Láska, viera, túžba a sny... 5
Miestnosťou sa ozvalo silné plesknutie. Jej ruka pristála na mojom líci, až mi to otočilo hlavu pod náporom sily, ktorú do nej vrazila. V nemom úžase som civel pred seba. Nastalo ticho... Bolo počuť iba jej naštvané fučanie a zvuk tikajúcich hodín. Miesto, kde sa ma jej ruka dotkla ma štípalo a cítil som, ako sa mi tam hrnie červeň. V momente kedy som si uvedomil, čo urobila, čo si dovolila, som vybuchol. Emócie mnou drásali zo strany na stranu a nedokázal som ich ovládať. Všetko sa odohralo v jednej mizivej sekunde a už som cítil, ako som ju odsotil. Zabalansovala a potom sa prevážila dozadu, ale moje ruky sa ocitli na jej pleciach a prirazil som ju k stene takou silou, až jej to vybilo dych a vyjavene vypúlila oči. Miesto, ktoré mi horelo od bolesti som mal pokryté pieskom a cítil som, ako sa popraskal. Hlavou mi preblesla jediná myšlienka. Jedna jediná. Zabijem ju.
Chytil som ju za bradu a donútil, aby sa mi pozerala rovno do očí.
,,Urobíš to... ešte raz," bez toho, aby som to chcel, moje prsty reagovali samovoľne. Akoby ich riadil Shukaku, ktorý vo mne už dávno nebol. Zovrel som jej uzliny, až jej vyhŕkli slzy. Jednej mojej stránke sa páčilo, že trpí. Konečne si uvedomí, kde sú hranice. Druhá na mňa kričala, že som stále netvor. Či už mám Shukaka, alebo nie. Vždy ním budem, ,,nebudeš mať zlomené len rebrá, ale každú jednu kosť v tvojom tele rozdrvím na prach a srdce ti vlastnými rukami vyrvem z tela." Nahol som sa bližšie. ,,Ešte vždy tlčúce." zorničky sa jej zatriasli, očividne dostala strach. Usmial som sa. ,,Rozumela si mi?" prikývla len toľko čo jej moje zovretie dovoľovalo. Piesok na mojej tvári sa obnovil a tak som ju pustil. Zviezla sa po stene dolu a tam zostala sedieť. Chvíľu som ju pozoroval, ako tam sedí a trasie sa. A potom mi došlo, čo som vlastne urobil. Toľko rokov sebakontroly, toľko rokov mučenia sa a ona mi to zničí? Nie... nemôžem sa vrátiť k tomu, čo som bol, ale ešte vždy ma ovládal hnev. Bojoval som sám so sebou. Snažil som sa ovládnuť agresivitu, ktorá opäť vyplávala na povrch. Otočil som sa chrbtom k nej a vykročil do svojej izby. Vyhral som nad svojou zlou stránkou, ale bol som sám sebou vydesený. Tento pocit... pocit sily, túžby po krvi, nenávisti a radosti. Tie pocity som pochoval pred niekoľkými rokmi do najhlbších útrob svojho vedomia. A stačí, aby prišla ona, a už opäť podlieham tej temnej stránke vo mne. Nečujne som si povzdychol. Potrebujem meditáciu. Opäť sa dať dokopy. Ale pred tým, musím vyriešiť naliehavejšiu vec. Zatvoril som dvere, natiahol na seba oblečenie a pomocou techniky sa premiestnil do Suny. Musím nájsť Matsuri. Našiel som ju tam, kde som predpokladal, že bude. Trénovala na cvičisku. Nasal som vzduch. Stále som pociťoval hnev, ale už som dobre vedel, čo robím. Mal som nad sebou plnú kontrolu.
,,Matsuri," oslovil som ju potichu, načo okamžite zamrzla. Pomalým pohybom sa ku mne otočila. ,,Gaara-sama,..." zahanbene sklonila hlavu.
,,Nechcem, aby si si dnešok vyložila nejako zle. Nemám čas sa ti teraz venovať a je mi to ľúto, ale musím riešiť závažné veci a kunoichi, ktorú si dnes stretla v dome, je u mňa ubytovaná z čisto pracovných dôvodov.“ Ani neviem, prečo som jej to vysvetľoval. Nie sme si nič viac ako sensei a žiak. ,,Áno, Gaara-sama.“
,,A neželám si, aby si mi takto vtŕhala do domu, pokiaľ sa nebude diať niečo skutočne vážne.“ Prikývla, hoci mala hlavu stále sklonenú.
,,Dnes si zatrénujeme.“ Skúsil som jej to ako tak vynahradiť a videl som, ako trhla hlavou smerom ku mne a v očiach sa jej odrazila radosť. Aspoň jedno plus v tomto blbom dni.
O tri hodiny sme s Matsuri skončili. Bola vyčerpaná a ja som bol rád, lebo som sa aspoň na chvíľu zabavil a vybúril. Rozlúčili sme sa a každý sme si šli svojou cestou. S veľkou nechuťou som sa vracal do svojho vlastného domu, kde bola ona. Otvoril som dvere, ale nikde som ju nevidel. Asi je v izbe. Tým lepšie. Zašiel som do sprchy a zabuchol sa v izbe. Vyšiel som na balkón a sformoval piesok. Sadol som si naň do tureckého sedu a vzniesol sa vyššie k oblohe, kde som mohol nerušene meditovať pod tmavým rúškom noci. A mohol som znovu začať tam, kde som bol pred niekoľkými rokmi.
Prvý moment ako som mu vylepila facku...bolo totálne ticho. No potom, pomaly ani hlavu na mňa neotočil, odsotil ma. A dosť dobre...zatackala som sa a skoro by som už bola pevno na nohách...keď ma zrazil k stene. Vybilo mi dych a tak som sa snažila nabrať čo najväčšie dúšky kyslíka, no nešlo to. Donútil ma, aby som sa mu pozrela do očí. Ten jeho pohľad... ani neviem nijako opísať bol hrôzostrašný. V očiach mal...smrť. Som si stopercentne istá, že ma chcel zabiť. Nemôžem zomrieť!
Začal ma rukou škrtiť a ja som sa už tým dupľom nemohla nabrať dych. Zaryla som nechty do steny...
