Najväčší z tých, ktorí niesli meč

večnosti. Čoskoro získa odpoveď na tú veľkú otázku, čo nasleduje po smrti. Nedúfal v posmrtný život. Zároveň sa mu tá predstava veľmi páčila. Spolu s ostatnými chrabrými ľuďmi spočinúť v dokonalej blaženosti. To vonkoncom nevyzeralo zle. Buď je niečo ďalej, alebo sa navždy rozplynie. Tešilo ho, že onedlho záhadu vyrieši. Už nechýbalo veľa.

Považovali ich za znamenie. Hovorili spolu pošepky, obávali sa zvýšiť hlas. Panovala medzi nimi zvláštna atmosféra. Čakali. Zázrak, katastrofu? Ani sami nevedeli. Každopádne, blížilo sa niečo obrovské. Práve preto vstali tak zavčasu. Tí ktorým to čas dožičil o tejto chvíli mnohokrát rozprávali vnúčatám. Snažili sa zachytiť aj ten najmenší detail. Príliv návštevníkov neutíchal. Stále prichádzali noví. Vôkol širokej, hradskej cesty sa tiesnili celé davy. O krátky čas to začalo.
vedúcich odsúdenca. Obklopovali ho zo všetkých strán. Keďže výškou prevyšoval svojich strážcov, mohli ho prizerajúci stojaci obďaleč zreteľne vidieť. Jeho prítomnosť spustila reťazovú reakciu. Zástupom prebehlo znepokojenie. Mnohí naň pokrikovali. Nazývali ho zbabelcom, slabochom a zradcom. Navzdory všetkým urážkam kráčal Hoozuki Mangetsu vzpriamene. Na posmešky odpovedal pohŕdavým úsmevom, ktorým ešte viac dráždil. Pripomínal skôr niekoho, kto si ide pre vyznamenanie, než trestanca, ktorého čaká poprava. V tvári sa mu nezračilo ani najmenšie znepokojenie. Vychutnával si vlhkosť. Slabučký vetrík mu rozhádzal starostlivo učesané, belasé vlasy. Sotva si to všimol. Pozornosť sústredil výlučne na zrakové vnemy. Všetko navôkol naň pôsobilo tak priezračne. Ako tenučký, jemný závoj. Chystal sa ho rozhrnúť a nazrieť zaň. Radoval sa. Oni to nechápali. Nerozumeli mu, preto si mysleli, že sa im vysmieval.
do vlastných rúk, nedokázali by zverenca ochrániť. Boli nesmierne vďačný za okrúhle, biele masky, ktoré zakrývali ich znepokojenie. Cieľ ležal v nedohľadne. V prípade konfrontácie nemohli očakávať posily. Aj ich udivoval jeho pokoj. Ten, ktorý sa mal báť najviac, si užíval vychádzku. Hoci to nedávali najavo, pôsobilo im nesmierne utrpenie vliecť svojho bývalého veliteľa. Darmo si nahovárali, že si to zaslúžil. Zmenilo sa mnoho vecí, ale stále ho obklopovala aura vznešenosti. Odobrali mu čepeľ, vzali hodnosti. Nestačilo to, Mizukageho dekrét nedokázal vymazať to kým je. Prvý zo siedmich nositeľov meča. Aj pri tom nešťastí, ktoré ho postretlo, si jedine on mohol dovoliť používať toto označenie. Preto musel zomrieť. Musel správne nevystihovalo situáciu. Dostal na výber. Ani nie tak dávno ho tí, čo ním teraz opovrhovali, považovali za hrdinu. Zdravili ho na uliciach, prejavovali mu úctu. Stačilo by jediné gesto vzdoru a šli by za ním. Rozhodol sa nebojovať. A práve v tejto voľbe spočívala celá tragédia.

