Dve oči- Kapitola III. Utajená

Na väčšinu cesty si nespomínam. Možno to bolo tým, že moje telo vypätie z posledných dvadsiatich štyroch hodín jednoducho nezvládlo a vypovedalo službu, alebo Haku vrámci ošetrovania mojej rany napustil obväzy nejakým utlmovadlom. Nemohla som mu to zazlievať. Už len to, že ma nenechal na pospas lovcom bolo dosť. A to, že ma ošetril a v bezvedomí odniesol do bezpečia ma presvedčilo o tom, že mu môžem dôverovať. Veď, konieckoncov, bola som živá a to je viac než to, v čo by som mohla dúfať, keby som ostala na tom strome.

Na celej situácii bolo však niečo veľmi zvláštne. Napriek tomu, že som vlastne nevidela jeho tvár (a jeho maska ma z nevysvetliteľných dôvodov desila), som v prvej chvíli, ako som ho videla, vedela, že Haku nie je vôbec taký, ako tí lovci. Nepochybovala som o jeho schopnostiach, to nie. Ak by som to mala opísať a upozorňujem vás, že to znie nanajvýš šialene, povedala by som, že z neho vyžaruje akési tajomné dobro. Nevyžíval sa v zabíjaní a v podobných krutostiach. Ďalším pozitívom bolo, že sa na nič nepýtal. Jednoducho bral situáciu takú, akou bola, aj keď to znamenalo, že musel v náručí celý deň nosiť vysilené osemnásť ročné cudzie dievča. Kam ma niesol, som prestala reišiť v tú chvíľu, ako som zistila, odiaľ pochádza. Čím ďalej od Konohy, tým lepšie.

Haku zrazu zastavil a postavil ma vedľa neho na akúsi čistinu medzi stromami. Najprv mi nepripadala ničím zvláštna, no potom som si všimla, že v korunách stromov je pozliepaný akýsi úkryt. Tvarom najväčšmi pripomínal osie hniezdo a bolo na ňom vidno, že podľa potreby dostával rôzne prístavby. Bol dobre maskovaný, keďže k nemu neviedol žiaden rebrík, a tak by len málo ľudí napadlo pozrieť sa nahor. Premkla ma úzkosť. Nevedela som, čo mám čakať. Nebola to predsalen pasca?

„Pozrime sa,“ ozvalo sa z tieňov kdesi za nami, „doniesol si mi zábavku, Haku?“ hlas bol hrubý a chrapľavý. Bol taký chladný, až sa mi skoro zarezával pod kožu. Okamžite som sa, tak rýchlo ako mi len moje stuhnuté telo dovolilo, otočila tým smerom, odkiaľ vychádzal. Nevidela som nič, len nepreniknuteľnú tmu, hoci by som odprisahala, že na milisekundu som videla zalesknúť sa tam dva body.

„Našiel som ju, keď som skúmal okolie,“ odvetil pokojne Haku. Jeho tón hlasu ma ukľudnil. Snáď to nebude také hrozné, ako to vyzerá.
„My tu neprevádzkujeme charitu,“ zavrčal dotyčný, „ale keď už si ju priniesol, rád sa na ňu aspoň pozriem.“ s tými slovami sa z lesa vynorila postava. Kolosálna postava. Ten chlap mohol mať cez dva metre, telo samý sval a jazva. Okolo hlavy mal nakrivo zaviazanú ochrannú čelenku a na chrbte sa mu ľadovo leskol obrovský meč. Hruď mal nahú a na nohách mal oblečené voľné nohavice. Na pohľad to bol ten typ človeka, ktorého si najmete, keď sa niekoho chcete zbaviť. Ten veľmi drahý typ zabijáka, ktorý nikdy nesklame a svoju prácu si užíva. Jeho tmavé oči si ma so záujmom prezerali. Natiahol ruku a chytil ma za bradu. Mykla som sa. Na paži sa mi zaleskla moja čelenka.

„Neboj sa, nič ti nehrozí...zatiaľ“ uškrnul sa.
„Čo robí kunoichi z Konohy tak blízko pri našich hraniciach?“ vyzvedal.
„Naháňali ma lovci,“ povedala som len.
„Tak lovci, ha? To by ma zaujímalo koho si si čím pohnevala. Nevyzeráš na dobre platený materiál. Možno až na tie oči.“ doberal si ma. Inštinktívne som zovrela ruky v päsť a mlčala. Nemienila som nijakému cudziemu ninjovi len tak z fleku vykecať všetko, na čo by si zmyslel. Začula som kovový zvuk, ako vyťahoval svoj gigantický meč. Privrela som oči. Chvíľu sa nič nedialo, no potom som začula štekavý smiech. Keď som oči zas otvorila, videla som, že Haku stojí predo mnou.

