Zmätený Kazekage 40.

Otvoriť prosím

Takže...pamätáte ako som písala, že mám depky, že hrozne píšem niektoré diely. Tak...príde ženská zmena nálady. Tento diel naopak sa mi hrozne páči. :)Áno, Hikari a Mestekova, som retard ja to viem, nehovorte mi to! Avšak........(dramatická pauza) tento diel sa mi hróózne páči. Neviem prečo (áno viem som narcis to je už o mne známe (že Hikari? ) ...tak z toho si nič nerobte...) Zas keď sem pridám ďalší diel budem len vyplakávať. Prosím, berte ma s rezervou !!! A čo sa týka toho názvu XL ja viem je to hrozne, no keď som tak číslovala dieli pred tým už nič nenarobím. Tak sa moc nesmejte .

Tento diel sa veľmi páčil mojej spolužiačke Janke. Nie je síce na Konohe, ale má prečítané všetko odo mňa. Úplne všetko :)A viete čo? Ona je vždy, ale vždy prvá, kto si prečíta, keď čokoľvek napíšem. Áno...záviďte A taktiež by sme jej mali poďakovať, lebo keď sa mi nechce písať, alebo nemám náladu, tak ona ma dokope k tomu, lebo vraj chce čítať a vy tiež...

Drahá Janka,
Chcem ti poďakovať, že máš nervy čítať moje blábolizne . Ďakujem za všetko (však my vieme ) a za to, že si! A preto ti chcem venovať tento diel...(dôvod prečo som sa rozkecala tam vyššie ). A aj to, že znášaš ma už tretí rok a že ti z toho nehrablo (keby som mala sama so sebou sedieť od prváku, tak asi hodím slučku ) a aj ta to že mi niekedy kopneš to múzu do mojej chorej hlavy...a ešte toto: že akceptuješ môj slovensko-česko-japonský jazyk, ktorým rozprávam!

Hikari Animaru,
Sľúbila som ti, že aj tebe venujem tento diel ako poďakovanie, že si si dala do podpisu môj a mestekovej blog. Si zlatíčko !!! Arigato!

BLOG SABAKU NO TANARIS A MESTEKOVEJ

No som sa akosi rozkecala...nevadí. Každopádne vám chcem všetkým poďakovať za to, že to čítate, hlasujete, komentujete a dávate si do obľúbených. Veľmi ma to teší a keď som sem pridávala prvý diel, netušila som, že ho bude čítať toľko ľudí a že bude taký obľúbený. Dali ste mi mnoho - lepšie strávenie môjho času, dôvod písať a ergo z toho plynie, že si prečistím hlavu od myšlienok. Arigato!

Pár krokov a stáli pred dverami domu. Klop, klop, klop. Chlapec zaklopal a vyškeril sa do úsmevu, ktorý mu odhalil tesáky.
„Sme doma...“ vzdychla si Tanaris a tiež odhalila svoje predĺžené očné zuby.
Spoza dverí sa ozvalo zajasanie, v ktorom spoznali otca a dupoty ku dverám. Dvere sa otvorili a stála v nich osoba, ktorú by tam práve nečakali.
„Segawa?!“ Yochimu spadla sánka.
Tanaris mu strelila do náručia svetelnou rýchlosťou: „Segawa! Taká som rada, že ťa vidím!“
„To vieš, že som aj ja,“ vyškieral sa a hneď na to, si začal vyťahovať jej krátke pramienky vlasov z úst, „čo to máš s vlasmi?“
Odlepila sa od neho a vtisla mu bozk na líce: „To nič.“
Vzdušný brat sa usmial a odstúpil, aby Tanaris uvidela otca: „Oci!“
„Tanaris,“ Ashi Inuzuka rozprestrel náruč a očakával dcéru, ktorej nebolo treba dva krát hovoriť a už vrúcne objímala otca.
„Tanaris...“ otec vzdychol znova jej meno a zapozeral sa na ňu celú, „čo sa to s tebou stalo?“
Ona trochu podráždene: „Čo máš na mysli?!“
„Uf...celý tvoj zovňajšok,“ znepokojene ju chytil za ruky a znova si obzrel zničenú tvár a schudnutú postavu jeho dcéry.

