Zmätený Kazekage 12.

To, čo zacítila boli chakry nepriateľov, rozbehla sa za strážnikmi: „Okamžite sa dajte všetci do pozoru, sledujte severovýchod!“
Všetci sa nechápavo na seba pozerali, však poslúchli. Tanaris bežala ako o život do Gaarovho domu. Vykopla mu dvere a zamierila do obývačky, kde Gaara sedel a meditoval.
„Panebože prečo mi rozrážaš dvere? A čo si taká naštartovaná a vôbec čo robíš tak neskoro hore?“ spýtal sa Gaara neochotne, lebo ho vyrušila z obľúbenej činnosti.
„Gaara, Akatsuki sa blížia k dedine!“ vykríkla vydesene, „idú smerom od skrytej Dažďovej, istotne si idú po Shukaku.“
Gaarovi sa zúžili zreničky, ostal civieť na ňu a cítil sa ako keby mu na srdce dopadlo niečo ťažké. Tohto sa obával už veľmi dlhú dobu.

„Gaara ak pôjdu takýmto tempom, poobede ich tu máš. Idú pomerne pomaly,“ povedala cez hlboké nadychovanie sa.
„Ako vieš, že sú to Akatsuki?“ nervózne z neho vyhŕklo.
„Bola som vonku pri bráne a cítila som ich. Na takú diaľku nie som schopná rozoznať kto konkrétne z nich to je, ale viem, že sú to oni!“
„Budem musieť varovať obyvateľov,“ Gaara si na seba začal dávať biele rúcho a Tanaris sa dala na odchod, „kam si myslíš, že ideš?“
Zastavila sa a pokojne prehovorila: „Idem zastaviť Akatsuki...Priprav sa na boj, lebo oboch ich neporazím.“
„To nemyslíš vážne?! Ty si sa musela pomiatnuť,“ povedal a v tvári nezakrýval zdesenie.
„Počul si. Nemôžem tu len tak stáť a nič nerobiť.“
„Nikam nepôjdeš rozumieš?!“ zvýšil hlas a pevne jej zovrel zápästie.
„Pôjdem a zastavím ich. Ak ťa dostanú tak zomrieš!“ začala sa rozkrikovať.
„Ja si nemôžem dovoliť pustiť ťa, aby si sa im postavila rovno zoči-voči. Iba blázon by im šiel naproti, ak zlyháš, umrieš!“ začal kričať aj on.
„Už som to proti nim raz ustála, ustojím aj teraz!“
„Možno si minule z toho vyviazla, ale teraz nemusíš!“ dosť hlasne oponoval.
„Ja som omnoho menej dôležitá ako ty. Ty si vodca tejto dediny Gaara, ty musíš žiť!“ vytrhla sa zo zovretia jeho ruky a rozbehla sa von.

Bežala najrýchlejšie ako vedela a Gaara na piesku sa ju snažil dohnať. Kúsok od brány Suny ju chytil do svojho živlu.
„Pusť ma!“ kričala a strážnici sa zvedavo dívali, čo sa deje.
Gaara k nej doletel a postavil sa do jeho typického postoja.
„Vnímaš ma? Prestaň ma ignorovať a odvolaj svoj piesok,“ stále sa hlasno ohradzovala.

Začala sa chovať priam ako nepríčetná, neustále hulákala, aby ju pustil, no Gaara len zavrel oči a choval sa akoby tam ani nebola. V tom Tanaris praskli nervy a okolo jej tela sa zjavili plamene ohňa, ktoré ju vymanili so zovretia Gaarovho piesku. Ten prekvapene otvoril oči, ale hneď pohotovo natiahol ruku a snažil sa ju polapiť. Úspešne uskakovala, Gaara letiac na piesočnom ostrovčeku sa zamračil, pokrčil prsty a rýchlosť piesku sa niekoľko násobne zväčšila a Tanaris prestala stíhať vyhýbať sa mu.
'Sakra, musím hneď niečo vymyslieť inak nezdrhnem,' prebehlo jej hlavou.
Tanaris spravila sériu pečatí: „Fuuton: Reppushou.“
Zjavil sa pár metrov vysoký vír, ktorý rozprúdil do vzduchu piesok medzi Gaarom a Tanaris. Začal v ňom prúdiť hnev.

