Dve oči- Kapitola V. Prebudená

„Prvé a posledné,“ ozvalo sa za mnou. Zamrazilo ma. To nebol Haku a ani Zabuza. Inštinktívne som si stiahla masku z boku hlavy na tvár. Dúfala som, že nebolo neskoro. Okamžite som vyskočila zo stoličky a obzerala som sa okolo seba. V miestnosti okrem mňa a Zabuzu nikto nebol. Nedávalo to zmysel. Hlas, ktorý som počula bol príliš blízko. Oči mi zablúdili k malému papieriku nalepenému pri ráme okna. Nebol výbušný, ale mal na sebe pečať prenosu. Väčšinou sa používali na rýchle vytvorenie projekcie, ak dotyčný ninja nemal čas na vyrobenie klonu a následnú premenu. Ale ešte nikdy som nevidela, aby ich niekto používal na prenos zvuku. Ale kto by chcel na seba upozorniť pred tým než plánuje zaútočiť? Na sucho som preglgla. Niekto, kto je dosť silný, až tak veľmi, že nepotrebuje moment prekvapenia.

Jemne som poklepala Zabuzovi po ramene a nemo naznačila, že útočníci sú vonku a ešte som ukázala na miesto kde bol pripevnený papierik. Bez slova ho odtrhol a vyskočil z kuchynského okna.

Opatrne som vyhliadla von. Kuchyňa bola na nižšom poschodí a dole to bolo len pár metrov. V nomálnom stave by som takýto skok ani nepovažovala za úkon hodný premýšľania, ale teraz... Nič sa nedalo robiť. Ak sa mi zas niečo stane, Haku ma zabije, pomyslela som si. Čupla som si na okennú rímsu a čo najopatrnejšie som polo zbehla – polo zoskákala po stene a na zem. Dopadla som s malými ťažkosťami za Zabuzu. Ten mal ruku na svojom meči a v miernom podrepe sledoval okolie, pripravený kedykoľvek zaútočiť.

Okolo nás bolo len ticho, prerušené občasnými zvukmi rôznych vtákov vysoko v korunách stromov. Tiene stromov sa už značne predĺžili.

Moment.
Niečo tu nehralo.
„Zabuza-san,“ zašepkala som, „tie tiene. Sú pridlhé na túto časť dňa.“

V tom sa tiene ako jeden pohli a spojili. Obaja sme automaticky odskočili. Zabuza sa otočil a ťahal ma na miesto kde na čistinu presvitalo najviac svetla. Stáli sme v kruhu, ktorý bol žalostne malý na akýkoľvek boj, ale aspoň tam neboli žiadne tiene. Na jeho hranici sa objavil ninja. Bol oblečený celý v čiernom a mal dlhé, rovné, čierne vlasy, ktoré, akoby splývali s jeho šatami. Nemal žiadnu čelenku ani iný identifikačný znak, ktorý by mi pomohol spoznať ho. Mal abormálne bledú tvár a dve výrazné čierne oči. Premeriaval si nás s posmešným úškrnkom.

„Dobrý ťah, Zabuza,“ prihovoril sa mu, „ale na dlho vás nezachráni.“
„Nerád sa vrhám do bitky po hlave, kým nepoznám svojho protivníka,“ zavrčal.
„Ukojil som tvoju zvedavosť?“ ušrnul sa neznámy.
„To tažko,“ pozrel sa na mňa úkosom a prisahala by som, že som na jeho tvári zahliadla grimasu, ktorá mohla vzdialene pripomínať úsmev, „ja som totiž hrozne zvedavý" . V tej chvili som veľmi dúfala, že sa na jeho tvári len vyhrali tiene.
„Žiješ si dobre Zabuza. Pozerám, že ti po rukami rastie nový nájomný zabiják. Aké ušľachtilé.“ obzeral sa okolo seba.
„Apoň je tu šanca, že bude na svete o jedného prekliateho lovca menej.“ zavrčal Zabuza popod nos.
„Lovec?“ zasmial sa muž v čiernom, „neurážaj ma prosím svojou nevedomosťou. Som učiteľ. A prišiel som si obzrieť svoju budúcu žiačku.“

