Láska, viera, túžba a sny... 3

Odkaz čitateľom a mestekovej :)

Romči...odpusť, že ti RPG kradnem čas, ktorý potrebuješ na učenie sa na skúšky.
A čo sa týka tých manželských hádok na vlastnú obhajobu...keď niečo neviem z mestekovej textu pochpiť tak väčšinou som unavená A btw... ja nemôžem za to, že mestekova komolí slová ( No a čo, že píšem niekedy počeštene...aspoň nie som špecialistka :DDDD ...

Príjemné čítanie vám praju Mestekova & Sabaku no Tanaris.

Čo si to ten Kazekage vôbec dovoľuje?! Len tak si ma tým svojím otravným pieskom odnesie do izby. A to si už človek začne myslieť, že je celkom normálny. Do čerta aj s ním!
Počula som ako sa zavrel do izby a už bolo ticho. Napravila som si vankúš pod hlavou a natrela som si rebro masťou. Chcela som si vyzliecť plášť, no keď som sa tak rozhodla urobiť, pichlo ma v rebre. Au...do čerta!
„Kazekage! “ zakričala som.
Neprišiel...zakričala som na neho ešte dva krát a nič. Nech si tam zostane. Nech si to užije. Však počkaj, keď vyzdraviem. Spravím ti tu také peklo, že to si ešte nezažil. Zatvorila som mastičku a položila som ju vedľa seba. Všimla som si čaju...hej, to má úžasnú logiku, keď sa nemôžem hýbať dať ho na koniec stolíka, kde naň nedočiahnem. Tsss...Kazekage. Vykašlala som sa na to a zaspala som, bola som celkom unavená.

Ďalšie dva dni som prežívala tak nejak podobne. Stále som sa len pozerala pred seba a keď som bola už skutočne hladná tak som s námahou išla do kuchyne niečo si spraviť. Gaara bol v obchode a naplnil celú chladničku. Komplet celú...aspoň bolo na výber. Niekedy som si ľahla na gauč inokedy som to odkráčala až do izby. Na tretí deň som dokonca zobrala knihu z jeho poličky s názvom História Suny a čítala som si ju. Aspoň som sa nenudila...bolo to skvelé spestrenie. Knihy som nikdy nemala rada, ale bola som za ne tento krát veľmi vďačná. Keď som dočítala Históriu Suny, začala som s ďalšou a ďalšou. Vždy keď Gaara prišiel z roboty, spravil večeru a čaj. Robil si svoje veci...stále sa pozeral do nejakých dokumentov a ja som pri ňom sedávala na koberci a čítavala knihy. Myslím, že bol rád, že som si niečo našla. A ja som bola rada, že sa s tým namyslencom nemusím rozprávať. Chvalabohu.

Približne po týždni, čo som u neho bola som začala byť opäť námesačná. Raz som sa prebudila v kuchyni, potom na gauči...dokonca som sa raz prebudila ako stojím pred skriňou a držím jej dvere. Gaara sa na to nikdy nezobudil, musí mať veľmi tvrdý spánok. Tá moja námesačnosť mi lezie na nervy. Bolo to celkom nebezpečné vzhľadom k tomu, že som poranená. Skoro vždy som sa zobudila na to, že mám bolesti. Po necelom mesiaci som sa opäť prebudila na neskutočné muky. Boli tak silné, že som si klakľa na zem a prerývane som sa nadychovala a neuvedomila som si, že som u Gaaru v spálni. On sa hneď zobudil a ani sa nesnažil rozmýšľať, prečo som tam...hneď ma zdvihol a dal ma svoju posteľ. Zalialo ma teplo, keď som ho uvidela , že je polonahý. Bože...čo si teraz musel pomyslieť...nie som slídil.
Vysekala som chrapľavo zo seba: „Som námesačná.“
On len prikývol a dotkol sa dlaňou môjho čela. Až keď som zacítila jeho ruku uvedomila som si, že som úplne rozpálená. Mám horúčku. Niekam odbehol a doniesol naspäť malý, vlhký studený uterák, ktorý mi položil na čelo. Ten...ach, bože, to je úľava. Posledné čo si pamätám bol ten chlad. Potom som musela opätovne zaspať.
Na druhý deň, som sa zobudila na to, ako mi prikladá nový obklad.
„Lež v kľude,“ prehovoril, „spal som u teba v izbe.“
Niekam odišiel. Celé moje telo spaľovalo obrovské teplo. Ako keby ma Gaara zatvoril do jeho rozpáleného krbu. Zakašlala som. Auvajs...
Gaara sa vrátil naspäť so slovami: „Itami, musím isť do práce. Tu máš, keď sa ti ten obklad oteplí vymeň si ho,“ položil veľkú misu s vodou a v nej bol ešte jeden uterák.
„A tu máš tu masť,“ doniesol mi ju z izby.
Horúčka mi prešla o dva dni...bolo to strašné. Gaara sa neustále o mňa staral, asi som mu bola dosť na príťaž vyzeral zmordovane....čo už. Nemal si ma tu nechať a to rebro je jeho vina.