Tanaris sa pokúsila o útek a už aj sa za ňou hnal jeho piesok. Inuzuka prudko zabrzdila a sústredeným pohľadom sledovala piesok, ktorý bol od nemej ako desať krokov. Gaarovi sa zdalo, že ju chytí, no Tanaris sa nadýchla z plných pľúc a z úst jej šľahali veľké plamene, ktoré Gaarov piesok zastavili.
„Už ma naozaj začína štvať,“ rozhnevane poznamenal Godaime.
Piesok opäť nabral veľkú rýchlosť, ale Tanarisine plamene ju ochránili. Gaara sa stále snažil ju chytiť pieskom zozadu, ale jej oheň mu to nedovoloval, pousmial sa.

Zrazu piesok vyrazil zo zeme a pevne jej obalil telo až po brucho. Nedokázala sa pohnúť, okolo jej tela sa opäť zjavil oheň a i keď sa piesok čiastočne zase zmenil na sklo, tento krát nepovolil.

„Tak moc si sa sústredila na piesok za tebou, že si zabudla na ten pod tebou,“ usmial sa víťazne, keď k nej doletel, „to bláznovstvo ti úplne zatemnilo myseľ, zabudla si že na rozdiel od teba mám veľkú prevahu. Sme predsa na púšti, Tanaris. Ak aj pri boji s Akatsuki chceš byť takáto, tak istotne umrieš aj s ohľadom na tvoje schopnosti,“ sarkasticky sa usmial.
Inuzuka vyzerala, že čoskoro asi vybuchne. Jej vražedný, odhodlaný a vytočený výraz Kazekageho mierne vyvodzoval z miery. Nikdy ešte s takouto Tanaris nemal česť. Začínal mať pocit, že sa mu nepodarí donútiť ju, aby sa vrátila.
Zovrel pravú ruku v päsť: 'Najradšej by som šiel s ňou, ale nemôžem...Tanaris, ja nemôžem. Nechcem ťa nechať ísť.'

„Gaara! Nechaj ma!“ rozpačito kričala.
„Nie! A prestaň utekať. Ja som vodca Sunagakure a prikazujem ti, aby si sa vrátila naspäť do dediny,“ konštatoval do ticha.
„Ty mi niečo nakazuješ? Misia ohľadom Akatsuki bola daná Hokage, je to jej príkaz, takže ty do toho nemáš čo kecať!“ piesok z nej spadol, „prečo ti na tom tak záleží?!“

V tom momente Kazekage reagoval úplne inak ako ona predpokladala. Zoskočil z piesku k nej, chytil ju za ramená, dívajúc sa uprene do jej hnedých očí, ktoré ho tak neskutočne fascinovali. Zatriasol ňou a zakričal: „Prečo mi na tom tak záleží?! Pretože ťa nemôžem stratiť!!!“ zvesil hlavu a lapal po dychu.
Stiekla mu slza po líci: "Nemôžem...nemôžem. J-ja neprežil by som to.“
Hlas sa mu rozochvel a Tanaris úcítila mladíkovu triašku.