Čas zabíjal prechádzaním. Na podlahe cely vychodil kruh. Nenachádzal sa tu ani jeden otvor. Žiadne svetlo nenavštívilo tieto temné zákutia. Pochytila ho ľútosť, pretože si predstavoval jednu z tých vzácnych nocí kedy hmla ustúpila a dali sa uzrieť hviezdy. S povzdychom si sadol. Oprel sa o chladný múr. Nedokázal si utriediť myšlienky. Rozbiehali sa mnohými smermi, nepodliehajúc akejkoľvek kontrole. Tento zmätok v mysli ho vyčerpával. Trocha rovnováhy mu priniesol mihotavý svit fakle sprevádzaný ťažkým dupotom. O tomto čase návštevu nečakal. Zhrbený strážca v šedom, vojenskom mundúre neúspešne skúšal vložiť kľúč do zámky. Zvuk nevydarených pokusov sa v podobe ozveny rozliehal komplexom. Nakoniec to dokázal. Pomaly otváral dvere. S očami neustále uprenými na Mangetsua vošiel dovnútra a opatrne zložil na zem drevenú misku s vodou. Rýchlo za sebou zavrel. Viditeľne sa mu uľavilo, úlohu zvládol bez akejkoľvek ujmy.
„Nebojte sa, nemal som v úmysle vám ublížiť.“
Na strážnikovej širokej, zarastenej tvári sa rozhostil ustráchaný výraz. Ustúpil od mreží, natiahol pred seba pochodeň.
„Rozumiem, nebudem zdržiavať. Nemajte mi to za zlé, predsa sa vás niečo opýtam.“ Vyslovil otázku. Strach vystriedal údiv. Nezmohol sa na odpoveď. Ponáhľal sa preč, takmer bežal. Väzňove zreničky zabrali skoro celý priestor tyrkysových dúhoviek v snahe zachytiť čo najviac zo vzďaľujúcej sa žiary. Ostal v tme. Zvesil hlavu. Čakanie ho ubíjalo. Prinesenej nádobky sa nedotkol.

pozornosť. Zo žalára si odniesol rôznorodú zmes pocitov. Politika preň nepredstavovalo nič zaujímavé. Vôbec ho netrápilo kto mal v tomto spore pravdu. A predsa v ňom pohľad na nešťastníka vzbudil čosi na pomedzí znechutenia, výsmechu a súcitu. Takýto emočný stav bol pre neho nový. Zmätený vzhliadol k zamračenému nebu. V ušiach mu stále zneli odsúdencove posledné slová.
Priateľu, povedz mi, vidno tejto noci hviezdy?

keď ráno miesto kajúcnika vystúpil z cely neohrozený, odvážny jedinec. Len fialové kruhy pod očami naznačovali, že čosi nie je v najlepšom poriadku. Dostal krátky čas na základnú hygienu. Mizukage mu k dnešnému dňu pridelil ľahkú, bielu košeľu a hnedé plátené nohavice. Jeho úmrtná róba.
preťahovanie. Zadíval sa na Riečnu Citadelu. Prežil tu bezmála celý život a predsa mu nezovšednela. Akoby mohla? Nemala konkurenciu. Kto raz zazrel perlu ukrytú v hmle, neodišiel nepoznačený. Majestátna, donedávna nedobytná. Taká bola pýcha Kiri. Prebrala v ňom väčšiu clivotu ako očakával. Takmer ľutoval, že ju opúšťa. Nesúhlasne potriasol hlavou v márnej snahe na zapudenie nie tak celkom nepríjemných pocitov. Na ľútosť nezvyšoval čas, čakali ho väčšie veci. Za jedným z mnohých okien určite stál Yagura. Keby to v jeho sprievode nevyvolalo negatívne ohlasy, zamával by mu. Z jalových úvah ho vytrhol rachot otvárajúcej sa brány.

