Nikai 16

16.Kapitola: To, čoho by som sa vždy bála

Tak sa neboj, odraz sa... A leť za slávikom! A otvoria sa ti nové svety.
-MARLIESE GORDONOVÁ

Slnko zapadlo, vlády sa zmocnila noc. Prišla nečujne, v mäkkých papučkách z tmavého zamatu a čierny plášť rozprestrela po oblohe. Nezbedné hviezdičky využili dierky v jej plášti a prepchali nimi svoje hlávky. A že ich pani Noc mala veľa! Hviezdy žmurkali z každého kúska temnej oblohy.
Ich studený svit sa odrážal v Asahiných levanduľových očiach. Nemohla spať. Ležala na chrbte , z jednej strany pokojne odfukovala Omini a z druhej stúpal k nebu Shinariho pokojný dych. Obaja už dávno tvrdo spali, len Asahi ešte počítala hviezdičky. Lenže hviezdy dnes boli akési zákerné. Blikotali v pravidelnom rytme, ktorý jej celkom jasne hovoril: „Zbabelec, zbabelec, zbabelec!"
Asahi potriasla hlavou a odvrátila zrak od nočnej oblohy.
Hanbila sa za seba. Boli tak blízko a ona to pokazí. Bála sa vzduchu! Bolo to smiešne. Cítila príšerné výčitky svedomia a nevedela, ako sa ich zbaviť, ale čokoľvek bolo lepšie ako tu ďalej ležať. Zdvihla sa, prekročila Shinariho nohy a zmizla v hustom lese.
Nešla príliš ďaleko, ale aj tak sa je stihol premietnuť takmer celý jej život. Nebolo to bohviečo. Celý život sa niečoho bála a nebol to len vzduch. Celý svoj život sa cítila neistá. Boli to ľudia, kto ju zneisťoval. Bývali celkom na okraji močiarov, najbližšie Enyan no Shizoku, ako sa kedy ľudská bytosť odvážila. Už to vyvolávalo v dedine zlé meno. A potom jej oči. Zjavne boli na niečo aj dobré, ako zisťovala, ale v dedine pod Enyan no Shitoku na sivé oči bez zreníc neboli tak zvyknutí ako v Konohe. Odmalička tam Asahi narážala na posmech. Neznášala, keď musela chodiť do dediny. Doma bola veselá a hlučná, žartovala s otcom a hnevala sa, keď ju nebral vážne. No v dedine, kde na ňu všetci zízali a deti od nej bočili... Vždy sklopila oči a snažila sa zanechať dobrý dojem. Vždy jej záležalo len na tom, čo si o nej pomyslia. Ale nič nepomáhalo. Pretože raz svoju tvár musela zdvihnúť a ľudia uvideli jej oči a zabudli na to, aká je v skutočnosti. Bola pre nich démon. A bola sama. Zabudla, ako žiť s ľuďmi.
Asahi zastala. Pred ňou sa týčila kopa kameňov, akoby z nej niekto schválne postavil múr, len o málo vyšší ako ona. Pocítila nevysvetliteľné nutkanie dozvedieť sa, čo je za tým múrom. Vyskočila do vzduchu, no okamih, v ktorom sa jej oči dostali nad úroveň skál, bol príliš krátky na to, aby niečo uvidela. Natiahla ruky a dlane položila na okraj skaly. Bola studená. Asahi vyskočila, zaprela s rukami, kopala nohami a dychčala, no nezdvihla sa viac ako o dva centimetre. Hlavou jej prebehla spomienka.