Nemohla uveriť tomu, že mu vyhŕkla slza. Šokovane hľadela na neho a nebola schopná nič povedať. To Gaarovi nahnalo neistý pocit. Dievča túžilo ostať s ním v Sune, ale zas ona by neprežila, keby sa mu niečo stalo. Pri pomyslení, že v náruči zovrie jeho mŕtvolu sa jej zakalil zrak slzami. Pevno ho objala. Cítila jeho rozbúchané srdce a roztrasené telo. To isté sa stalo aj s ňou: srdce bilo ako o život a jej ruky tisli Gaarove telo na to jej. On spočiatku zmeravel, no potom ovinul svoje ruky okolo jej pasu a pritisol si ju k sebe ešte bližšie. Zavrel oči, vdychujúc jej vôňu. Mysľou mu prešlo, že ak ju nechá ísť, mohlo byť naposledy, čo sa jej dotkne. Z toho sa mu vyškriabal mráz po chrbte.
Chvíľku stáli v tuhom „čisto priateľskom“ objatí a potom Tanaris šepla do tichej púšte: „Teraz aspoň chápeš, prečo sa ja chcem vydať preč za nimi...Gaara ani ja nemôžem o teba prísť. Veď vieš, že už roky pre mňa veľa znamenáš a ale ešte viac znamenáš pre túto dedinu. Tvojou povinnosťou je ochrániť ľudí v nej, tak ja sa ti to pokúsim len uľahčiť.“
„Ale ty...“
„Nie. Je to moje rozhodnutie a ty nič s tým nespravíš.“
"Nemáš ani Katonmara so sebou," vyhŕkol potichu a vzápätí si uvedomil, jak chabý argument použil.
"Bez neho som svojím spôsobom silnejšia. Neboj sa, všetko bude dobré."

Len neochotne sa odtrhli od seba. V jeho pastelových očiach bolo vidieť, že bojuje sám so sebou. Tanaris pozerala naňho zničujúcim, prosebným pohľadom.
„Tanaris ak sa ti čosi stane...“ začal krútiť hlavou a nadávať si, že vôbec nad tým uvažuje.
Konožskému dievčaťu prebehli iskri v očiach: „Pššt, nestane,“ usmiala sa a priložila mu prst na pery.
„Dôjdem v poriadku. Sľubujem ti to, Sabaku no Gaara.“
Gaara trocha v rozpakoch z jej prstu na jeho perách ku nej pristúpil a pohladkal ju po vlasoch na to jeho tvár zvážnela a prehovoril ťažkopádne: „Zbohom...a vráť sa.“
V hlase bolo cítiť bolesť. Už druhý krát jej musí dávať zbohom, ktoré jej kedysi pred desiatimi rokmi dal. Vtedy sa nevideli spolu sedem rokov, no čo keď je toto navždy. Navždy.

Tanaris mu venovala posledný úsmev, skrývajúc muky ktoré prežívala. Otočila sa na odchod, no neodkráčala. Jej telo sa nechcelo pohnúť, začala pochybovať o tom, či chce naozaj ísť. No chakry, ktoré v diaľke cítila ju odhodlali k prvému pohybu. Jej kroky sa zrýchľovali až sa napokon rozbehla smerom od Suny. Gaara so zovretým žalúdkom odletel na piesku. Držiac sa pravou rukou pri srdci stále myslel na to, že nechať ju ísť samotnú bola hlúposť, ale ísť s ňou by bola neskutočná hlúposť...

Tanaris celú noc uháňala púšťou ako blázon, dychčiac únavou myslela na Gaaru. Zastavila sa lebo už nevládala, zvalila sa do teplého piesku, ktorý by vás normálne spálil, ale teraz prišiel vhod, lebo noci v púšti sú neľútostne chladné. Nad ránom sa prebudila a keď sa sústredila na chakru Akatsuki zistila, že sa dali do pohybu.
Začala dedukovať: 'Že by zistili, že ich sledujem? Zvláštne, ako keby sa vracali naspäť. Naozaj divné...nič mi moc nenahráva do kariet. Navyše stále nedokážem rozoznať kto to konkrétne je. Každopádne, najväčší problém budeak stretnem Itachiho s Kisamem. Tá jeho zas**ná Samehada, žraločí ksicht a suiton, ktorý je silnejší než môj katon. A Itachiho radšej nekomentujem.'