Stále som sa zahíkavala a bránica mi behala hore dole, no nič. Žiadny vzduch som nenabrala. Začínala som mať pocit, že strácam vedomie, lebo pred očami sa mi rozrástla čierňava. V momente kedy som myslela, že odpadnem som sa konečne trocha lepšie nadýchla a do žíl sa mi nahrnul kyslík. Z takmer bezvedomia ma neprebral len nápor vzduchu...ale...Gaarove desivé slová. Bolo...to...myslela som, že...sa nedožijem ani noci. Jeho pohľad, bol pohľadom psychopata a vraha. Tak takýto bol a takýto je.
„ešte vždy tlčúce,“ z jeho posledných slov ma začalo triasť.
Kývla som mu hlavou, že som mu rozumela ako odpoveď na jeho viac menej rečnícku otázku, konečne ma pustil zo svojho zovretia a som sa zosunula, teda respektíve som len spadla na zem. Nebola som schopná zbrzdiť svoje padanie. Samu seba som začala objímať a krčila som sa ku stene v nádeji, že sa ma Gaara už nedotkne. Stál tam nado mnou a zjavne premýšľal. Jedným kútikom oka som sa neho pozrela, takým malým kútikom ako keby ma mal priami pohľad na neho zabiť. Sedela som tam, triasla sa a plakala. On si po chvíli odišiel niekam preč a ja som ostala vo veľkom dome sama. Pri tej stene som sedela ešte dosť dlho. Predlho. Keď som bola schopná postaviť sa, odkráčala som do svojej izby. Na schodisku som sa obzrela na stenu...ladnosť pieskovej farby bola narušená bielymi stopami...Moje škrabance. Striaslo ma.
V izbe som si ľahla na posteľ a len ležala. Mám aj pocit, že som musela zaspať. Nepamätám si to...bola som dosť mimo. Stále mi tiekli slzy. Veď Gaara...on. Premýšľam...premýšľam. Prehrala som si tú našu hádku, uvedomila som si jeho postavenie a moje...celý ten náš vzťah, taký aký je.
„Ja...som to...prehnala,“ povzdychla som si nahlas.
Vykutrala som sa spod periny a až teraz som postrehla, že je úplná tma. Neviem, či bola noc alebo nie...ale na oblohe už žiaria hviezdy. Krásny pohľad na ne. Odpútala som sa od nich tým, že som vstala z postele. Došla som ku dverám, chytila som kľučku a otvorila ich...
V tú samú chvíľku ako som vyšla ja...vyšiel zo svojej izby aj Gaara. Vystrašilo ma to, pritlačila som sa k dverám. On mal opäť svoj nečitateľný výraz...hneď ako ma zbadal zavrel sa do svojej izby a sadol si ku dverám opierajúc sa o ne. Počula som to. Keď sa schovával...tak ja neviem vyzeral...vystrašene? Neviem. Zase ho neviem prečítať.
Sadla som si aj ja ku jeho dverám ako on a oprela sa o ne. Zhlboka som sa nadýchla...pocity viny sa zo mňa liali ako z krhly. Idem spraviť niečo, čo som dlho nespravila nikomu: „Gaara,“ od strachu som zavzlykala, „...odpusť. Prosím.“
Bola už noc, keď som sa prebral z útrob svojho vnútra. Chvíľu som sa ešte díval na osvetlenú Sunu, než som nabral odvahu vrátiť sa do izby. Vedel som, že som sa nedostal veľmi ďaleko, ale bolo to lepšie, ako nič. Veď aj vtedy som robil pokroky nesmierne pomaly. To, že som celý deň nejedol som si uvedomil až teraz, keď som sledoval, ako sa mi piesok vracia do tykvy. S menším zaváhaním som schytil kľučku od dverí a potiahol. S tichým zaškrípaním sa otvorili. Spravil som len jeden jediný krok, keď som si všimol, že dvere oproti mne sa otvorili a v nich stála Itami. Červené fľaky na jej tvári mi potvrdili, že slzy jej uschli ešte len pred nedávnom. Pripomenulo mi to, aký som netvor a rýchlo som zasa zabuchol dvere, len nech sa na ňu nemusím dívať. Oprel som sa o dvere s tvárou v dlaniach a zosunul sa na zem. Zmučene som hlavu zaklonil dozadu a oprel si ju o nalakované drevo. Na druhej strane som počul, akési šuchnutie. Sedela na zemi. Oddeľovali nás len zopár centimetrov hrubé dvere. Jej chrapľavý hlas potichu doľahol až ku mne. Ospravedlnila sa mi. Ale za čo? To ja by som mal byť ten, kto by mal prosiť o odpustenie. Vzdychol som si, ale nedokázal som ani prehovoriť. Slovo prepáč nič nevyrieši. Nie v jej prípade. Vedel som, že čaká na odpoveď, ale nedokázal som zo seba dostať jediné slovo.
Neodpovedal mi. Je na mňa nahnevaný...veď ako inak. Žrala som mu nervy týždne a týždne. Len tak mi neodpustí. Bolo mi to všetko tak ľúto. Keď som bola preč z domu tak dlho, nepoznala som nič také ako že by ma niekto obskakoval a staral sa o mňa. Vždy keď som sa poranila alebo som ochorela musela som sa z toho dostať sama a len pomocou byliniek čo som našla v lesoch. Nič také ako posteľ, vankúš alebo deka. Moc som si na ten luxus zvykla.
Obzrela som sa smerom na schodisko...započúvala sa do tykania hodín z kuchyne. Bolo dosť slabé, no ja mám tenké uši. Chvalabohu...inak by som vyhnanstvo neprežila.
Ozvalo sa jednoduché škŕŕŕk....hm. Gaara musí byť hladný. A riadne, keď som to počula cez dvere. Zdvihla som sa o zamierila do kuchyne. Najprv som mu chcela ohriať sunagimo, keďže ako som už stihla postrehnúť je jeho obľúbené jedlo, no potom som sa zastavila. Nejedol celý deň a toto by mu nemuselo spraviť dobre. Pripravila som mu jednoduchý šalát, položila ho na tácku. Pridala k tomu kúsok pečiva, pohár a litrový džbán s vodou. Sťažka som ho zdvihla a doniesla až pred jeho dvere. Položila som tácňu na zem a jemne otvorila dvere. Gaara už o ne opretý nebol. Bez toho, aby som sa pozrela do miestnosti som mu len rukou posunula podnos s jedlom do jeho izby a zavrela som za sebou.