Ubehol mesiac aj pol a ja som konečne cítila nejaké zlepšenie. Už som sa dokázala obliecť bez toho, aby som kňučala ako týraný pes a už som vedela aj zísť po schodoch ako človek. No, s Gaarom to bolo stále príšerné...môžem snáď za to, že je taký nedotknuteľný? A čo bolo...teda aspoň pre mňa horšie bola moja neustála námesačnosť.
Opäť som sa prebudila v Gaarovej izbe...

Nasledujúce dni ubiehali akosi príliš rýchlo, ani som si to neuvedomoval. Neustále mi chodili rôzne hlásenia od Tsunade, že Akatsuki sú v pohybe, ale nič viac sa o nich nepovie. Napísal som jej svoju teóriu o tom, že by mala Naruta držať ďalej od misii, pretože zbierajú bijuu a on bude tiež na rade. Rozoslali sme správy do všetkých zemí, aby si strážili svojich jinchuuriki. Cítil som sa aspoň trochu lepšie, aj keď som sám vedel, že žiaden jinchuuriki ich nebude počúvať. Poznal som to na sebe. Vždy som si robil, čo som chcel. Večer som sa vždy vracal k Itami. Zopár dní po jej príchode ju chytila horúčka a tak som sa o ňu musel postarať. Občas som sa preklínal, že som sa nenaučil nejaké zdravotné jutsu. Už som si pomaly zvykol na večné arogantné poznámky. Buď som ju ignoroval, alebo som sa s ňou poškriepil. Mohol som dať zbohom kľudu v mojom dome. Po čase som zistil, že je námesačná. To tak. Chvíľu som zvažoval, že ju budem pripútavať k posteli pieskom, pretože hrozilo, že by mohla odísť z domu. Preto som každý večer zabarikádoval vchodové dvere a aj všetky okná pieskom. Čo viac si priať, ako nejakú ženskú s egom vyšším ako sám Sasuke Uchiha. Budem to s ňou musieť pretrpieť, kým nevymyslím, ako všetko vyriešiť, ale nápady ma akosi obchádzali. Rada o tom nič nechcela počuť a hoci som bol Kazekage, toto rozhodnutie som nemohol urobiť sám. Mal som zviazané ruky a to ma nehorázne rozčuľovalo. Temari a Kankurou mali plno práce, ale musel som sa občas za nimi zastaviť. Nechcel som, aby išli ku mne domov, pretože tam bola ona. Matsuri neustále chodila a pýtala si nejakú prácu. Už som nevedel čo jej mám dať, skôr mi to prišlo ako zámienka k tomu, aby mi mohla naznačovať, že som sa jej dlho nevenoval. Ako jej sensei som teraz nemal vôbec čas a tak som poveril Temari, aby ju cvičila. Matsuri voči tomu nemala veľké výhrady, ale skôr jej vadilo, že to nie som ja. Mal som dojem, že sa Temari bojí. Občas som sa v duchu bavil na tom, aký sme si boli so sestrou podobní. Zato Kankurou mi prišiel trochu povahou ako Itami. Až na to, že bol rozumnejší. V piatok večer som sa oprel v kresle a zahľadel sa oknom von na oblohu posiatu hviezdami. Piatky som mal rád. Znamenalo to, že cez víkendy som mal len stav pohotovosti a to znamenalo to, že keď sa niečo udialo, len vtedy som chodil do kancelárie. Inak som mal voľno. Aspoň niečo. Aj tak som mal veľa roboty s prisťahovalcom. Akoby toho nebolo už dosť. Po mesiaci a pol som sa konečne začínal dostávať z tej únavy a hoci sa mi spánok nevyhýbal ako kedysi, konečne som to vedel ukorigovať do takej mieri, že štyri hodiny spánku boli pre mňa prijateľné a dostačujúce.

