Začiatok Konca Nášho príbehu... 13.diel

Minarin pohľad

Zarazene sa na mňa pozrel.
"Len jednu!" zamračil sa.
"Tá druhá postel má byť pre Hikari..." prevrátila som oči.
"Ty si na mňa prevrátila oči?!" cítila som, že sa na mňa diabolsky usmial cez masku, "za to ťa zbijem po zadku!" Začal sa ku mne približovať, ale keď bol odo mňa na meter, odstrčila som ho katanou.
"Žiadne dotyky. Zabudol si?" usmiala som sa.
"Máš štastie," ustúpil.
"Takže, Hokage –sama, môžem tu zostať?" pozrel sa jej smerom.
"Dobre a teraz vypadnite!" zakričala na nás,"rozbolela ma z vás hlava." Rýchlo sme sa otočili a odišli.
"Ideme kupovať postel," zavelila som.
"A ja konečne nebudem spať na zemi!" Hikari vyskočila od radosti.
"Ale ja kúpim len jednu postel, keď tak ešte aj nejakú rozťahovaciu sedačku," bránil sa, "a svoj názor nezmením."
"Tak dobre, ale nech si tu sedačku aspoň vyberie sama."
"Dobre… Kde sa to dá kúpiť? Je to niekde blízko?"

* * * *

"Bože, vy ma zruinujete," hneval sa Keii, keď platil.
"A to sme ani nezačali," usmiala som sa, keď som si čistila nechty, "ešte musíš zaplatiť za odvoz." Potľapkala som ho katanou po ramene.
"Prosím, na to sa už zložme alebo to odnesme..." poprosil a keby nemal tú masku, asi by mu zvlhli oči.
"Hikari? Odnesieme to?"
"Ak zavoláš vlkov, tak áno," usmiala sa prosebne.
"Zavolaj si mačky nech ti odnesú tvoju sedačku," vyplazila som na ňu jazyk.
"Ok."
Keď sme išli domov, dusila som sa od smiechu, keď sa Hikarine mačky zväčšili a na chrbtoch niesli sedačku. Cestou začali priasť a ja som v sebe cítila také príjemné brnenie. V istých častiach môjho tela to bolo dosť príjemné.
"Je ti niečo, Minari?" opýtal sa ma zrazu Naruto.
"A ty si sa tu ako zjavil?" vydesene som sa naňho cez rameno pozrela.
"Bol som na rámene, keď zrazu som videl dve obrovské mačky, čo nosia sedačku a za nimi fučiaceho chalana, čo ledva nosí posteľ... Myslel som si, že do toho jedla niečo zamiešali," zasmial sa.
"Aha tak," objala som ho rukou cez rameno, "Hikari sa to nechcelo niesť." Hneď potom som si ho vzala pod pazuchu a urobila lámanie orechov.
"Whá! Prestaň Mina!" smial sa, ale potom ma chytil za nohu a potiahol, a spadli sme na zem. Keď ma on začal štekliť, ja som ho zas začala hrýzť.
"Hej! Minari pomôžeš mi?" zakričal na mňa Keiichi. Pobehla som s Narutom ku Keiichimu a chcela ich predstaviť.
"Keii? Toto je Naruto," odmlčala som sa, "Naruto toto je Keiichi a teraz mu pomôž prosím! Pokojne ti potom kúpim rámen alebo pusu na líce," prosila som ho.
"Dobre.. Kúpiš mi rámen a dáš mi pusu a líce," zavelil a pomohol Keiichimu. Za desať minút sme boli doma.
"Hotovo!" vydýchol.
"Ešte to musíte vyniesť hore a dať na miesto v byte," odmlčala som sa, "musíš si to zaslúžiť."
Keď už bolo všetko tak ako má byť, Naruto si pohodlne sadol na sedačku.
"A moja odmena?" samoľúbo sa usmial.
"Tak poď," sklopila som zrak.
"Môžem isť s vami?" opýtal sa Keiichi.
"A ty, Hika?" opýtala som sa keď som stála vo dverách.
"Musím ísť odviesť Otarua k Yuki," sklopila zrak.
"Je ti niečo, Hikari?" podozrievavo som sa na ňu pozrela.
"Ale no, radšej nič. Potom ti poviem..." a prebehla popri mne preč, nájsť Otarua.
"Čo jej je?" opýtala som sa cestou.
"Mňa sa nepýtaj. Vy ženy ste všelijaké," rozosmial sa Naruto a pridal sa k nemu Keii.

