Uzumaki dvojičky - 52. Opäť pod zemou

Hodiny už takmer odbíjali polnoc. Naoki, Nagato a Itachi čakali na vopred dohodnutom mieste na Madaru a jeho podriadených. Nevedeli kto príde. Čas plynul, polnoc sa čoraz viac blížili.
„Asi budú mať meškanie," povedal Itachi.
Ani sa nenazdal a pred nimi sa zjavilo päť mužov. Madara, Tobi, Danzou, Orochimaru a Kisame.
„Len traja?" povedal posmešne Orochimaru.
„Daj si pozor na jazyk. Každý z tých troch je silnejší ako ty," zrazil ho na zem Madara.
„Idete presne."
„Nie. Len vy ste tu skoro," povedal Tobi.
„Aký bude plán?" opýtal sa Naoki.
„O sto metrov ďalej na sever je prostredný vchod. O tri minúty moji ninjovia zničia ostatné vchody a postavia bariéru. Vtedy mi vtrhneme dolu. Našou úlohou bude nájsť tých troch a Yasua. Najlepšie bude, keď zabijeme tie potvory. Vtedy sa ukážu."
„Dobre. Ako sa rozdelíme?"
„Pôjdmee vo dvojiciach."
„Ako?"
„Ja a Tobi. Danzou a Orochimaru. Itachi a Kisame. Naoki a Nagato."
„Môže byť."
Všetci ôsmi sa premiestnili ku vchodu. Madara onedlho zavelil a všetci vtrhli dovnútra. Ku vchodu prišli štyria ninjovia a strážili ho. Vo vnútri sa rozdelili na spomínané dvojice. Niektorí išli spolu hodnú chvíľu a až potom sa rozdelili do dvojíc.

„Vieš, Itachi, kebyže sa od nás neodtrhnete, tak by sme v takejto situácií nemuseli byť."
Itachi mlčal. Nereagoval na Kisameho.
„Vzájomná podozrievavosť. Nikto si nie je istý, či ten druhý ho nezabije zozadu. Mohli sme ťahať za jeden koniec povrazu."
Itachi stále nič nehovoril.
„S tebou je to stále rovnaké. Povieš toho málo."
„Za mňa vravia moje činy."
„Pochopiteľne. Ako v tú noc. Ako aj dnes."
„Pamätaj si, mojim obľúbeným jedlom je opečená ryba."
„Pochopiteľne."
Kráčali po jednej z chodieb.
„Tu nič nie je."
Itachi sa zohol. Dlaň priložil ku zemi. Okolo nej sa vytvoril ohnivý kruh, ktorý spálil zem. Itachi priložil hlavu k diere.
„Zdá sa, že tam nič nie je."
Vystrelil z úst jednu ohnivú bombu a zväčšil tak otvor.
„Ideš prvý," povedal Itachi.
„Prečo?"
Itachi sa na neho pozrel. Kisame nasucho prehltol a skočil dole. Rýchlo sa otočil okolo svojej osi. Nič tam nebolo. Itachi skočil za ním. Na zemi a stenách však bola krv a hnilé mäso. Kúsok od nich sa na zemi povaľovali črevá a polovica konskej hlavy.
„Nechutné."
Itachi len nad ním prevaľoval oči. Dal sa do pohybu. Kráčal opatrne. V pravej ruke držal katanu. Druhou rukou sa pridržiaval púzdro s ďalšou katanou, ktoré mal na chrbte. Mal ho opačne ako býva zvykom. Väčšinou býva ostrie katany smerom dole a ninja ju vyťahuje cez hlavu. Itachi ju mal otočenú opačne.
„Na túto prácu by sa skôr hodili samuraji. Cez ich brnenie ich nepohryzú ani nepoškriabu. Navyše oni sa ako by s katanou narodili. Takže je to pre nich ľahšie," povedal Itachi.
O pár metrov od nich sa spoza rohu vynoril prvý nemŕtvy. Itachi spozornel. Vystrel ruku smerom ku Kisamemu. Naznačil mu, nech sa nehýbe. Čakal. Nemŕtvy len prešiel.
„Dobre," Itachi začal šeptať.
Lenže spoza toho istého rohu ich začalo vychádzať čoraz viac. Niektorí pokračovali v ceste. No niektorí sa otočili na nich.
„Katon: Goukakyuu no Jutsu."
Itachi prvých spálil. Mohutné popáleniny na hlave im spôsobili smrť. Druhú a konečnú. Lenže tí z druhej vlny mali len menšie popáleniny.
„Suiton: Suiryuudan."
Zopár ich padlo aj po Kisameho útoku. Ten však skôr privolal ďalších. Tí čo prešli ďalej sa vrátili. Kisame sa otočil.
„Itachi. Zozadu ich ide asi toľko isto."
„Myslíš, že na nich funguje genjutsu?"
„Musíš vyskúšať."
Itachi skúsil. Pochodil vskutku dobre. Len všetkých do neho nechytil. tak pustil ostatných.
„Tak poďme do nich."
„Katon: Goryuuka no Jutsu."
Itachi spálil ďalších. Na ďalších sa rozbehol priamo. So svojou katanou mával ako na prvého mája. Po čase vytiahol aj druhú. Na zem len padali odseknuté hlavy. Polovičné hlavy. Časti hláv. Proste ako prišli do rany. Rovnako na tom bol aj Kisame so Samehadou.
„Suiton: Suiryuuben."
Po chvíli to tam vyčistili. Boli ich tam desiatky. Lenže oproti nim išli ďalší. Chodba bola plná. Tlačili sa na seba. Každý chcel Itachiho a Kisameho pohryznúť a zjesť. Lenže ich veľkosť a úzke chodby ich spomaľovali.
„Čo teraz?"
„Ujdeme."
Otočili sa a dali sa na útek.