Dievča smeroval na miesto odkiaľ cítila prítomnosť chakier a tá ju viedla ku Dažďovej krajine.
„Toto nie je normálne, prečo by smerovali naspäť do krajiny Dažďov? Veď istotne majú namierené do Suny. Nechovajú sa moc logicky...klony to nie sú tým som si istá,“ rozmýšľala nahlas a zastala, „bože ja som hlúpa už je moc neskoro na to, aby som sa vrátila.“
Nerozhodne ďalej bežala a čím bola ďalej, tým bola naštvanejšia sama na seba. Zastala a čo najviac sa snažila sústrediť na ich polohu, či náhodou sa nemýli. Nemýlila sa. Krútila hlavou a mrmlajúc pokračovala v ceste. Začínala mať z toho všetkého zlý pocit. Niečo jej nehralo.

Cestovala ešte asi štyri hodiny. Bez prestávky. Pri hraniciach si odpočinula lebo naozaj nevládala, vydala zo seba maximum.
Keď sa opäť vydala na cestu postupne sa z púšte stal hustý les so skalami. Nemala ani mapu, ktorú jej spravil Yamato, ale tušila, že budú kdesi v okolí starého úkrytu. Žmúrila oči, lebo sa začalo zotmievať a strašne sa rozpršalo. Veď koniec koncov bola predsa v Dažďovej krajine. Už spomalila tempo, nebežala ale kráčala. Nahromadila chakru do nosu a začala vdychovať okolité pachy. Cítila slabo len srnky a iné živočíchy. Takmer všetky pachy zmyl dážď.
„Bola hlúposť nevziať so sebou Katonmara! Ten má omnoho lepší čuch,“ zalamentovala a udrela si čelo dlaňou.

Vzala do ruky kunai. Cítila, že sú kdesi v blízkom okolí. V tom zazrela veľkú skalu a temný vchod do nej, trocha sa k nemu priblížila a zastala. Nahromadila teraz väčšie množstvo chakry do nosu, no zase bez výsledku. Nervózne sa začala klepať, jednak od nervov lebo nechápala, čo sa deje a po druhé mala strach z nevalného pocit, rastúcom v jej vnútri.
Rozmýšľala a stála ako prikovaná. Asi prvý krát v živote nemala poňatia ako sa má zachovať.

Privrela oči, opäť a znova sa sústredila na chakry. Nič. Sústreďovala sa viac, viac a viac až z toho závrat chytila...a v tom ich rozoznala. Nemala ani čas nejako zareagovať, lebo z diery sa na ňu vyrútili Karasu s Kuroari. Karasu z úst začala vyšľahovať kunaie a Kuroari čakala na vhodnú príležitosť, aby mohla polapiť Tanaris. Kunoichi kunaie vyblokovala, uhla sa Kuroari, ktorá na ňu vyletela s otvoreným dreveným bruchom a silou vôle ju zapálila. Na Tanaris sa opätovne vrhla Karasu z rúk jej išli ihlice. Dievča vyskočilo do výšky, aby sa vyhlo ihliciam, no nevšimla si, že za ňou je jej ďalšia ruka, ktorá tiež vypustila ostne. Otočila sa k nej tvárou a už nezareagovala - tento útok sa Karasu vydaril. Všetky ihlice sa Tanaris pozapichovali všade do tela. Zastonala. Karasu zasiahla brucho, stehno, uštedrila jej aj do rebra, ruky a jednu do líca. Navyše ihlice boli napustené jedom. Tanaris bolestne dopadla na zem. Zlostne sa zapozerala do diery a snažila sa zakričať Sasoriho meno, no bolesť z ihlice ju premohla.
Z diery v skale sa ozýval jeho smiech: „Ach, ty malá hlúpučká.“
Začala si vytrhávať ihlice, najhoršia bola tá v líci, pichnutú ju mala až v jazyku.
„Sasori! Vylezte odtiaľ! Deidara netvár sa, že tu nie si...“ povedala trocha nezrozumiteľne, lebo mala ochromený jazyk bolesťou.

