Naruto Uzumaki Namikaze no Yokou 16

Šiel som vedľa Naruta vo svojej jednochvostovej podobe.
„Naruto, prečo to dievča provokuješ? Vieš, vyzerá to tak, ako keby sa ti páčila,“ spýtal som sa ho.
„Ona? Pche.Čo si o mne myslíte, Kyuubi-sama?“ spýtal sa vážnym a zároveň urazeným tónom.
„Prepáč, prepáč,“ bránil som sa. „Ja len, ono to tak naozaj vyzerá. Čo vlastne dosahuješ tým, že ju provokuješ?“
„Len jej ukazujem, aká je neschopná. Nachytá sa na každú sprostosť. Namiesto toho, aby sa starala o to, ako vyzerá, by sa mala skôr začať báť o svoj život. Pokiaľ bude naďalej takáto, umrie mojou rukou. A nebudem ju šetriť. Vyrežem jej.....“ a začal podrobne vysvetľovať, ako ju zabije. Zastavil som ho, keď začal hovoriť o možnosti zabitia číslo 4, ktorá bola o tom, ako ju predhodí medveďovi.
„Dobre, dobre. To by už stačilo. Je to nechutné,“ povedal som.
„Prepáčte, Kyuubi-sama,“ poklonil sa.
Začal sa premieňať späť do svojej ľudskej podoby. Ja som radšej odvrátil hlavu, pretože sa mi už raz stalo, že ma nazval perverzákom. No to mal len sedem rokov, ale aj tak, nechcel som riskovať.
„Kyuubi-sama, môžem sa vás niečo spýtať?“ oslovil ma Naruto.
„Samozrajme, pýtaj sa.“
„Kedy ma naučíte kombinovanú techniku Katonu a Fuutonu?“
„Chcel som ťa to začať učiť hneď po tejto misii. Ale dobre, že sa pýtaš. Mám pre teba pripravenú techniku, ktorú vytvoril tvoj otec. Volá sa Rasengan. V tvojom podaní to bude kombinácia veternej podstaty s podstatou ohnivou. No ako prvé sa budeš musieť naučiť Rasengan a potom k nemu pridať Katon.“
„Hai, Kyuubi-sama,“ povedal s úsmevom.

„Kyuubi-sama, nenudíte sa?“ spýtal sa ma Naruto.
„No, trochu. Ale nehcem, aby si tancoval. Bol by som radšej, keby si mi........zaspieval,“ povedal som.
Na Narutovej tvári sa objavil výraz S radosťou, môj majster.
Zavrel oči. Pootvoril ústa. Nadýchol sa a začal.
Jeho hlas sa rozhliehal po čistinke, na ktorej sme sa nachádzali. Mal ten najčistejší hlas , aký som v živote počul. Keď sa dostal do vysokých tónov, vždy mi po chrbte prebehli zimomriavky.
Zrazu sa Naruto zastavil. Prestal spievať. Postavil sa do polohy pripravenej na útok. Pozrel som smerom, ktorým sa pozeral on.
Stál tam chalpec, približne v Narutovom veku. Hľadel na nás. Všimol som si, že mal v očiach zmiešané pocity. Úžas a rozčarovanie.
„Mám mu vymazať spomienky, alebo nie? Mám alebo nemám?“ spýtal sa ma telepaticky Naruto.
„Nie, zatiaľ nie. Až keď poviem,“ odpovedal som mu.
Ten chlapec tam stál a pozeral na nás.
„Čo ste zač?“ spýtal sa pokojným hlasom.
Všimol som si, ako sa Naruto mierne uvoľnil. Bol prekvapený. Prekvapený z chlapcovho tónu. Nečakal, že sa bude s nami rozprávať takto. Pokojne.
„Ty sa nebojíš?“ spýtal som sa ho.
„Nie,“ povedal. „Prečo by som sa mal báť hovoriacej líšky a nejakého chlapca, ktorý vie prekrásne spievať?“
„Mal by začať vážiť slová....“ zamrmlal Naruto.
„Áno, máš pravdu. Prečo by si sa nás mal báť. Jednej líšky, ktorá rozpráva a jej majiteľa, ktorý ju to svojím spevom naučil,“ usmial som sa. „Tááák, my už pôjdeme. Tešilo nás.“
Chytil som Naruta za lem mikiny a ťahal som ho preč.
„Počkaj,“ zastavil ma Naruto. „Ako sa voláš? Keby sme sa niekedy náhodou stretli.“kôr začať báť o svoj životl chlapec. „A ty?“
„Naruto. A on je....“ zamyslel sa.
„Hi. Volám sa Hi,“ dokončil som za neho.
Potom už som Naruta vliekol preč.

