovky bol červenej farby, „strašné pre teba, že nemôžeš použiť to svoje genjutsu, čo?“ Uškrnul som sa
„Sasuke, si poriadny idi*t, že ho nevyužiješ pre seba. Mohol by si vládnuť svetu. S rinneganom si neporaziteľný. Nikdy si netúžil vládnuť svetu?“
„Nechcel. Žijem len pre Konohu.“
„Bla bla bla... Tieto rečičky. Premýšľaj nad tým. Každý by sa ti klaňal. No nebol by to úžasný pocit? Mať všetko, na čo si pomyslíš. Mať každú ženu na svete. Rozkazovať-“
Omrzeli ma jeho výlevy. Rozhodol som sa to ukončiť. Načiahol som sa po svoju katanu a prebodol ho. Vykašľal krv. Uprel na mňa svoj pohľad. Zviezol sa k mojim nohám a posledný krát vydýchol.
‚Bol slabý,‘ skonštatoval. Vrátil som sa do svojej bežnej podoby bez rinneganu a „plášťu“ jeho chakry. O pár sekúnd to prišlo.
Celé telo zachvátila neuveriteľná bolesť. Dopadol som na kolená a potom vedľa Uchihu. Ani som sa ho neopýtal na meno. Vlny bolesti neprestávali.
‚Nie. To nie,‘ šepkal.
‚Aj toto prežíval môj otec?‘ Dychčal som. Po tvári sa mi rinul pot.
‚Áno a ešte to bude horšie.‘ Potešil ma. Chudák otec. Až teraz som pochopil, ako veľmi trpel. Ako sa len dokázal usmievať? Ja by som to nevedel. Ako dokázal žiť s takýmto bremenom? Mám pocit, že ja to nedokážem. Ako... ako... Otec, prečo si ma opustil? Prečo si opustil mamu a mňa? Odpoveď som poznal, ale potrebujem od neho odpovede.

„Sasuke...“ Ozývalo sa z diaľky. Otvoril som oči.
„Mizuki...“ Moja dlaň sa automaticky vystrela a pohladila ju po líci.
„Dokázal si to,“ v jej hlase bolo cítiť úľavu, šťastie a radosť no bol tam aj náznak hnevu, „sám.“ Dodala ľadovo. Nevinne som sa usmial. Bolesť poľavila a už som ju vôbec necítil. Vynadala mi, že som naňho išiel sám, ale ja som ju presviedčal, že som vedel, čo robím. Ostatní stáli obďaleč.

Prišli sme domov. Ľahol som si a spal som celý deň. Cítil som sa báječne. Ako môj otec, aj ja som zachránil teraz svet. Blažene som sa usmial a Mizuki mi s láskou úsmev opätovala. Cez otvorené okno som počul štebotanie malých vtáčikov, ktoré šantili v korunách rozkvitajúcich stromov. Jar bola práve v jej strede. Zhlboka som sa nadýchol a okrem Mizukinej vône naplnila môj nos aj vôňa jarných kvetov. Zatvoril som oči a užíval si toto nádherné pohodlie. Zajtra budem musieť znovu plniť svoje povinnosti Hokageho.
V mojej mysli sa však objavila jedna myšlienka, ktorá až doteraz pokorne čakala. Spomenul som si na Uchihove slová. Zneli mi v ušiach, akoby mi ich práve teraz šepkal do ucha: ‚ Sasuke, si poriadny idi*t, že ho nevyužiješ pre seba. Mohol by si vládnuť svetu. S rinneganom si neporaziteľný. Nikdy si netúžil vládnuť svetu? ‘ a potom ‚ Bla bla bla... Tieto rečičky. Premýšľaj nad tým. Každý by sa ti klaňal. No nebol by to úžasný pocit? Mať všetko, na čo si pomyslíš. Mať každú ženu na svete. Rozkazovať- ‘. Zamračil som sa. Prečo k jeho slovám odrazu pociťujem drobnú náklonnosť? Veď ešte pred chvíľou som nimi opovrhoval. Posadil som sa.
„Čo sa deje?“ Opýtala sa ma.
„Nič. Len sa potrebujem ísť prevetrať,“ zamrmlal som a postavil sa z postele.
Cestou som si prezeral celú Konohu a pritom myslel na tie slová. Tu už vládcom som. Ale čo keby som vládol ešte väčšiemu územiu? S mojou silou by som nemusel ani so sebou brať armádu ninjov. Môžem si zopár zemí podrobiť aj hneď teraz. Uškrnul som sa.
‚Sasuke!‘ Napomenul ma vo vnútri hlas, ‚ani na to nepomysli,‘ zasyčal.
Ignoroval som ho.
‚Tvoj otec by s tým nesúhlasil! Upozorňoval ma, že niečo takéto sa môže stať a ja som mu prisahal, že to nedopustím!‘ Zamrazilo ma. Takže otec to predpokladal.
Precitol som. Byť mocným je úžasná vec. Nepopieram, že by som to nechcel. Ale nesklamem Rokudaimeho. Nechal som sa uniesť pri myšlienke nekonečnej moci.