Vstal som z kresla a zhasol svetlo. Dnes som sa rozhodol, že sa prejdem po Sune a cestou domou som pozoroval všetko naokolo. Zistil som, že jeden z obchodov by potreboval novú fasádu. Zajtra tam niekoho pošlem. Deti skákali a nadšene ma zdravili. Nikdy som nebol zvyknutý na to, že ma ľudia mali radi a ani som nevedel, či ma to teší. Skôr som pociťoval také zvláštne stiesnené pocity. Striasol ma chlad a tak som pridal do kroku. Je už deväť večer. Itami bude vyvádzať a zasa ju budem musieť počúvať. Radšej keby si sadla na zem ako každý večer a čítala si knihu. Otvoril som dvere a zalialo ma teplo. V krbe bol zapálený oheň a ona sedela na zemi opretá o stolík jednou rukou, na ktorej mala položenú hlavu. Zaspala tam. No, dnes aspoň nebudem musieť počúvať uštipačné poznámky. Preniesol som ju do izby, uložil do postele a šiel sa osprchovať. Obliekol som si voľné pyžamové nohavice a ľahol si do postele. Asi po hodine som konečne zaspal.

Niečo ma prebralo. Cítil som niečí dych a prerývané nadychovanie sa, sa mi vkradlo do sna. Otvoril som oči a zbadal tmavú siluetu. Itami stála nado mnou a držala vankúš v rukách. V prvej sekunde mi napadlo, že ma chce udusiť. Prudko som sa posadil.
,,Itami..." oslovil som ju potichu, ale videl som, že nereaguje. Spala. Pomalým pohybom som jej vytiahol vankúš z rúk.

Pohyb. Zobudila som sa. Ach nie...už zas. Videla som ako Gaara odťahoval odo mňa vankúš, ten pohyb mi naznačil, že som ho musela držať v rukách. Bože...hádam som ho nechcela...zhlboka som sa nadýchla a striaslo ma od strachu.
„Gaara,“ prehovorila a chcela som mu tým nejak dať naznačiť, že som ho nechcela rozhodne udusiť.
Nemôžem si pomôcť a nechápem prečo...som dostala z neho strach. Kľakla som si k posteli a zadívala sa na jeho, tvár, na ktorú dopadalo svetlo z pouličných lámp.

Videl som, že sa prebrala. Kľakla si k posteli a zmučene sa na mňa zahľadela. V očiach mala zvláštny odlesk. Priblížil som sa k nej, ale ona ucukla. Zarazene som zostal na ňu pozerať. Prečo sa správa tak zvláštne?
,,Ty... sa ma bojíš?" spýtal som sa rozospatým hlasom a neveriaco na ňu hľadel. Mal som dojem, že som to práve ja, kto by z nej mal mať strach. Jemným pohybom prikývla. Premýšľal som nad tým, či stále spí, alebo sa mi to zdá. Doteraz ma len podpichovala a večne rozčuľovala a dnes bola taká zraniteľná a tichá až to bolo neuveriteľné.
,,Ja ti nič neurobím." Znova ten pocit. Akoby som mal len sedem a dievča sa predo mnou triaslo. Chcel som jej len pomôcť na nohy, keď sa potkla.
Zahnal som túto chmúrnu myšlienku a natiahol sa k nej. Podal som jej ruku a čakal. Mal som dojem, že toto gesto znamená, že jej chcem pomôcť. Po chvíľke mi ju stisla a tak som ju vytiahol na posteľ, kde si sadla.
,,Mala by si ísť spa-" ani som nedokončil, keď v tom ma prerušila zastretým hlasom.
,,Nechcem spať," zadívala sa na mňa a potom pokračovala ,,nemôžem. Už nezaspím." sklonila hlavu. Vyhrabal som sa z postele a zo stoličky som si zobral biele tričko. ,,Tak si pôjdeme zahrať shogi."