Narástla mu hrča v krku. Uvedomil si, že pobyt v Sune pre ňu ani zďaleka nebol taký, aký si predstavovala. Netušil, prečo je taká, veď sa tam tak tešila a navyše usudzoval, že sa Gaara o ňu dobre staral. On, ako jej otec vedel, že oni dvaja už sa odmalička majú k sebe. Rozhodol sa, že v tomto momente to riešiť nebude, no mal na pláne sa k tomu dostať.
Medzitým Yochi venoval Segawovi krátke, takzvané trojsekundové objatie. Oni ako chlapi sa dohodli, že keď sa dlhšie nevidia, tak platí pravidlo trojsekundového objatia. Keby vraj objatie trvalo dlhšie, bolo by to divné. Po zvítaní takmer s celou rodinou, ich sesternica Hana prichystala všetkým večeru. Zatiaľ, čo ona kuchtila onigiri, dvojica súrodencov sa osprchovala a potom sa aj s otcom a Segawom rozprávali v kuchyni pri stole. Otec živelných štvorčiat bol šťastný, že jeho deti došli domov v poriadku. Po necelej hodine dorazil Kiba s Akamarom a chvíľku na to aj jeho matka Tsume. Do tej doby večera bola dokončená a celá rodina si sadla za stôl a konverzovala.

„Oci,“ ozvala sa Tanaris, „aby som nezabudla ti to povedať, Nagaya príde asi o dva týždne neskôr ako my.“
„Škoda, že ste neprišli zarovno a prečože príde neskôr?“
Tanaris celej rodine vyrozprávala príbeh o tom, aký mala Suna problém, že trápila obyvateľov, radu a aj Gaaru, odkedy je Kazekagem.
„Od Nagayu veľmi šľachetné,“ poznamenala Tsume a nakladala si zeleninový šalát.
„Veru hej, nemyslela som si, že by s tým Nagaya súhlasil,“ zamyslela sa mladá Hana.
„Prečo si tak myslíš?“ zamračil sa jej brat.
„Tak Kiba, zober si ako je Kiri ďaleko od Suny,“ nadvihla obočie.
„V tom má Hana pravdu,“ ozval sa Ashi, „len zo Suny do Konohy máš tri dni cesty a potom ešte do Kirigakure. Je to skoro týždeň cesty.“
„Och...to by sa mi nechcelo,“ povzdychol si Kiba a prevrátil očami.
Tsume zavrtela s úškrnom hlavou nad svojím synom a chcela ho niečím podpichnúť, no skočila jej do reči Tanaris: „Segawa, ako to, že si skorej doma ako my?“
„Maturity v Oblačnej sa konali skorej ako normálne, tak som sa s Raikagem dohodol na skoršom odchode. Aj tak...keby mi to napadlo skorej, mohol som byť doma ešte dlhšie. Vieš predsa...zákon veľvyslancov.“
„Uhm, aj ja som ho využila,“ nezainteresovane povedala Tanaris a až potom si uvedomila, že to povedala nahlas a rovno pred celou rodinou, no nikto to akosi našťastie nepostrehol.
„Kedy si prišiel?“ dialóg narušil tretí brat, Yochi a Tanaris si vydýchla.
„Dnes presne pred týždňom,“ s plnými ústami sa usmial, „Tanaris, prečo si sa dala ostrihať?“
Dievča zastavilo vidličku rovno pred ústami a so zamrznutým výrazom sledovala ako celá rodina u stola stíchla. Čakali na odpoveď.
„Nóó,“ začala naháňať čas, príbuzní nechápali to jej chodenie okolo horúcej kaše, „bolo mi s nimi v Sune teplo.“
Vhŕkla zo seba a preklínala samu seba za to, že jej to nenapadlo povedať skorej. Takto jej to určite ani jeden z nich neuverí a v tom sa utvrdila pochybovačnými pohľadmi, ktoré si Yochi a Segawa vymenili.

Zvyšok večera sa Segawa, Yochi a Tanaris rozprávali o tom, ako prebiehali maturity v dedinách. Členovia rodiny krotiteľov psov sa konečne zišli v takmer plnom počte. Táto rodinná pohoda chýbala každému z nich, obzvlášť tým, ktorí pricestovali a obzvlášť na druhú pre Tanaris, ktorá väčšinu času svojej misie len preplakala kvôli Kazekagemu. Občas, si už Tanaris sama nadávala, že či je normálna stále len revať a revať. Veľa krát si povedala, že už plakať nebude, lebo je silná. Avšak, prišla nejaká situácia a ona sa nezmohla na nič iné len na plač.