Zovrela som ruky v päsť. Tento človek tu prišiel kvôli mne? Ako mohol vedieť, že som tu? Poslal on za mnou tých lovcov? Nech je to ako chce, nemienila som sa nechať len tak odvliecť ďalším cudzincom. Pochybovala som, že by som znovu mala také šťastie ako naposledy. Zabuza sa narovnal a napriahol predo mňa ruku.

„Galantné,“ zasmial sa ninja, „napriek tomu však úplne zbytočné. Až budem chcieť, dostanem sa medzi vás. Či už pod plášťom tieňa, alebo bez.“ v tej chvíli som mu úplne verila. A čo bolo ešte horšie, nemala som so sebou žiadnu zbraň. Oblial ma studený pot. V mysli som škaredo zanadávala. Ktorý hlupák vyskočí z okna do potenciálne smrtelného nebezpečenstva z neznámeho zdroja, to všetko s nedoliečenými zraneniami a úplne neozbrojený? Keby som mohla, tak sa prefackám. To si hovoríš jounin? Vyčítala som sama sebe. V tejto chvíli som bola Zabuzovi akurát tak na príťaž. Pokiaľ sa Haku v dohľadnej dobe nevráti, celá táto situácia nemusí vôbec dopadnúť dobre. Obzerala som sa na všetky strany a horúčkovito som premýšľala, čo by mi mohlo pomôcť. Okolo mňa nebola ani ostrejšia palica.

„Yuki!“ počula som Zabuzu kričať svoje meno. Myslela som si, že mi tým dáva signál na útek. Ale keď som sa konečne zorientovala, všimla som si, že Zabuza bol dobrých pár metrov predo mnou v tienistom chlade pod stromami. Krčil sa na zemi, ako by mal obrovské bolesti.
„Oslepil ma! Ten parchant ma oslepil!“ kričal a divo sebou metal, až okolo neho obletovali kúsky machu. Nezámi ninja tam ale nebol. Premklo ma hrozné tušenie.

Ani nie o sekundu som za sebou ucítila prudký pohyb a cítila som, ako moja maska padá na zem. Otočila som sa najrýchlejšie ako som vedela, inštinktívne hľadiac tým smerom, kde mal ten ninja nohy. Prečo? Poznala som genjutsu, hoci som nevedela, či som proti nemu stále imúnna. A Zabuza sa bez najmenších pochýb pod vplyv gejnjutsu dostal. Čo bolo horšie nevedela som, či v momentálnom stave budem vedieť používať väčšinu svojich útokov. Doteraz som nemala čas zisťovať, čo sa mi stalo s očami a v tej chvíli by som dala všetko za to, aby som vedela aspoň niečo. Rýchlo som si siahla do vlasov a vybrala som si z nich dve ihlice. Ihneď sa uvoľnili z drdola a voľne dopadali na môj chrbát. Bola som teda aspoň ako-tak ozbrojená. Ale stále žalostne bezmocná.

„Kto ste? A čo po mne chcete?“ opýtala som sa, stále so sklonenou hlavou.
„Moje meno je Kageru. A prišiel som sa pozrieť na svoju budúcu žiačku,“ povedal pokojne a prisúpil ku mne. Chcela som sa pohnúť, ale mojím telom prešla kŕčovitá bolesť a na nohe som ucítila niečo teplé. Moje zranenie si vybralo svoju daň za neopatrné zaobchádzanie. Ak prežijem toto stretnutie, tak to s Hakuom určite nie, pomyslela som si. Povolilo mi svalstvo a nekontrolovateľne som sa zrútila na zem. Kageru prišiel ku mne a bez námahy ma zodvihol tak, že som pred ním polo stála- polo visela na špičkách. Mala som zavreté oči a triasla som sa. Všade bola zrazu veľká zima. Postavil ma na nohy a jemne, ale so silou mi zdvihol bradu tak, že sme sa tvárami skoro museli dotýkať. Cítila som jeho dych na svojich perách.