mierne nahor. Zvedavcov neubúdalo. Zatiaľ nedošlo k žiadnemu incidentu. Citadelu nechali ďaleko za sebou. Stratila sa mu, zahalil ju hmlový závoj. Smerovali k hlavnému námestiu ležiacemu neďaleko prístavu. Práve tam vystavili obrovskú kaďu s kyselinou do ktorej ho mali za búrlivého jasotu davu slávnostne vhodiť. Odstrašujúci príklad vynikajúco ilustrujúci to, čo čaká tých, ktorí si dovolia nesúhlasiť s novým Kagem. Pery zvlnil v trpkom úsmeve. Mangetsua potešilo poznanie, že sa im to nepodarí. Nedostane sa im vytúženého divadla. Takmer okamžite sa zato pokarhal. Škodoradosť mu vzhľadom na pravý význam jeho konania prišla prízemná a úbohá. Neplánoval obrátiť popravu na posmech. Skutočnosť, že to tak muselo dopadnúť, bola len príjemným bonusom, nie podstatou toho, čo zamýšľal. Ochladilo sa, dlaňou si jemne trel predlaktie. Zježili sa mu snáď všetky chlpy. Od úst mu stúpali biele chuchvalce pary. Práve prechádzali lesnou alejou. Užíval si pohľad na vznešené, vekom skrútené stromy. Tesne v pätách im šli celé zástupy. Zlovestný šepot neblaho pôsobil na ANBU. Pred skupinkou sa pomaly vynárala križovatka. Úspešne zdolali polovicu trasy.

Tak ako ostatní, tlieskal pri jeho prejavoch. Tak ako ostatní pre neho vraždil. A predsa kdesi hlboko v ňom ostávali pochyby. Nedalo mnoho práce ignorovať ich, ale už len ich existencia mu narúšala koncentráciu. Dokonca aj v tom kľúčovom okamihu, keď dobývali Riečnu Citadelu a budúci Mizukage pozdvihol ruku, prikazujúc hromovým hlasom samotnej oblohe, mu nedôveroval. Ani fakt, že legendárny víchor uposlúchol rozkaz a zostúpil z nepredstaviteľných výšin na zem, to nezmenil. Áno, chvel sa bázňou. Áno, hľadel naň s bezhraničným obdivom. Medzi prvými vstúpil na ľadovú lávku. Hnali sa po nej k obrovskej diere v hradbách, pohŕdajúc životom. Nad hlavami im trepotal lotosový kvet. Vleteli do steny obrancov ako projektily. Ani jeden neostal stáť. Zaháňal sa legendárnym mečom znova a znova, rozseknúc všetko, čo malo tú smolu a priplietlo sa do cesty. Nebral žiadne ohľady, zranení, ženy, neznamenalo to preňho nič. Zmenil sa na zviera ovládané jediným inštinktom, zabiť.
Takmer nikto si nevšímal bolestné stony. Yagura, to on bezodkladne priťahoval všetku pozornosť. Vyhlásil sa za Mizukageho, každý kto to dokázal sa mu poklonil. Jedine Mangetsu nie, prešiel tesne k nemu, zapichol čepeľ do zeme, až tak padol na kolená. Yagura vzal jeho tvár do dlaní, mierne ju pozdvihol a pobozkal ho na čelo.
„Uvidíš omnoho väčšie veci ako tieto,“ prisľúbil mu.
Napriek nesmiernemu čaru chvíle, tomu neveril. Záležalo na tom vôbec? Aj keby doň vložil celú svoju vieru, nebojoval by húževnatejšie. Načo sa tým vôbec zaoberať? Koho zaujímal nejaký vnútorný motív, daroval mu to najlepšie, čo mal. Tak ako ostatní.