„Najedz sa...bude ti lepšie.“
Počul som, ako sa pohla a zrejme odišla. Od hladu sa mi krútila hlava a bolo mi ťažko. Zdvihol som sa zo zeme a postavil sa k oknu. Zvažoval som, že by som sa išiel najesť do Suny, ale bol som tak vyčerpaný, že som nemal šancu. V tom sa otvorili dvere a namiesto toho, aby Itami vošla dnu, posunula mi sem len tácku. So slovami o tom, aby som sa najedol a že mi bude lepšie odišla. Prečo sa o mňa stará, aj po tom čo som jej spôsobil? Chvíľu som zvažoval, že pôjdem za ňou, ale rozmyslel som si to. Opäť sa pohádame... zobral som jedlo a položil ho na posteľ. Vypil som asi všetku vodu, pretože som si až teraz uvedomil, aké vysušené mám pery od toho slnka. A nepil som celý deň. Spravila mi príliš veľa jedla, čo ma celkom prekvapilo. Asi mala pocit, že jem za štyroch. Keď som dojedol, cítil som sa lepšie a odložil som podnos na stolík. Mal by som ísť za ňou. Otvoril som dvere a vyšiel von. Najskôr skúsim asi jej izbu. Zastal som a zdvihol ruku. Srdce mi bilo až niekde v krku. Tento pocit mi prišiel taký zvláštny a divný. Nikdy som nepocítil nervozitu a strach z rozhovoru. Zaklopal som na dvere a čakal.
,,Áno?" jej hlas sa ozval potichu z druhej strany miestnosti. Stála pri dverách. Plecom som sa oprel o stenu.
,,Uvedomuješ si, čo si dnes urobila? Ohrozila si vlastný život. A ja som... mohol som ťa zabiť." zašepkal som, ale vedel som, že ma počuje. Mlčala. ,,Bojoval som proti tomu všetkému tak dlho. Myslel som, že som svoju temnú stránku prekonal, ale..." hlas sa mi zlomil.
Rozplakala som sa. Ani neviem, či od ľútosti za to, čo som mu spôsobila, či už za to, že ma takmer zabil alebo z toho čo mi spravil alebo ja jemu. A teraz? Teraz neviem prečo plačem...je tu veľa dôvodov. Ale mám dojem, že z každého trošku. Podišla som pomaly k nemu. Pomaly a opatrne – podobne ako keď som mu vtrhla do domu a on ma pozval sadnúť si na gauč. Gaara si rukou prehrabol vlasy a ja som so sebou trhla a spravila dva rýchle kroky vzad...až potom som sa zbadala: „Prepáč.“
Aj ja som si tak nejako prehrabla vlasy a odhrnula som si ich na ľavé rameno.
Zbadal som fialovo-šedé podliatiny na jej krku. Prišlo mi samému zo seba zle. Vyzerala hrozne. Čo som jej to len spôsobil? A mala zo mňa strach. Stačilo spraviť jeden jediný krok, jeden maličký pohyb a už sa strhávala. Otočil som sa k nej chrbtom.
,,To čo sa stalo dolu, sa už nesmie zopakovať." narážal som na ten výbuch, na hádku, na našu prestrelku. Na to, že na mňa zdvihla ruku a ja som jej ublížil.
,,Ospravedlňujem sa ti." zašepkal som potichu pred tým, než som zatvoril dvere. Vošiel som do vlastnej izby a ľahol si na posteľ. Počul som, že ešte vždy plakala, ale nemal som silu a ani odvahu čeliť jej slzám. Radšej som utiekol, ako správny zbabelec. Keď jej plač utíchol, prevalil som sa na bok a pevne zatvoril oči. Nútil som sa zaspať. Presviedčal som sa, aby som za ňou nešiel. Cítil som niečo vo vnútri, taký zvláštny pocit... neidentifikovateľný. Ucítil som ťarchu spánku...
Vo dverách sa mi potichu ospravedlnil, čo prekvapilo. Ja som to vyprovokovala. Je to celé moja vina. Som hrozná...celý čas, čo som tu bola som sa správala strašne. Asi som toto potrebovala, aby som sa spamätala. Zavrel sa v izbe. A ja? Ja som plakala. Už ma bolela hlava a štípali ma oči. Zaspala som nekľudným spánkom.
Niečo sa mi začalo snívať...zase som behala po dome. Šla som dole schodmi, zakopla som...Zobudila som sa so zhíknutím. Sakra, divný sen...pozrela som sa von oknom. To bol len sen. Ležala som na posteli. Prevalila som sa z jedného boku na druhý a pozrela som sa na svoje oblečenie na konferenčnom stolíku. Mala som tam svoje kunaie a shurikeny. Chvíľku som hľadela na svoje veci a rozmýšľala, že kde by som bola, keby som nebola u Gaaru. Po pár minútach som opäť zaspala.
Niečo teplé mi narážalo do tváre. Pošteklilo ma to. Otrávene som si odhrnul vlasy z tváre a znovu sa snažil spať. Ucítil som jemný dotyk na čele. Otvoril som oči, aby som zistil, čo to je. Prvé čo som videl, bola čierna clona dlhých vlnitých vlasov. Prečo prišla? Oči mi navykli na tmu a v tom som si uvedomil, že je sklonená len kúsok nado mnou a jej dych mi naráža na líca. Bola tak blízko, až mi z toho zostalo sucho v krku. S námahou som prehltol a lepšie sa na ňu zadíval. Oči mala otvorené, ale v tvári nemala žiaden výraz, iba sa na mňa dívala. Ruku, ktorou mi prešla po tetovaní mala ku mne stále natiahnutú. Zrazu som si všimol, že v tej druhej, ktorú mala pozdĺž tela niečo kŕčovito zvierala. V mesačnom svetle sa zablysla čepeľ kunaia. Opatrne som sa posadil a posunul sa trochu viac dozadu. Ďalej od jej tváre a aj od ostrej zbrane. Mierne naklonila hlavu na bok, ako zvedavé dieťa. Prečo má pri sebe kunai? A čo... čo to má byť? Už som si zažil jej nočné výlety, ale nie v takejto miere. Nie s pocitom nebezpečenstva.
,,Itami." pomaly som sa dotkol jej dlane, ktorú mala ešte vždy len kúsok odo mňa. Vedel som, že námesačných ľudí nesmiem budiť krikom. V okamihu by po mne mohla mrsknúť kunaiom.
