Nový život v Akatsuki II. 01

„Počkajte! Nechajte ho. Je tu kvôli mne.“ zaprotestovala som, keď sa k nemu priblížili.
Všetci sa na mňa prekvapene pozreli.
„Ty si mu ukázala našu skrýšu? Všetkých si nás ohrozila! Mohol to komukoľvek povedať!“ rozkričal sa na mňa Pein, ktorý prišiel do záhrady ako posledný.
„Nie, tak to nie je.“ bránila som sa, ale Peina som tým neupokojila.
„Ona za to nemôže. Našiel som to tu sám.“ ozval sa zozadu Otaru.
„Zavrite ho do cely.“ rozkázal Pein a otočil sa na odchod. Ale po pár krokoch sa zastavil a bez toho, aby sa otočil, povedal: „A s tebou si to vybavím neskôr.“

O niečo neskôr:
„Čo si si vlastne myslel? Že ťa len tak nechajú vojsť dovnútra? Mohli ťa zabiť ešte skôr ako som prišla.“ povedala som nahnevane Otaruovi, ktorého som zachránila pred strašnou smrťou z rúk Itachiho alebo niektorého iného člena.
„Nemohol som inak. Ty si jediný človek, za ktorým som v tejto chvíli mohol ísť.“ povedal s prosebným pohľadom a priblížil sa ku mne.
Obaja sme teraz boli zavretí v cele, ktorá vypadala presne ako tá, v ktorej som bola kedysi. Len teraz som mohla odtiaľto kedykoľvek odísť.
„Tak čo sa stalo?“ spýtala som sa už trocha pokojnejšie.
„Ide o Rena a Hira. Našli nás piesoční a takmer chytili aj mňa. Podarilo sa mi ujsť, ale oni také šťastie nemali. Hira uväznili, pretože bol s nami a pomáhal nám. Neviem, čo s nimi spravia, bojím sa o nich. Pomôžeš mi?“ uzavrel svoj dych vyrážajúci prednes otázkou.
„No tak pomôžeš?“ spýtal sa asi po desiatich minútach, počas ktorých zo mňa nemohol dostať odpoveď, lebo som sa z toho nemohla spamätať.
„Dobre.“ odvetila som nakoniec.
„Len najprv musíme vymyslieť, ako ťa odtiaľto dostaneme. Akatsuki ťa len tak nepustia.“ povedala som tichšie akoby nás mohol niekto začuť. V hlave sa mi už pomaly rodil plán.