Nemôžem si pomôcť, ale ostala som úplne mimo ako som si uvedomila, že som ho možno chcela udusiť. Nemám na to dôvod...áno vytáča ma, no pokiaľ na mňa niekto nezaútočí, tak nemám dôvod. A zvlášť pri ňom, veď ho potrebujem a on potrebuje mňa.
Keď sa ku mne priblížil, myklo so mnou. Ako je to možné...že sa ho bojím? Začalo so mnou triasť. Jeho ladný hlas, ktorý bol síce trocha zachrípnutý od spánku ma ako tak ukľudnil. Podal mi ruku...nechce mi nič spraviť. Prijala som ju a sadli sme si na jeho posteľ. Nechcela som tam byť...začalo ma to tam akosi desiť a všade tá tma okolo. Nechcelo sa mi spať. Vôbec. Už som sa príliš bála spánku. Potom prišiel nápad so shogi. Výborne. Len dúfam, že hneď nezaspí.
Zišli sme dole a ja som si sadla na gauč a obzerala som sa ako keby som tam bola prvý krát. Neviem ...mala som zo samej seba znepokojivý pocit. Myslím, že to postrehol. Zo šuflíka vytiahol krabičku. Odsunul stôl a položil shogi na koberec. Akosi sme si obidvaja zvykli na sedenie pred krbom na koberci. Rozložil krabičku a povykladal figúrky. Otočila som sa za seba.
Potichu som ho sledovala a neviem prečo, stále som mala pocit, že ma zozadu Gaarov piesok uškrtí. Alebo, som čakala...ja neviem. Naraz som mala z neho nejaký divný, neistý pocit. Čo to so mnou, do pekla je?

Položil som hraciu dosku na zem a shogi som porozkladal.
,,Určite poznáš šach. Je to takmer to isté, len naše shogi majú zopár pozmenených pravidiel. Cieľom je, aby si zajala môjho kráľa. Na pravidla prídeš počas hrania. Keď ti ich teraz poviem, nezapamätáš si ich." hovoril som jej a ďalej rozkladal kamene.
,,Strieborným generálom," ukázal som na kameň ,,sa môžeš posunúť o jedno pole šikmo ľubovoľným smerom." pozrel som sa na ňu a pokračoval som.
,,Strelec sa môže pohybovať rovnako ako kráľ. Zatiaľ ma chápeš?" nikdy som nikomu nevysvetľoval hru a cítil som sa zvláštne a divne. Sústredene sa na ne dívala a kývala hlavou.

To som si zavarila...bolo toho naraz ako si moc. Aspoň na chvíľu som sa odpútala od strachu. Všetko mi vysvetlil a začali sme hrať. Musím priznať, že na začiatku som z toho bola riadne mimo, ale počas hry som sa do toho dostala. Dokonca mám pocit, že som to pochopila až nadmieru rýchlo. Gaara bol ťažký protivník. Dokázal rozmýšľať niekedy aj päť krokov dopredu, no tiež viem byť ľstivá líška. Spočiatku mi to prišlo, že hrá len tak, aby sa nepovedalo...lebo moc som na ňom sústredenie nespozorovala, no potom, keď som už úplne pochopila hru, musel aj on začať riadne rozmýšľať. Nikdy som mu ešte takú sústredenú tvár nevidela. Vždy, keď začal hlbšie premýšľať oprel si lakte o kolená a založil si ruky pod nosom. Hra už bola takmer u konca...tak a čo teraz? Strelcom sa pohnúť nemôžem lebo nemám kam a keď sa pohnem povýšeným strelcom je po ňom...Ach, vzdávam to. Gaara proste vyhrá. Lepšie som sa zapozerala na rozpoloženie figúrok.
„Počkať,“ povedala som si a Gaara sa na mňa pozrel s ...bol to potmehúdsky úsmev? Možno hej. Neviem...je ťažko čitateľný. Tak..pohla som zvislo zlatým generálom.
„Šach mat,“ víťazne som sa na neho usmiala.

Konečne na to prišla. Musel som sa pousmiať. Celý čas to tam mala pred nosom a asi po pol hodine si to všimla. Dala mi Šach mat. ,,Výborne." pochválil som ju uznanlivo. Hlavné je, že si to všimla a môžeme ísť spať.

Ten úsmev čo znamenal? To je jedno...je divný.
„Zahráme si znova? “
Gaara sa pozrel na hodiny. „Sú dve ráno.“
„A to je problém? “ no pre mňa nie...rozhodne.
Nemôžem ísť spať. Jednoducho nemôžem. Súhlasil. Hrali sme shogi až do rána. Keď už som sa príliš premáhala, aby som nezaspala, Gaara hovorí: „Musíš ísť spať.“
„Nemôžem,“ odsekla som mu.
Pozrel sa na mňa prísnym pohľadom, ktorý ale nezaberal. Navrhol nech si aspoň ľahnem do postele. Pomohol mi hore do jeho izby. Nechápala som prečo tam, no nevypytovala som sa. Ľahla som si...a behom chvíle som upadla do spánku. Lišiak jeden. Vedel, že sa zložím ako sa dostanem do postele. Zobudila som sa a už slnko svietilo nad Sunou, pozrela som sa na pravo a videla ho ako spí v kresle, ktoré si prisunul k posteli.

