Nikai 27 - Epilóg

EPILÓG: Žiť pre tých, ktorých milujeme

Mama zomrela.
Pohreb mala v utorok. Boli na ňom všetci. Nikdy som si nemyslela, že by sa toľko ľudí mohlo stretnúť na jednom mieste a myslieť na rovnakú vec. Bolo to ako kúzlo. A keby v tom čare nebolo toľko smútku a bolesti, mohla by som na ten utorok spomínať s úžasným pocitom.
Lenže ten smútok, tá bolesť tam boli.
Aj Tsunade-sama to cítila. Keď Yasuo-oji hovoril o pute, ktoré vznikne medzi osamoteným človekom a človekom, ktorý ho zo samoty zachráni, nepovedal, ako to vníma ten, čo je záchrancom. Ale myslím, že toto puto je obojstranné. Usudzujem tak podľa Tsunade-sama.
Rozprávala na pohrebe a rozprávala dlho. Jej slová boli krásne trblietavé a nafúknuté ako mydlová bublina, no rovnako ako mydlové bubliny aj ony rýchlo odleteli do výšok a v nás nezanechali nijakú stopu. Boli to slová určené len pre tú jedinú chvíľu, nikdy viac sa nemali opakovať. Možno trochu tíšili tú bolesť, neviem, ale viem, že ja som nevyronila jedinú slzičku.
Pretože som to sľúbila mame. Hideyoshi možno hovorí, že to nie je normálne, ale ja som shinobi. Pretože to som sľúbila mame. V tú polhodinku, poslednú, kedy som sa k nej mohla pritúliť, som jej sľúbila veľa vecí. Niektoré z tých sľubov si už ani nepamätám, o iných viem, že ich nikdy nedodržím. Sľuby sú také malé pravidlá. Zviažu naše ruky a nenechajú nás konať, keď to iní potrebujú. A ja už nikdy nechcem dovoliť, aby sa mi pravidlá omotali okolo zápästí a zatiahnuté na uzol ma držali v obavách.
No o iných sľuboch pochybovať nemôžem. Nesmiem. Pretože, hoci aj oni sú pravidlami, sú tenké a pružné a nebránia mi v mojich skutkoch. Naopak, pomáhajú mi a usmerňujú moje činy. Tie sľuby dodržať chcem.
Prvý z nich mama spečatila, keď mi prenechala svoj prívesok. Prívesok vodcu klanu. A vodca klanu musí byť pravý shinobi. Ja ním nie som. Nie preto, že by mi chýbala čelenka a skúsenosti. Nie. Ninju robia bojovníkom iné veci. Čisté srdce a ostrý kunai, bystrá hlava, emócie hlboko skryté v duši a veľkosť jeho činov.
,,Ako sa meria veľkosť ninjových skutkov?“ pýtala som sa mamy.
Ona sa v duchu pousmiala – cítila som jej úsmev – a vysvetlila mi to, jasne a zrozumiteľne ako vždy. Veľkosť našich činov sa meria podľa toho, koľko sme schopní obetovať a koľko milovaných bytostí naša obeta ochráni. Ja som zatiaľ svojich blízkych ochránila len raz. Možno veľkým činom, no to nič nemení na tom, že bol len jeden.
Nad tým som rozmýšľala, keď končil mamin pohreb. A Yasuo-oji to cítil. Ponáhľal sa domov, veď bol nový Amekage, no ešte predtým zašiel za Tsunade-sama. Až potom odišiel - a mňa nechal v Konohe.
Pretože ak chcem chrániť mojich blízkych a stať sa skutočným ninjom, byť ninjom aj oficiálne bola tá najlepšia cesta – alebo aspoň najlepší štart. Preto som si mohla skúšku zopakovať, tu v Konohe.
Nevedela som, ako budú reagovať ostatní. Čo ak povedia, že to bola len protekcia? Ale bolo to fajn. Neuveriteľne fajn.
Všetci mi gratulovali, aj keď som skúšku ešte ani nezložila. A genini z mojej dediny? Všetci sa tešili so mnou. Dokonca aj Hideyoshi sa vo svojom srdci usmieval.
Myslím, že ich môžem nazvať svojimi priateľmi.
Myslím, že oni sami sa tak nazývajú.
Myslím, že môj príchod veci nezamotal, ako mi to povedal Garyuu. Myslím, že ich skôr rozuzlil.

