Zmätený Kazekage 4.

Bol večer pred poslednou chuuninskou skúškou - boje v aréne. Pri toľkom rozruchu, ktorý v dome krotiteľov psov panoval kvôli tomu, že Ashi mal doobeda u brány privítať špeciálneho hosťa, Yondaimeho Kazekageho, si nevšimli, že sa jeden člen rodiny vytratil.
Tanaris sa prechádzala nočnými vyzdobenými ulicami ako bez ducha. Celé jej telo zmáhal žiaľ a cítila sa dosť uťahano dokonca ani svojho psieho spoločníka nezobrala so sebou.

Dívajúc sa do zeme viedla vnútorný rozhovor: ´Čo sa s ním stalo? Nechápem prečo, ani kedy alebo ako... Čo si musel prežiť, keď je teraz takýto?! Je to snáď moja chyba, že som ho nebola navštíviť celých tých sedem rokov? Veď ani nebolo času, krátko na to ako sme sa vrátili mamu zavraždili a potom som odišla z Konohy s Oro...ach nie ďalšia životná chyba...´

Dvihla hlavu a zazrela Gaaru ako stojí na streche jednej budovy. Zodvihol ruku, aby jej naznačil, že má ísť k nemu.

„Chceš niečo? “ opýtala sa zúfalo.
„Prečo si sa už nikdy neobjavila v Sune? “ pootočil hlavu k nej a založil ruky pri hrudi.
Hnedoočka na sucho prehltla : „Ja... mala som veľa starostí, zabili mi mamu a potom som odišla z Konohy za pomstou...“ Priznala sa so sebazaprením.
Červenovlasý sa len díval pred seba nevnímajúc osobu, čo tam sním stojí. Jej prítomnosť bola pre neho niečím, čo mu dlho chýbalo a k jeho údivu by ju najradšej zovrel v náručí, ale niečo vnútri neho strašne nenávistne kričalo a snažilo sa zahnať kladné pocity. Chcel Tanaris cítiť pri sebe, ale tá druhá časť jeho JA chcela jej krv. Začal z hlboka dýchať, tieto dva ´hlasy´ sa neustále bili a to mu spôsobovalo muky...

„Gaara, čo sa s tebou stalo? “ bojazlivo sa opýtala Tanaris, trvalo jej dlho kým sa odvážila ho na také niečo spýtať.
Začala počúvať jeho dýchanie, no nevidela jeho zamračený výraz. Gaara ju spočiatku ignoroval potom obidva hlasy umlčal a vrátil sa mu pokojný, Gaarovský výraz.
„Nikdy som nebol milovaný. Nikým,“ zatvoril oči, „v Sune si sa už neukázala, nedala si o sebe vedieť celé tie roky, ty zradkyňa... Nikdy som nebol milovaný ani otcom, matkou ani strýkom, či tebou! “
Do posledného vypovedaného slova dal zúrivosť. Gaarovi sa zase pokojný výraz stratil, mal v tvári hnev a neuveriteľné sklamanie. V hlave mu opäť niekto našeptával, aby ju v sekunde zabil, no neposlúchol. Pozrel sa na Inuzuku, ktorá ostala ako obarená pozerať na neho.
„To nie je pravda, ja som ťa mala rada a stále mám aj keď som ťa dlho nevidela. Ty...“ sklonila hlavu do dlaní, „si mi utkvel v srdci.“
Šepkala rozochveným hlasom do tichej nočnej Konohy so slzami v očiach. Cítila sa úplne bezmocná.
Gaara pár sekúnd vyzeral, že je v rozpakoch, ale aj tak mlčal až po chvíli sa vyjadril: „Ja...Jediný kto ma miluje a kto ma kedy miloval som ja sám. Milujem len seba a cítim v sebe život, keď je blízko mňa smrť.“
Pri týchto slovách dievčaťu prišlo zle, zahmlilo sa jej pred očami a odpadla. Celý deň nejedla a vypila len málo vody. Toto ju už položilo...

Otvorila oči. Všimla si posunu hviezd na oblohe. Ležiac, pozrela na miesto kde predtým stál kamarát z detstva, no ten už tam nebol. Pichlo ju pri srdci, keď si spomenula čo sa stalo predtým než odpadla.Keď sa posadila nahrnula sa jej pulzujúca bolesť do hlavy. Chvíľku sledovala hviezdy, no potom sa musela pobrať domov lebo zajtra má pred sebou poslednú skúšku a pôjde bojovať proti Segawovi.
´ Bude to ťažký boj aj napriek tomu, že oheň je silnejší než vietor, ale Segawa pozná moje techniky a štýl boja dokonale na to, aby čosi proti mne dokázal vymyslieť. Navyše ten jeho protivný vietor je rýchlejší než môj katon. Budem sa musieť snažiť.´
S touto myšlienkou opúšťala Tanaris strechu budovy a zamierila do sídla ich klanu.