V sekunde, kedy sa jej hlava dotkla vankúša, už zhlboka oddychovala. Zišiel som dolu a poukladal som všetko na svoje miesto. Začínal som pociťovať únavu a tak som sa rozhodol, že pôjdem spať. Vrátil som sa na poschodie a zabočil do hosťovskej. A potom ma napadlo, že nie je bezpečné nechávať ju samu. Otvoril som dvere do jej izby a pozrel sa na svoju posteľ. Ležala na chrbte a ruky mala rozhodené do oboch strán. Očividne sa jej spalo dobre. Porozhliadol som sa a vstúpil dnu. Potichu som zatvoril dvere a prisunul si kreslo k posteli, aby som si na ňu mohol vyložiť nohy. Než som zaspal, pozeral som sa na jej nepokojný spánok. Stále niečo mrmlala, ale nebolo jej rozumieť. Asi si toho prežila dosť. A určite to nebolo príjemné. Keby som sem mohol zavolať doktora, ušetrilo by jej to tie bolesti zo zranenia. Ach... Kedy sa konečne pohneme? V pondelok sa musím stretnúť s radou a znovu sa pokúsiť pretlačiť ju do Suny. Už po asi dvadsiaty krát. Musí ísť odtiaľto preč, veď za chvíľu jej tu aj tak preskočí, je tu už dlho zatvorená. A mne asi preskočí z nej.

Niečo horúce mi pražilo zozadu na hlavu a rozčuľovalo ma to. Chcel som sa prevrátiť, ale uvedomil som si, že nie je kam. Otvoril som oči a zistil, že na poli sedím a na poli ležím v kresle a kolená som mal pokrčené. Rukou som si pretrel tvár a znovu zatvoril oči. Aspoň na chvíľku. Počkať...keď mi praží na hlavu, to znamená, že musia byť minimálne dve hodiny poobede. Slnko sa odkláňa na západ. ,,Ehm..." prudko som sa porozhliadol a narovnal sa. Nohy som si zložil na zem a cítil, ako sa mi do nich nahrnula krv. Itami. Ako som mohol zabudnúť? Sedela na posteli a hľadela na mňa s nečitateľným výrazom. No čo to bude tentoraz? Uštipačná poznámka, alebo zbrklé vybľaknutie?

Keď sa začal prebúdzať, nejakým jemným spôsobom som mu chcela znať, že som hore. Tak som si len tak odhmkla a jeho až zamrazilo. Neviem...prečo, asi pre môj výraz v tvári. Neviem ako sa javil, ale rozhodne som zostala prekvapená. Milo prekvapená, že pri mne zostal, keby som zase náhodou vystrájala. Udivilo a prekvapilo zároveň. Pozeral na mňa s očakávaním, že niečo poviem. A čo mám povedať ? Netuším...toto ticho bolo ešte trápnejšie ako keď sme prvý krát dole sedeli na koberci a „rozprávali sa“. Teda, no presnejšie len s počiatku...potom, keď som mu o sebe rozprávala, tak už to bolo ako tak v pohode. No, nič späť...bože! Mňa z neho urve! Ako je od neho pekné, že ma strážil ale takto by sa pozerať veru nemusel. Hm...Itami, mysli. Nešlo...uhla som mu pohľadom, aby som sa ukľudnila, aj keď mám dojem, že ho to len vyše znepokojilo. Ach, to som asi pokazila. Musím niečo už konečne povedať. Dobre...toto ukľudňovanie nemá zmysel a tak som si len povzdychla a pozrela som sa von oknom. Videla som letieť nejakého vtáka. Zadívala som sa ako krúžil v okne. Výborne, to ma ukľudnilo – bola som uvoľnená a mohla som povedať, čo by som povedala aj predtým...len keby tak necivel. Usmiala som a len vyslovila som jeho meno aj so zaželaním dobrého rána.