v najrozľahlejšej sieni Riečnej Citadely. Mizukage sedel za vrchstolom. Pri tejto príležitosti si prvýkrát obliekol róbu. Po pravici usadil Kasigi Yabuho, vysokého rozložitého muža so zarastenou tvárou a riedkymi, čiernymi vlasmi. Čelo mu pretínala jazva, ktorú si priniesol z boja. Yabu sa ako prvý vyšší dôstojník pridal k odboju. V novej hierarchii zastával najvyššie miesto. Naľavo sedela Naniganashi. Drobná plavovláska z veľkými tmavými očami. Pochádzala z vynikajúcej rodiny, no jej vlastné schopnosti nestáli za veľa. Preslávila ju fanatická oddanosť, preto získala nálepku prvého dieťaťa Yagurovej ideológie. Hoci to nedávala najavo, nedávne udalosti ňou otriasli. Mangetsuovi sa ušlo miesto približne v strede.
jedlá na strieborných podnosoch. Alkoholu nemali veľa. Panovalo tu prítmie. Zvláštnu, snovú atmosféru v miestnosti dotvárali vonné sviece rozmiestnené v pravidelných rozstupoch. Oproti každému hosťovi stála jedna. Mäkké, čalúnené sedadlá poskytovali viac pohodlia, ako by sa bývalo patrilo. Prejavilo sa to na konverzáciách, ktoré sa niesli v ospalom duchu. Snáď by sa v ten večer neprihodilo nič zvláštne, nebyť jednej nevinnej poznámky.
„Je nevyhnutné verejnosti vysvetliť, kto za tú konfrontáciu nesie zodpovednosť.“
Neskôr, keď na ten večer spomínal si nedokázal vysvetliť prečo reagoval práve takto. Snáď ho vydráždila sladkastá úlisnosť hlasu. Nevedel. Rázne povstal. Pomerne pokojným hlasom povedal:
„To je lož.“
Všetky oči sa upierali na neho. Hodnú chvíľu nikto neprehovoril.
„Prosím?“ v Yagurovom hlase zaznela skrytá hrozba.
Mangetsuovi pomaly dochádzalo na akom tenkom ľade stál. A predsa to preň nič neznamenalo. Na myseľ mu prichádzali absurdné myšlienky.
Začni vtipom.
A skutočne, len-len, že sa nerozosmial. Zozbieral duševnú silu a najvážnejším hlasom odpovedal:
„Pri všetkej úcte. Som si vedomý aké náročné musí byť spravovať celú Kiri. A chápem aj to, že pod náporom mnohých povinností človek sem-tam na niečo zabudne. Stáva sa. V tomto duchu teda pripomínam veľaváženému Mizukagemu, že to my sme zaútočili.“
Ľudia sa od neho odťahovali. Ostal osamotený. Z ich tvári vyčítal, že je definitívne odpísaný. Len v jedinej sa nezračil rozsudok. Naniganashi sa naňho dívala súcitne. Dokonca sa mu zdalo, že s ním súhlasila. Tešila ho jej pozornosť. Možno to bola práve ona na koho myslieval, keď za bezmesačných nocí písal patetické verše.
„Na tieto udalosti si pamätám presne. Máte snáď iný názor?“ otázku položil oficiálnym tónom v ktorom sa nezračili žiadne emócie.
Môj rozsudok. Podpíšem ho.
„Hlboko sa ospravedlňujem, ale trvám na tom, čo som povedal.“
Priatelia mu nenápadne naznačovali, aby prestal. Vážil si to, pretože pre neho riskovali, ale nepočúvol.
„Rozumiem. Týmto ste okamžite odvolaný zo všetkých funkcií. Až do predvolania ostanete v domácom väzení. Berte ho!“
Dnu vpadli dvaja ANBU. Ostali zarazene stáť obrátený k Mangetsuovi. K splneniu rozkazu ich prinútil Yabu, ktorý si začal nervózne praskať kĺby na rukách.
Zdrapili ho a čakali.
„Odveďte ho domov! Ak sa pokúsi utiecť, dovoľujem vám zabiť ho.“
Vyvádzali ho vonku. Nebránil sa. Posledný pohľad venoval Naniganashi.
Dívajte sa, dívajte sa dobre. Takto padá hviezda. Je zvláštne ako sa veci dokážu zmeniť z minúty na minútu.

Hoozuki. Odvolanie Mangetsua spustilo reťazovú reakciu. Prebehli početné rokovania na základe ktorých povstala aliancia disponujúca väčšou silou ako Mizukage. Ponúkali sa tri možnosti. Buď prinavráti odobraté hodnosti, dobrovoľne abdikuje, alebo abdikuje nedobrovoľne. Rodina ho deň za dňom ubezpečovala o svojej podpore. Všetko záviselo od posolstva, ktoré Yagura pošle.

