Nikai 15

15.Kapitola: Byakugan!

Možno bolo dobre, že tam tá priepasť bola. Možno len niekto nechcel, aby išli ďalej. Možno to bolo znamenie.
A možno nie.

Asahi stála celkom na okraji a pozerala dolu. Vyzeralo to byť hlboké. Keď Shinari hodil dolu kameň, zvuk jeho dopadu sa k nim nedoniesol. Možno preto, že tam dolu bolo mäkko.
A možno nie.

Asahi ďalej uprene hľadela dolu. Ako mala vedieť, že tu bude priepasť? Nikdy by sa neodvážila ísť tak blízko Enzan no Shizoku a nepoznala žiadneho podobného blázna, ktorý by jej cestu mohlo opísať. Od konca močarísk – Asahi sa opatrne vyhla ich domu a dedine – sa museli spoliehať len sami na seba. Takže tu stáli, pred hlbokou priepasťou a nevedeli, čo ďalej. A za jej chrbtom sa Omini a Shinari hádali.
..Treba ísť doprava,“ tvrdil Shinari.
,,Prečo preboha doprava?“
,,Vždy je to doprava.“
,,A to si myslíš, že tam bude nejaký most alebo čo?“
,,A prečo by nemal byť?“
Omini sa mu nahnevane otočila chrbtom.
,,A čo keď ten most bude vľavo? Čo keď tam nebude žiadny most?“ opýtala sa Asahi.
,,Možno tam je,“ odvetil Shinari.
A možno nie, pomyslela si Asahi.
,,Možno? Možno?! Nemôžeme sa spoliehať na náhodu!“ Vykríkla Omini. Možno ani nechcela kričať. Možno jej len praskli nervy.
A možno nie.

,,Tak poďme vľavo. Mne je to jedno,“ mykol Shinari plecami. Možno mu to nebolo tak jedno, ako sa zdalo. Možno si chcel len zachovať chladnú hlavu.
A možno nie.

,,Ako ti to môže byť jedno? Ty si taký... Taký...“
,,Taký aký?“ Shinari nebezpečne prižmúril oči. ,,Dopovedz to!“
Omini otvorila ústa a možno by mu to bola povedala, a možno by s ňou potom Ashinari už nikdy neprehovoril ani slovo (a možno nie), ale ich hádku prerušil Asahin vystrašený výkrik.
,,Čo sa deje?“ obrátili sa k nej obaja naraz.
,,Nič, nič,“ Asahi si objímala ruakmi ramená a pomalými krokmi cúvala od priepasti. Až keď bola dostatočne ďaleko, odvážila s aobrátiť k nim. Na tvári mala faločný úsmev.
,,Z tej priepasti fúka vietor, to je všetko.“
,,Vietor?“ opýtal sa Shinari, akoby jej nerozumel.
Asahi potriasla hlavou, až ju vrkoč plesol po pleci.
,,Nenávidím vietor. Víriaci vzduch. Cítim sa v ňom taká... Neistá,“ šepla a otočila sa.
Shinari len nechápavo mykol plecami a obrátil sa znovu na Omini.
,,Tak teda poďme vľavo,“ kapituloval. Omini vyvalila oči.
,,Prečo zrazu vľavo?“
,,Niekde predsa začať musíme....“
Omini sa nechcelo ďalej hádať a musela tiež uznať, že Shinari má pravdu. Nemohli tu tvrdnúť naveky. Zvesila plecia a prikývla. Nerada prehrávala.
Asahi sivomodrými očami prechádzala po Ominej tvári a napadlo ju, že by bolo fajn zdvihnúť náladu. A napadlo ju ako.
,,Chcelo by to spojiť prsty a zakričať: Byakugan!“ uškrnula sa. Omini na ňu trochu nechápavo pozrela, ale Shinari sa usmial a pristúpil na jej hru.
,,Tak to skús, nech sa páči!“ podpichoval ju.
,,Ako myslíš,“ mykla Asahi plecami. Potom sa obrátila doľava a spojila prsty presne tak, ako to videla u Hinodeho a vypúlila oči. Musela vyzerať dosť zaujímavo, pretože Omini za ňou vybuchla do prudkého smiechu.
,,Byakugan!“ zvolala. To už sa neudržal ani Shinari a aj Asahi sa musela veľmi premáhať, aby zachovala vážnu tvár a nepokazila srandu. Kútikmi úst jej však neprestajne mykalo hore a dolu, čo muselo vyzerať ešte smiešnejšie, keďže intenzita Ominho a Shinariho smiechu sa stupňovala závratným tempom. A potom Asahi zrazu smiech prešiel.
,,AAAAAA!!!!“ vykríka, vydesene sa zatackala dozadu a dlaňami si prikryla tvár.
,,Čo sa deje?“ aj Shinari s Omini sa razom prestali smiať.
,,Moje oči...“ vzlykla Asahi. ,,Ja vidím!“
Shinari s Omini na ňu len nechápavo zízali. Nakoniec sa k činom odhodlal Shinari.
,,Ukáž!“ prikázal jej tónom, ktorému sa Asahi neodvážila vzdorovať a zdvihla hlavu. Omini vydesene cúvla dozadu.
Asahine oči boli rovnako sivé ako vždy, len v ich strede sa zjavili maličké čiarky, ktoré pri pozornom skúmaní naznačovali línie zreníc. Ale to, čo bolo strašidelné, boli žily, množstvo veľkých, hrubých žíl a maličkých žiliek, ktoré sa Asahi od očí tiahli cez spánky až k ušiam. Shinari bol naproti tomu prekvapujúco pokojný.
,,Zhlboka sa nadýchni,“ poradil jej a čupol si k dievčaťu. ,,Ukľudni sa. A teraz uvoľni chakru... Tak.“
Asahine oči opäť dostali normálny tvar a vystúpené žily sa stratili pod pokožkou.
,,V poriadku?“ spýtal sa Shinari.
,,Už... Už nevidím,“ vydýchla Asahi s úľavou. ,,Čo to bolo?“
,,Byakugan.“
Nastalo ticho. A potom... Potom... Potom sa Asahi začala potichučky chichotať.
,,Zbláznil si sa? Čo to trepeš?“ pozrela na neho s takmer hysterickým smiechom.
,,Tak či tak máš zvláštne oči,“ mykol Uchiha plecami. ,,Veď aj Hinode ti to povedal. A toto, toto bol Byakugan. Kekkei genkai klanu Hyuuga.“
,,Ty si z Hyuuga klanu?“ konečne našla slová aj Omini.
,,Nie som!“ vykríkla Asahi.
,,Ako potom môžeš mať ich Kekkei genkai?“ Omini už bola úplne mimo.
,,Musíš mať u Hyuugovcov nejakého predka,“ mykol Shinari plecami. ,,A nie je to jedno? Teraz sa nám to celkom hodí. Pozri sa dookola, či neuvidíš nejaký most alebo čo.“
Asahi sa postavila a hľadela raz na Shinariho, raz na Omini.
,,No tak, šup-šup,“ súril ju Shinari a Omini len mykla plecami.
Zvláštne, ako rýchlo tomu uveril, pomyslela si Asahi. Bola si istá, že toto sa jej už nepodarí. Nemohlo sa jej to podariť. Odkiaľ by nabrala Byakugan?
Zamierila svoj pohľad doľava, spojila prsty a... O chvíľu sa už znova v strachu krčila na zemi. Akosi sa jej to podarilo.
Ešte chvíľu Shinarimu trvalo, kým ju presvedčil, že skutočne vlastní Kekkei genaki najsilnejšieho klanu v Konohe. A ďalšiu chvíľku, kým si Asahi zvykla na čudný pocit, že zrazu vidí skrz stromy a skaly, do strašnej diaľky. Ale potom to už bolo fajn.
,,Byakugan!“
Most tam nakoniec bol. Len pár kilometrov doprava.