Problémy s Akatsuki a Orochimarom sa raz a navždy vyriešili. Naruto-san a Hinata-san sa sťahujú späť do Konohy, veď už sa nemusia viac skrývať. Asahi sa s nimi rozpráva už normálne, to bude tým, že sa nevie dlho hnevať. A nakoniec, jej rodičia sú slávni ninjovia a to jej mimoriadne zdvihlo náladu. Zo zakríknutej blondínky sa vykľul sebavedomý a uvrieskaný optimista, ktorý minútku neobsedí a dohľad rodičov jej určite len prospeje.
Na Shinarim pozitivny efekt rodičovstva už aj vidno. Odkedy sú Sasuke-san a Sakura-san znova medzi živými, oveľa viac sa smeje, hoci určitý chlad a samoľúbosť v ňom ostanú asi navždy.
A Ino-san a Shikamaru-san sa už nemajú prečo hádať, hoci myslím že budú. Zo zvyku. Rovnako ako ich deti. Ale Hideyoshi hovorí, že už si začína zvykať a Sai-senseia len tak niečo nerozhádže. A hlavne, že pod povrchom sú skvelý tím! Rovnako ako ostatní. May zistila, čo sa nám za trinásť rokov nepodarilo a síce, že keď sa Toro začne príliš nafukovať, postačí jedna dobre mierená rana a je pokoj. Týmto systémom zrazu vychádzajú spolu s Hinodem veľmi dobre.
A Hayuri sa mi zverila – mne! – že na začiatku sa svojich tímových kolegov tak trošku bála. No jediné, o čo sa musí obávať teraz, je život toho blázna Garyuua. Ten chlapec je za každú srandu všetkými štyrmi a obávam sa, že zanedlho si to odnesie nejaká z jeho kostí. No a na strachovanie sa o iných je Hayuri expertka.
A čo my? Nuž, oddneška sme oficiálne tímom sedem. Kakashi ostal naším senseiom. Chouji-san má aspoň pokoj a povedala by som, že je celkom rád za to, že sa vtedy prejedol a Kakashi si tých dvoch prisvojil. Vyzerá to, že budeme rovnaká pohroma ako predchádzajúci tým Kakashi-senseia. Nakoniec, máme na to právo. Asahi a Shinari sú predsa vlastnosťami kompletne po rodičoch. Milli-sesnsei zatiaľ ostáva v Konohe s nami. Ona vraví, že vraj aby na nás dávala pozor. Ale každému, kto vidí, ako sa díva na Iruku-sesnseia – a ako sa Iruka-sensei díva na ňu! – je hneď všetko jasné.

Čo sa stalo na Enzan no Shizoku stále nevieme. Vtedy na úplnom konci som sa spýtala mamy, čo si o tom myslí. Vysvetlila mi svoj názor, tak ako mi vždy vedela vysvetliť všetko. Podľa nej by najsilnejší človek na svete mohol byť silnejší ako smrť. A keďže smrť prebýva na Enzan no Shizoku... Je to miesto, kde by sa dal poraziť. Problém je v tom, že stopercentne silný, dokonalý človek neexistuje. No my traja... Každý z nás je úplne iný a dobrý v niečom inom. Čo keby sa naše vlastnosti spojili? Vznikol by potom dokonalý človek? Lenže ako ich spojiť.
Mama povedala, že existujú veci, ktoré ľudí dokážu spojiť do jedného celku. Láska, priateľstvo... Ale i nenávisť. To všetko sú silné putá, ktoré nás viažu k sebe, je ťažké ich roztrhnúť, hoci by sme sa aj veľmi snažili. A vtedy, v tej chvíli som práve ja jedno z takých pút roztrhla – a iné zviazala. Snáď to vyzeralo, že som prišla o svoje vlasy, že som ich pretrhla a pretrhla tak nite, ktorými ma Aomi pútala k sebe. No ja som pretrhla i putá, ktoré ma viazali k príkazom a pravidlám mojej dediny a stala som sa slobodným, nezávislým človekom. Ale v tej chvíli som si zároveň po prvýkrát sama pred sebou priznala, že Asahi a Shinari sú mojimi priateľmi. Uznala som ich a bola som pre nich ochotná riskovať všetko. Zviazala som nás troch dohromady. A vytvorila som novú bytosť, takú silnú že aj samotná smrť ustúpila. To si myslí mama. Je tá teória správna? Môže vôbec byť niečo také fantastické a nepredstaviteľné skutočnosťou? Myslieť si môžeme čokoľvek a mamina myšlienka je príjemná. Ale v skutočnosti môžeme len hádať. Myslím, že Enzan no Shizoku nikdy nevydá svoje tajomstvo.
Ale mne je to jedno.
Ja som ich za svojich priateľov uznala bez ohľadu na to, aké to bude mať následky. A bez ohľadu na to, aký vplyv to bude mať na mňa, som sa rozhodla ich ochraňovať.
To je vlastne aj druhý sľub, ktorý som dala mame. Že odteraz aj ja budem chrániť svoj klan, Amegakure a Konohu a svojich priateľov. Riskujúc svoj život, budem ochraňovať celú moju rodinu.