,,Dobré ráno, Gaara." mal som chuť odseknúť jej, že ako komu, ale namiesto toho som sa postavil a odsunul kreslo naspäť. Ona ho veru dobré mala, zato ja som bol celý dolámaný. ,,Dobré." vypustil som pomedzi pery a prešiel si prstami po vlasoch, ktoré som mal na všetky strany. Mal som pocit, akoby mi niekto otrieskal mech o hlavu. Chvíľu som len stál, lebo som sa obával, že sa zatackám. Ona vstala z postele a spokojne sa ponaťahovala. Potom sa prudko predklonila, ako ju rozbolelo rebro a chvíľu sťažka dýchala. Stál som na mieste a pozoroval ju. Potom si oddýchla, utrela si rukou čelo a znovu sa vyrovnala, tento krát opatrnejšie. Potešilo ma vidieť, že to zvládla aj bez mojej pomoci. Na perách vyčarila úsmev a vykročila ku dverám. ,,Som hladná." zastala a čakala na moju reakciu. Pomalými krokmi som sa vydal k nej, otvoril dvere a pokynul jej, nech vyjde prvá. Mierne nadskočila a vyšla predo mnou, čím mi uštedrila peknú ranu jej dlhými čiernymi vlasmi do tváre. Na chvíľu som zastal a potom som si len porazene vzdychol. Ešte že je sobota. Zišiel som do kuchyne a ona už sedela za barovým pultom. Vytiahol som z chladničky jedlo a pleskol som ho pred ňu. Mierne nadvihla obočie, ale ja som si to nevšímal. Jediné, po čom som teraz túžil bola sprcha na uvoľnenie svalov. Podal som jej pohár s vodou a hashi na jedenie. Ani som nemal chuť jesť a tak som sa zatvoril do kúpeľne, kde som strávil najmenej polhodinu. Sedel som na zemi a nechal vodu, aby na mňa tiekla. Pozrel som sa na brušká prstov, kde sa mi koža zvlnila od vody. Som tu už dosť dlho. Vypotácal som sa zo sprchovacieho kúta a vyčistil si zuby. Dnes by som mal vyriešiť ten obchod, ktorý sa rozpadá zvonku. Včera som si to sám sľúbil. Pred tým, než prišla Itami, pracoval som každý deň, dokonca aj cez víkendy. Tak teraz urobím aspoň niečo. Prešiel som chodbou len v osuške do svojej izby. V rýchlosti som ustlal posteľ, lebo ma znervózňovalo, že bola rozhádzaná a otočil sa ku skrini. Navliekol som na seba čierne nohavice, čierne tričko s dlhými rukávmi, červený plášť, vestu, pripevnil som si na chrbát tykvu, obul topánky a zišiel dolu ešte s mokrými vlasmi. Slnko tak pražilo, že stačí, keby som vonku bol iba pár minút, už by som ich mal suché. Itami sedela na pohovke a prekvapene na mňa pozrala. Bola zvyknutá, že som víkendy zostával doma. A v tom ma niečo napadlo.
,,Nejdeš so mnou do Suny? Mám ešte nejakú prácu. Budeš musieť skrývať svoju chakru a používať Henge no Jutsu. Inak by ťa nemali vôbec odhaliť." prospelo by jej to a asi aj mne. Možno sa takto aspoň trochu vybúri a nebude vyvádzať.

Očividne je namosúrený...a ja za to snáď môžem, že spal v tom kresle?! Áno, bolo milé od neho, že pri mne bol, no ja som ho nežiadala. Bola to jeho voľba, tak nech sa nesťažuje na to, že sa zle vyspal. Hodí mi pred nos jedlo ako nejakému psovi a potom sa Pán urazený rozhodne ísť do sprchy, kde stvrdne asi tak na pol hodinu. P*ko jedno!
Zostala som prekvapená, keď mi navrhol ísť s ním do mesta, no je to dobrý nápad? Neviem. Asi nie. No, asi ma porazí z toho ako som tu zavretá.
„No, dobre...ale...na koho sa premením? “ položila som mu celkom hlúpu otázku.
To by som skôr ja mala vedieť, reakcia bola asi taká akú som predpokladala, že bude mať: „A to mám ako vedieť?! “
Jeho odseknutie bolo hnusné...hneď po ránu je taký. Ešte raz nemôžem za to, že si sa zle vyspal. Je to jeho chyba. Mám ho po krk. Mávla som nad ním rukou a začala rozmýšľať. Videla som ako zaťal sánky. Chlapček má nervy. Chvíľku som stála a rozmýšľala.
„Budeš ešte dlho premýšľať? “ sykol na mňa.
„Nie,“ arogantne som na neho zažmúrila oči a spravila pečať, „Henge no Jutsu! “
Okolo mňa sa zjavil obláčik pary a Gaara si ma zaujato prezeral s otázkou na koho som sa premenila.
„Je to jeden muž, ktorý žil samotárskym životom na okraji Zeme železa ako strážny shinobi. No, skoro nik ho nepoznal. Raz, keď som sa skrývala som na neho narazila, spoznal ma a snažil sa ma zatknúť,“ hmm...no nevyšlo mu to. Usmiala som sa, pozrela som sa do zrkadla na chodbe.
Ach bože, ja vyzerám. Zelené oči, zapletený, blonďavý vrkoč a na čele som mala zaviazanú čelenku Suny a jej hnedú tuniku.