Cítim jemný dotyk na ruke. Veľmi jemný. Pomaličky otvorím oči. Ja....stojím. Vidím pred sebou Gaaru na posteli s čudným výrazom...vydeseným? Bože, ja tie jeho výrazy čítať neviem a plus je tma. Uvedomím si...až teraz, že som sa skláňala nad jeho posteľ. Pozrela som sa nechápavo na neho. A taktiež si uvedomujem...ja držím v ruke kunai?! Bože...nie. Začala som odstupovať od postele a začínala som plakať. Cítim sa hrozne, desivo...bojím sa. Nenávidím sa! Bože... nie!!!
„Gaara! “ zakričala som a on sa trhol a posadil sa na kraj postele.
Ustupovala som a bola skoro už pri stene. Ja...nie...!!! Zase som ho chcela zabiť a tento krát to je kunai...čo to robím?!
Ruky sa mi začali triasť a ja som mierne nadvihla ruku s kunaiom...
Moje meno zvreskla tak nahlas, až so mnou trhlo. Nerozmýšľal som ani sekundu. Postavil som sa z postele a pomalými krokmi prešiel ku nej. Nastavil som ruku, aby mi dala kunai a len čo sa ocitol v mojej dlani, odhodil som ho na druhú stranu miestnosti.
Celá sa triasla a horúce slzy jej stekali po tvári. V mihu bola pritlačená pri skrini a v očiach mala strach. Opäť sa ma zľakla. Stisol som pery a zaťal sánku.
,,Nič ti neurobím.“ Zašepkal som tak potichu, aby som ju nevystrašil.
,,Gaara...“ hlas sa jej zlomil. Z hrdla sa jej vydral utrápený ston. Natiahol som k nej ruku a čakal. Keď ju vsunula do mojej s menším zaváhaním, pritiahol som ku k sebe. Bezvládne sa mi zviezla do náruče a tak som ruky oblapil okolo nej, aby nespadla. Zachytil som ju, ale ucítil som, ako sa mi podlamujú kolená. Sadol som si na zem aj s ňou. Čelo oprela o moje plece a cítil som, ako mi jej slzy stekajú po hrudi dolu. Ucítil som, ako mi zviera žalúdok. Bolo to také divné... nikdy som nikoho neutešoval, ani neobjímal. V hrdle mi narástla hrča a pocítil som nervozitu z toho, že bola tak blízko. Ale nemôžem ju teraz nechať len tak. Pustiť ju a poslať ju spať. Čo mám teraz urobiť? Premýšľal som nad tým, ako som to vídal toľkokrát medzi ľuďmi či vo filmoch. Triasla sa. Mal by som ju objať. Chvíľu mi trvalo, než som sa odhodlal pohnúť rukou a ovinúť ju okolo jej útleho pásu. Bolo zvláštne objímať ju. Tou druhou som jej zľahka prešiel po chrbte. Takto sa predsa ľudia ukľudňujú, nie? Pohladením. A čo iné ešte zaberá? V tom som si spomenul na ďalšie gesto. Zľahka som ju potľapkal medzi lopatkami, ignorujúc šteklivý pocit na pokožke. No a teraz... by som mal niečo povedať. Niečo chlácholivé a upokojujúce.
,,Ukľudni sa. To je v poriadku." zašepkal som potichu do jej ucha, ktoré sa nachádzalo len pár centimetrov od mojich úst. Nemal som pocit, že by to veľmi pomohlo.
Nikdy sa mi ruky tak netriasli ako teraz... Gaara ku mne prikráčal a nastavil ruku. Kunai som mu položila na dlaň a on ho neuveriteľným švihom odmrštil... trhlo mnou. Prebleslo mi, že ho chce zabodnúť do mňa. Natlačila som sa ku skrini.
Zakňučala som. Myslela som si, že mi chce ublížiť, ale ja jemu nie. Nechcem.
,,Nič ti neurobím,“ chcel ma uistiť jemným hlasom a natiahol ruku ku mne.
Hľadela som na jeho dlaň a prijala ju. Zneistili mi kolená a zaprela som sa o neho. Zosunul sa so mnou na zem a ja som ho objala. Viem, že to bolo odo mňa trochu možno blbé, ale ja som jednoducho potrebovala mať niekoho pri sebe. Už dlho som bola sama. Plakala som a snažila som sa nejako upokojiť . Spočiatku jeho sa ruky nehýbali, no potom ma jedna objala okolo pásu a tú druhú mi položil na chrbát. Prehovoril tichým hláskom, ktorý ma celkom upokojil, rovnako ako jeho objatie.
Keď bol pri mne...bola som vďačná, že ma zastavil, ani neviem čo som v tom momente chcela urobiť. A pravdu...bála som sa ho, no zároveň som ho veľmi potrebovala. Utrela som si slzy a pozrela mu do očí. Snažila som sa, aby môj hlas sa nezlomil: „Gaara...ja som ťa nikdy nechcela zabiť. A-ani by som na to nepomyslela,“ sklonila som hlavu a pozrela sa do zeme, „odpusť mi tú dnešnú facku. Prosím....celý čas, čo som tu bola som sa správala...ako hlúpa.“
Opäť som sa musela na neho pozrieť a hlboko do očí. Chcela som, aby videl, že je to úprimné. Ruky som mu položila na kľúčne kosti...zase mi stiekla slza.
,,Nechcela si ma zabiť. Na rozdiel odo mňa." odtiahla sa odo mňa, ale ruky nechala položené na mojom tele. Cítil som, ako jej vlhké studené dlane chladia moju pokožku. Nemal som tričko a cítil som sa dosť obnažený, ale pokúšal som sa to ignorovať. Sklopila pohľad.
,,Ja ti verím, Itami. A neospravedlňuj sa mi. Obaja sme... sa nechali vyprovokovať." odpovedal som jej. Postavil som sa na nohy. Pozrela sa na mňa spod mihalníc.
,,Obaja sa potrebujeme vyspať." Videl som na nej, že je vyčerpaná a tak som ju vytiahol na nohy.
On mi verí? Odľahlo mi. Pomohol mi dostať sa na nohy s tým, že by sme mali ísť obaja spať. No...ja nejdem! Nemôžem. Nesúhlasne som pokrútila hlavou.
„Gaara...ja...ja nehodlám už byť v noci sama. Buď ma celú pripútaj pieskom k posteli alebo budem bdieť celú noc,“ striasla som sa pri pomyslení, že zase ho ohrozím.
Začala som od neho cúvať...nebudem spať. Nebudem!