„Ty by si sa mi postavil, Haku?“ opýtal sa ho pobavene.
„Veľmi nerád, Zabuza-san.“ priznal. Musel mu byť veľmi oddaný, no aj tak som obdivovala jeho odvahu. Ozval sa ďalší nával smiechu.
„Nuž, každý máme nejaké tajomstvá, že Haku?“ poznamenal Zabuza a sklonil meč. Haku si upravil masku. Pruhy na nej ako by sa s ňou pohli. Desivé.
„Ako sa voláš, dievča?“
„Yuki.“
„Vieš, kto som ja?“
„ Momochi Zabuza, jeden zo siedmich legendárnych majstrov meča.“
„Pôsobivé,“ uznal, „nezabudla si na niečo?“
Striaslo mnou, no dodala som: „Démon z Kirigakure no Sato.“
„Pozrime sa, aký som slávny,“ zachechtal sa, „chceš ma zabiť, Yuki?“
Zamyslela som sa.
„Ani nie, celkom chápem, že ani vám sa veľmi nechce ísť domov.“

Naozaj som mu rozumela. Kto vôbec vie, čo je na povestiach ktoré o ňom kolovali pravdy. Mňa chcelo za posledných štyridstať osem hodín zabiť minimálne päť ľudí a mohla som len hádať, čo im o mne všetko nahovorili.

„To si teda odhadla úplne presne Yuki,“ prerušil moje úvahy Zabuza.

Pozrel sa na Hakua, ktorý stále stál mierne predo mnou, no jeho postoj bol pokojný. Automaticky som sa uvoľnila. Svojim spôsobom, aj keď bol teda hrozivý zjav, bol Zabuza celkom sympaticý. Cynik, to áno. Naháňajúci strach? Definitívne. Ale sympatický. To, že zabil viac ľudí, ako by som pravdepodobne zvládla ja z polovicu môjho života, bolo irelevantné. Nuž čo, priority sa menia.

„Ešte sa nestalo, že by sem Haku niekoho priviedol. Nie to ešte, že by sa mi v niečom postavil. Preto budem dôverovať jeho úsudku. Môžeš tu s nami ostať, ale nečakaj žiaden luxus. Budeš ako Haku pracovať pre mňa a dopredu ťa upozorňujem, že niektoré úlohy nebudú príjemné.“
„Horšie, ako doma to nebude,“ poznamenala som trpko.
„Yuki,“ oslovil ma Haku, „aká je tvoja hodnosť?“ uvedomila som si, že rozpráva pomerne potichu. Aj tak mi však jeho slová naháňali zimomriavky. Čo za halucinogén mi to pustil žilou, premýšľala som.
„Som jonnin,“ povedala som prosto.
„Tak mladá a tak talentovaná, mám to ja ale šťastie,“ uškrnul sa Zabuza na Hakua. Presne som vedela, čo tým myslel. Videla som Hauka v akcii. Mať neustále za chrbotm rozrastajúcu sa skupinku nebezpečných ninjov musel byť dostatočný dôvod na pokojný spánok.
„Ešte nie je úplne zotavená, Zabuza-san,“ otočil sa k nemu Haku, „ mala veľmi škaredo poranenú nohu.“
„V tom prípade ju vynes hore a rob, čo vieš. Do týždňa ju chcem vidieť na nohách a v plnej kondícii. Nech viem, čo som si to zavesil na krk.“
S tými slovami vyskočil na najbližší konár a postupne sa takýmto spôsobom prepracoval až do úkrytu. Len som nemo pozerala. Stále som nemohla uveriť tomu, že som práve prežila stretnutie s jedným s najhľadanejšich ninjov na svete.
„Zabuza-san nie je až taká beštia, ako sa o ňom všade rozpráva,“ povedal mi Haku, ako keby mi čítal myšlienky.
„Stihla som si všimnúť.“
„Mňa našiel, keď som bol sirota a nikto sa ma nehcel ujať, lebo sa ma báli. Zobral ma so sebou a trénoval. Odvtedy s ním idem kamkoľvek mi povie.“
„No, to k vám pekne zapadnem,“ poznamenala som sucho. Potom si si uvedomila, že sa správam dosť nevďačne.
„Prepáč, ja len, že tiež som v detstve veľa priateľov nepobrala.“
„A tvoja rodina?“ chcel vedieť.
„To by som radšej nerozoberala.“
„Mojou rodinou je Zabuza-san a ak sa nami ostaneš, možno to budeš aj ty.“ Jeho bezhraničná čistota ma dorazila..
„Všimla som si, že ste si blízki,“ odpovedala som rýchlo, aby som zakryla rozpaky, „ale dostanem aj ja takú peknú masku, ako máš ty?“
Haku sa rozosmial. „Ak veľmi chceš, ale ja túto nosím iba ako zástierku. Imidž lovca sa mi hodí v rôznych situáciach.“

