Hidanovo znovuzrodenie I. - Na trhu

Tma... tma... tma... tma... tú striedali len hlasnejšie a hlasnejšie zvuky - výkriky.... Hidan začal nadobúdať vedomie. Čo sa však stalo, na to si ani on sám poriadne nespomenul. Jediná vec, ktorá sa mu vybavila, boli hlasy vykrádačov. Štvrtá veľká vojna ninjov spôsobila veľké škody na okolitej civilizácii a mnohé obývateľné mestá, či dediny boli aj po jej skončení evakuované a v troskách. Vykrádači využili príležitosť a začali prehľadávať všetky opustené sídla, keďže občania odchádzali narýchlo a všetko zbytočné nechali doma. Jedno zo spustošených miest bol aj les, v ktorom pochovali Hidana. Teda aspoň to, čo z neho zostalo. Zdá sa, že ho v rozrýpanej pôde našli, konkrétne jeho hlavu, a plánujú s ním niečo urobiť. Bližšie informácie z rozhovoru niekoľkých mužov nezistil.

Bola tma. Znova. Namiesto obyčajného ticha a mierneho tlaku väčších kameňov, ktoré vytvorili okolo jeho hlavy priestor dosť veľký, aby mu zemina nepoškodila hlavu, však počul hluk, ktorý poznal. Až keď sa aspoň čiastočne prebudil z bezvedomia, zistil, že má cez odseknutú hlavu natiahnuté vrece.

Naraz tmu vystriedalo svetlo.
Hidan privrel oči a s kyslou tvárou zažmurkal. Ostré slnečné lúče ho na chvíľu oslepili. Preto jediné, čo sprvu vnímal, boli len klasické zvuky trhoviska, aké počul už pred tým, ale hlasnejšie. Keď si jeho oči konečne privykli na náhle svetlo, po ich otvorení sa mu vytvoril obraz, ktorý potvrdil jeho domnienku – trhovisko.
Na širokom bulvári sa po stranách rozprestierali zoskupené stánky rôznych farieb. Ulice rozvoniavali po širokom okolí rozmanitými špecialitami pouličných predavačov, ale aj vôňou bežných surovín - ovocia, zeleniny, mäsa... Ďalšie stánky predávali aj iné výrobky, ktorých rôznorodosť bola naozaj pestrá, či už užitočné do domácnosti, alebo len na ozdobu, zábavu. Predavači vykrikovali do priestoru, aké kvalitné a lacné sú ich ponuky. Po bulvároch utekali i deti. Hnali sa za zábavou, ponúkanou niektorými stánkami, alebo za sladkým pečivom, ktoré možno vidieť alebo zacítiť na každom kroku. V túto poludňajšiu hodinu tu vládla istá systematická anarchia. Ľudia sa náhlili zo stánku do stánku. Či už zháňali potrebné suroviny, chceli si vychutnať jedlo dovezené z rôznych kútov sveta, pokúšali šťastie pri prehadzovaní krúžkov cez poháre, alebo si len chceli prezerať dovezený tovar, ani jeden vďaka šikovnosti a manipulácii kupcov neodišiel naprázdno. Vždy všetci skúpili potrebné, i nepotrebné, na čo ich pouličný predavači nalákali. Nikto tu ani chvíľu neobstál s prázdnymi rukami.

Ale stále tu bola jedna nezodpovedaná otázka – čo tu robí Hidan?!
„Čo to, kur-“ chcel vykríknuť, avšak hlas sa mu ozýval len v mysli. Ústa mu totiž zakrývala pevne stiahnutá, hnusne chutiaca šatka.
Hidanovi sa vybavila v hlave myšlienka. Pravdepodobne je v blízkom meste, jedno z mála, čo zostalo nezdevastované, od miesta, kde ho skúpil istý, divne vyzerajúci kupec. Chcel ho snáď predať na trhu? Dnes sa totiž konali, ako aj predošlé dni, sezónne trhy. Tie sú pre obyčajných občanov predzvesť blížiacich sa festivalov.
„Čo to, ku*va, je?!“ znovu si zopakoval v mysli. Akékoľvek svalstvo, ktoré mal na tvári, mal od dlhého pobytu pod zemou stuhnuté a nemohol takmer ani žmurkať. Nemohol sa teda ani poriadne porozhliadnuť. Ale aj tak sa mu podarilo domyslieť a zreferovať si udalosti, čo ho sem priviedli.