„Hi? To ako vážne, Kyuubi-sma?“ spýtal som sa pána, keď sme už boli naozaj sami.
„A čo ako. To bola prvá vec, čo mi prišla na um. Hi znamená oheň. A keďže ja vládnem ohňu, tak mi to meno svedčí,“ odvrkol.
Radšej som potom ticho. Nechcel som, aby sa nahneval.
Začul som nejaké hlasy. Kyuubi zmizol.
„Už ma štve. Neustále mi robí zle. Provokuje ma. Ja už to nevydržím. Takého človeka v tíme nechcem,“ počul som dievčenský hlas.
Bola to Haruno. Ako vždy, sťažovala sa. Ona snáď nič iné ani nerobí.
„V tomto smere so Sakurou súhlasím. Naruto chce všetko vybaviť sám. Nie je tímový hráč. Mal by sa naučiť spolupracovať,“ povedal Uchiha.
„Chápem, že vás Naruto občas hnevá, ale musíte si uvedomiť, že bol celý život sám, nemal rodinu, ktorá by ho vychovala,“ bránil ma Hatake.Z časti mal pravdu. Bol som sám, ale potom som začal slúžiť Kyuubimu, neskôr sa pridali aj líšky a prednedávnom som si do rodiny pridal Iruku. Mám veľkú rodinu.
„Rozhodne trápi aj zvieratá. Uržite ich zabíja. Buď ich prebodne alebo uškrtí,“ vyhlásila Haruno.
To by som si vyprosil.
Už už som sa chystal, že vyleziem spoza stromov a vyrazím Haruno zuby z tej jej nevymáchanej papule, keď ma zastavil zvuk. Začul som tichučké kňučanie. Začuť som ho mohol len ja, pretože môj sluch je rovnako dobrý ako majú mačky. Vychádzalo z kríkov oproti lesu, kde som sa skrýval. To by znamenalo ísť rovno okolo môjho tímu. Ale musel som tam ísť. Musel som sa pozrieť, čo to tam kňučí. Nemohol som to nechať tak.
Vzal som barlu (aby sa niekto nečudoval, že už mám tú nohu zdravú), zliezol som zo stromu a vyšiel som z tieňa lesa. Samozrejme som hneď vzbudil pozornosť. Sakura na mňa hneď zrevala. Ja som si ich nevšímal. Išiel som stále z tým kňučaním. Oni išli za mnou. Niečo na mňa hovorili. Nevnímal som ich. Sústredil som sa len na to kňučanie.
Dostal som sa ku kríkom. Odhrnul som konáre. Naskytol sa mi nepekný pohľad.
Mŕtva matka a šesť mláďat. Jediné medzi nimi ešte bojovalo. Chcelo žiť. Chcelo dýchať. Vzpieralo sa smrti. Natiahol som k nemu ruku. Oňuchalo mi prsty a potom raz oblízlo. Potom to začalo. Pichnutie pri srdci, tlak v očiach a následne dva vodopády. Začal som revať. Pred nimi. Ale to ma teraz nezaujímalo. Vzal som mláďa do dlaní. Priložil som si ho k uchu. Počul som to. Počul som, ako mu bije to malé srdiečko. Dal som mu počúvať moje. Cítil som, ako sa upokojuje. Dýchalo pomalšie, ale nie až tak, aby som sa musel obávať.
Jednou rukou som poskladal pečate a vytvoril som okolo seba hmlu, ktorú som odkukal od Momochiho. Sedel som na mieste. Cítil som, ako sa tí traja obzerajú. Zahalil som sa do hmly.
„Pane, toto je aj pre vás.“
Začal som spievať.

