Láska z Konohy 17 - Noc

Vyskočila som, akoby ma pichli vidlami do zadku.
„Vypadni, Deidara!“ Tak naštvaná som už dávno nebola.
„Ale, prestaň robiť cirkus.“ spokojne zapriadol a zavrel oči. Neuveriteľné!
„Počítam do troch.“
„Kým sa na mňa vrhneš, hm?“ Zaťala som päste a pokúsila sa ovládnuť.
„Prisahám, že keď nevypadneš...“ Nadvihol sa a oprel sa o lakeť.
„Môžem vypadnúť, ale potom mi nechoď plakať, keď sa ti v noci niečo stane, hm.“ Prevrátila som očami. Čo má teraz za lubom?
„Keď tu budeš, niečo sa mi stane! Buď ma z teba porazí, alebo...“ Znova sa uškrnul.
„Viem na čo myslíš. Ale práve pred tým ťa mám v úmysle chrániť.“ No jasné.
„Pozri, neviem o čo ti ide, ale ak okamžite nevylezieš z tejto izby, už z nej nevyjdeš nikdy.“ Oprel sa o lakte a pozrel na mňa.
„To by mi až tak nevadilo.“ Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla a vydýchla. Tento človek ma vážne štve. S každým sa len zahráva a neberie veci vážne. Okej, to nie je celkom pravda, lebo ma sem, koniec koncov, priniesol. Mohol ma tam len nechať, aby ma tí ninjovia odvliekli alebo zabili. Očividne som cennejšia ako som si myslela.
„Asi sa ťa nezbavím, čo?“
„Nie.“ spokojne pokrútil hlavou a znova sa zamrvil.
„Ak dôvodom nie je niečo... Ehm... Tak prečo si sa naraz rozhodol drzo si uzurpovať moju posteľ? Mimochodom, okamžite z nej zlezieš, to je ti, dúfam, jasné.“
„Teda, nečakal som, žeby si ma odmietla.“ ironicky sa zasmial. „Ale mala by si vedieť, že z tejto postele ma nič na svete nedostane, hm. Možno iba...“
„Čo?“ Usmial sa a nadvihol jedno obočie. Čo je s tým jeho úškrnom?
„Mám to vysloviť? Stavím sa, že by si sa červenala. Ale dobre. Najprv by si ma mohla po...“

Prásk!
Povolili mi nervy a jednu som mu vrazila. Skotúľal sa pri tom z postele tak som to rýchlo využila a rozvalila so po čo najväčšej ploche. Uškrnula som sa. Tak kto teraz vyhral?
Postavil sa šúchajúc si čeľusť. Nevyzeral veľmi nahnevane, mala som pocit, že mi to dovolil.
„Na toto sa veľmi zvyknúť nedá, hm.“ Rozosmiala som sa, ale po chvíli ma smiech prešiel. Spomenula som si kde som a čo tu robím. To nie je veľa dôvodov na smiech.
„Vypadni.“ zamrmlala som a obrátila sa mu chrbtom. Znova som mala svoju zvyčajnú zlú náladu.
Ozvalo sa žuchnutie a posteľ sa so mnou zavlnila.
„Si hluchý?“ zavrčala som.
„Áno.“ Čo s ním? Možno keby som ho nejako vyplašila...
„Deidara?“ zašepkala som. „Mám svoje dni, takže byť tebou, rýchlo by som z tejto postele vypadla.“ Tak, toho sa chlapi boja, či nie? Aspoň dúfam.
„Klameš.“
„Nie, neklamem.“
„Ale áno.“ počula som, ako sa uškŕňa. „Chceš ma stadiaľ vyhnať.“ Otočil sa ku mne. Aspoň som k nemu obrátená chrbtom.
„To sa ti nepodarí.“ zašepkal mi do ucha. Zo zvláštneho dôvodu mi však jeho prítomnosť až tak nevadila...

- - -

Milujem ju podpichovať. Stále tak smiešne zareaguje, je naozaj zábava ju pozorovať. Ale všetky tie veci, čo som hovoril, by som nikdy neurobil. Nemôžem sa jej dotknúť. Takto...
Prečo?
Doteraz som s tým problém nikdy nemal. Ženy som si vedel podmaniť jediným bozkom. Ale čo by sa stalo, keby som pobozkal ju?