„Otvor oči, Yuki, a pozri sa na mňa veľmi pozorne.“ nabádal ma medovo. Po celom tele mi prebehli zimomriavky.
„Neviem kto ste, ani čo po mne chcete, ale ja s vami nikam nepôjdem.“ povedala som a snažila som sa, aby to vyznelo rozhodne. Môj vlastný hlas mi však znel cudzo. Bolo to niečo nadprirodzené. Z muža predo mnou vyžarovala veľmi silná aura. Ten druh, ktorý cítite na míle. A ja som bola priamo v centre tohto psychického zemetrasenia. Voľky- nevoľky som sa na neho pozrela a pred sebou som videla dve čierne oči. Boli neskutočne hlboké, ako keby v sebe skrývali prastaré tajomstvá. Vyžarovala z nich obrovská autorita a ešte niečo, čo som nevedela rozoznať. Až teraz som si uvedomila, ako mi to nesedí k obrazu, ktorý som videla, keď sa Kageru prvýkrát pred pár minútami zjavil. Hoci bol určite o niečo starší ako ja, jeho oči vyzerali, ako by videli tisícročia. Bolo to niečo, čo ma neskutočne desilo a zároveň fascinovalo. Aké pohnútky viedli tohto muža, aby ma vyhľadal a čo mi to preboha spravil, že som vôbec uvažovala tak, ako som uvažovala? Bol to určite nepriateľ.

„Hm, takže je to pravda,“ poznamenal Kageru len tak mimochodom a pustil ma. Znovu som sa našla na zemi. Veľmi bolestivo som sa snažila vyškriabať na nohy a vôbec sa mi to nedarilo.
„Čo je pravda?“ zasyčala som.
„Naozaj si imúnna voči genjutsu a čo pre teba bude novinkou, tak aj proti doujutsu. Vynikajúco! Taký skvelý materiál!“ tešil sa Kageru a vyzeral ako nadšený zberateľ. Konečne sa mi podarilo vstať.
„Neviem, kde ste nabrali tú istotu, že sa dobrovoľne stanem žiačkou nejakého sociopata ako ste vy.“ vyprskla som na neho. S poznaním, že som nebola obraná o moju kľúčovú schopnosť sa mi mierne zvýšilo aj moje sebavedomie. Ale naozaj len mierne. Koniec koncov, stále som ledva chodila.
„Šarmantné,“ skútil pery do úsmevu, „ja ťa do ničoho nútiť nebudem, Yuki. Keď príde čas, sama ma vyhľadáš. A ja sa teraz postarám, aby si presne vedela kde budem.“ S tými slovami priskočil ku mne priložil mi ruku na čelo. Cítila som obrovské, skoro až neznesiteľné teplo.

Celé to trvalo len chvíľu. Uvedomila som si dve veci. Tá prvá bola, že moje oči začali nekontrolovateľne slziť. Znovu. Tentokrát to však nebolo od smútku. Kageru nejakým spôsobom zrušil maskovanie, ktoré som mala a donútil moje oči, aby sa samé od seba aktivovali. Bez mojej vôle. Všetko predomnou bolo neuveriteľlne ostré a každý pohyb, ako by sa skaldal z milióna ďalších. Jedniný pevný bod v tom všetkom bol Kageru. Našťastie to trvalo len jednu krátku sekundu, kým sa oči vrátili do pôvodného stavu. Dúfala som, že spolu s maskovaním bol zrušený aj blok na ich aktiváciu. Druhá vec ktorú som zistila, bola rovnako ohromujúca ako prvá. Nech som mala oči otvorené, či zavreté stále som si bola úplne istá, kde sa v tej chvíli Kageru nachádza. Nádhera. Posledné čo potrebujem je, aby som vedela o každej zmene polohy nejakého šialenca.

