Puto I part 1

Od malička som bola sama. Možno to bolo aj tým, že som bola adoptovaná, alebo sme to mali v rodine. Nezáležalo na tom, kde som, čo robím a s kým. Aj keď som sa s ľuďmi stretávala, bolo to jedno. Bola som opustená. Ani neviem, ako sa to stalo a zrazu bolo všetko úplne inak. Áno, je pravda, že celý svoj život som niečo cítila, ale nečakala som, že to príde. Dokonca to tušenie potlačovala a pokladala za výmysel. Myslím, že by som tomu ani neuverila, ale v mojej izbe na podlahe ležal ON! Ako sa to stalo? V hlave som mala úplný chaos ... ráno bolo všetko ešte úplne normálne. V rámci mojich možností.

Horúci letný deň. Boli letné prázdniny, takže ma čakal jeden nudný kolobeh, ktorý zahŕňal jedenie, pitie, behanie po izbe a neustále rozmýšľanie.

„Aaaahhh....“ vzdychla som si naštvane a všimla si mamu. Potichu vyšla po schodoch, aby som ju nevidela a sledovala ma cez otvorené dvere mojej izby. Už ma to nebaví. Mala by si dať jednoducho pauzu a prestať ma sledoval a ničiť mi nervy. Bola to moja chyba. Poľavila som v ostražitosti a zabudla zavrieť dvere. Chybu som samozrejme hneď napravila. Mame som venovala posledný chladný nahnevaný pohľad. Prišiel ďalší povzdych: „Som naozaj až taká zlá?“
Rukou som udrela do dverí. Do očí sa mi liali slzy a pomaly mi stekali po kamennej tvári. Áno, môj život bol vždy takýto. Bolo to trochu ironické. Mojím detským snom bolo so všetkými vychádzať, byť dobrá. A teraz? Bola som zlomená, zranená. Môj sen sa dávno rozplynul a začala som to všetko nenávidieť.
Čakala som len na chvíľu, keď rodičia odídu do práce a ja sa budem môcť zožierať v opustenom dome. Čakala som na to, až budem môcť znova bezvýsledne upierať zrak na jedno miesto a odísť myšlienkami preč. Usadila som sa na posteľ.

„BUM! BUM!“

Pri tom zvuku som skoro spadla z postele. Bol to dosť silný rachot a ... bolo ho počuť z našej strechy?! Zarazene som podišla k oknu. Otvorila ho a vtom to prišlo! Do okna vletel chlapec, celou silou do mňa vrazil a spadli sme spolu na zem. Opatrne sa pozviechal. Zovieralo mi žalúdok, keď som videla, ako mu steká krv po ruke a po celom tele má odreniny. Ani sa na mňa nepozrel. V jeho myseľ bola zameraná iným smerom. Bolo jasné, že ho niekto sledoval. Asi mu spôsobil aj tie zranenia. Každopádne bolo jasné, že je preč. Trochu sa mi uľavilo a napätie vo mne povolilo. Chlapec tiež vyzeral uvoľnenejšie, ale nečakane sa mu podlomili kolená a dopadol na podlahu.

Bolo to len na chvíľu, len na malú chvíľu, ale pri páde ma pozorovali jeho čierne oči. Nevedela som rozoznať, čo sa v nich skrývalo. Ani na chvíľu som nezaváhala a priskočila k nemu. Zvraštila som čelo a vydala malý ston, pri prudkom pohybe rukou. Až doteraz som si tú ranu nevšimla. Možno som si ju pri páde narazila a možno dokonca zlomila. Nebol čas tým veľmi znepokojovať a nemala som v pláne nechať ho tam len tak ležať, kým si ja si to ja budem ošetrovať. Skoro som si ju necítila, ale oproti jeho zraneniam to bolo nič. Išlo to ťažko, ale snažila som sa ho čo najpozornejšie odtiahnuť na moju posteľ. Z poličky som zobrala autolekárničku, keďže nič iné nebolo po ruke a ošetrila mu rany. Nakoniec to nebolo až také strašné. Najhoršie mal pravdepodobne za sebou. Nebola som si istá, ako na tom bol, ale vyzeralo, že sa z toho čoskoro dostane. Nakoniec som ho len jemne prikryla perinou a obviazala si ruku.

Ešte trochu krvácala. Snažila som sa ostať pri vedomí. Zo všetkých síl som držala hlavu hore a premáhala spánok. Môj boj ale skončil prehrou. Hlava mi pomaly klesala, až dopadla na rameno. Nohy a ruky nehybne ležali na koberci pri posteli. Ani som si neuvedomila, ako som sa ponorila do snov a opustila moju izbu s chlapcom. Zaspala som.