Blonďavý chlap v tunike Suny. Bude dôveryhodná.
,,Dobre. Poďme.“ Vzdychol som si a vypochodoval z domu. Zabuchol som dvere, zamkol a po jej boku som sa vydal do Suny.
,,A kam vlastne ideme?“ spýtala sa ma po chvíli. Pozrel som sa na ňu kútikom oka a snažil sa zvyknúť si, že mi po boku kráča žena prestrojená za muža.
,,Musím sa zastaviť v jednom obchode. Potom zistíš.“ Po Sune behali malé deti a hrali sa na ninjov. Matky sa veselo rozprávali a ľudia ma zdravili. Večne niekomu hovoriť ,,Dobrý deň.“ ma už nebavilo a tak som len kývol hlavou. Ženy sa usmievali, mladé kunoichi, ktoré práve nemali žiadnu misiu behali po trhoch a ninjovia odpočívali pri fľaške saké. Ako som neznášal ten alkohol. Všeobecne som nemal rád alkohol, ale keď už prišlo na zdvorilosti, musel som vypiť minimálne jeden. Preto som nerád chodil na rôzne zrazy. Po celý čas, čo sme spolu kráčali nepovedala ani slovo. Myslím, že si konečne užívala voľnosti. Zastali sme pred budovou, ktorá mala ošarpanú stenu. Bola celá z piesku a tehál, čo by nemal byť problém. Vošli sme dnu a náš príchod oznámil maličký zvonček zavesený nad dverami. ,,Kazekage-sama, prajete si?“ muž asi v stredných rokoch, ktorý vyzeral byť unavený sa na mňa usmial.
,,Chcel by som hovoriť s majiteľom obchodu.“ Zastal som pred pultom. To, že tu momentálne nik nebol mi vyhovovalo.
,,Stojí pred vami.“ Handričkou si utrel kvapku potu, ktorá mu stiekla po čele. Bol zo mňa nervózny. Kto vie, či je to kvôli tomu, že je pred ním Kazekage, alebo je to mojou minulosťou?
,,Nechcem, aby ste si to vyložili v nejakom zlom zmysle, ale momentálne pracujem na oprave Suny. Horúce slnko tento rok narobilo veľa škody.“
,,Ja viem, že táto budova je v hroznom stave, Kazekage-sama. Veľmi sa za to ospravedlňujem, ale nemám peniaze na opravu.“ Zahanbene sklonil hlavu. Prišlo mi ho ľúto. Myslel si, že mu idem vynadať.
,,Neospravedlňujte sa. Prišiel som sa spýtať, či by vám nevadilo, keby som opravil fasádu vlastným pieskom. Samozrejme, nechcem za to nič.“
Pozrel som sa na jeho tvár, ktorá sa rozjasnila. ,,Ďakujem, Kazekage-sama.“ Zašepkal v údive. Pousmial som sa na neho a rozlúčil sa s ním. Obrátil som sa k východu a pozrel na Itami, aby som si bol istý, že ide za mnou.

Vyšli sme z domu. Suna. Ách, tak dávno som ju takto nevidela. Celých deväť rokov. Deti pobehovali a hrali sa, mladý shinobi lietali po uliciach a rodičia a starý ľudia predávali, rozprávali sa a prechádzali. Bolo to skvelé...len potom, každý začal Gaaru zdraviť. Ale úplne každý. Liezlo mi to na nervy a jemu muselo tým dupľom. Už sa mu z toho stáleho „dobrý deň“ zamotával jazyk. Bola som celkom zvedavá, že kam ideme, no samozrejme mi Gaara „odpovedal“. Mohla som čakať, že mi nič nepovie. Zamierili sme do nejakého obchodu...
Bola som veľmi milo prekvapená Gaarom a jeho činom. Nikdy by som nepovedala, že je takýto. Možno...nie je úplne ako jeho otec. Nie, určite je iný. Yondaime sa o takéto veci nestaral, jediné čo ho trápilo boli vojny.
Vyšli sme z obchodu a za nami vyšiel aj jeho majiteľ. Gaara sa postavil pred budovu, zdvihol ruky a piesok zo zeme začal obaľovať steny. Ľudia idúci okolo sa zastavili a sledovali Kazekageho. Piesok obalil budovu a Gaara ho nechal zatvrdnúť. Vlastník obchodu s úsmevom sa uklonil Gaarovi a ostatní okolo zatlieskali. Gaara je očividne na takúto pozornosť zvyknutý, no všimla som si, že mu to celkom prekáža. Ľudia si išli vlastnou cestou a my sme zamierili do potravín. Nakúpili sme a pobrali sa domov. Gaara hneď po príchode k nemu nám nalial pohár vody, ktorý sme obaja do seba naliali. Nakrájal si zeleninu a sadol si za stôl.