„Tebe nechcem ani vidieť tvár,“ ozval sa Deidara a Tanaris už videla ich siluety v tmavej diere.
„Máš snáď strach, Deidara?“ arogantne sa usmiala, vyskočila do výšky a spravila niekoľko pečatí, vypľula krv: „Katon: Goukakyuu no Jutsu.“
Z jej úst vystrelila veľká ohnivá guľa, ktorú poslala na nepriateľov a zasiahla ich.

Dopadla na zem a dívala sa smerom, kde predtým stáli Deidara so Sasorim. Zmizli, ale videla ako na zemi leží niečia horiaca ruka. Odmietala sa priblížiť: „Katon Bushin no Jutsu.“
Klon sa neisto priblížil ku vchodu. Vošiel kúsok dovnútra a potom šokovane vyšiel a hľadel na Tanaris.
„Čo tam je?“ zrýchlil sa jej tep, keď videla samotnú seba tak mimo.
Prikráčala ku skopírovanej Tanaris a to čo uvidela jej vyrazilo dych.
Sasori a Deidara boli len lútky, ktoré zničila pomocou svojho katonu. Lútky mali na bruchu pečate, ktoré zadržiavali v nich značnú kopu chakry. Tanaris to neustála a zviezla sa dole k rozpadnutým tváram Deidaru a Sasoriho.

„Sasori no Danna už ste vymysleli tú návnadu, ktorá vyláka ten postrach zo Suny?“ opýtal sa zvedavo Deidara, keď videl, že jeho spoločník na čomsi pracuje.
„Vyrobím lútky, do ktorých zapečatím polovicu našej chakry. Lútky pošlem ku Sune dostatočne blízko na to, aby ich ako senzibil zacítila...potom pôjdu pomaličky do krajiny Dažďov.“
Deidara sa rozosmial a dokončil za neho: „A potom sa vydá smerom do nej, čo je takmer opačný smer z akého prídeme my.“
Ten mu prikývol a pokračoval s vyrábaním dreveného Deidaru. Jeho živá podoba chvíľu zamyslene sledovala svoju drevenú tvár a potom ho čosi napadlo.
„Sasori no Danna, čo keď objaví náš starý úkryt?“ opýtal sa a v ruke sa hral s malým ílovým vtáčikom.
Nukenin len flegmaticky mávol rukou a tvrdil, že tam nie je nič dôležité, čo by mohlo pomôcť nepriateľom.
„...sú to len staré ruiny Deidara. Len škoda, že pasce už nefungujú, mohla by byť zábava, keby sa aspoň do jednej z nich chytila,“ škodoradostnil sa Sasori.
Deidara sa k nemu pridal a zapol si tašku s ílom.

„A-ako ma mohli takto dostať? Len ma chceli dostať zo Suny, aby nebol pre nich problém uniesť Gaaru,“ dala si tvár do dlaní a začala plakať,“ prečo som neostala v Sune, keď mi to Gaara nakazoval?! Presne ako povedal Sasori, som hlúpa...“
Rozplakala sa, ale dlho to netrvalo, lebo Sasoriho jed ju začal paralyzovať. Zrútila sa na zem a so zdesením zistila, že sa nedokáže poriadne hýbať.'
S tou najväčšou námahou vytiahla z kapsy na boku protijed a naliala si ho do rán, v ktorých cítila tŕpnutie. Nemala tušenie či zaberie, ale dúfala v to. Ľahla si a snažila sa zhlboka dýchať, ale bolo to čím ďalej, tým horšie. Cítila pulzujúcu bolesť v miestach, kam Karasu vystrelila svoje ostne zakaždým, keď sa pokúsila o tak náročné nadychovanie sa. Začalo sa jej zahmlievať pred očami. Rýchlo klipkala viečkami, aby sa udržala, ale v tom sa jej zavreli nadobro.
V hlave jej zazneli posledné slová, ktoré nestihla nikdy vysloviť nahlas...

'Gaara...ja...ťa milujem.'