* * * *

Sedeli sme na rámene a ja som bola medzi nimi. Naruto už dojedol, zatiaľ čo Keii len začal jesť.
"Kedy mi dáš tu pusu?" šibalsky sa usmial.
"Tú pusu na líce? Ok," schytila som ho a pobozkala na líce.
"Dlh splatený!" usmiala som sa.
"Ty podvádzaš!" mračil sa.
"Nepodvádzam! Povedala som ti, že to bude pusa na líce!" postrapatila som mu vlasy.
"Má pravdu, Naruto," pridal sa na moju stranu Keiichi.
"No dobre, dobre," zamrmlal.
"Slečna, toto je pre vás," doniesli mi jeden rámen.
"Ale ja som si nič neobjednala."
"To jeden zamaskovaný pán v čiernom plášti. Objednal, zaplatil a odišiel," vzal prázdnu misku od Naruta.
"A ako vyzeral?!" opýtala som sa vydesene.
"Bol zahalený, nič som nevidel," otočil sa k ďalším zákazníkom.
Itachi... prebehlo mi hlavou.
"Niečo sa deje?" opýtal sa ma podozrievavo Keii.
"Mm… nič," začala som hltať rámen. Hneď, ako som dojedla, zoskočila som zo stoličky a išla k hlavnej bráne.
"Hej! Kam to ideš?" šťuchol do mňa palicou Keii. Ja som ale mlčala.
"Ak mi to nepovieš budem za tebou chodiť neustále," šťuchol ma do zadku palicou. Ja som sa v tej chvíli otočila a chcela mu vlepiť, ale uvedomila som si, že sa ho nemôžem dotknúť.
"Ty tú masku budeš nosiť ako neustále?" opýtala som sa.
"Ano. Kam to ideš?" priblížil sa ku mne.
"Za… Mm… šamanom," usmiala som sa a išla preč. Ale on ku mne zas pribehol.
"Tu šamani nie sú," potľapkal ma palicou po ramene.
"No dobre. Idem sa porozprávať s Marokom," zavrčala som.
"Marok?" dal hlavu na bok.
"Kráľ, pán, alfa všetkých alfou, ale stále môj podriadený," pokračovala som v ceste.
"Môžeš ma prestať prenasledovať?" opýtala som sa sarkasticky.
"Ale nič sa ti nestane?"
"Čo by sa mi malo stať?" prekvapila som sa.
"Ja neviem..." zamyslel sa.
"Ty predo mnou niečo tajíš?" prižmúrila som oči.
"To ti poviem až večer," vyparil sa.
"No super. Toto som potrebovala..." prešla som si rukou cez vlasy.
Zabehla som do lesa a urobila privolávacie jutsu.
"Marok..." zašepkala som.
"Čo odo mňa chceš?" opýtal sa ma pokojne obrovský čierny vlk.
"Mohol by si sa aspoň trocha zmenšiť? Na takú veľkosť Kohakua,"usmiala som sa.
Pomaly sa začal zmenšovať.
"Tak čo potrebuješ, Minari?" Pozrel sa mi do očí.
"Za pár dní, ak sa to podarí, ťa budem potrebovať nájsť zvyšok klanu," pohľad som mu opätovala.
"A chceš nájsť aj vraha svojho otca?" karhavo sa na mňa pozrel.
"A ty by si nechcel zabiť daného človeka čo by ti zabil otca, družku či nejaké mláďa, z tých dvanástich čo máš?" dala som ruky v bok.
"Tak to je jasné, ale..." skočila som mu do reči.
"Ale ja ho nájdem a zabijem pred ním všetkých, ktorých má rád. Pomstím svojho otca a náš klan."
"Ale nič sa ti z toho nevráti, Minari," veľkými žlto-oranžovými očami mi vypaľoval dieru do hrudi.
"Vráti sa mi pokoj a uspokojenie z toho, že im to len tak neprešlo!" čierna chakra okolo mňa začala krúžiť. Môj hnev, z toho, že ma nedokáže pochopiť, stále narastal.
"Ja chcem pomstit svoju rodinu!"
"Ako myslíš, Minari. Pomôžem ti,“ vyparil sa.
„Ďakujem…“ zašepkala som a čierna chakra okolo mňa začala miznúť.
Pomaly som prichádzala do Konohy.
Čo budem teraz robiť? pomyslela som si.
„Héj, Mina!“ zakričal na mňa mužský hlas.
Keď som sa otočila uvidela som Jiraiu a Naruta ako sa ku mne približujú.
„Ahoj,“ pozdravil ma Jiraiya a trochu sa zatackal.
„Ty si opitý?“
„No trochu…“ zasmial sa.
„Čo chceš, Naru?“ pozrela som sa naňho.
„Ale nič, len som ťa uvidel tak som ťa chcel zas pozdraviť,“ poškrabal sa na krku.
„Aha...“ s nezáujmom som sa otočila na odchod.
„Mina… mm… nechceš ísť večer niekam?“ zrazu sam a opýtal.
„Prepáč, Naru. Dnes nemôžem... musím sa porozprávať s Keiichim a vyspať sa,“ zamávala som mu.
„No… dobre tak nabudúce no...“ skleslo a smutne sa usmial.
Otočila som sa „No, ok zajtra poobede… môžme niečo podniknúť…“ zamrmlala som.
„Áno!“ celý sa rozžiaril.