,,Nebudem ťa pripútavať pieskom." stisol som pery a pozrel sa von oknom na oblohu. Čo s ňou? Nemôžem ju nechať celú noc bdieť.
,,Ľahni si do mojej postele. Ja si prisuniem kreslo." zadíval som sa do rohu miestnosti, kde bolo červené kreslo, ktoré som začínal isto nenávidieť a potom sa pozrel na ňu.
,,Samotnú ťa nenechám." zmieril som sa s tým, že od teraz budem spávať v nepohodlnej polohe. Škoda, že už nemám Shukaka. V tejto chvíli by sa mi hodil.
Kreslo? Ach, nie...
Naposledy, keď v ňom spal bol celý deň ako osi v zadku. A ja už asi nezvládnem ďalšiu hádku. Veď, ani on na tom už nie je so sebakontrolou, tak ako predtým.
„Nie,“ síce som potiahla nosom ale už som sa cítila omnoho lepšie, „nesúhlasím, aby si spal na kresle. Musí to tam byť strašné. Nedovolím, aby si tam spal. Toto je tvoja izba...ja si ľahnem do kresla.“
„Na to zabudni. Ty sa potrebuješ poriadne vyspať,“ Gaara si vytiahol zo skrine saténový, tenký župan a dal si ho na seba, zrejme bol nervózny, že bol predo mnou polonahý, no ja som to vôbec neriešila.
„A ty sa nepotrebuješ vyspať? “ nadvihla som obočie a pretrela si ľavé oko, „ty chodíš do práce. Ja to môžem dohnať cez deň.“
„Itami...máš za sebou ťažkú noc.“
„A ty pred sebou ťažký týždeň,“ oponovala som mu a videla som na ňom, že mu došli argumenty
.
Ľahla som si do postele a on sa uložil do kresla. Zatvorila som oči a snažila sa zaspať, no nemohla som s vedomím, že ja sa rozvaľujem na jeho posteli a on sa krčí v kresle. Veď zajtra vstane a bude chodiť ako mátoha. Z neustáleho šúchania, ktoré vychádzalo smerom od kresla mi naznačovalo, že Gaara nespí, ale stále si hľadá polohu ako zaspať. To sa nedá!
Zdvihla som sa do sedu a posunula som sa úplne na kraj postele. Videl, že som sa posadila. Bol ticho a ja tiež. Rozmýšľala som...teda skôr len som hľadala odvahu. Keď som videla, že mi chce položiť otázku, vbehla som mu do toho: „Gaara...ja viem, že to je strašne divné ale ľahni si ku mne... Takto spať nemôžeš.“
Keď sme sa konečne podohadovali, ľahla si do postele a ja na svoje miesto. Najskôr som pokrčil nohy, no zistil som, že je to dosť na nič. Podoprel som si rukou hlavu, ale tlačila ma opierka. Skúšal som sa zošuchnúť nižšie, ale to som mal väčšinu tela vonku. Vzdychol som si a pozrel sa do stropu. V tom som postrehol, ako sa postava na mojej posteli pohla a sadla si. Pozrel som sa na ňu a rozmýšľal, čo to má byť. Žeby za takú chvíľu zaspala a bola už námesačná? Chvíľu som ju pozoroval, keď sa posunula na kraj mojej postele.
„Gaara... ja viem, že to je strašne divné, ale ľahni si ku mne... Takto spať nemôžeš.“ Ozvala sa potichu nesmelým hlasom. Bol som rád, že bola tma, lebo sa mi na tvári určite objavil nechápavý výraz. Cítil som to.
,,No...“ vydral sa zo mňa akýsi divný zvuk, ale po dlhšom premýšľaní som to vzdal. Dal som si dolu župan a natiahol tričko. Odhrnul som prikrývku a ľahol si. Itami si vydýchla a tiež si ľahla úplne na kraj. Jednu ruku som si založil za hlavu. V živote nikdy som s nikým neležal v posteli.
,,Nemusíš ležať tak ďaleko. Je manželská. Ešte spadneš.“ Prehovoril som do ticha a sústreďoval sa na jeden bod na strope. Itami sa váhavo pritiahla trochu bližšie, no ešte vždy bol medzi nami dvadsať centimetrový odstup. Okrem toho, ani sa nezakryla. Druhou rukou som cez ňu prehodil prikrývku, ktorú sme zdieľali spolu a ucítil som, ako ju striaslo. Asi má zo mňa stále strach. Zatvoril som oči, pretože pýtať sa jej, som nemal odvahu. Mal som sucho v ústach. Mierne sa pomrvila, čo ma trochu znervóznilo. Otočil som na ňu hlavu.
Po dlhom váhaní si Gaara ľahol do postele. Nasunula som sa čo najviac na kraj, nechcela som vyzerať hlúpo. Nespal. Ani ja nie. Bolo to celé zvláštne. Potom ma vyzval, aby som neležala úplne na konci lebo spadnem. Pravdepodobnosť bola dosť vysoká...cítila som ako sa pomaly ale určite zošúchavam dole po plachte. Prisunula som sa k nemu bližšie a on ma prikryl. Neviem prečo z blízkosti jeho ruky som dostala strach. Bála som sa, že mi v noci v niečo spraví. Že ma udusí alebo...hocičo. Zaslúžila by som si to, navyše dnes už som skoro stretla svojich rodičov.
Chcela som zaspať...keď bol pri mne aj by som to dokázala. Ľahla som si na chrbát a hmýrila sa. Neustále. Na jednej strane som sa cítila v jeho prítomnosti chránená, no na druhej strane som každú chvíľu čakala príchod medzi mŕtvych. Možno to preháňam...
Gaara šuchol prikrývkou a ja som so sebou trhla a posadila sa. Zas paranoia. Musím sa ukľudniť. Pretrela som si čelo a ľahla si naspäť vedľa Gaaru. Pouličné lampy Suny svojim svetlom siahali aj do izby a ja som sa pozrela na Gaarovu osvetlenú tvár.
Keď si opäť ľahla, otočila na mňa svoju hlavu. Bola bledá a oči jej tikali po mojej tvári.
,,Stále sa ma bojíš,“ zašepkal som potichu, ale neuhol som pohľadom. ,,ale... ja už ti neublížim.“ Zopakoval som. Myslel som to vážne, nechcel som, aby zo mňa mala stále strach.
,,Dnes som to nezvládol, ale to už sa viac nestane. Prisahám.“ Môj hlas sa ozýval v miestnosti. Videl som ako privrela oči a pousmiala sa.
