Tak o mňa bojuj - Pravda 25

A je tu posledná časť prvej série. Som rada, že ste vydržali týchto dvadsaťpäť častí s Hinatou a so mnou.
Avšak, ako zistíte, nie je to ešte koniec. Prvá časť druhej série tu bude už čoskoro.

Jeho ruky putovali. Prstami skĺzol pod moje tričko a mňa prekvapil i pošteklil ich chlad. Nezastavovala som ho, vedela som, že by nezašiel priďaleko. Alebo.... nie je už toto priďaleko? Ja skutočne neviem, ale páčilo sa mi to. Páčil sa mi každý jeden jeho dotyk. Páčilo sa mi ako sa ma dotýkal. Páčil sa mi ten pocit, že mu patrím.
Zrazu mi začal bzučať mobil a na to začala vyhrávať pieseň, ktorú som mala nastavenú ako zvonenie.
Došľaka. Prečo nás vždy musí niečo vyrušiť?
Prestal ma bozkávať, nadvihol sa nado mňa a ja som sa na neho ospravedlňujúco pozrela. Vzdychol a prevalil sa na druhú stranu postele. Ja som sa posadila a okamžite zdvihla telefón.
„Á-Áno?“ Spýtala som sa mierne zadýchaná.
„Prepáč. Pochopil som to neskoro.“ Okamžite som sa postavila.
Daichi! Preboha o čom to hovorí?! Čo... vari... vari... hodila som pohľadom na okno od ktorého sa odrážal môj odraz ako stojím pri posteli s vyplašením pohľadom a tiež Sasuke ako leží na pravej strane mojej postele s jednou rukou za hlavou. Pozrel sa na mňa.
„Ne-Neskoro?“
„Áno. Už chápem, že miluješ Sasukeho. Bol som hlupák.“
Nie. Len to nie. On nás videl.

~ Pohľad Sasukeho ~

Všetko šlo presne tak ako malo. Podľa plánu. Ona bola vydesená a myslela si, že nás práve videl. Perami mi naznačila, že sa hneď vráti, na čo som jej prikývol a zavrela sa v kúpeľni.

Áno, presne tak. Vedeli sme o všetkom a ona si naivne myslela, že azda oklame Uchihov...
...Dramatizujem.

Itachi, chvíľu po tom čo sme sa pobrali hore poslal správu Shiori, ktorá už s niektorými členmi z nášho klanu bola s tým Idiotom z Piesočnej (Daichi). Všetko to bolo narafičené. Pripravené.

Už na tej oslave sa mi nepozdával, no nechal som to tak a potom, keď ju pobozkal, bolo to jednoducho jasné. Lenže ona nemala ani potuchy, že ju od tej oslavy neprestajne niekto z nášho klanu sleduje. Vedeli sme o každom jednom jej i jeho kroku a čakali sme na správnu chvíľu.
On si skutočne myslel, že to bude mať také jednoduché. On skutočne veril, že ju len tak zvedie, že ju naláka, aby odišla a my by sme mu to dovolili. Len tak.
Bože, to bolo tak smiešne, až sa mi chcelo plakať.
Ale nie, nechcelo.
Skutočne, sprvu som sa domnieval, že ju bude chcieť skompromitovať, no tak ďaleko asi zájsť nechcel. Hoci... keď som sa dozvedel o tom, že bol v jej izbe tak neskoro a ona mala na sebe takú nočnú košeľu myslel som, že pôjdem a vlastnoručne ho zaškrtím. Bastard. Siahať na niečo čo je moje.

Myslel si, že nevieme o jeho zámeroch a tak sa mu podarí presvedčiť ju, aby s ním odišla po tom, čo jej nahovorí, že ju miluje. Pravda je však iná. On mal proste rovnaký cieľ ako my, ibaže on nemal papier o tom, že si ju v budúcnosti vezme. Chcel jej byakugan pre svoje deti a som si istý, že ešte stále chce, no takí idioti, aby sme ho nechali priblížiť sa k nej znova, nie sme. Prisahám, že v tú noc to bolo poslednýkrát čo s ním bola osamote. Už nikdy viac sa ju neopováži pobozkať.
Itachi sa s ňou chcel pozhovárať už keď sme o tom zistili, no ja som s tým nesúhlasil. Včera už skutočne chcel s ňou hovoriť, potom večeri, povedať jej, nech sa neopovažuje s ním nikam odísť, no ja som ho presvedčil, aby to nerobil.
Mojím cieľom bolo a je, aby sa nedozvedela o tom, že my sme o tom všetkom vedeli. Chcem, aby si myslela, že to bola jej voľba zostať tu a byť so mnou. Prečo? Nuže, ja si na to ani sám neviem racionálne odpovedať, no Itachi neprotestoval, skôr ma obvinil z toho, že ju tiež mám rád. Idiot.

