Raitatsu 6. Vzlety a Pády

Sedela v laboratóriu a pohľadom skúmala zložité nástroje. Stále mala hlad, ale vedela, kedy je lepšie držať sa mimo. Odrazu sa ozvalo zaklopanie. Zamyslela sa. Sasori by neklopal, ktovie kto to je. Ale veď je tu v podstate ubytovaná tak čo.
„Ďalej!“ zakričala.
„Tobi je dobrý chlapec,“ ozvalo sa od dverí, „Sasori-san poslal Tobiho aby Takare-chan doniesol večeru,“ bolo to indivíduum v oranžovej maske s dierou pre oko. Tobi naozaj niesol tácku s miskou ryže a vodou. Jedlo ako pre väzňa, ale blondcku už prešla nevoľnosť a toto bolo pre ňu teraz lepšie než dango.
„Vďaka Tobi-kun,“ povedala, s úsmevom si zobrala misku a paličkami do seba hádzala čo najväčšie sústa.
„Takara-chan musela byť veľmi hladná,“ povedal Tobi a zachechtal sa.
„Nevieš si predstaviť,“ prehodila medzi dvoma hltmi.
„Chce sa Takara-chan pridať k Akatsuki?“ opýtal sa nevinne detským hláskom.
„Myslím že áno,“ povedalo opatrne dievča.
„A vie Takara-chan, čo je úlohou Akatsuki?“ pýtal sa ďalej. Zamyslela sa. Áno Akatsuki majú nejakú úlohu, chcú niečo dosiahnuť. Ale čo to je nevedel presne nikto. Zavrtela nad jeho otázkou hlavou.
„Tobi vie ale Tobi nepovie. Chichichi,“ povedal a so smiechom vybehol z izby. Blondínka nadvihla jedno obočie.
„Veď ja na to prídem len sa neboj,“ povedala si pre seba a dojedla večeru. Ľahla si do postele, ako náhle sa zakryla tenkou plachtou, zaspala.

Na druhý ďeň ráno išla, aj so zvitkom, do kancelárie. V hale videla odchádzať Hidana s Kakuzom. Keď prišla k okovaním dverám takmer zaklopala, ale napokon zazvonila. Tie sa otvorili, tam už stál umelecký tým a zdalo sa že na ňu čakajú. Prehltla a na mohutný stôl položila zapečatený zvitok.
„Tak a ste tu všetci,“ prehlásil pri vkladaní zvitku do šuplíku, „dnes večer Deidara a Sasori idú na misiu do Zeme Ohňa, ty pôjdeš s nimi.“ Deidara sa zatváril akoby vypil vodu z kyslého nálevu a zapil to pollitrom okeny. Sasoriho výraz bol neutrálnejší než Švajčiarsko.
„Žiadne námietky! Rozumeli ste?“ hovoril síce v množnom čísle, ale pozeral sa na Deidaru. Ten len odkíval na súhlas. „Výborne, odchádzate myslím až o šiestej. A teraz vypadnite mám ešte dosť inej práce,“ vykázal ich z pracovne a pustil sa do papierovačiek, lebo Konan nebola po ruke.

Keď vyšli do haly, bábkar sa hneď niekam stratil a blonďatá dvojica osamela. Dei ju strčil do dverí, za ktorými bola komora a skôr ako mohla niečo povedať, zapchal jej rukou ústa. Dbal pri tom na to aby tie na jeho dlani ostali zavreté. Šikovným pohybom jej vykrútil zápästie a zblízka sa jej pozrel do očí. Takare v tom momente napadlo veľa zvrhlích scenárov a niekde v najtemnejších hĺbkach jej srdca niečo ľutovalo ten incident zo včera.
„Ak sa nechceš stať umením, tak sa mi nebudeš pliesť pod nohy. V Akatsuki som už cez tri roky a taká úbožiačka ako ty ma nebude zhadzovať, hm,“ povedal jej. Odrazu mu v rukách trhlo ako keď vás kopne kľučka. Na chvíľu povolil zovretie a ona sa vykrútila. Deidarove čeľuste na rukách po zasiahnutí elektrickým prúdom tak zúrivo cvakali zubami, až si zahryzli do jazyku. Dei sipol od bolesti a zagánil na ňu. Ona fascinovane hľadela na jeho ruky. Ústa na dlaniach bolo niečo, čo jeden nevidí každý deň.
„Sakra,“ bolo jediné na čo sa v tom momente zmohla. Deidara sa zvrtol, niečo si pre seba zavrčal a odišiel. Takare síce rýchlo došlo že to bola asi dosť hnusná reakcia, ale za tú vyhrážku nech.
„Sa uvidí umenie,“ pomyslela si a odišla si prichystať veci na večer.