Most bola pekná vec. Bol síce trochu starší a na mnohých miestach chýbali dosky, ale žiadna sa nikomu nezlomila pod nohami a oni bez najmenšieho problému prešli na druhú stranu. Ten problém ich čakal až tam. Enzan no Shizoku vrhala na nich svoj desivý tieň, boli takmer tam. Ale dostať sa po strmej skale hore bolo nemožné. Ani s použitím chakry, či čohokoľvek iného. Ale potom Shianri objavil čosi ako výťah. Bol to prúd vzduchu, stúpal stále nahor až k vrcholu. Shinari k nemu natiahol ruku a zistil, že je neuveriteľne silný a teplý.
,,Podľa mňa, by nás to zvládlo vyniesť až hore,“ povedal im svoj názor.
,,Tak načo čakáme?!“ vyskočila Omini hneď na nohy.
Asahi pozerala na ten prúd a nevnímala rozhovor. Bolo to ako malé tornádo. Vietor.
,,Ja nejdem,“ povedala potichu so sklopenou hlavou.
Omini so Shinarim okamžite prestali plánovať a hľadeli na ňu.
,,Nejdeš?“
,,Bojím sa,“ priznala Asahi.
,,Nemôžme... Nemôžme,“ súkal zo seba Shinari.
,,Ísť bez teba,“ dokončila za neho Omini. Potom otvorila batoh a chvíľu sa v ňom hrabala a nakoniec vytiahla dve prikrývky.
,,Aj tak je už skoro tma,“ vysvetľovala im. ,,Utáboríme sa tu. Ráno múdrejšia večera,“ dodala.
Shinari, hoci nerád súhlasil a Asahi napokon tiež. Ale bála sa aj tak. Pretože vedela, že ráno tiež nebude schopná vstúpiť do toho teplého veterného prúdu. A bála sa tiež spať pod Enzan no Shizoku. Odmalička predsa o ňom počúvala také strašné veci... Bála sa mnohých vecí.