Hľadím na dosku, ožiarenú slnkom, teplú a hladkú. Pozorujem svoj strapatý tieň a potom zdvihnem hlavu. Ten plot, odporný, škaredý plot! Je aspoň dvakrát taký vysoký ako ja. Spoza neho sa ozýva čľapot vody a štrngot riadu, detský krik a smiech. Sayora má narodeniny. Pozvala takmer všetky deti z dediny. Vbehla doprostred hlúčika, okolo ktorého som sa obšmietala i ja a vykríkla: „Všetkých vás pozývam na moje narodeniny!“ Až mi tak poskočilo srdce, “Všetkých“ predsa znamená i mňa! No keď som chcela vojsť do jej záhrady, Sayora mi zaplesla dvere pred nosom.
„Teba tu nechcem! Monštrám vstup zakázaný!“ kričala na mňa spoza došteného plota a ostatní sa rozosmiali.
Stojím pred tým plotom už vyše hodiny. Slnko mi praží na hlavu a obletujú ma muchy, ale nemôžem sa pohnúť s miesta. Tak veľmi by som chcela vedieť ako sa hrajú! Vždy som Sayoru určitým spôsobom obdivovala. Jej dlhé, kučeravá vlasy, v ktorých jej na slnku hrali mahagónové svetielka, jej veľké lesklé, čierne oči, bledú pleť, štíhle prsty a nežné čelo. Jej ľahký krok, vznešené správanie a koketný úsmev. Rada by som videla ponad ten plot, ako sa Sayora smeje, akoby mala v hrdle rolničky, ako spieva a šantí. Pretože je krásna a dokonalá a už len pohľad na ňu mi spôsobuje radosť.
Vyskočím.
Moje oči nedosiahnu ani po okraj plota a ja zúrim pre svoju maličkosť. Prudko vystriem ruky a skoro prizabijem okolo letiaceho motýľa. Načahujem sa za okrajom dosky, ale márna snaha. Nech sa naťahujem ako chcem, vždy mi chýba pár centimetrov. V mojej hlave vyvstávajú najrôznejšie nadávky, ale plot je tenký a deti tak blízko, neodvážim sa ich vypustiť z úst. Ešte kúsok, ešte kúsok...
,,Asahi-chan, čo to robíš?“
Obrátim sa. Za mnou stojí vysoký muž. Jeho tieň je rovnako strapatý ako môj, v očiach sa mu odráža obloha a s voľným čiernym tričkom s krátkym rukávom sa mu pohráva vánok.
,,Ocko!“ vykríknem šťastne a prirútim sa k nemu. ,,Zodvihni ma, zodvihni ma prosím!“ poskakujem okolo neho.
Otec krúti hlavou raz na jednu, raz na druhú stranu, podľa toho kde doskočím.
,,Ale, ale,“ smeje sa. ,,A čo tam je také zaujímavé?“
,,To práve neviem,“ vysvetľujem horlivo, čo otca rozosmeje a ja sa zamračím. Nemám rada, keď ma neberie vážne.
,,Nemal by som ti pomáhať,“ uškŕňa sa. ,,Mala by si to zvládnuť sama.“
,,Som ešte malá! Prečo nie som vyššia?“ rozhorčujem sa. ,,Ale ty si môj rodič! Mal by si mi pomáhať.“
Otec zameral svoj pohľad na vrch jednej z dosák.
,,Ale je to tvoj plot. Musíš ho preliezť sama,“ povie potichu.
,,Ale nedočiahnem...“
,,Tak musíš počkať,“ otec už sa znovu usmieva a položí mi na hlavu svoju širokú, trochu spotenú dlaň. ,,Musíš to dokázať sama.“
,,A dokážem?“
Otec sa len zazubí.
,,Dattebayo!“ vyhŕkne a ukáže mi vztýčený palec a ja sa usmejem.
,,A teraz poďme. Mamička už isto nakúpila a teraz nás čaká. Vrátime sa domov.“