* * * *

Keď som prišla domov, celý byt rozvoniaval chutnou vôňou práve vareného jedla. Ale keď som prišla do kuchyne, uvidela som Keiichiho v zástere a stále s tou maskou.
„Mm... čo dobrého varíš, kuchárka?“ zasmiala som sa.
„Mäsové nudličky s ryžou a dusenou zeleninou,“ Jemne sa usmial.
„Ešteže sme si ťa vzali k sebe,“ sadla som si k stolu.
„No, keď myslíš,“ zas sa pousmial.
„O čom si sa so mnou chcel porozprávať?“ vypaľovala som mu dieru do chrbtu.
„O mne...“ v tom Hikari vpadla dnu aj s Ryuuqom so smiechom a zvalili sa na sedačku. Za nimi prišiel celý mokrý Naruto.
„To nebolo vtipné, Ryuuqo!“ hneval sa Naruto a začínal si vyzliekať mokrú bundu a tričko.
„Náhodou veľmi, Naruto.“ Hikari sa smiala až tak, že sa držala za brucho.
„No pekne...“ zamračila som sa na Naruta, „hneď ti dám mop, môj zlatý. Nebudeš nám tu nechávať kaluže vody.“
Ryuuqo a Hikari sa začali ešte viac smiať.
„A vy sa nesmejte! Vy dostanete handry.“ Hikari s Ryuuqom nechápavo otvorili ústa a tento krát sa začal smiať Naruto.
„A máte to!“ vyplazil na nich jazyk.
Dala som im potrebné veci a začali utierať vodu. Naruto bol len v polo mokrých trenkách a jeho veci sa sušili na balkóne. Nakoniec sme všetci jedli večeru na sedačke.
„Mm…“ samoľúbo som sa usmiala, „je to úžasné.“ Strčila som si ďalšiu lyžičku do úst.
„No hej... to sa stáva, keď občas vypomáham v kuchyni.“
„Čo prosím?“ všetci sme sa naňho pozreli, „veď si feudálneho pána syn, nie?“
„No áno…“ mal masku tak aby videl na jedlo a aby mohol jesť.
„Dúfam, že nám neklameš, Keiichi,“ zdôraznila som na jeho meno a všetci stíchli.
„Som. A kvôli tomu nemôžem vypomáhať v kuchyni?“ nasadil si masku a cez dierky som uvidela, ako mu sčervenali oči.
Položila som misku z jedlom a chytila som ho za ruku a viedla hore na strechu.
„Kto si?“ zavrčala som.
„Keiichi,“ dal so masku na celú tvár.
„Veľmi vtipné. Pýtam sa, kto si?“ prižmúrila som oči.
„Som Keii,“ pokojne povedal.
Urobila som jeden krok vpred a on tiež.
„Budem ťa sledovať.“
„Ja teba tiež, Mina,“ dal si preč masku a usmial sa.
Zliezla som dolu a Keii išiel hneď za mnou.
„Čo ste robili?“ opýtal sa ma zvedavo Naruto a Hika s Ryuuqom spozorneli.
„Riešili,“ zdvihla som ruku, aby sa ďalej nepýtali.
Pokračovali sme ďalej v zábave, ale bola som dosť ostražitá, hlavne keď sa Keii priblížil. Stal sa korisťou a zároveň aj predátorom. Ale ja som sa stala koristou, predátorom a hlavne ochrancom.