Vošli sme do domu a až vtedy som si uvedomil, že nie som len smädný, ale aj hladný. Vytiahol som dva poháre, nalial do nich vodu a jeden podal Itami. Keď sme si konečne uhasili smäd, zobral som prvú zeleninu, ktorú som chytil do rúk a nakrájal ju. Bol som taký hladný, že som takmer odpadol. Mal som dobrý pocit z toho, že som niekomu pomohol, ale z toho sa nenajem. Itami sa vrátila do svojej podoby a sadla si oproti mne.
,,Čo sa tak pozeráš?“ spýtal som sa po chvíli, pretože mi neunikol jej divný pohľad, ktorým si ma premeriavala. V tom niekto zaklopal. Do čerta. To bude Kankurou. Dnes mala byť večera u mňa a znovu som to zamietol. Itami klopanie pochopila ako signál skryť sa. Prešiel som k dverám a otvoril. ,,Ďakujem, že aj otvoríš.“ Ozval sa brat a oprel sa rukou o zárubňu. ,,Cesta k tebe je na porazenie v tejto horúčave.“
,,Čo potrebuješ?“ snažil som sa tváriť, že vôbec netuším, prečo tu je. No, neskočil mi na to.

Nech sa na mňa nehnevá, ale spraví si jedlo a ja čo? Nič. Neriešim. Sedela som oproti nemu a sledovala ako je. Oboch pri svojej činnosti nás vyrušilo klopanie. Nemala som veľa času a tak som sa rýchlo schovala za schodisko. Gaara otvoril nejakému mužovi, jeho hlas mi bol dosť povedomý a zjavne sa musel s Gaarom poznať osobne.
„Prečo to zase odmietaš? “ namosúril sa niečí mužský hlas...sakra, je mi taký známy, niekde som ho musela počuť.
„Nehnevaj sa na mňa...ale nepôjde to ani tento týždeň.“
„Prečo? Gaara! “
„Mám veľa práce, robím aj cez víkend.“
Započúvala som sa do jeho hlasu. Rozmýšľaj. Poznám ho, tým som si viac než istá. Toho muža som niekde musela stretnúť. Do pekla....mám z toho zlý pocit. Že by som...nakukla?
„Prosím ťa...skús to pochopiť,“ vyrušil ma z myšlienky Gaara.
Dobre, ale musím byť opatrná! Zatajila som dych a s malou dušičkou som opatrne vykukla spoza schodišťa a oči som namierila na Gaarove dvere. Spozorovala som muža stojaceho vo dverách...To je on!!! Bože môj, je to on?! Znova som sa naklonila. Áno, je to on! Do pekla, čo tu robí!!! Gaara ho..sem...nedostal ho sem, aby ma zatkol?

,,Mám pocit, že sa nám vyhýbaš." Kankurou si naštvane vzdychol.
,,Nevyhýbam, ale ako vravím. Je toho veľa,“ zaklamal som a dal si veľký pozor, aby som sa neobzrel do miestnosti. Dúfam, že je riadne skrytá.
,,Tak sa uvidíme potom,“ vzdychol si porazenecky starší brat.
,,Ďakujem, že ma chápeš,“ bol som taký vďačný, že už odchádza. To som nepovedal.
„Takže, dnes ťa nemáme čakať večer? Neodpovedaj. Viem, máš veľa práce. Tak sa maj.“ Kankurou sa otočil na päte a už odchádzal.
,,Pozdravuj Temari. Veľmi ma to mrzí,“ povedal som ešte skôr, ako zašiel za roh. Zabuchol som dvere. So súrodencami som nebol, ani nepamätám. Otočil som sa ku schodisku, ale skôr, ako som stihol povedať, aby vyliezla, už stála pred schodmi a zazerala.
„Čo?“ spýtal som sa nechápavo. Zasa má nejaké stavy?