„Dúfam, že sa ti páči môj dar pre teba Yuki. Ber to ako investíciu z mojej strany.“
„Ako?“ to bolo jediné na čo som sa v tej chvíli zmohla.
„Mám isté schopnosti a všetko ťa môžem naučiť. Až príde ten čas. Na teraz sa rozlúčime, moja Prebudená.“
V tej sekunde ho nebolo.

„Yuki! Yuki!“ volal na mňa Haku. Ležala som (ako inak) na zemi. Musel byť na mňa skvelý pohľad . Bola som dokrvavená, váľala som sa v nových šatách po zemi a takmer určite som mala zas vo vlasoch nejaké vetvičky. Mala som neskutočné silný pocit Deja vu. Nebyť horkej príchute v mojich ústach a nemennej prítomnosti Kagerua niekde vzadu v mojej mysli, myslela by som si, že som sa vrátila do minulosti. Rýchlo som vstala, prekliala bolesť, ktorá mi vyrazila z nohy do celého tela, a krivkala som k nemu. Po ceste som ešte rýchlo vzala ihlice a ako-tak som sa pokúsila upraviť do pôvodného stavu. Haku vyzeral mimoriadne rozrušene. Košík z bylinkami ležal prevrátený vedľa neho. Došla som až k nemu a pomaly som sa zohla. Začala som bez slova zbierať rozsypané kvetiny, vyhýbajúc sa jeho pohľadu. Až keď som mala plný košík zodvihla som ho a podala Hakuovi. Previnilo som sa na neho pozrela.

„Prepáč Haku. Ja som...utekala.“ pokúsila som sa o úsmev. Kriticky si ma obzeral a nevedela som, či sa tvári skôr nahnevane, alebo uľavene.
„Neboli tvoje oči ešte pred pár hodinami, hmm...zelené?“ opýtal sa opatrne.
„Preboha...aké sú tentokrát teraz?“ vydesila som sa.
„No sú, neviem to opísať inač ako zlaté,“ povedal a videla som, že je z toho celý nesvoj. Takže prezmenu zlaté. Ak sa mi niekedy dostane Kageru pod ruky, zabijem ho. Ale teraz na to nebol čas. Tak rýchlo ako som len mohla, som sa ponáhľala za Zabuzom. Stále bol skrčený na zemi, no vyzeral, že ho už prešla triaška. Haku ma predbehol.
„Zabuza-san,“ prihováral sa mu „ Bolí vás niečo?“ Zabuza nijako nereagoval. Haku sa na mňa s obavami obrátil.
„Kto vás napadol Yuki?“
„Nebolo to ani tak napadnutie,“ oponovala som mu, „v jednej chvíli bol vedľa mňa a v druhej sa už krčil pár metrov predo mnou.“
„Nemá žiadne viditeľné zranenia.“ povedal po chvíli. Pokrútila som hlavou.
„Tie by nemal ako utŕžiť. Odnesme ho dnu.“
„A čo tvoja noha Yuki?“ odporoval mi Haku.
„To musí počkať. To čo vidíš pred sebou je následok nejakého hnusného genjutsu, Je možné, že Zabuza-san je v ňom ešte stále uveznený.“ Môj pohľad dával tušiť, že si nič nevymýšľam.

Haku bez slova prikývol a nadvihol Zabuzu z pravej strany. Ja som ho so značným vypätím síl podoprela zľava a odniesli sme nevládneho Zabuzu do vnútra. Vedela som že dnešý deň bude ešte veľmi dlhý. Ako som to vedela? Nuž ako som už povedala kedysi skôr, poznala som genjutsu.
Viac než dobre.