Nesmiem dovoliť, aby ublížil Hikari a Otaruovi, ale Ryuuqovi? Mm za to čo vie… mu môže vytrhnúť jazyk a odseknúť ruky, aby nemohol hovoriť a písať, zasmiala som sa na tom a Keii sebou mykol, akoby ho niekto štipol. Išla som sa napiť a cítila som, ako išiel za mnou. Keď som si nabrala vodu a položila pohár stál za mnou. Cítila som, že má niečo na pláne, ale nekládla som tomu veľký význam, až dovtedy, kým ma neobjal okolo pásu jednou rukou a tou druhou mi držal kunai pri krku.
„Čo to robíš?!“ zavrčala som potichu.
„Ale nič, kráska,“ zavrnel mi pri uchu a nadýchol sa mojej vône, „krásne voniaš.“ Pustil ma a ja som mu hneď dala facku.
„Neprístupná... Mm… to sa mi páči,“ usmial sa a ja som naštvaná odišla.
„Deje sa niečo?“ opýtala sa ma Hikari.
„Ale nič...“ zavrčala som a zavrela sa v kúpeľni.
„Mne neutečieš,“ usmial sa na mňa z vane Keii.
„Ty úchyl...“ vzala som kunai a prebodla som jeho klon.
Opláchla som si tvára a vyšla von.
„Dáš si, Mina?“ Naruto mi podal fľašku saké.
„Mm... ďakujem,“ vypila som ju až do dna.
„No fíha... To bolo desivé,“ pozeral sa na mňa udivene.
„No...“ usmiala som sa hanblivo.
Keď zrazu zaklopal na okno čierny havran a mal na nohe pripnutý lístok. Ihneď som tam pribehla a otvorila mu a on mi pristál na ruke, aby som si mohla zobrať odkaz.
No keď som ho už držala v ruke, havran ihneď odletel.
*Ahoj, vlčica... som tu v hoteli. Havran ti ukáže cestu. Už sa na teba teším.*
So stresom som si na seba vzala plášť a vybehla von.
„Kde si ty hajzel nedočkavý?!“ zavrčala som a snažila sa nájsť havrana.
Za mnou hneď všetci vybehli.
„Kam ideš?“ opýtala sa ma so strachom Hika.
„Mám prácu. Sólovú prácu, takže sa všetci vráťte dnu, jasné?“
„Ale…“ Naruto chcel namietnuť, ale ja som ho v tom zastavila.
Otočila som sa a zbadala havrana na streche, ten zatrepotal krídlami a už-už letel preč.
„Och, bože!“ zakliala som a rozutekala sa.
„Minari!“ zakričal na mňa ešte Keii, ale ja som si ho už nevšímala.
Zadychčaná som zastala pred jedným hotelom a iba jedno okno svietilo.
No bodaj by nie, veď je desať hodín večer, prevrátila som oči.
Stála som pred dvermi a zaklopala.
Dvere sa otvorili a na posteli sedel Itachi.
„Itachi...“ zavrnela som.
Pozrel na mňa jedným okom a usmial sa.
„Konečne…“