Skúšky nakoniec neprebehli ako mali. Vtrhol tam Orochimaru aj so svojimi kunpánmi navyše piesočný súrodenci boli s ním spojenci a to najhoršie: Konohu postihla tragédia. Smrť Sandaimeho Hokageho... muža, ktorého veľmi uznávala.

Zamyslený výraz v tvári sa Tanaris dlhé hodiny nezmenil, stále pokračovala v ceste a zastavila sa, keď už bola tma.
„Budeme pokračovať zajtra, čo ty na to?“ pohladkala Katonmara po hlave.
Ten zavrtel chvostom a začal nosiť vetvičky na oheň. Medzitým ona postavila stan. Najedený Katonmaru zaľahol do stanu a Tanaris oddychujúc pri ohni sa dívala na zamračenú oblohu. Nakoniec aj ona sa zabanbušila dekou a zaspala. Niečo sa jej začalo snívať...

Zjavil sa jej povedomý muž s blonďavými vlasmi. Prstom, na ktorom mal prsteň naznačoval, že má ísť za ním. Muž, ktorého videla bol zahalený rúškom tmy takže mu nevidela poriadne do tváre. Mala v sebe pocit, že muž nemá dobré úmysly. Tanaris ho aj napriek tomu nasledovala. Zaviedol ju do veľkej diery v skale, kde bola veľká socha s desiatimi očami a pred touto sochou boli dve veľké ruky vytesané z kameňa. Tanaris nechápala, čo jej muž ukazuje. V tom počula plač, otočila sa videla uplakanú Temari. Obzrela sa naspäť pred seba a blonďavý muž bol v zrazu v spoločnosti červenovlasého chlapca, no Gaara to nebol. Chlapec sa diabolsky rozosmial a v tom sa obidve postavy doslova rozpadli a ich pozostatky ostali na zemi.

Tanaris trhlo s celým telom a prebudila sa z nočnej mory. Cítila ako jej po čele stekajú kvapôčky potu, pretrela si ich. Svetlo, ktoré presiakalo cez stan naznačovalo, že je ráno. Katonmaru už behal po vonku a naháňal motýľov.
Vydali sa opäť na cestu, boli len pár minút od hraníc medzi krajinou Ohňa a Vetru. Jej bratia boli ešte len v polovici cesty zatiaľ čo ona bola už skoro v cieli...

„Dúfam, že ostatný dôjdu v poriadku. Čisto teoreticky, Tanaris už by mala byť v Sune,“ polemizuje Segawa.
Fuutonmaru prosebne zakňučal, aby spomalili.
´Hav, hav!´ zaštekal ninken a mladík mu prikývol a zastavil sa.
„Máš pravdu budeme tam asi s miernym predstihom. Za posledné hodiny sme dosť uháňali,“ posadil sa jeho psík sa k nemu pritúlil a spokojne zavrel oči.

´Keď dôjdem do Kirikagure no Sato požiadam Mizukage-sama o odoslanie správy do všetkých dedín, že som docestoval v poriadku´ navrhol si Nagaya.
„Inak počul som, že vraj Mizukage-sama je veľmi krásna žena,“ začal rozprávať, „a má dvojitý kekkei genkai.“
Ninken ako keby ignoroval to, čo jeho pán povedal a zaštekal, aby mu signalizoval, že v ich okolí sa pohybuje skupina nejakých ľudí.
„Viem aj ja som ich zacítil, musíme byť pre istotu stále v pozore,“ zvážnel shinobi.