Mangetsuov otec a hlava rodiny si dal riadne načas kým otvoril. Jasne tým hovoril kto ťahá za dlhší koniec. Kedysi patril k nositeľom meča. Býval dôverným priateľom predchádzajúceho Mizukageho. Aj v tomto veku si uchoval statnú postavu. Vlasy mu neostali žiadne. Nad jeho orlím nosom sa vznášala dvojica ľadových očí. Vyrušili ho pri čítaní. Neochotne vstal, prehodil cez seba župan a šiel privítať návštevníkov. Podišiel k dverám, prudko ich otvoril. Vedúci procesie to neočakával. Pohľad na Satoshiho mu nahnal strach. Chvíľu len tak postával, otváral ústa a následne ich zatváral.
„Bude to!“ zareval.
Posol sa roztriasol. Starý Hoozuki si to užíval. Trápenie slabších pováh patrilo medzi jeho obľúbené činnosti. Situáciu zachránil vedúci ochranky. Vystúpil dopredu a neohrozene povedal:
„Z nariadenia Mizukageho sme prišli po vášho prvorodeného syna.“
„Za akým účelom?“ prepadlo ho zlé tušenie.
„Hoozuki Mangetsu bude vzatý do väzby a tri dni nato popravený za urážku majestátu.“
Nasucho prehltol. S čímsi takým nerátal. Pre tento krát došli slová jemu. Netúžil po ďalšej vojne. Pevne veril, že Yagura ustúpi a nastane ostražité prímerie. Týmto ukázal, že okrem seba nikoho iného rešpektovať nebude bez ohľadu na následky. Zovrel ruky, nechty sa mu zarývali pod kožu. Bedlivo pozoroval skupinu pred svojím prahom. Päť shinobi a jeden vyfintený úradník, osvetľovalo ich len mdlé svetlo z pestrofarebných lampiónov rozvešaných po terase. Uvažoval, či niekde v zákulisí nečakali posily pripravené k útoku na sídlo. V dome sa pravdepodobne nachádzalo dosť ľudí nato, aby stihol so svojou rodinou ustúpiť. A keby aj nie, spojenci by to určite nenechali len tak. Každopádne, plánoval odmietnuť. Práve sa chystal vyjadriť, keď spoza neho prehovoril rozhodný, pokojný hlas.
„To je v poriadku, pôjdem.“
Zamrazilo ho. Obrátil sa a s údivom sledoval svoje dieťa. Mangetsu mal na sebe šedú jouninskú vestu, čierne nohavice svetlozelený plášť, ktorý sa v slabom osvetlení ponášal na biely. V rukách držal meč.
„Nejdeš nikam.“
„Mrzí ma to, ale v tomto vás neposlúchnem otče.“
Podišiel do tesnej blízkosti k nemu. Bojovne vystrčil bradu. Vystrel ruku, prstom mieril kamsi zaňho.
„Zalez!“
Pokrútil hlavou v nesúhlasnom geste.
„Povedal som zalez!“
Ostal na mieste. Zahnal sa po ňom. V poslednej chvíli si to rozmyslel a zmenil dráhu úderu. Nový hovorca skupiny bez dovolenia vošiel dnu a teatrálnym hlasom prehovoril:
„Je to vážne dojemné, ale nemáme celú noc.“
Zúfalému Satoshimu sa v kútikoch očí zaleskli slzy.
„Nemusíš, sme silnejší.“
„Ja viem. No rozhodol som sa takto. Chcem ísť.“
V tú chvíľu vybuchol.
„Nikdy, nikdy žiaden Hoozuki nespravil to, čo ty. Vzdať sa len tak bez boja.“ Kládol dôraz na každú slabiku.
„Otče, nikdy vás nenapadlo, že možno to predstavovalo náš najväčší problém?“
Neodpovedal. Mangetsu ho obišiel. Čepeľ odovzdal nepozvanému návštevníkovi. Opustil dom, vonku ho obkolesili.
„Si mojou najväčšou hanbou.“ Oľutoval to takmer hneď po tom, čo to vyslovil. Sledoval vzďaľujúcu sa skupinu. Dážď pomaly ustával. On zotrvával bez pohnutia na mieste.
Nechal som ho odísť. Toto by mi môj otec nikdy nedovolil. Vie čo robí. Nie nevie, ide na smrť. Je ironické, že keď bude zomierať, posledné myšlienky venuje mne. Tati, prečo si to dopustil?