,,No tak... No tak! Ešte kúsok!“
Asahi zúrivo trepotala nohami, dychčala, vyplazovala jazyk, vzpierala sa na rukách až jej išli odpadnúť, ale nevzdala sa. Bol to jej plot. Musela ho preliezť a musela to urobiť sama. Musela už konečne zistiť, čo je na druhej strane.
Poriadne natiahla krk a špičkou topánky sa zaprela do škáročky medzi kameňmi. Teraz nespočívala celá jej váha na rukách a Asahi im dala na chvíľočku vydýchnuť. Potom sa odrazila, ešte poslednýkrát napla svaly a zrazu sedela na vrchole jedného z kameňov, prudko dychčala a pomedzi pramienky vlasov, ktoré sa jej uvoľnili z vrkoča a padali do očí hľadela na miesto za plotom. A stálo za to.
Bola to obrovitánska lúka, absolútna rovina. Pokrytá bola mäkulinkou, zelenou trávou a v nej rástli trsy drobučkých, bielych kvietkov na krehkých dlhých stopkách. Jediné, čo zo zeleno-bielej plochy vytŕčalo bol košatý strom. Na jeho listoch sa trblietalo mliečnobiele mesačné svetlo, kmeň mal hladký a vysoký, konáre vyrastali až zo tri metre nad zemou.
Asahi zoskočila s kameňov a pomaličky vykročila ku stromu. Omámene natiahla ruku a končekmi prstov prešla po hladkej kôre. V tom zafúkal vietor. Dôstojne preplával celou lúkou a pretože ho nemalo čo zadržať, bol mimoriadne silný, ako nepreniknuteľná vzdušná stena. Asahi v mihu zabudla na svoju ostýchavosť a celým telom sa pritisla k stromu.
Kvietky na jemných stopkách sa zaknísali a vietor vyhnal z ich kalíškov vôňu. Potom ju jemne zaniesol k Asahinmu nosu.
Asahi sa trochu odtiahla od stromu, ktorého kmeň pevne zvierala a plnými dúškami vdychovala sladkú, ľahučkú vôňu. Vietor znovu zafúkal silnejšie a oprel sa do jej tela, až ju posunulo dopredu. Asahi si vydesene stisla ramená, s prekríženými nohami stála uprostred lúky zmietanej víchrom. Vietor jej rozpletal vrkoč a do nôh ju šľahali mäkké steblá. No čím silnejšie víchor dul, tým viac silnela aj svieža vôňa bielych kvetov. Vnikala Asahi do pľúc a upokojovala ju. Pomaly pustila svoje plecia, trochu odtiahla nohy... A naširoko rozhodila ruky, ako vtáčie krídla.
A bolo to úžasné.
Bolo to, akoby letela. Nadšene zvýskla a z prižmúrených očí jej vyhŕkli slzy, ktoré vietor hneď odvial preč. Nebála sa. Preliezla svoj plot.
,,Nebojím sa... Nebojím!“ zakričala na vietor a potom sa otočila na päte a ozlomkrky utekala späť. Bleskovo preliezla plot a bežala lesom, dvakrát zle odbočila a nakoniec sa potkla o peň a dopadla na kolená. No ihličie pritlmilo náraz, zdvihla sa a ani sa neoprášila, utekala ďalej.
,,Vstávaj! Vstávajte, zobuďte sa!“ kričala a triasla Shinarim. Potom sa priskočila k Omini a stiahla z nej prikrývku. ,,Vstávaj!“ prikázala jej.
,,Čo sa deje?“ spýtal sa Shinari rozospato na ňu žmurkajúc.
,,Nebojím sa!“ oznámila im víťazoslávne Asahi. ,,Môžeme ísť hore.“

Kým sa Omini zobudila dostatočne na to, aby bola schopná chodiť, kým sa zbalili a zahladili po sebe stopy, začalo svitať. Kým prišli k veternému prúdu, slnko sa prehuplo ponad obzor a svet zalialo biele svetlo, také oslepujúce po temnote noci. Osvetlilo aj tváre troch detí, ktoré neisto hľadeli raz na seba, raz na víriaci vzduch, do ktorého moci mali vložiť svoje osudy.
,,Tak na tri,“ ozval sa Shinari. ,,Raz... Dva...“
Všetci traja sa po hlave vrhli do bledučkosivého prúdu a ich tiene poslušne skočili za nimi. Po troch deťoch neostalo ani stopy.
Ale oni existovali. Podľa Shinariho predpokladov leteli hore, ale nie plynule a jemne, no pohadzovalo nimi ako v práčke.
,,Chyťte sa!“ zakričal Shinari, a keď sa poriadne natiahol na druhý pokus sa mu podarilo uchopiť Omininu ruku. Aj Asahi sa k nemu natiahla a nakoniec si pevne zakvačila prsty o Ominine. A rozosmiala sa. Jej smiech bol nákazlivý, o chvíľu už sa smiali a výskali aj Omini a Shinari, ako malá deti pri hre na naháňačku. Krútili sa a leteli, vietor im hvízdal okolo uší a Omine vlasy ich všetkých šľahali po tvári, ale bolo to zábavné. Odspodu im bruchá príjemne zohrieval teplý prúd, pohadzoval nimi raz doľava, raz doprava, ako bábikami z papiera. A oni sa veselo smiali a kričali, akoby boli na horskej dráhe a nie mierili v ústrety najväčšiemu nebezpečenstvu svojho života. Asahi to kdesi hlboko aj cítila, že by sa mala báť, ale oveľa silnejší bol ten druhý pocit. Pocit, že mieri k novej časti svojho života – k tej časti, v ktorej si konečne našla priateľov.