„Tááák očakávam, že v skrytej Kamennej budú nejaké pekné študentky! “ uškeril sa Yochi a vlčiak Dotonmaru popri behu zlostne zavrčal.
„Ale veď neboj sa, budem sa venovať aj tebe,“ usmial sa, „keď pôjdem na rande vezmem ťa so sebou. Niektorým dievčatám sa páčia muži, ktorý majú psov...“

Do kancelárie elegantne vstúpila Temari: „Gaara, veľvyslanec z Konohy sa blíži, naša stráž pri bráne ho pred chvíľou spozorovala.“
„Výborne, som naozaj zvedavý kto to je,“ odvetil, no v jeho hlase nadšenie alebo zvedavosť nebolo počuť.
„To aj ja. Ideš ich ku bráne privítať? “
„Koľko mu to ešte bude trvať kým dôjde? “ pozeral do papierov, no hneď na to dvihol nechápavo hlavu, „počkať...ich?“
„Áno ich, ten shinobi ide v spoločnosti psa, takže je to istotne niekto z klanu Inuzuka a ak pôjde rovnakým tempom je tu do dvadsiatich minút.“
Gaara odložil prácu, prikývol a s poloúsmevom odišiel z kancelárie bez jediného slova. Temari sa za ním otáčala a pýtala sa ho čo ide robiť, no brat nereagoval.

Tanaris v diaľke spozorovala, že ju už niekto čaká pred bránami veľkej dediny. Stála tam Temari s Shikamarom, Kankurou, Baki, Matsuri a nejaký dvaja jouninovia menom Naku a Shizo. Práve k nim dokráčal Gaara oblečený vo formálnom oblečení Kazekageho. Biela tunika a bielo-zelený klobúk s nápisom vietor: 風.

Gaara bol veľmi potešený, že mu kolegyňa poslala ju. Katonmaru štekal a od radosti vyskakoval. Tanaris sa s Gaarom zvítala najprv pozdravom a pokývaním hláv , ale potom Gaara chytil jej ruku a pobozkal ju. Dievča zamrazilo.
„Veľmi ma teší, že budem môcť v Sune stráviť niekoľko týždňov," nejak sa jej podarilo zo seba vykoktať.
„Najprv ti ukážem kde budeš bývať,“ vstúpili do piesočnej dediny.
„Hai. Kazekage-sama,“ povedalo už teraz nie malé sedemročné dievčatko, ale takmer dospelá krásna žena.
´Zmenila sa...´ pomyslel si dívajúc sa na ňu.

Ostatný si išli vlastnou cestou až na Naku a Shiza, súrodencov, ktorý niesli veci ich novej návštevy. Tí dvaja kráčali pár krokov za Gaarom a jeho priateľkou.
„Ak ti to nevadí, mám dva domy jeden je menší a jeden je väčší. V tom väčšom dome bývam ja a ty si kľudne môžeš zobrať menší, ale ak budeš chcieť byť v hoteli tak to pochopím...“ povedal mladý muž a nevinne sa pozrel na Tanaris.
„Nie, ja u teba rada zostanem... aspoň sa po dlhom čase budeme mať čas porozprávať,“ prehovorila a pohodila vlnitými vlasmi, ktorých vôňu zacítil aj Kazekage.

„Hej! Shizo...“
„Čo je Naku? “ odvetil jej brat.
„Myslíš, že Kazekagemu sa veľvyslanec páči? “ zvedavo sa ho vypytovala špecialistka na taijutsu a výrobca zbraní.
„Myslím, že hej, ale asi sa poznajú aj osobne, keď ju volá k sebe.“
„Ty pišišvor, ja som nemyslela práve tým štýlom, myslela som ako niečo viac. Nielen ako známu,“ zaujato sa usmievala Naku držiac sa pritom za brucho.
„To nemyslíš vážne?! “ Shizo nadvihol jedno obočie, „a aj keby no a čo? Gaara-sama si zaslúži mať po svojom boku dievča, ktoré ho bude podporovať. Miesto toho polemizovania, či niečo Gaara-sama a Tanaris-dono majú spolu by si si mohla hľadieť svojho vzťahu...“

Pozrel sa prísne na o desať rokov mladšiu sestru. Tá sa zatvárila skrúšene: „Bojím sa mu to povedať,“ zosmutnela kunoichi, „veď on má toľko práce a keď mu poviem, že čakáme bábätko nebude istotne z toho nadšený.“
„Také hlúpe reči nemaj! Bude veľmi šťastný, že bude otcom, veď dobre vieš, že keď sa narodil môj prvý syn mal som devätnásť a bol som na to príliš mladý, ale bol som rád,“ utešoval ju.
Od domu Kazekageho ich delilo len zopár metrov...

„Tak a sme tu,“ rukou ukázal na poschodový no i tak nie moc veľký dom, za ktorým bol postavený menší bez poschodia, „idem ťa ním previesť a vy dvaja už môžete ísť, batožinu Tanaris-sama položte pred dvere.“
„Hai.“
„Tanaris vezmi dovnútra aj Katonmara,“ povedal, keď videl že ho vyháňa von spred dverí.