Otočila sa na bok, ku mne tvárou a nadýchla sa, akoby chcela niečo povedať.
Jeho úprimný pohľad mne do očí ma ukľudnil. Úplne ukľudnil...až som sa musela usmiať.
„Gaara...ja...“
Nie nepoviem mu to. Dokážem mu to vôbec povedať? Povedať...aké mám teraz z neho pocity.
„Ja...zároveň sa ťa bojím a zároveň ťa...“ prestala som hovoriť a ani neviem prečo – nechcem znieť divne.
„Čo? “ prehovoril šeptom, no aj tak som počula tú zvedavosť.
Hľadela som kdesi inde, len nie na neho. Neskôr som vyhľadala jeho oči: „Ja...potrebujem ťa.“
Schúlila som sa do klbka a objala vankúš, ktorý som mala doteraz pod hlavou.
,,Samozrejme, že ma potrebuješ. Aj ja teba potrebujem.“ Povedal som jej a tiež si ľahol na bok, čelom k nej. Objala vankúš a trošku viac sa priblížila ku mne. Takže, už je to lepšie... nemá až taký strach. Ale ako ju zbaviť úplných obáv zo mňa? Odhodlal som sa, že k nej natiahnem ruku. Ak ucíti môj dotyk, zistí, že... že jej nechcem ublížiť.
Sledovala, ako sa moja ruka približuje k nej, ale neucukla. To je dobré znamenie. Pohladil som ju po čiernych vlasoch a potom pomaly prešiel po jej čele, horúcom líci, sánke, až k brade. Prerývane som sa nadýchol, keď som sa snažil dať do úzadia myšlienku, ktorá mi vyplávala na povrch v sekunde, keď som sa jej dotkol. Chcel som sa jej dotýkať. Chcel...
Malým pohybom som jej zhrnul vlasy dozadu a prešiel po podliatinách, ktoré som jej spôsobil. Pod bruškami prstov som cítil, ako namáhavo prehltla vyvedená z mieri.
,,Prepáč.“ Zašepkal som ospravedlňujúco a chcel som stiahnuť ruku späť, ale v tom mi ju zachytila. Prekvapene som sa na ňu zapozeral. Usmiala sa.
Po jeho vypovedaných slovách začal ku mne naťahovať ruku. Opatrne a pomaly. Netrhla som sa. Pohyb bol ladný a pomalý. Sledovala som každý pohyb jeho ruky. Všetky prsty, všetky svaly, všetky šľachy. Nechcel mi ublížiť... ba naopak.
Nežne sa ma dotkol a ja som ani nedýchala. Keď mi prechádzal po sánke, zavrela som oči a vychutnávala si ten pocit nežnosti...aký som ešte nikdy nezažila. Nikdy. So zavretými očami som si užívala jeho dotyk, no potom mi odhrnul vlasy a prešiel mi po krku. Celým mojím telom prešlo totálne teplo a tlak, srdce mi začalo ukrutne silno biť. Dostala som husiu kožu a otvorila oči. Gaara začal odťahovať svoju ruku so slovami ospravedlnenia, no ja som mu ju chytila a položila naspať na môj krk. Nechcela som, aby jeho nežné dotyky prestali...ja začala som po nich túžiť. Ruku som mu ešte chvíľočku držala, potom som ju pustila a odložila som vankúš, ktorý som druhou rukou stískala.
Stále šteklil môj krk a mne sa to páčilo. Stále som mala z neho husiu kožu. Stále som pociťovala som nutkanie sa ho dotknúť. Nesmelo som vytiahla ruku spod periny a prešla prstami po jeho tetovaní na čele a podobne ako on – skĺzla som rukou po sánke a krku, no ja som bola odvážnejšia...rukou som mu prešla po kľúčnej kosti a čakala ako zareaguje.
Zasekol sa mi dych. Ona chcela, aby som sa jej dotýkal? A v tom sa dotkla ona mňa. Prsty sa jej mierne triasli. Skĺzla mi na kľúčnu kosť až som zadržal vzduch v pľúcach a privrel oči. Bolo to... príjemné. Iné. Zvláštne. Neopísateľné.
Ruku som jej položil na líce, ktoré sa pod mojím dotykom celé rozpálilo. Nahla sa trochu bližšie ku mne a prešla na moju hruď. Cítil som, ako sa mi rozbúchalo srdce. Nikdy som sa nikoho nedotýkal, nikto sa ma takto nedotýkal. A ku podivu sa mi to páčilo.
,,A vraj neuznávaš fyzický kontakt.“ zašepkala mi potichu a zasmiala sa zvonivým hlasom. Mierne som sa pousmial.
,,Ešte vždy to môžem nahradiť pieskom.“ palcom som jej prešiel po nose. Bola roztomilá. Bože... čo to robím? Sám som sa nespoznával.
Gaarove dotyky ma začali neskutočne rozpaľovať. Rukou som mu klesla pod tričko ešte nižšie a bolo mi také teplo, že som myslela, že ležím na horúcich uhlíkoch. Cítila som ako mi po chrbte cícerkom zliezajú kvapky potu. Nikdy som sa pri nikom takto necítila a zvlášť by som nečakala, že pri ňom. V tom mi prišlo niečo na um a vnútri seba som sa zarazila. Veď on...neuznáva fyzický kontakt. Nedokázala som si odpustiť tú otázku. Jasné...náhrada pieskom. Veľmi vtipné. Neverila som mu to, z jeho pohľadu bolo jasné, že by to neurobil. Pošteklil ma na nose a ja som sa odhodlala úplne k nemu prisunúť.
Ticho som šepla: „Chcem byť tebou chránená.“
Ocitla sa tak blízko pri mne, až som cítil jej telo pod prikrývkou a zapozerala sa mi do očí. Chránená? Mnou? Zarazil som sa. Naozaj? Vzdychol som si a pokrútil hlavou. Prevrátil som sa na chrbát a pozrel sa na strop. Naklonila sa ešte bližšie, až bola nado mnou.
,,Chrániť ťa môžem pred čímkoľvek, ale pred sebou samým...“ nedopovedal som, lebo v tom som ucítil, ako mi položila ukazovák na pery. Zamrzol som a pozrel sa do jej modrých očí. Zaleskli sa a ústa sa jej roztiahli do malého úsmevu.