Dei vošiel do svojej izby a zatínal päste. Nenávidel reakciu ľudí na jeho ruky. Bola to kliatba a dar zároveň, no on si to vybral sám, aj keď si ľudia väčšinou mysleli že to je kekkei genkai. Nebolo. Bolo to špeciálne kinjutsu z kamenej, ktoré bolo perfektne strážené celé dekády. Ale on ho získal dokonca ho upravil a vylepšil to mal vtedy ledva dvanásť. Nie nadarmo o ňom hovorili ako o géniovi z Iwakagure. Takto stvoril dokonalé umenie. Hrozivé, deštrukčné možno len chvíľkové, ale o to impozantnejšie.
Pozrel na svoje škeriace sa dlane. Bola to nízka cena za dokonalú krásu výbuchov, ale aj tak by bol rád keby sa raz niekto pozrel na jeho ruky, a potom naňho bez šokovaného zhnusenia, hrôzy či posmechu.
Vzdychol a začal plniť vrecká na íl. Bude potrebovať veľa munície, aspoň sa tam trochu zabaví.

17:58 – Pred Akatsuki sídlom.
Sasori v Hiruko stál za Deidarom ktorí modeloval dopravné prostriedky. Vyrobil troch mohutných operencov a zo záľubou si obzeral ich dokonalé vypracovanie.
„Načo tri?“ opýtal sa jeho partner.
„Sme traja, hmm?“ typol si Deidara.
„Takara bude letieť s tebou. Keďže ešte neletela bude to tak lepšie,“ zabručal otrávene bábkar.
„Vy nechcete aby sa jej stalo to čo vám Danna?“ začal podpichovať Dei, „mal ste vtedy štastie že tá hora bola z pieskovca čo je pomerne mäkká hornina,hmm.“ Kvôli jeho vedeckému rozboru pieskovca, sa mu ušiel pohlavok škorpiónim chvostom.
„Hlavne nechcem počuť nijaké hádky! A ak sa vy dvaja pustíte do seba nejakým jutsu tak sa obaja rozlúčite s ľudskím telom a nahradíte ho drevom!“ vyhrážal sa blonďákovi, pre pokoj do budúcna.

Deidara sklapol. Nebol blbý, veď poznal Sasoriho zásadu číslo dva: „ Žiadne zbytočné reči! Keď už otváraš hubu tak splň čo si povedal!“ Vďaka tomuto krédu mal Dei závideniahodnú zbierku jaziev a imunitu voči jedu.

Pokrčil plecami a poslal prebytočného vtáka do vzduchu. Chvíľu hľadel ako vznešene plachtí v mohutných vzdušních prúdoch, zložil pečať a z jeho úst sa ozvalo: „Katsu!“