Keď vošla do domu mala v sebe príjemný pocit. Steny pieskovej farby. Katsusíky. Vôňa po vanilke.
Veľká chodba, jednoduchý železný vešiak a napravo dvere. Bola to šatňa, tam mal Gaara všetky možné formálne alebo neformálne oblečenia ku zasadnutiu rady starších a na podobné udalosti.
V obývačke bol mäkký kožený gauč tmavočervenej farby s jedným kreslom. Pred ním tmavý čierny stôl vysoký asi do výšky kolien. Na stenách boli fotky jeho najbližších. Boli tam fotky Temari a Shikamara, Kankurou s nejakým dievčaťom, Naruto a dokrčená fotka, na ktorej bola malá Tanaris a Gaara ako spoločne držia v rukách plyšovú hračku, ktorú mu kedysi dala.
Pri pohľade na tú fotku sa obaja pousmiali a Tanaris položila na pár sekúnd hlavu na Gaarove rameno on pootočil hlavu k nej, tak že sa perami dotýkal jej vlasov.
„Pozrieme si zbytok? “opýtal sa hostiteľ, ktorý mal zrazu nejaké zasnené oči.
„Samozrejme...“ prebrala sa z nostalgie aj ona.

Kuchyňa bola jednoduchá: jeden veľký stôl a na ňom misa s jablkami. Kuchynská linka mala veľa poličiek z tmavohnedého dreva.
„Keď sa nad tým zamyslím nechápem, prečo mám tak obrovskú kuchyňu, keď nemám čas variť a keď sa rozhodnem čosi spraviť, tak nechám po sebe neskutočný neporiadok,“ rozhliadol sa po kuchyni ako keby skúmal, či náhodou niekde nejaký nenechal, „ale ty budeš mať svoju podobnú a myslím, že ty ju lepšie využiješ ako ja.“
Presunuli sa do spálne, tá už bola na poschodí. Naľavo, ďalej od dverí bola manželská posteľ z čierneho dreva s krémovými obliečkami. Na jednej aj druhej strane postele stáli malé stolíky a na nich malé lampičky. Nad posteľou vyvesený obraz Suny, ktorý namaľoval nejaký maliar. V jednom rohu bol stôl asi na odkladanie nejakých vecí, pri ktorom bola postavená jeho legendárna tykva, kde bol piesok. V druhom rohu postavená vysoká váza s usušenými kvetmi. Na parapetnej doske bolo neskutočné množstvo kaktusov.
Tanaris sa jemne bruškami prstov dotýkala pichliačov a usmievala sa: „Teba to pestovanie kaktusov neprestalo baviť.“
„Ani neprestane,“ pozrel sa tuhým pohľadom na Tanaris, ktorá sa už k nemu obrátila tvárou.
Tá spustila ramená a dvihla jedno obočie: „Prečo sa stále tak tváriš?“
„Ako? “
„Ako Gaara,“ narovnala sa.
„Ale ja som Gaara,“ povedal a na tvári sa mu roztancoval roztomilý úsmev.
„No konečne si sa aspoň trochu usmial,“ pristúpila k nemu bližšie a pohladila ho po líci.
Cítila ako stŕpol... upokojila ho úsmevom. Líce bolo hebké ako pierko, zadívala sa mu na pery. Boli plnšie, mali červeno ružovkastú farbu a boli pre ňu neskutočne príťažlivé. Gaara zatajil dych a díval sa na nej žiadostivé oči...

Ticho v spálni sa odhodlal prvý prerušiť chlapec: „No ak dovolíš, teraz ti ukážem tvoj dom.“
Skutočne. Menší dom sa ani trocha neodlišoval od toho, čo mal on. Akurát miestnosti boli menšie a miesto dvojpostele bola klasická jedno miestna.
„Máš to tu veľmi pekné,“ konštatovala, „zvláštne. Až teraz vidím tvoj dom zvnútra. Ale zvláštnejšie je to, že máš takú veľkú posteľ.“
„Ďakujem. Čo sa týka tej postele, tak ani ja pomaly neviem načo mám tú spálňu zriadenú,“ pobavene sa usmial, „chceš sa najesť? Alebo si odpočinúť? “
„Nie, som v poriadku, ty sa hlavne vráť k práci a ja si idem obhliadnuť, čo je nové v dedine,“ povedala a na to Gaara odišiel.
Vybalila si všetky veci a uložila do skríň. Osprchovala sa, obliekla sa do čistého oblečenia a hodila na seba typickú hnedú tuniku, ktorá sa v Sune nosievala.