Cítila som sa ako nejaký zlodej. Už bola noc a ja som si to nenápadne mašírovala chodbami sídla smerom k celám. Vedela som, že za toto budem niesť následky, možno kvôli tomu aj zomriem, ale nemohla som Hira a Rena nechať len tak napospas osudu.
Teraz mi dobre pomohla moja kekkei genkai. Myseľ som mala stále otvorenú a vysielala ju v krátkych intervaloch, aby som zachytila niekoho, kto by sa ku mne blížil.
Aj keby ma niekto odhalil, mohla by som sa z toho vykrútiť. Veď predsa som člen Akatsuki. Veria mi a ja ich musím takto sklamať. Ale musím to spraviť.
Neviem, čo ma k tomu viedlo, ale nedokázala som vtedy Otaruovi povedať nie. Snažila som sa prísť na dôvod prečo riskujem svoj vlastný život na záchranu niekoho, koho vlastne vôbec nepoznám.
Z mojich myšlienok a úvah ma vyrušila niečia myseľ. Pritlačila som sa k najbližšej stene a snažila sa s ňou splynúť presne tak, ako to robia tie malé zvieratká menom chameleón.
Cudzia myseľ bola na jednom mieste a nehýbala sa. Ale niečo sa mi na nej nezdalo. Pracovala pomaly a behalo v nej všetko príliš chaoticky. Ten človek spal. To preto som zacítila až tak neskoro a nevedela som zistiť, kto to je.
Zašla som za najbližší roh a prišla k mohutným dverám. Tá záhadná myseľ bola za nimi. Prešla som okolo nich už nespočetne veľa krát, ale nikdy som ich neotvorila. Teraz však na to nebol čas. Keby som sa tým zabávala, mohol by ma tu niekto chytiť. A to som si nemohla dovoliť.
Odstúpila som od dverí a neochotne od nich odišla. Snažila som sa nemyslieť na to, ale zvedavosť mi nedala pokoj a vŕtala mi vzadu v hlave.
Konečne som došla k Otaruovej cele. Musela som všetko spraviť rýchlo. Ak by bol ochranný systém deaktivovaný príliš dlho a dvere by boli otvorené dlhšie, ako je potrebné, Pein by vedel že sa niečo deje a niekoho by sem poslal.
„Otaru?“ sykla som potichu.
„Čo?“ ozvalo sa spoza dverí.
Otvorila som dvere a siahla rukou do vzniknutej medzery. Zacítila som látku, zdrapla ju a rýchlo potiahla k sebe.
Niečo do mňa narazilo a spadla som na zem. To niečo spadlo rovno na mňa. Ešte ma na šťastie napadlo, že musím rýchlo zabuchnúť dvere. Kopla som do nich a ozvalo sa tiché cvaknutie. Hneď na to sa spustil ochranný systém. Prezrádzal to tichý bzukot.
„Zlez zo mňa!“ sykla som nahnevane, keď som na sebe ešte cítila váhu druhého tela.
Otaru sa pozbieral na nohy a podal mi ruku, aby mi pomohol vstať. Neprijala som ju.
„Pôjdem popredu. Ak by som na niekoho natrafila dám ti vedieť.“ povedala som mu.
„Ako?“ opýtal sa.
„To uvidíš.“ odpovedala som mu a vybrala sa tmavou chodbou. Ešte predtým som však spojila svoju a Otaruovu myseľ.
Šla som rýchlym, ale dostatočne tichým krokom. Sledovala som Otaruovu myseľ. Akurát vykročil. Mysľou mu behalo množstvo vecí. Strach bol však najsilnejší. Bál sa o seba, Hira, Rena a na moje prekvapenie aj o mňa. Myšlienka na mňa mu však v hlave ostala, kým ostatné zmizli. Pocítila som niečo zvláštne.
Zosilnila som spojenie takmer na maximum. Bolo to síce únavne a bralo to dosť chakry, ale tentoraz ma zvedavosť premohla. Cítila som to, čo cítil on.
Jeho pocity ma však prekvapili natoľko, že som takmer narazila do jednej zo stien. Chvenie v žalúdku a slabučká triaška v končekoch prstov. Muselo to byť zo strachu, z vyčerpanie alebo z niečoho iného?
Lenže toto sa objavilo presne vtedy, keď mu mysľou prebleskol obraz mojej tváre.
Cítila som sa hlúpo. Spojenie som stiahla na minimum.
„Čo tu robíš?“ spýtal sa niekto.
„Sasuke? Ja sa môžem opýtať na to isté.“
A do čerta! Nedávala som dostatočný pozor.
„Stoj!“ skríkla som v myšlienke a pocítila, že Otaru primrzol k zemi.
„Ja som sa pýtal prvý. Odpovedz.“ povedal Sasuke a spýtavo sa na mňa pozrel.
„Nemohla som zaspať, tak som sa šla prejsť.“ zaklamala som.
Sasuke sa tlmene zasmial.
„Myslíš, že som až taký hlúpy? Dobre viem, prečo si tu. Chceš pomôcť tomu hlupákovi.“
„Čože?“ snažila som sa situáciu ešte nejako zachrániť.
„Povedz mu, že sem môže prísť.“ odvetil pokojne.
Až príliš.
Rozhodla som sa pre plán B. Čo najnenápadnejšie som vytiahla kunai a zaútočila. Zrejme to čakal, lebo v tej chvíli mu v očiach zažiaril sharingan, a chytil mi ruku na zápästí a skrútil za chrbát. Kunai mi vypadol z ruky a pristál na zemi s ostrím cinknutím.
Sasuke mi jednou rukou držal ruku za chrbtom, otočil ma chrbtom k sebe a druhú ruku mi dal pod krk. Snažila som sa nejako vykrútiť, ale držal ma príliš pevne.
„Tori, upokoj sa. Chcem ti pomôcť.“ povedal chlácholivým hlasom.
„Pomôcť? Takto mi pomáhaš? Musím pomôcť Otaruovi! Nesmiem tam Hira a Rena nechať! Čo ak ich zabijú!?“ kričala som a vôbec som si neuvedomovala, že nás môže niekto začuť.
„Psst. Povedal som, aby si sa upokojila. Pôjdem tam s tebou a pomôžem ti.“
Prestala som sa mykať. Počula som dobre? Sasuke tam chce ísť so mnou? Napadlo ma, či náhodou nemá horúčku. Toto sa mi na neho nepodobalo.
„Pôjdeš so mnou?“ spýtala som sa neveriaco.
„Áno, nechcem, aby sa ti niečo stalo.“ povedala a pustil mi ruku, ktorú mi držal za chrbtom.
Vymanila som sa aj spod jeho druhej ruky. V mysli som povedala Otaruovi, aby šiel ďalej. Za chvíľu bol pri nás.
Vôbec sa mu nepáčilo, že by mal ísť Sasuke s nami. Dával to dosť najavo. Najprv ho urážal, ale keď videl, že to nepomáha, rezignoval. Teraz si ho už vôbec nevšímal. Akoby ani neexistoval.
So Sasukeho sharinganom sme sa ľahko dostali von. Privolala som Mannu a Kannu. Sadla som si Mannovi na chrbát.
„Tak, ktorý ide so mnou?“