A čo sa skutočne stalo? Hidanove zbrane a kusy oblečenia, roztrúsené po okolí jeho hrobu, priviedli len náhodne okoloidúcich vykrádačov až k nemu. Títo posluhovači čierneho trhu pokladali za dobrý tovar aj Hidanovu hlavu. Keďže ho už nehodlali pokladať za človeka, rozhodli sa neobvyklý exponát ponúknuť na predaj. Hidan bol síce čiastočne v bezvedomí, keďže ho pri obrane a vyhrážaní sa dohrýzaním, radšej zneškodnili, no postrehol, že jediný, kto za neho ponúkol slušný dopyt, bol tento kupec. Ten, ktorý mu zviazal ústa a vyložil ho na obdiv v temnejšej časti uličky s redším davom kupujúcich, popri pochybných stánkoch s divnými elixírmi, bylinami a ľudskými orgánmi na predaj a i. Tam, kde sa neodváži vkročiť ani jeden slušný občan. Ten, ktorý stojí za ním a nechce na seba upútať pozornosť ninjov, čo stánky kontrolujú, hlasným vykrikovaním. Ten, čo ho chce predať na trhu, ako suvenír.
„... a okrem toho za tak svi*sky nízku cenu!“ pozrel sa na cenovku, priviazanú o niť, ktorá mu visela na uchu. „Ten sm*ad!“
„Ale, čo je, čo je?“ všimol si kupec Hidanove prebranie sa z bezvedomia. „Tak predsa len ešte žiješ.“ Uškrnul sa a štuchol ho do čela. Keď sa hlava dlhšie neozývala, začal sa báť, že dôvod jeho kúpi bol len halucinácia.
„Hmwwmm....“ snažil sa Hidan niečo povedať, alebo skôr zvriesknuť na predavača. Mal však na ústach tu nechutne zapáchajúcu šatku.
„Nenamáhaj sa.“ Zasmial sa chlap. „A neopováž sa mi nejako uškodiť v obchode, alebo utiecť!“ Pohrozil mu prstom. „Ako?!“ zdvihol Hidan jedno obočie.
Následne sa Hidan začal vzpierať ako len mohol, ale ani sa len nepohol z miesta. Špinavá látka bola pevnejšia, ako očakával a nedarilo sa mu ju prehryznúť. Nakoniec teda svoju snahu vzdal a šetril energiou. Už celkom dlho nepriniesol Jashinovi žiadnu obeť, takže mu nezostáva veľa času v stave nesmrteľnosti a o chvíľu z neho bude už len hnijúca odťatá hlava. „Prosím, Jashin-sama ...“ zatvoril oči. Keďže sa k svojmu bohovi modlil neprestajne celé hodiny, dni a týždne, keď bol pod zemou, dnes skúsil len krátku prosbu: „... ušetri ma!“