Viseli mu voľne vo vzduchu. Nachvíľočku nimi veselo zakýval. Potom to prišlo, videl a počul všetko. Brata kamsi vzali a ocko stál vo dverách ako nejaká obrovitá socha. Vôbec nevedel o čo šlo, no veľmi sa bál. Zároveň dokázal vycítiť, že ocko mal ešte väčší strach než on. Nevedel, čo robiť. Táto situácia bola pre neho nová. Nakoniec sa rozhodol, že zíde dole a povie niečo pekné. Pomaly schádzal schodišťom. Bosé chodidlá pri tom vydávali mľaskavý zvuk. K cieľu došiel úspešne. V rúčke zovrel mohutný ukazovák a jemne potiahol. Satoshi sa k nemu sklonil.
„Neboj sa, som tu,“ prehlásil s úsmevom Suigetsu.
„Veď ja viem,“ pohladil ho.

ho nevydesil. Práve naopak, tešilo ho, že koniec sa nachádzal tak blízko. Finále konečne nadišlo. Za posledný týždeň sa toho odohralo mnoho. Snáď nič ho tak nepoznačilo ako uplynulé dni. Bez najmenšieho odporu sa vzdal všetkého, čo mal. Titulov, bohatstva, priateľov. Všetko zahodil. A neľutoval, ani slovkom, či myšlienkou nereptal proti krutému osudu. Nikdy neprežíval väčšiu radosť. Splnil sa mu totiž najväčší sen. Po toľkých rokoch sa stal sám pre seba veľkým. Od útleho detstva po tom túžil. Povedali mu, že to dosiahne cez spoločenské postavanie. Stal sa prvým zo siedmich nositeľov meča a nestačilo to. Vraveli mu, že len najlepší bojovníci to môžu dosiahnuť. Tak neprestajne trénoval až sa nenašiel muž, ktorý by proti nemu obstál, ani to nebolo dosť. Rútil sa v samovražednom útoku proti Citadele a prežil, stále nič. Najväčší ideál života sa mu úspešne vytrhával z rúk. Plný zármutku prestal veriť, že to niekedy dokáže. A práve počas tejto beznádeje sa mu to podarilo. Tým, že bez výhrady prijal porážku, uspel. Prečo? Pretože neudrieť vyžadovalo viac sily ako udrieť. Pretože mohol mať všetko a odmietol. Pretože každý druhý by to spravil. A tu ležalo to najväčšie tajomstvo. Nikdy by neveril, že v slabosti sa skrývala tak obrovská moc. Vo chvíli, keď ho otec nazval hanbou a aj ten posledný v Kiri si doň vytieral ústa získal veľkosť. Aj keby všetci historici čo ich kedy bude svorne tvrdili, že je zbabelec, ich slová by sa ho nedotkli. Pretože pravda nie je závislá na žiadnom úsudku, ani tvrdení. Nehneval sa na nikoho, veď akoby mohli porozumieť pravej veľkosti? Čím hlasnejšie sa mu smiali, tým nástojčivejšie jeho vnútro trvalo na tom aby dokončil svoje dielo.
podišiel k okraju. Pohliadol na zelenú tekutinu. Zhlboka sa nadýchol, rozoznal výrazný pach rybiny. Očami prechádzal po námestí. Sledoval udivené tváre, okrasné rastliny, tesané lavičky. Tesne za ním stál veliteľ oddielu. Otočil sa na neho.
„Ja sám.“
Sprvoti chcel zaprotestovať, ale rozmyslel si to. Pred ním stál jeho veliteľ a prikazoval. Obklopovala ho tak mocná aureola, že jedine sám Yagura by s ním mohol súperiť. A možno ani on nie. ANBU sa uklonil a zoskočil z pódia. Mangetsu pozdvihol ruku na rozlúčku a vykročil.