Po večeri sa rodina rozišla, Ashi musel ísť za Tsunade, lebo na druhý deň vstával na misiu, Kiba išiel von a trojica súrodencov zostala doma. Segawa sa šiel osprchovať, Yochi zapadol k nedočítanej knihe spred troch mesiacov a Tanaris vybehla pred dom, kde boli zvieratá jej a bratov.
„To ti trvalo,“ ozval sa Morimaru, „som hladný. Nebudem predsa tu ostatným psom jesť granule.“
„Prepáč mi to. Idem za Tsume povedať jej, že si tu,“ rozbehla sa naspäť do domu.
„A čo to jedlo?“ zakričal za ňou a urazene si ľahol, keď zabuchla dvere za sebou.
V kuchyni Tsume umývala riady. Tanaris jej s tým pomohla a potom vyviedla tetu von pred dom aj s veľkým kusom surového mäsa v ruke. Predstavila jej Morimara. Ten konečne dostal najesť a spokojne sa vyvalil na dvore vedľa tvrdo spiaceho Katonmara. Bol veľmi unavený z cesty.

„Čo povieš teda?“ Tanaris sa spýtala opatrne pozerajúc na Tsume, bála sa jej odpovede.
„No...neviem ti povedať. Vôbec. Pokiaľ neskúsiš Morimara vytrénovať v ninkena, nezistíš,“ krútila hlavou a pokrčila ramenami jej teta.
„Ale ako?“ rozložila rukami a pohliadla na dvojicu zvierat.
„Tak, ako si trénovala s Katonmarom. Navyše Morimaru má väčšiu chakru ako Katonmaru. Možno to bude ešte ľahšie ako pri ňom,“ zauvažovala Tsume Inuzuka.
„To sa povie. Možno to nebude zaberať. Morimaru je predsa rys, nie pes,“ otočila sa na tetu, „ani sama neviem, či chcem ešte nového ninkena.“
Ona pohladila neter po chrbte v snahe potešiť ju: „Tanaris, to je na tebe. Ty máš dosť schopností, takže to ani tak nepotrebuješ. No...ako tvrdíš, tak by sa ti Morimarove schopnosti mohli hodiť aj keď nebude tvojím ninkenom.“
„Hm...“ podišla k nemu a z jeho funenia usúdila, že spal, „nad tým som tiež rozmýšľala. Jeho schopnosti senzibila sú skvelé a navyše vie zakrývať chakru svojich spoločníkov a seba zároveň.“
„To je obrovská výhoda,“ uznanlivo nadvihla obočie.
„Nie, že by som Morimara nemala rada, alebo mu neverila. Veď mi v podstate zachránil život. Kto vie, čo by so mnou bolo, keby ma vtedy neďaleko Ame neprebral. Len mám výčitky.“
„Myslím si, že by chcel byť tvojím spoločníkom,“ jednu ruku dala v bok, „ no nepovie ti to.“
„Myslíš?“ na to jej teta súhlasne zavrtela hlavou a s úsmevom odišla.
Tanaris si pomaly prisadla k Morimarovej hlave a jemne hladila jeho srsť tak, aby ho nezobudila. V duchu sa sama seba pýtala, čo bude s ním robiť. Či skúsi z neho vytrénovať ninkena alebo bude je spoločníkom, alebo ani to. Mala však pocit, že Morimaru sa jej nedostal do života len tak.

Vonku sa začalo stmievať a mladému dievčaťu sa na dvore medzi psami a vedľa rysa vyplavil z myšlienok náhľad na miesto, kde pred chvíľou zapadlo slnko. Obloha po ľavej strane nad skalnatými tvárami piatich Hokage sa zaliala ružovou farbou a tesne na okrajoch hory i skál boli ešte posledné žlté lúče slnka, presiakajúce cez stromy. Aký krásny pohľad na západ hviezdy tu, doma. Tanaris pri pohľade na jej domovinu mala taký pokoj v srdci, aký dlho nemala. V Sune je síce západ slnka vizuálne krajší ako v Listovej, no domov je domov. Sama nevedela ako a mala vyčarovaný úsmev na tvári z krásy a pôvabnosti Matky prírody.