Po dlhých hodinách sa kupcova trpezlivosť niekoľko krát oplatila a zákazníci začali nakupovať aj u neho. Nikto si však nechcel kúpiť práve Hidanovu hlavu. A keď už upútal ich pozornosť, radšej zutekali. Až k stánku nepristúpila postava zahalená v sivom, dlhom plášti. V hlbokej kapucni, pretiahnutej cez hlavu, nebolo vidieť tajomnej osobe do tváre. Predavač bol ale zvyknutý na tento druh nakupujúcich a tak sa bez podozrenia, alebo obáv snažil pokúsiť šťastie: „Ráčte pristúpiť bližšie, ctený ... pane.“ Gestom naznačil, aby sa osoba nebála zblízka si prezrieť jeho tovar a rozhodil rukami.
Okolo Hidana sa povaľovali rôzne šarlatánske zbytočnosti, ktoré i napriek nezvyčajnému a zaujímavému výzoru, neboli vôbec k úžitku. Teda až na Hidana - aj on sám sa snažil vyhútať, na čo by on niekomu asi tak bol.
„Len si vyberte.“ Usmial sa kupec a ustúpil, aby dal priestor svojmu potenciálnemu zákazníkovi. Zahalený človek pristúpil bližšie a začal si obzerať tovar. Chvíľu mu trvalo, než si niečo vybral. Vyzeralo to, že niečo hľadá. Niečo konkrétne, avšak nedával svoju zaujatosť najavo a pôsobil nie veľmi nadšene z ponuky. No keď zbadal Hidanovu hlavu, z tieňa kapucne sa mu zaleskli oči.
„Môžem vám pomôcť?“ všimol si predavač, že ho niečo z jeho tovaru zaujalo. Osoba ukázala na Hidana. Ten bol teraz vystavený obďaleč, pretože celkom účinne ako živá odseknutá hlava, plašil zákazníkov i bez slov. Hlavne keď vrhol na ľudí nespokojný, zlovestný pohľad, ako aj teraz na tajomného zákazníka.
„Och, áno! To je môj najnovší objav.“ Vzal hlavu do rúk a začal s ňou krútiť. Hidanovi sa to očividne nepáčilo, no nemohol sa brániť. Podarilo sa mu ale kupca, aj cez šatku, hryznúť do ruky. „On je... – AUUU!“ zasyčal. „On je vzácny tovar. Odťatá hlava jedného z ninjov, ktorý dosiahli nesmrteľnosti po vysvätení... eh ... a ... prináša šťastie.“ Vymýšľal si. Otvoril ústa a chcel ešte niečo dodať, keď bol zákazník ticho, ale nakoniec ho on sám prerušil: „Popravde... vec, ktorú som hľadala tu nemáte.“ Zaklamala.
Kupca veľmi prekvapilo, rovnako ako Hidana, že má postava ženský hlas. Ešte viac sa potom zarazil, keď si dala žena dole kapucňu. Bolo to prekrásne mladé dievča s chladným pohľadom. Ten jej vôbec nešiel k chutnej jemnej tvári, no dodával jej na dôležitosti a odmeraný postoj na dojme chladnokrvného a v boji silného protivníka. No kvôli prirodzenej povahe nevinného dievčatka stále ani zďaleka nepripomínala zločincov, ktorý často s týmto kupcom obchodovali, preto sa obchodníkovi javila, aj napriek prirodzenej kráse, ako malé dieťa. „ Ale nechcem odísť naprázdno,“ pokračovalo mladé dievča, „takže by som si rada vybrala niečo zaujímavé. Keďže je to však vzácny kúsok, musí byť dosť drahý a radšej teda pôjdem naproti.“ Zaklamala, aby z predavača dostala čo najnižšiu cenu.
Hidanovi došlo, o čo jej ide. Bol predsa nedávno partnerom jedného lakomého žgrloša. „Fľan*ra jedna žgrlošská. Je to ešte horšia atrapa, než ten zm*d Kakuzu.“ Zamračil sa. Uraziť sa bola v tej chvíli jediná vec, ktorú slobodne mohol.
„Ale kdeže, počkajte!“ zastavil ju kupec. „Že ste to vy ... nemôžem predsa pýtať veľké peniaze od tak krásnej ženy.“ Premeral si ju s nacvičeným, priateľským úsmevom.
„Fajn.“ Prikývla žena. „Bude to stačiť?“ vytiahla z vrecka peniaze. Ani sa v ňom nemusela veľmi hrabať.
Predavačovi zaiskrili oči. „Och, áno ... ale-“ tváril sa nespokojne. Predstieral, že na Hidanovi prerába, ale v skutočnosti bol šťastný, že sa „hovoriacej hlavy“ zbaví a za tak uspokojivú kôpku farebných papierikov. „Myslím, že si nebudem sťažovať.“ Nakoniec pohodil hlavou.
Hidan skrivil tvár a v hlave zvaľoval na ženu aj kupca celý svoj rozsiahly vulgárny slovník. Hlavne preto, že predavač pevne stisol jeho hlavu, takmer mu rozpučil lebku a začal ním triasť, aby mu z vlasov vytriasol najväčšie hrudy hliny, nakoľko nemal ešte tú možnosť zaprášenú hlavu vyčistiť. Alebo skôr – vykašľal sa na to. Potom schmatol Hidana surovo za vlasy, ako práve zo zeme vytiahnutú zeleninu a podával ho žene. Takmer mu pri tom urval vlasy.
„Ďakujem.“ Uklonila sa vďačne žena. Jemne Hidana vzala do rúk a privinula si ho k hrudi, čo bola veľká zmena, vzhľadom na hrubé zaobchádzanie s ním v posledných dňoch. To si ale Hidan nevšímal. Nenapadlo mu, že jeho "nový majiteľ" by mohol byť vlastne jeho záchrancom.
„Potešenie je na mojej strane.“ Potriasli si obaja rukami.

Žena sa náhlila z trhoviska smerom do pokojnejších ulíc, kde bola ubytovaná. Vo chvíli, keď začal Hidan mumlať nezrozumiteľné slová, v respektíve nadávky a hystericky sa na ňu nahnevane pokúsil revať, roztrhlo mladé dievča špinavú látku.
„Hej!“ vyštekol, keď bol trhanec preč. „Ty šte*ka! Jashin ťa potrestá za tvoju trúfalosť! Počuješ?! Čo si to dovoľuješ? Zabijem ťa, ty su*a! Keby zo mňa nezostala len makovica, vrazil by som ti, že by si tu dávno ležala v kaluži krvi!!! Nie je ti hanba takto skupovať do otroctva bezbranné obete od toho plesnivého starca? Okamžite ma-“
„Šššt!“ snažila sa upokojiť dievčina Hidana, ktorý si na nej, úbohej, vylieval zlosť. „Pokoj, pokoj!“ Teraz už obvyklým, príjemným, melodicky upokojujúcim hlasom, sa k nemu prihovárala, akoby bol ešte batoľa, aby ho upokojila.
„To som ja.“ Ukázala na seba a zdvihla Hidana do výšky svojich očí, aby na ňu dobre videl.
Hidan úplne zmĺkol. Ten hlas aj tvár poznal. „To je...“ neveril.
Po krátkom tichu, keď sa dievča odvážilo naň usmiať spokojná, že ho našla tak, ako sľúbila, Hidan sa tiež uškrnul. „Tak si na mňa predsa nezabudla.“