Mať rád. Milovať. Všetko spojené s láskou. Ak sa človek zamiluje, vždy sú s tým spojené len problémy. Ak sa do niekoho zamilujete a až priveľmi veríte tomu, že vás ten človek ľúbi rovnako ako vy jeho, len zostanete sklamaní. Ja som veril, miloval a ona ma opustila.
Ale nie.
Nie je to tak, že by som nechápal jej voľbu. Už ju chápem, hoci vtedy... moje srdce, ego... pošliapala všetko.
Všetko spojené s ňou bolo správne, dokonalé, bezchybné. Čoho sa dotkla, hneď fungovalo. Keď sa na to pozriem s odstupom času... bola až priveľmi perfektná. No i tak som sa do nej zamiloval. Bolo to v čase, keď som si nahováral, že aj ja som bezchybný, že mi nikto nesiaha ani po členky.
Vždy bola tá dobrá dcéra, ktorá milovala svoju rodinu a vždy spravila to, čo sa od nej očakávalo, no predsa sa chcela svojej rodine obrátiť chrbtom kvôli mne. A ja, ja som bol schopný urobiť to isté. Pre ňu.
Teraz je už ale všetko inak.
Mám osemnásť a beriem to úplne inak. S odstupom času sa na to celé dívam inak a kladiem si len otázku „Kde by som bol teraz, keby som s ňou vtedy ušiel?“
Ktovie.

Hah... je to dosť ironické. Ja som chcel utiecť pred dvoma rokmi a ona (Hinata) mala tú voľbu len pred pár dňami. Obom nám to nevyšlo. Oboch nás ten druhý opustil (fakt, že by Hinata aj tak NIKDY neutiekla teraz necháme bokom).
To je ale úplne jedno. Už na tom nezáleží. Ona je už dávna minulosť a musí tam zostať. Pochovaná v mojich spomienkach.
Už záleží len na Hinate a na tom, aby sme dali našim rodičom presne to čo chcú. A, správne, ešte na tom, aby každý veril našej rozprávke o tom, že sa milujeme.

Ak mám byť úprimný, hanbím sa za svoje chovanie k svojej snúbenici.
Ide len o to, že som ju spočiatku bral ako nepriateľku. Myslel som, že jej ide o to, o čo našim otcom, že je to len milá tvárička, ktorá je v skutočnosti psychopatická fúria, no postupne ako som začal o nej zisťovať viac a viac faktov (informácie boli od špeha v ich domácnosti), zmenil som na ňu názor. Zistil som, že už toho mala dosť.
Jej matka spáchala samovraždu, otec ju mláti, má komplexy zo svojej o niekoľko rokov mladšej sestry, za najlepšiu priateľku mala totálnu harpiu, ktorá začala chodiť s chalanom, do ktorého bola ona zamilovaná už od detstva, musí si vziať za manžela egoistu a k tomu všetkému má príšerný vkus na chalanov.

Myslel som, že jednoducho stačilo.
Ak by zistila, že ju chcel oklamať niekto ďalší, len zneužiť pre svoje plány, nezniesla by to. Ale my dvaja sa skutočne tak veľmi nelíšime. Ten chalan a ja. On ju chcel zneužiť tak, že chcel, aby sa do neho zamilovala, aby ma nechala zo svojej vlastnej vôle, pretože nemá na ňu nárok a ja som na ňu tlačil tým, že som sa k nej začal správať milšie, bozkával ju a ukázal jej trochu nežnosti a milej stránky s tým, že ja na ňu nárok mám a tiež som ju nechal vybrať si samú. Zostala zo svojej vlastnej vôle. Teda... zostala by.
Alebo aspoň to si myslí. Nikdy by sme ju nenechali odísť.

Je to síce smutné, no taká je pravda. Pravda, o ktorej sa ona nikdy nedozvie. Tomu bastardovi nedovolíme ani si k nej čuchnúť, nie to sa ešte nejako kontaktovať.
Toto je jeho posledný kontakt s ňou, samozrejme pod dozorom. Shiori a členovia nášho klanu ho odvedú až domov. Všetko čo jej teraz hovorí, má napísané na papieri. Jediné zmenené slovo a hovor je prerušený.
Prečo by to, ale, pre nás robil? Jeho klan má problémy. Nemajú dostatok peňazí a jeho otec – vodca je chorý a on sa má stať po jeho smrti vodcom. Keby si vzal za ženu dcéru vodcu Hyuuga klanu, ktorá má byakugan – získal by jeho klan väčšiu prestíž, nehovoriac o tom, že ich deti by mali očnú techniku. Preto som sa si najskôr myslel, že ju bude chcieť skompromitovať. Avšak , neurobil to. Nepokúsil sa.
Takže, keď už nemôžu mať ju, podplatíme ho istou slušnou čiastkou, aby zahral toto divadlo po telefóne.
Skutočne sme urobili dobre, že sme ju dali sledovať už od začiatku a mať špeha v domácnosti ešte predtým, než sme s ňou začali bývať bolo geniálne. Niežeby som to niekedy Itachimu priznal.