Všetko sa zahalilo do tmy. Nevidela som ani na krok.
Naruta som nikdy nechápala. Vždy som si myslela, že jeho jedinou náplňou života je ubližovať ľudom. Len ubližovať a trápiť. Ale teraz, po tom, čo som videla, mám pocit, že má v sebe aj niečo dobré. Niečo, čo pred nami nechce ukázať. Naruto plakal. Plakal, pri pohľade na mŕtve líšky. Plakal, keď držal len to jedno živé mláďa. Nevidela som mu do tváre, ale myslím, že mu bolo toho mláďatka ľúto. Rozhodne musel mať na tvári ľútostný výraz.
Zrazu som začula spev. Citlivý, jemný, ale chlapčenský. Spieval o niekom, kto ho dvíha, keď už je jeho srdce zavalené ťažkosťami.
Započúvala som sa do slov.
„....Hurueru kimi yo dakiyosi, todokanu kokuu a ogu, kikoeru yami terazu kane, kimi eto michi wa tooku, ooooooh..........kogoeru...arashi no yoru madaminu kimi e tsudzuku....oshiete umi wataru kaze...inori wa toki wo koeru........“ a znova to zopakoval.
Vydala som sa za tým hlasom. Asi o päť minút som sa dostala z hmly, ale nebol tam nikdo kdo by spieval. Bol tam len Sasuke a Kakashi. Naruto nikde.
Hlas sa zanikol a hmla sa pomaly vytratila. Blížil sa k nám Naruto.
„Kde je to líšča?“ spýtala som sa ho.
„Prišla iná, dal som jej ho,“ povedal bez akéhokoľvek citu.
Už som si myslela, že je v ňom trocha nehy. Ale zmýlila som sa.
„Vieš, čo mu môže urobiť. Môže ho zabiť. Veď napáchlo tebou,“ začalo som kričať.
„Zmlkni. Zabiť ho nemôže, vycvičil som si ju. A to, že má na sebe môj pach, je len dobre. Ty nerozumieš zvieratám, tak buď ticho. Aspoň hodinu buď ticho,“ povedal, prešiel popri nás a vyrazil smerom k Tazunovmu domu.
Všimla som si niečoho zvlášneho, keď sme sa vybrali za ním. Kakashi-sensei sa tváril akoby zbadal ducha.

To nie je možné. Akoby tým spevom, čo som počul. Rozpoznal som ten hlas. Patril Narutovi. Nikdo iný nemohol mať taký hlas. Keď som ho začul, spomenul som na ten incident, ktorý sa predchádzajúcu noc. To, ako som zbadal Deväťchvostého, to, ako Naruto spieval, to, ako mi držal kunai pri krku. Všetko sa mi vrátilo. Dokonca aj vtedy, keď sa Narutovi stala tá krvavá nehoda. Všetko.
Teraz by som si mal dávať pozor na to, aby Naruto nezistil, že sa mi obnovili spomienky. Musel som si na tvár nasadiť ešte jednu masku.
No to čo sa stalo pred malou chvíľočkou ma tiež zaskočilo. Ja som Narutovu tvár videl, počas toho ako sa skláňal nad tým líščím mláďaťom. Bolestná tvár. Tvár plná bolesti, utrpenia a ľútosti. K tomu dva vodopády sĺz. Na jednej strane je Naruto chladný a nekomunikatívny, ale na tej druhej, má city. Vie sa smiať, plakať a aj báť.
Pokiaľ som toho chcel o Narutovi vedieť viac, musel by som vytiahnuť informácie, ktorá má k Narutovi najbližšie. Tým pádom by tá osoba musela byť uväznená ešte dnes, pretože ako som si všimol, Naruto sa od nej nepohne ani na krok, keď je v dedine.
Tá osoba by bola.........Iruka.