,,Pred sebou ma nechráň.“ Zamrmlala potichu a ľahla si vedľa mňa. Ruku, ktorú mala po celý čas na mojej hrudi dala preč, ale opatrne ju vsunula do mojej dlane. Dlho som bol ticho. V ušiach mi hučalo... ako ju pred sebou nemám chrániť? Čo sa to dnes stalo? Bol som zmätený. V jednej sekunde ju chcem zabiť, v druhej sa hádame a potom je v mojej posteli a držíme sa za ruky.
,,Itami...“ zašepkal som potichu, ale odpoveďou mi bolo len jej hlboké dýchanie. Zaspala. Ach... čo mám teraz robiť? Jemný stisk mi pripomenul, že ma ešte stále drží za ruku. Stisol som pery a voľnou rukou som prešiel po mojich vlasoch. Mal by som spať. Zajtra ma čaká perný deň.
...Uááá tak tu začína romantika.. a ako povedala mestekova bude jej až AŽ !!
musím sa priznať, že tento diel ma normálne rozplakal... píšete to tak super toľko zvratov v jednom diely a ten koniec paráda 5*
Tí, čo sú spokojní sami so sebou, majú zlý vkus.
Najmúdrejší je ten, kto vie, že nič nevie.
Raz sa mi snívalo, že som motýľom, a teraz veru neviem, či som to ja, čo sníval o tom, že bol motýľom, alebo som motýľ, ktorý sníva o tom, že je mnou.
Rozplakal? Počuješ, mesteková? Váálime!! ARIGATO!!! Hrozne, hrozne moc moc.. som rada, že sa ti to tak páči. Aj táto FF aj môj ZK.
Navštívte stránku Zakázaného ovocia! -->
Môj Wattpad https://www.wattpad.com/user/SabakuNoTanaris - čítajte príbehy aj mimo Naruta práve tu!
Blog Sabaku no Tanaris a Mestekovej www.sameta.blog.cz/
Každému jednému človeku, ktorí si toto tu prečíta veľmi pekne ĎAKUJEME! Moc si to ceníme a dúfame, že sa vám budú aj ostatné diely páčiť. So Sabaku no Tanaris si to neskonale vážime a píšeme to pre vás s veľkým nadšením. Ďakujeme
FF série - pre milovníkov Sasukeho a Gaary :)
FC PRE SABAKU NO TANARIS: http://147.32.8.168/?q=node/107525#new
Vy jste skvele baby!!Totalne me to dostalo..a musim se priznat ze jsem i chvili prestala doufat na jejich stastny konec..no vy ne!!Vy by ste udelali mileho romantika i z jirayi!:3:D
Smrt je lechká.To život je těžký.Proto sa nikdy nevzdám a budu pokračovat dále.Život je příliš krátký aby jsme se dívali na minulost a řešilu ju.Proto se vždy koukám dopředu a věřím v lepší zítřky.
Kokšo.. tak to si ma dostala, že by sme aj z legendárneho Erosennina spravili romantika !! ARIGATO!!!
Navštívte stránku Zakázaného ovocia! -->
Môj Wattpad https://www.wattpad.com/user/SabakuNoTanaris - čítajte príbehy aj mimo Naruta práve tu!
Blog Sabaku no Tanaris a Mestekovej www.sameta.blog.cz/
Co?Heh..Premyslam zdali jsrm udelala dobre..xDAle snad jo..:'DA neni zac!
Smrt je lechká.To život je těžký.Proto sa nikdy nevzdám a budu pokračovat dále.Život je příliš krátký aby jsme se dívali na minulost a řešilu ju.Proto se vždy koukám dopředu a věřím v lepší zítřky.
Tá reakcia na začiatku... Asi vyzniem divne, ale fakt sa mi to ľúbilo. :3 Opäť si mestekova nesklamala a usekli ste to v tom najlepšom, ďakujem. Nikdy by som si nemyslela, že ma chytí poviedka o Gaarovi, ale píšete to tak super, že som nedočkavá na ďalší diel! Keď pri takejto situácii skončili pri objímaní, som zvedavá, aká bude pri ich bozku. *_*
"Its not like the walls were built to protect people from titans. But to protect titans from Levi."
Levi. Humanity's strongest soldier < 3
Môj FC | NaruHina FF „Jeden z tých momentov“ | Kakashi FA
Ďakujem(e) všetkým veľmi pekne za vaše komentáre a hlasy Sme radi a posúva do dopredu.
Kami-chan ospravedlňujem sa za tie bodky...snažím sa to aj ja eliminovať, no poviem ti že neviem inak vyjadriť moment kedy sa trocha odmlčíš ale aj mne to lezie na nerv že to všade pchám ale už sa lepším !
ARIGATO vám všetkým !!!!
Navštívte stránku Zakázaného ovocia! -->
Môj Wattpad https://www.wattpad.com/user/SabakuNoTanaris - čítajte príbehy aj mimo Naruta práve tu!
Blog Sabaku no Tanaris a Mestekovej www.sameta.blog.cz/
Are you kidding me? :3 :3 Baby, vy dve ste vražedná kombinácia Tie opisy, nedýchala som ... Inak, Itami sa fakt predtým chovala ako hus, akože Gaara sa o ňu stará a snaží sa ju pretlačiť do Suny a ona je drzá až strach... Gaarovo konanie ma zaskočilo, ale dalo sa to čakať, predsa len bol v minulosti aký bol ... No a potom.. Ach :3 Najromantickejšie zmierenie sa, aké som kedy čítala, najviac ma dostali tie opisy z Gaarovho pohľadu Btw, prečo zaspala? Ja som sa tak tešila No nič Počkám si na ďalší diel, ale bude to utrpenie
Keep the power of youth, that you both have :´D :3
Môj FC od Joshiny
Katemine poviedky
Tak...no bolo to také odveci že zaspala ale dajme si to do súvisi Gaara a takéto veci..to nejde dohromady
Sme radi, že sa ti FF páči !!
Navštívte stránku Zakázaného ovocia! -->
Môj Wattpad https://www.wattpad.com/user/SabakuNoTanaris - čítajte príbehy aj mimo Naruta práve tu!
Blog Sabaku no Tanaris a Mestekovej www.sameta.blog.cz/
O tak to bolo úžasné už teraz sa nemožem dočkať dalšj časti ....to začiatku desivé potom ....milé ako sa ospravedlnovala .......to ona dostala facku a uvedomila si ako sa správala ....mi to tak pripadá a nakoniec takéto čosi v posteli ......nádherááááá tak vy ste perfektné úžasná FF ......