Vlastne... mám celú jej zložku. O nej. Keď mi to Itachi priniesol, poslal som ho dočerta. Bolo to smiešne. Akoby som potreboval niekoľko strán, na ktorých bol napísaný zhruba celý jej život... jej vzťahy k ľudom, záujmy, obľúbené veci...
Bolo to absolútne absurdné. Avšak ešte absurdnejšie bolo, že po desiatich minútach čo mi tam tú zložku nechal som zavrel rozčítanú knihu a začal som čítať tú zložku.
Vždy som ju videl ako dievča, ktoré má oči len pre Naruta, avšak bolo v nej viac. V tých očiach, ktoré sa vždy dívali len na neho boli tiene minulosti. Za tým jemným úsmevom, milým hlasom bolo viac. Vždy som to vedel, no nikdy ma nezaujímala natoľko, aby som si na ňu našiel čas. Veď prečo? Vtedy nebol dôvod. No teraz už je.
Priťahuje ma a vie ma pobaviť. Jej reakcie ma vždy vedia pobaviť a myslím, že ju priťahujem tiež.
Nie, hádam, že má Itachi pravdu a ona ma miluje. Práve preto si myslím, že má hrozný vkus. Nie som si istý či by som jej bol niekedy schopný opätovať jej city. Neviem. Miloval som jediný raz a ona ma opustila. Obrátila sa mi chrbtom.... nie, je to minulosť. Mal by som odpustiť a zabudnúť.
Dvere sa otvorili a ona vyšla z kúpeľne. Áno, mala červené oči, presne ako som predpokladal. A teraz ma pošle k nim.
„Sasuke... bude ti vadiť,“ ak ma necháš samú? Presne tak. „ak sa k nim nevrátime?“
Počkať, my?
Huh?
„Uh... nie, teda, isteže nie.“
„Myslím, že si dám sprchu... zostal by si so mnou dnes večer?“
Myslel som, že bude chcieť byť sama, že ma pošle preč, že sa bude chcieť vyplakať a ona chce, aby som bol s ňou. Úprimne, každý iný chalan by to čo práve povedala pochopil ako „uteš ma, vyspi sa so mnou“, ale ja každý iný chalan nie som.
„Iste... tak ja... ja pôjdem tiež do sprchy a o dvadsať minút som naspäť.“ Povedal som a pousmial sa.
A ona sa tiež usmiala.
„Dobre.“
Vyšiel som z jej izby, zatvoril dvere a oprel sa o ne.
To dievča...
„Hej,“ strhol som sa a uvidel som Itachiho stáť pri schodoch.
„Všetko šlo presne podľa plánu. Práve som volal so Shiori. Ten chalan vie vážne nahodiť zničujúci hlas. Vravela, že by mu to tiež uverila. Vraj už mala na krajíčku, keď skladal.“
„Super.“ Otočil som sa a zašiel do svojej izby – vedľajšej. Itachi do nej bez pozvania vošiel a zavrel dvere.
„Myslel som, že budeš rád.“
„Hej, hej, som, len... ja neviem.“ Predstava, že som s tým chalanom spolupracoval mi dvíha žalúdok.
„Bol to predsa tvoj nápad. A v konečnom dôsledku dobrý. Bude menej trpieť než keby vedela pravdu.“
Áno, všetko šlo presne tak ako malo. Tak by som mal byť rád. Avšak nie som. Prečo je to tak?
„Hej. Aspoň, že už bude od neho pokoj.“ Povedal som a vybral spod vankúša pyžamo.
„Idem so sprchy, takže...“ začal som, no on ma prerušil.
„Jasné,“ už vychádzal z izby, keď sa otočil, „Sasuke, urobil si dobre. Pravda niekedy nie je tá najlepšia voľba.“ Zatvoril za sebou dvere.
To by nebol môj brat keby nevedel čo povedať. Akoby vedel všetko.
Ľahol som si na posteľ a pyžamo šmaril nevedno kam. Sprcha môže počkať.
Možno by bolo lepšie keby som jej povedal pravdu. Možno keby všetko vedela...
Pokrútil som hlavou.
Itachi sa nemýli.
Pravda niekedy nie je tá najlepšia voľba. A preto jej nič nepoviem. Aj keby ma malo moje (neverím, že ho mám) svedomie trápiť do konca života.

Koniec prvej série.

Druhá séria už čoskoro!