Pred Akatsuki sídlom: 18:01
Sasori a Deidara sedeli na dvoch, obrovských, ílových vtákov. Obaja mali na sebe plášte a nasadili si klobúky. Keď biele dravce uvidela blondínka tak sa zasekla v dverách.
„Pohni nemáme celý deň,“ zavrčal Sasori našvaný že porušila jeho prvú zásadu: „Nemeškaj inak sa naštvem, a ak sa naštvem budeš mať v sebe viac jedu než má ťažký alkoholik v pečeni!
„Letela si už na niečom takomto?“ opýtal sa Dei a ona zavrtela hlavou a on si otrávene povzdychol. Za pokus mu tá otázka stála.
„Fajn tak nastúp budem ťa držať, hmm. Nebojíš sa výšok, že nie?“
„Skôr mám obavy z pádov a hĺbok,“ spresnila a nastúpila. Blonďatý umelec ju pevne objal okolo pásu a vtáky sa vzniesli. Vyštartovali strmo hore. Deidara sa jej pozeral cez plece aby videl na cestu, keďže nebol dosť vysoký aby pozeral ponad ňu. Jej nezostávalo nič iné, než dôverovať tomu, že ju nepustí a za to by rozhodne ruku do ohňa nedávala. Dei ju však držal pevne, kým sa nedostali do dostatočnej výšky a let sa neustálil, stisk nepovolil. Vtáky zamávali krídlami a vyrovnali smer letu na východ. Blonďák povolil stisk a posadil sa.
„Urob si pohodlie. Dnes budeme letieť pár hodín a aj tak sa dostaneme najviac do trištvrtiny cesty, aj to len ak nám bude fúkať západný vietor,“ posadila sa a uprela pohľad dolu. Zostala ako zhypnotizovaná. Väčšinu cesty hľadela na krajinu ubiehajúcu pod nimi. Možno len pre to aby sa nemusela pozerať naňho. Mala z neho zvláštny pocit a po tých vyhrážkach ani po rozhovore netúžila.
„Ty sa fakt výšok nebojíš, že?“ povedal keď sledoval jej pohľad.
„Padať by som z tadeto, ale nechcela,“ odpovedala mu.

Ďalší let prebiehal v tichosti, Deidara podľa sily vetra odhadoval ako ďaleko sa dostanú a jeho spolucestujúca si len užívala výhľad. Prehodili medzi sebou len zopár ďalších slov a Sasori bol aj tak ďaleko na akýkoľvek rozhovor.

Dei si akurát čosi modeloval, keď uvidel ako mu Sasori čosi naznačuje škorpiónim chvostom. Pozrel sa na zem a uvidel hustí les pretínala rieka. Les bol na pristátie príliš hustý no na jednom brehu rieky uvidel akýsi skalnatý útvar, na ktorom by sa dalo pristáť. Deidara odmával, že rozumie a vstal. Od niekoľkohodinového sedenia mal stŕpnuté nohy.

„Ideme pristávať ,“ oznámil dievčaťu. Ona vstala a nechala sa zase chytiť okolo pása. Začali klesať a bolo to horšie než stúpanie. Zrazu nastali drsnejšie turbulencie a popri udržiavaní rovnováhy Dei uvoľnil zovretie!
„Do pekla!“ zaklial keď videl ako si to dievča mieri k zemi. On si z pocitom nostalgie uvedomil, že skala je pieskovec. Aké ironické! Nemohol sa spustiť a chytiť ju nenabral by dostatočnú rýchlosť. Boli už príliš nízko na záchranu, ale dosť vysoko aby z nej zostala červená škvrna.

Našťastie, niekto si veľmi dobre pamätal dávnu lekciu. Natiahla ruku. Z prstov vystrelili modré nite a obmotali sa okolo ílového vtáka. Cítila bolestivé trhnutie v ramene ako sa prudko zastavila a zostala visieť. Deidara si so zdesením uvedomil, že mu odľahlo. Mohlo to znamenať, že mu na nej záleží?

Ílové vtáctvo kleslo na plošinu aj s visiacim nákladom. Na zemi si blondína držala rameno z ktorého jej vystreľovala bolesť. Pevne chytila svoju ruku a trhla ňou. Kĺb s prasknutím zapadol na miesto.
O polhodinu, už po tme, tri postavy sedeli pri ohni pod bledým pieskovcovým previsom a jedli ryby z rieky. Dve postavy v tmavých plášťoch na ktorých sa leskli červené mraky a jedna štíhla vrhali po kameňoch dlhé mihotavé tiene.

Sasori bol zamyslení. Naučila sa robiť chakrové vlákna a len vďaka nim je teraz nažive. Popravde nečakal, že sa ich úplne sama naučí. Vysvetlil jej síce teóriu, ale ona to nakoniec zvládla. Keď teraz premýšľal nad ich súbojom v lese. Presnejšie o tom útoku s ihlicami, ktorí použila na Hidana. Už pred tým o ňom premýšlal a teraz mu dával zmysel, použila vlákno nabité raitonom, ktorí dokáže prerezať takmer čokoľvek. Až teraz si plne uvedomoval akú zbraň jej vtedy dal do rúk.