Tak moje čtení bylo nějak takhle - Nandej jí Gaaro! - Jasně, oba za to můžete... - Bože, vy ste nechápaví! - To se teď budou jen navzájem omlouvat? - Proč je taková trasořitka? - Jo. - JO. - Jo! - Joooooo!!!! - Ááááá, boží! :*
Úplně mě to dostávalo celý to bylo zase úžasný. ty pocity z toho tryskaly na všechny strany, jak jste to popisovaly prostě dokonalý a na konci byl Gaara ten nejúžasnější stydlín, jakého jsem kdy poznala Prostě úchvatný. Je jasný, že bych jejich romantiku nejradši narvala do jednoho dílu a naráz se roztekla, tak ale tohle napínání je taky úžasný a já si ho vychutnávám
PS,: Jediné, co mi tam trochu vadilo, bylo časté opakování trojteček ..., ... v některých úsecích byly často a někde zbytečně, ale příběhu to moc neuškodilo, stále krásných 5*
Kakashi&Kami
"Láska je jako vězení, taky nevíte jak se dostat pryč." - Ikusei Kusachi
"Jediný azyl, vždy a všude otevřený pro všechny trpící, je příroda." - Suzume Kusachi
"Vše co kvete jednoho dne uvadne." -Orochimaru
BABY JA SA ZVAS ASI ZBLAZNIM...
JEDINE CO SOM BOLA SCHOPNA UROBIT SPRAVIT POVEDAT BOLO... NEVERIM NEVERIM...
PREDCILI STE MOJU PREDSTAVU...
GARROU VYBUCH KTORY MOHOL ITAMI ZABIT, POTOM OSPRAVEDLNOVANIE, DALSI POKUS ZABIT A TEN KONIEC... CELA SOM SA ROZPLYNULA...
NA VASU SPOLUPRACU SA OPLATI CAKAT AJ MESIACE...
AK MA DO BLAZINCA NEDOSTANETE DALSI POKRACOVANIM TAK TO BUDE USPECH ...VY STE SPOLU PROSTE GENIALNE
Niekedy dokonalosť tvoria nedokonalosti.
ZAVITAJTE SEM: http://sameta.blog.cz/
nemožete si to nechať ujsť
Fanklub Katema-chan: http://147.32.8.168/?q=node/111453
och veľmi kráse :3 som zvedavá, čo bude ďalej
Aby som to uviedla na správnu mieru Riadim sa nie len podľa toho, aký je Gaara teraz, ale aj podľa toho, ako sa správal kedysi. Bol labilný, občas nepríčetný a ja som to sem dala, tej povahy sa úplne nikdy nezbaví a môže vyplávať na povrch a vzhľadom k tomu, že má za sebou vyňatie Shukaka, veľa práve a neustále dorážky Itami, potom tá facka, tak to už mu povolia nervy a na scénu nastúpi náš Gaaruška, ešte z doby 12 rokov nikdy si neudržíš sebakontrolu na úplnej uzde a hoci on je poväčšine kľudný, vie predsa vystrájať a správať sa ako psychopat, zažili sme v obyčajnom Narutovi
Florence: Gaara a filmy, nedržíme sa čisto toho Naruto sveta, samozrejme, že niečo také ako telka a filmy existuje - a určite si aj on pozrie na odreagovanie Každopádne ďakujeme
Hikari Animari: Ďakujeme veľmi pekne, moc sa tešíme, že sa ti to tak páčilo len sa nám tu nerozplač Ale nie, tešíme sa až si prečítaš ďalšie dieliky
Tanaris: Nemáš mi vôbec za čo ďakovať, podľa mňa si ten FC zaslúžiš! Ooo, prvýkrát si mi napísala, že ma máš rada, nechápem xD to aby som si zatancovala Hula hula tanček ale nie, nebudem zlá Ďakujem
FF série - pre milovníkov Sasukeho a Gaary :)
FC PRE SABAKU NO TANARIS: http://147.32.8.168/?q=node/107525#new
Mestekova, to ako Gaara vybuchol si dokonale napísala, ani som nedúfala, že to bude tak= úžasné! Si skvelá ...:)Ďakujem, za spoluprácu!
A "milujem" tvoju iróniu ....
Človek ti vyleje srdce a ty si zo mňa spravíš srandu.
Navštívte stránku Zakázaného ovocia! -->
Môj Wattpad https://www.wattpad.com/user/SabakuNoTanaris - čítajte príbehy aj mimo Naruta práve tu!
Blog Sabaku no Tanaris a Mestekovej www.sameta.blog.cz/
Ja ďakujem taktiež za spoluprácu, samozrejme, obrovský podiel máš aj ty a tvoje myšlienky a opis :3
To nebola irónia, robila som si srandu -,-" Fakt som úprimne rada a pociťujem to rovnako Ja už som hold taká - nie každý pochopí moje počíňanie, takéto veci fakt nespochybňujema som za to moc rada, aj keď to nedám tak úplne najavo ( neviem to ), ale fakt si to vážim
FF série - pre milovníkov Sasukeho a Gaary :)
FC PRE SABAKU NO TANARIS: http://147.32.8.168/?q=node/107525#new
Jéééé! Takže... Ehm...
Gaarova reakcia bola prehnaná, aj keď no... Proste ja to neviem povedať :DD
Potom to bolo supér... Aspoň že sa ospravedlnili. A potom tá scéna... To boloo... Kawaii... A že neuznáva fyzický kontakt, hehe A skúsenosti z filmov a Gaara? To vážne? Nemám slov, proste sa teším na ďalšiu
postupnosť mojich reakcií na dej: bojím,WTH?!,hups a potom keď už boli v posteli tak iba také že OMG! to pritom som skapínala srdce niekde v tramtárií, dych ako po maratóne- čo to trepem však ja ledva ubehnem 500 metrov a ja ešte neviem čo všetko sa so mnou dialo ale celkový a konečný dojem tohto dielu je asi takýto bubny, prosím......... Hell yeah dočkala som sa romantiky juchúúú veľmi veľmi veľmi pekný diel je mi až do plaču teším sa na ďalší dielik
Blog Mestekovej a Sabaku no Tanaris -> www.sameta.blog.cz/
Navštívte stránku Zakázaného ovocia!
Spoluautorská FF so Sabaku no Tanaris:
Zakázané ovocie chutí najlepšie - http://147.32.8.168/?q=node/107008