Okolo domu, ktorého dvor bol na kraji sídla Inuzuka, prechádzal vysoký muž: „Tanaris.“
Jeho vážny a majestátny hlas sa rozniesol medzi spiace zvieratá a narazil do ušných bubienkov používateľky ohňa. Otočila hlavu a zbadala pri železnom metrovom plote stáť Nejiho s poloúsmevom.
„Neji,“ pohladila posledný krát Morimara a rozbehla sa jeho smerom.
Morimaru pootvoril oko a videl ako Tanaris od neho odchádza. Takže predsa nespal ako si myslela...

„Ahoj,“ nadšene sa usmiala preskakujúc plot.
„Ahoj, som rád, že si prišla v poriadku,“ poloúsmev sa stratil a nahodil ten svoj klasický výraz vážnosti.
„Ďakujem, Neji,“ usmiala sa a jeho zmenu výrazu nebrala vážne, už ho dosť pozná.
Kývol hlavou na znak nemáš zač a spýtal sa jej: „Kedy si prišla?“
„Dnes,“ dívala sa mu do levanduľových oči a všimla si, že niečo nie je v poriadku.
„Tak to ťa nebudem rušiť,“ zvrtol sa na päte a už aj odchádzal.
„Nie, Neji,“ natiahla ruku za ním, no on to nevidel.
Pobehla za ním a potiahla ho za zápästie. On sa otočil jej smerom. Znova. Znova videla ten bolestný výraz v jeho očiach.
„Neji, ak chceš niekam ísť, kľudne poďme,“ namietla mu, no on sa vzpieral.
„Musíš si oddýchnuť,“ ruky zdvihol na znak odmietnutia.
Tanaris sa rozkročila a dala ruky v bok: „Chceš ma naštvať? Spálim ťa na uhlík.“
Hodila na neho naoko zlý pohľad a on na vypustil vzduch cez hlasivky v podobe pobavenia sa a povzdychnutia zároveň. Ona nadšene prikývla a zbehla do domu povedať tete, aby odkázala otcovi, keď sa vráti, že ide von s Nejim.

„Povedz, ako si sa mala?“ prehovoril tichým hlasom, ako to on vždy zvykol.
Kráčajúc po ulici Tanaris rozmýšľala, čím začať. Chcela sa mu ohľadom Gaaru zdôveriť. Boli dobrými priateľmi a on mal natoľko chladnú hlavu a zdravé zmýšľanie, že určite by jej poradil ako na to nemyslieť alebo ako sa z toho dostať. Tanaris sa nechcela potulovať po dedine, keď ešte nik nevedel, že je späť. Chcela sa s Nejim v kľude porozprávať, keby náhodou stretli niekoho, tak by kľud na to určite nebol. Hlavne...keby stretli Naruta. Tak si to obaja namierili von z dediny.

„Chceš to podrobnejšie alebo v krátkosti?“ trochu našpúlila pery, ktoré potom skrivila do potmehúdskeho úsmevu.
„Samozrejme, že podrobne,“ opätoval jej zdvihnutím jedného kútika úsmev.
Prešli cez bránu Konohy a ocitli sa v úplnej tme. Svetlo z pouličných lámp už nesiahalo tam, kde boli. Tanaris nadvihla ruku do vodorovnej polohy a vytvorila si na ruke oheň o veľkosti jej dlane. Svietila s ním na cestu, chvíľku potichu kráčali a potom našli cieľ. Vysoký strom. Vyšplhali sa naň, tam Tanaris z ohňa, ktorý mala dlani spravila ohnivú malú guľku a nechala ju voľne poletovať v ich blízkosti. Žralo jej to úplne minimum chakry a tak sa mohla sústrediť na rozhovor s Nejim. Tanaris mu porozprávala o príhodách v Sune. Začala samotným príchodom a pokračovala cez radu starších, Naku a jej dieťa s Kankurom, nemocnicu a skleník a skončila akadémiou. Ďalej útok Akatsuki, kde jej potom on na oplátku povedal o tom ako išli z Konohy zachrániť Gaaru.

Medzi týmto všetkým zároveň vyrozprávala, čo sa dialo medzi ňou a Gaarom: „...no a nakoniec som mu nechala vyčítavý list, ktorý mu dal Kankurou, ako som mu kázala a po ceste domov som stretla Yochiho,“ dokončila.
„Nechcela si už s ním byť osobne, že? Aj, keď možno by to tak bolo lepšie,“ poznamenal Hyuuga a pozrel nevinne na ňu, aby sa nenahnevala.
„Neji,“ hodila na neho zlý pohľad v oranžovom svetle z ohnivej gule.
„Prepáč,“ sklopil zrak a potom znova zdvihol na ňu.
‚Už tretí krát. Ten jeho pohľad.‘ Znova mal v očiach niečo divného. Ako keby sa mu jeho zreničky chveli, pritom stále prebodával Inuzuku nimi bez pohybu. Sama to nevedela opísať. A ani ja nedokážem.