Aspoň mi svitla nádej, že si ju niekedy dá dole. Človek by povedal, že sa mi po nedávnych udalostiach bude zdať obyčajná maska všetko, len nie desivá, ale nie. Niečo mi na nej úplne iracionálne vadilo. Možno to, že mi k nemu vôbec nepasovala.

Ani som sa nenazdala a bola som opäť vo vzduchu. Tentokrát len na pár sekúnd, toľko Hakuovi trvalo, aby ma vyniesol do ich úkrytu. Dúfala som, že sa mi noha už čoskoro zotaví. Chcela som Zabuzovi ukázať, že nemusí ľutovať moju záchranu. V úkryte ma zaviedol do akejsi izby veľmi nepravidelného tvaru. Osvetľovali ju len sviečky a to málo svetla, čo prešlo dlhú cestu od korún stromov až ku malým štvorcovým oknám. Izba bola zariadená stroho. Bola tam jedna skriňa na oblečenie, pár políc na ktorých ležali zbrane rôznych druhov (nemohla som sa dočakť, až si niekoré vyskúšam) a na jednu z nich práve Haku pokladal katanu. Bola mi veľmi povedomá a o sekundu na to som si bola úplne istá že je moja. Musel ju zobrať niekedy vtedy, keď som padala zo stromu. Nechápala som, ako som na ňu mohla zabudnúť. Okrem tohto vybavenia tam bol už len jeden paraván a dve podložky na spanie.

„Kým sa vrátim, vyber si, ktorú podložku na spanie chceš,“ oznámil mi Haku a zmizol kdesi v útrobách úkrytu. Vybrala som si tú, ktorá bola bližšie k oknu. Nočný vzduch ma vždy upokojoval. Zložila som si teda plášť a poskladala som ho k svojej hlave ako proviózny vankúš. To už bol Haku naspäť a v rukách niesol dve prikrývky a na nich niečo oválne.

„To je tvoja maska,“ podával mi ju. To bola teda ta okrúhla vec. Bola veľmi podobná tej, ktorú mal na sebe Haku, len pruhy neboli červené, ale vo farbe morskej zelene. Nasadila som si ju.
„Tak a som oficiálne rovnaké strašidlo, ako ty,“ pokúsila som sa o vtip. Spod Hakuovej masky sa ozval nejaký zvuk, o ktorom som dúfala, že bolo pobavené odfrknutie. Podával mi pikrývku.
„Noci sú tu chladné, tak som nám priniesol ešte prikrývku naviac,“ oznamoval mi.
„Nám?“
„Budem tu s bývať s tebou, lepšie povedané, toto je moja izba.“ Dobre, že som mala na sebe stále tú novú masku. Mala som pocit, že sa červenám. To bolo zvláštne, keďže za celý svoj život som nikdy nič také nerobila.
„Doniesol som ti tú podložku aj s paravánom.“ rozprestieral paraván tak, že bol po celej dĺžke môjho lôžka.

Aspoň, že tak. Schovaná za paravánom som si začala vyzliekať vrchnú časť oblečenia. Videla som, ako Hakuova silueta za paravánom na chvíľu stuhla, no potom si aj on zložil masku a rozpustil vlasy. Boli skoro dlhšie, ako moje, aspoň tak sa mi to zdalo, keďže som videla na plátne paravánu len tancujúce tiene, ktoré vytvárali sviečky. Už som si chcela unavená a dobitá ľahnúť, no potom to mojej vyžmýkanej a vystresovanej mysli došlo. Zložil si masku. Poháňaná nevysvetliteľnou túžbou a zvedavosťou som potichu obišla svoju stranu paravánu.
„Haku,“ oslovila som ho, spoliehajúc sa na momnet prekvapenia.

Čo Yuki uvidela? Prezradí o sebe niekomu viac? Aké schoposti má Haku? To všetko a niečo k tomu sa dočítate v IV. dieli mojej poviedky s názvom Skúšaná.