Naoki s Nagatom sa ihneď prebúrali o tri poschodia nižšie. Mali šťastie. Prebúrali sa do jednej prázdnej miestnosti. No nebola príjemná. Smrad v nej ich takmer omráčil. Po kolená boli v mori krvi. V nej plávalo všetko možné. Ľudské pozostatky. Časti zvierat. Naoki na niečo stúpil. Opatrne ponoril ruku do vody a vytiahol to. Bolo to srdce. Ale aké už nevedel určiť. Tak bolo zničené. Aktivoval sharingan.
„V tejto krvi sú uložené aj nejaké telá. Neviem určiť, či sú živé alebo mŕtve."
„Nedokážeš podľa sage módu ich vycítiť?"
„Ak by som vedel v čom sa odlišujú od ľudí. Tak by som sa mohol na to zamerať a podľa toho ich vystopovať. Lenže okrem toho, že sú mŕtvy a v podstate žijú, tak nevidím rozdiel. Jedine v mozgu. Lenže to je ťažké."
„Nejako ich musia premeniť. Čo ak je v mozgu nejaká chakra, ale oni ju premieňajú na energiu, ktorá ich poháňa?"
„Môžem sa na to skúsiť zamerať. Ale neviem."
Zrazu Naokiho niečo chytilo za nohu. Bol to jeden z nich. Snažil sa ho poškriabať, ale nešlo to. Naoki sharinganom zistil, že je to len hlava, rameno a ruka. Nič viac z neho nezostalo. Naoki sa začal sústrediť. Nebál sa. Nemal ho ako poškriabať. Jeho sage mód mu v tom bránil. Naoki skúmal jeho mozog. Rukou ho chytil za hlavu. Vložil do nej prírodnú chakru.
„Mal si pravdu Nagato."
„No vidíš!"
„Lenže na vycítenie tej energie potrebujem im vložiť do mozgu prírodnú chakru."
„Skúšaj to ďalej."
„To nie je také jednoduché."
„Len skúšaj ďalej."
„Shinra Tensei."
Nagato použil Shinra Tensei, aby krv aspoň na chvíľu zmizla spod nôh a videli na zem. Vtedy však zareagovali všetci živí, čo tu zostali. Boli piati. Každý z nich však nemal nohy. Dvaja nemali ani druhú ruku. Všetci mali na bokoch kúsance od niekoho iného.
„To je nechutné!"
„Sú tu piati, tak ich skús vycítiť."
Naoki to skúšal.
„Proste to nejde," povedal a zabil ich.
Obidvaja potom došli ku dverám. Otvorili ich. Čakalo ich tam však nemalé prekvapenie. Chodba bola plná tých vecí. Okamžite zavreli dvere. Oni si ich však všimli. Začali sa dobýjať dovnútra. Dverami to len tak triaslo.
„Čo budeme teraz robiť?"