„Neji?“ opatrnosť v jej hlase ani nemohla byť väčšia.
Mladík zostal zaujatý tým, ako ho oslovila: „Počúvam.“
„Stalo sa niečo?“ spýtala sa a hryzla sa do hornej pery.
„To teraz neriešme. Ty máš tiež starosti s Gaarom,“ mávol pomaly rukou a Tanaris žasla na jeho pokojných pohyboch.
Ona, keď bola v tom najhoršom stave z Gaaru, tak len plakala, hulákala a chcela okolo seba všetko zničiť a on je neustále pokojný.
„Takže je to o nejakom dievčati,“ jeden kútik sa jej dvihol o šibalsko-arogantného úsmevu, „Tenten, však?“
On sa jemne pousmial: „Dobre si usúdila.“
„Tsss,“ mávla rukou aj ona, „to je jasné ako facka, Neji.“
Jej úsmev sa zmenil a nastolila vážny výraz, do ktorého vložila aj empatiu: „Nie, teraz vážne. Neji.“
Chytila ho za ruku, ktorú mal položenú na kôre stromu. Chvíľu mlčal...a za tú chvíľu sa Tanaris započúvala do teraz už nočného šepotu lístia a trávy.
„Pred asi mesiacom som sa Tenten vyjavil,“ naokolo bolo okrem listov také ticho, že aj tento tichučký hlas ju vystrašil.
„A ako to dopadlo?“ vydýchla a srdce jej ešte stále silno bilo od toho ľaku.
„Odmietla ma,“ Tanaris stvrdol výraz v tvári a Neji bolestne zvesil hlavu, „vraj nechce kvôli tímu. Keby sa niečo pokazilo, narušilo by to vzájomnú dôveru.“
„To je síce pravda,“ na sekundu sa zamyslela a pozrela sa na vysvietené ulice Konohy v menšej diaľke, „ale to nie je dôvod, že to nemôže vyjsť! Veď vy dvaja ste si súdení, veď sa máte radi už odmalička, veď to tak dlho cítite a obaja to viete, len ste si to nepo-“

Zasekla sa. A viete prečo? Pretože, to všetko, čo teraz povedala sedelo aj na ňu a Gaaru. Zaťala zuby, až tak, že Neji počul jej zaškrípanie.
„Tanaris,“ prehovoril a ona si uvedomila, že zavrela oči až vtedy, keď ucítila jeho telo na tom jej.
Objal ju a cítila jeho srdce, chvejúce sa zúfalstvom, ktorú ju behom pár sekúnd úplne pohltilo a premenilo sa na to jej. Začali jej tiecť slzy. Pohladil ju po chrbte a jej ruky ho pevnejšie objali, až tak, že zabalansovala na hrubej vetve stromu. Po chvíľke sa odtiahli od seba a jeden druhému zahliadli v očiach empatiu a povzbudenie.

„Arigato, Neji,“ jej hlas splynul s ladnosťou vetra.
„To ja tebe, Tanaris,“ zahliadla na jeho tvári úsmev, po ktorom zoskočil zo stromu a za ním hneď aj Inuzuka.
„Pôjdem ťa odprevadiť,“ pokývol jej rukou, aby išla prvá – mal gentlemanské sklony.
Vrátili sa po strechách do ulíc Konohy. Keďže bol piatok, tak boli ulice plné, niekomu by sa možno zdali až preplnené. Došli až pred dom a Tanaris sa obrátila oproti Nejimu.

„Ešte raz ďakujem,“ prehodila vlasmi.
„Aj ja, Tanaris.“
„Dobrú noc ti prajem,“ akosi príliš formálne prehovoril.
„Aj tebe,“ usmiala sa a dala sa na odchod.
„Eh, Tanaris?“ opýtal sa neisto.
„Áno?“ zastavila sa s nohou vo vzduchu.
„Stretli by sme sa zajtra?“
„Samozrejme,“ nadchla sa, div, že neposkočila, „rada.“
On sa konečne zoširoka usmial a jemným zamávaním vykročil smerom od sídla klanu krotiteľov psov...