* * * * *

Ležala som s rozkročenými nohami na posteli stále oblečená, ale Itachi bol na mne a bozkávali sme sa. Prsty sme mali prepletené. Bozkami mi prešiel na krk a ja som slastne zastonala. Potom som mu rukami prechádzala po chrbáte a pritlačila som si ho bližšie k sebe.
„Itachi... tak veľmi si mi chýbal,“ pošepkala som mu do ucha.
„Aj ty mne, Minari.“ Pobozkal ma na hrudi medzi prsiami a rukou mi prešiel pod tričko a pohladil ma jemne po brušku.
Zrazu niekto zaklopal.
„Minari?“ počula som Keiichiho hlas.
„Do ri*i!“zasyčala som, „vyžeň ho odtiaľto.“
Itachi urobil Henge no Jutsu a bol z neho vysoký blondiak zo zelenými očami a otvoril.
„Nič nechcem, nič nekúpim,“ zatvoril mu pred nosom.
„Ja tu hľadám Minari. Nie som domový predajca,“ zas zabúchal.
„Ale ja ju nepoznám,“ otvoril dvere.
„Aha...“ zavrčal, „tak keď vyjde z kúpelne, jej povedz, že som tu bol.“
„Ano, keď sa tu zastaví neznáma žena, poviem jej to.“
Odfrkol si a odišiel.
„On je taký...“ Itachi ma vzal do náručia.
„Pokoj, zlato,“ pobozkal ma na temene hlavy.
„Mm… no jo, nebudem sa rozčuľovať, hlavne keď sme konečne spolu,“ usmiala som sa, „nechceš ísť do sprchy?“
„Ja som čistý,“ vyplazil na mňa jazyk.
„Ty ma chceš hnevať?“ zasmiala som sa.
„Trochu?“ pustil ma a zapol hudbu.
Po tej izbe sa rozľahol jemný hlas speváčky a ja som sa zas uvolnila.
„Môžem poprosiť o tanec?“ usmial sa a podal mi ruku.
„Ano…“ vložila som dlaň do jeho.
Bol to pomalý tanec.
Konečne som s mojou láskou, pomyslela som si.
Spokojne som vrnela s hlavou položenou na jeho hrudi a on mi jednou rukou prechádzal po chrbte. Vtom niekto preletel cez okno vedľa nás.
„Keiichi!“ zakričala som.
„Ahoj, Mina,“ sťažka sa postavil.
„Ty idiot!“ zavrčala som, „vypadni odtiaľto.“
„Ale no tak!“ zotrel si kvapky krvi z čela.
„Žiadne ale! Choď preč!“ prešla som k nemu čo najbližšie.
„Ja som myslel...“odmlčal sa a pozrel sa na zem.
„Čo si si ty asi mohol myslieť?!“ hnev zo mňa srčal, „nič zničil si mi večer! Dnes budeš spať vonku!“
„Prestaň!“ zakričal na mňa.
„Ja mám prestať?“
„Áno, prestaň byť tak nevrlá!“ zavrčal na mňa.
Zrazu som si uvedomila, že sme v izbe sami.
„Itachi...“ zašepkala som a spadla na kolená.
„Mina… ja...prepáč.“ ospravedlnil sa mi.
Mne sa už tlačili slzy do očí.
Zase sama, pomyslela som si a začala plakať.