Nad tými sľubmi teraz rozmýšľam. Dokážem ich splniť? Sedím na konári, zhruba v polovici borovice, okolo mňa rozvoniava ihličie, vyššie konáre poskytujú príjemný tienik. Hompáľam nohami a vždy keď ich posuniem vzad, o lýtka sa mi obtrie hladká, studená, borovicová kôra. A v dlani ma chladí kov, na ktorom je vyrytý znak Amegakure, tenká tablička prišitá k modrej šatke. Ochranná čelenka ninjov v celej svojej kráse. Včera som ju dostala.
Časť sľubu som teda už splnila. Oficiálne ninjom som, kunai mám vždy ostrý a na ochranu ľudí na ktorých mi záleží som už akú-takú obeť priniesla. A či ich dokážem chrániť aj ďalej?
Keď tak nad tým premýšľam, najskôr ma napadne že najväčším hrdinom spomedzi všetkých bola moja mama. Obetovala predsa svoj vlastný život! Ale... Priniesla tá obeť šťastie?
Je to krásne, umrieť pre tých, ktorých milujeme. Ale oveľa krajšie je žiť, pre tých ktorých milujeme. Keď mama umrela kvôli nám, ostal nám síce život, ale v ňom aj kopa bolesti. Obetovať všetko niekedy nemusí byť tým najlepším riešením. Keď máme prečo žiť... Možno už mama nemala prečo žiť. A možno si myslela, že už ani ja nemám. A tak mi dala tie pravidlá. Dôvody. Ale v tom sa zmýlila.

Pevnejšie stisnem v ruke svoju čelenku. Celú noc som nespala, lebo som uvažovala kde ju uviazať. Nechcela som ju na čelo, to je príliš obyčajné. A ja chcem byť iná. Výnimočná, originálna... Zaujímavá. Ale keď nad tým tak teraz rozmýšľam... Vždy som si myslela, aká som obyčajná. Ale je to tak? Či nie som sama osebe výnimočná? Slobodná, samostatná ľudská bytosť. Každý z nás je iný, preto je také dôležité naučiť sa spolupracovať. Každý eden človek musí mať v sebe niečo, čo ho odlišuje od ostatných. Každý z nás je originál. Ide len o to, či dokážeme svoje výnimočné vlastnosti ukázať svetu. Či nám svet a ľudia okolo nás stoja za to, aby sme im svoje kvality predviedli. A teraz som si istá, že ich ľudia vidia. Pretože ich chcú vidieť a ja im ich chcem ukázať. Nemusím sa odlišovať aj navonok. A vlasy mi v tomto novom krátkom strihu príšerne padajú do očí. Čo keby som si čelenku položila na vrch hlavy a stiahla pod temenom? Iste by mi tak zadržala pramienky, ktoré mi padajú do očí.

Pomedzi ihličie a lístie naraz prenikne zapadajúce slnko. Lúče sa dotknú kovovej časti mojej čelenky a odrážajúce sa svetlo ma pošteklí v očiach.
,,Omi!“ ozve sa spod stromu Shinariho hlas. Dnes sme sa mali hrať v lese na skrývačku, pekne po tímoch. A dovolené je všetko. Asi to bude veľmi zaujímavá hra. Preto tu na nich čakám, prišla som trochu skôr, všeličo som si potrebovala premyslieť. A prišli akurát, už niet o čom premýšľať. Všetko je rozhodnuté.
,,Idem!“ odkričím. Potom si prehodím poskladanú čelenku cez hlavu, pod ušami zaviažem, prehodím zvyšné vlasy cez látku a som hotová. Zoskočím zo stromu, veď to nie je vysoko. Dopadnem priamo medzi Shinariho a Asahi, rovno na nohy, ani ma v nich nepichne. S úsmevom na tvári.
Pretože ja mám pre čo žiť. Ale hlavne - mám pre koho žiť.