Vrátil som sa naspäť. Usmieval som sa. Moja zachmúrená nálada zmizla. Už som viac nemyslel na Uchihu. Urobím všetko pre šťastie Mizuki, svojej rodiny, priateľov a ľudu. Nedopustím, aby ma už čo i len raz napadla tá myšlienka. Pobozkal som svoju lásku a spoločne sme si sadli k večeri.
„Juubi už viac nemôže žiť,“ prerušil som príjemné ticho.
„Čože?“ Mizuki skoro zabehlo.
„Musím prísť na spôsob, ako sa ho zbaviť. Jeho moc láka veľa ľudí. Aj ja som tomu volaniu takmer podľahol...“ Priznal som sa.
„Sasuke, ale to znamená, že ty...“ Jemne mi vzala ruku do svojej dlane.
„Som ochotný pre mier obetovať aj svoj život.“
‚Naruto... Ide v tvojich šľapajách,‘ zamrmlal si pre seba Sozonushi.
„Ale... to nesmieš!“ Skríkla. V kútiku oka sa jej zaleskla slza.
„Musím. Neručím za to, že ma tá túžba po moci znovu neovládne.“ Sklopil som oči.
„Ja ti verím. Len prosím ťa, Sasuke, prosím ťa, neobetuj svoj život. Určite existujú aj iné riešenia.“ Slzy sa vyvalili von a skropili hladký povrch dreveného stola.
„Neviem. Neviem, čo sa stane... Možno jeho vyňatie prežijem. Ale šanca je malá.“
Plakala dlho. Objal som ju.
„Navyše, nedopustím, aby moji potomkovia trpeli rovnakou bolesťou, ako predchodzí jinchuuriki.“

Svoj plán som chcel urobiť na ďalší deň. Všetko sa odohralo tak rýchlo... Išiel som za Itachim, „servus brácho,“ potľapkali sme sa po pleciach. Vysvetlil som mu situáciu a pochopil. Súhlasil so mnou. On veril, že to prežijem. Aspoň niekto. Nechcel som ísť za inými ľuďmi. Najmä nie za mamou. Tá by neprežila, keby kvôli Juubimu zomrel ďalší člen rodiny.
‚Mal by si jej to aspoň naznačiť. Netuším, čo sa stane.‘
‚Všetko dopadne dobre.‘ Usmial som sa. Itachi vzal na mňa moju podobu cez Henge no Jutsu a sadol si za môj stôl.

Bežal som dlho. Veľmi dlho. Musel som to urobiť ďaleko od ľudí. Nesmiem dopustiť, aby ma niekto videl.
‚Už mi konečne povedz, čo chceš so mnou urobiť, Sasuke,‘ dobiedzal. Starostlivo som si pred ním kryl myšlienky.
‚Myslím, že ti to už môžem povedať. Zapečatím ťa v jaskyni a okolo uvrhnem silnú bariéru, ktorú bude schopný prekonať len niekto s rinneganom a množstvom chakry porovnateľným s mojou. Nikto ťa nenájde. Aj keby ten ninja dokázal vycítiť čo i len najmenšie množstvo chakry, teba nenájde. A ak ťa už aj niekto nájde, bude ťa musieť poraziť a po prekonaní bariéry mu už na boj neostane sila.‘
‚To mohol urobiť aj tvoj otec. Sasuke, tvoj plán je moc jednoduchý,‘ pochyboval.
‚Môj otec nevedel vymyslieť tak účinné pečatiace jutsu a bariéru. Som si istý, že v tomto ohľade som ho prekonal.‘
‚A čo keď ťa znovu ovládne túžba po moci? Čo potom? Vrátiš sa po mňa.‘
‚Na to nebudem mať silu. Na tvoje zapečatenie využijem aj časť z tvojej chakry a tak bude pečať neprelomiteľná.‘
‚Nepáči sa mi to, ale znie to bezpečne.‘
‚Dobre teda. Začneme.‘
„Meinimienai shoheki (pozn.:Neviditeľná bariéra),“ zamrmlal som. Okolo jaskyne, pri ktorej som stál sa vytvorila obrovská bariéra.
‚Zbohom, Sozonushi,‘ uklonil som sa mu.
‚Konáš dobre, Sasuke. Zachrániš tak veľa ľudí...‘ Usmial sa.
Odpečatil som ho zo mňa. Sformoval sa vedľa mňa. Bol obrovský. Nevedel som, koľko času mi ostáva, tak som ho rýchlo zapečatil do skaly. Cítil som sa tak prázdno... Tak sám... Budem si musieť na tie pocity zvyknúť. Vyšiel som von. Nemal som pocit, že by som mal umrieť, takže zvláštny dar Uzumaki klanu som zdedil. Bežal som za mojou Mizuki, priateľmi a matkou oznámiť túto správu.