Ležala bez pohybu chrbtom ku mne. Ja som si nemohol dovoliť spať.
Sledoval som ju dnes večer veľmi pozorne a rovnako aj Hidana. Jeho pohľady sa čoraz častejšie upierali na ňu a v tvári mal hladný výraz. Bol som si istý, že práve dnes zaútočí.
A vlastne... Budem na ňu musieť dávať pozor neustále. Nielen dnes. Vzdychol som si.

Bol pokoj. Katema potichu oddychovala.
„Som fakt debil.“ zamrmlal som si popod nos. Hidan sem nepríde, urobil to len preto, aby ma vyprovokoval. A to sa mu podarilo dokonale. Stratil som hlavu a teraz ležím s Katemou v posteli... Mal by som si dať pohov. Áno, nechám ju tu a dvere zabezpečím ílom.

Potichu som sa posadil a pozrel som sa na ňu. Dlhé tmavé vlasy padajúce na vankúš, strapaté ako vždy. Chytil som medzi prsty jeden prameň a postupne som si ruku ponoril hlbšie do jej vlasov. Naklonil som sa bližšie. Čo by sa stalo, keby som pobozkal ju...

„Čo to stváraš, dievčatko?“
Posmešný hlas ma vytrhol z... Nuž, z toho čo som robil a okamžite som sa otočil, hoci som vedel kto to je.
„Ty si si naozaj myslel, že keď sa jej nasťahuješ do postele nechám to tak?“ Strelil som pohľadom po Kateme, ale tá spala ďalej. Zamrnčala a pretiahla si perinu cez hlavu. Znova som zabodol pohľad do Hidana. Nervy som mal napnuté na prasknutie.
„Neopováž sa jej dotknúť.“ precedil som cez zaťaté zuby. Vstal som a postavil sa priamo pred neho. Len sa uškrnul.
„Drž p***." Úškľabok sa mu z tváre vytratil. "Mne nebude rozkazovať nejaký poondiaty skrčok.“ Už-už som sa na neho chcel vrhnúť, ale zozadu z izby sa ozvalo ďalšie zamraučanie.
„Vypadni.“ zavrčal som.
„Jasné.“ Hidan ma sotil dozadu až som takmer stratil rovnováhu. To nemal robiť...

- - -

Vyskočila som z postele a okamžite ich oboch chytila do zovretia tieňov, ktoré mesiac vrhal na dlážku. Nespala som. Už zopár minút som bola hore a počúvala. Stále som cítila Deidarove prsty v mojich vlasoch.
„Čo vám dvom debilom preskočilo?!“ skričala som. „Vypadnite a okamžite!“ zazrela som na Deidaru. „A ty sa tu už neukazuj.“
Uvoľnila som tlak a pustila ich. Prečo som ho sem vôbec vpustila?
„Nepotrebujem ochranu.“ zasyčala som na Deidaru. Chvíľu na mňa hľadel a potom sa otočil a zmizol. Niečo ma v hrudi zabolelo. Pozrela som na Hidana.
„Choď spať, zombík.“ Akoby ma nepočul, vykročil priamo ku mne. Naštvane som stála uprostred izby a keď došiel až ku mne, zagánila som na neho.
„Mám ťa vykopnúť osobne?“ Ústa sa mu roztiahli v širokom úškrne, ruky mi položil na boky a pritiahol si ma.
„Pusti ma!“ Rukami som sa mu zaprela do hrude, ale veľmi som si tým nepomohla. Jeho telo začalo reagovať a ešte viac si ma k sebe pritlačil. Dlane mi presunul na zadok.
„Netrep debiliny a uvoľni sa.“ Na chrbte som pocítila studený pot. „Nechceš? To ti nepomôže.“

Sotil ma na posteľ a ruky mi pritlačil k matracu. Stuhla som. Minule... Nevedela som sa ani pohnúť, strach ma úplne paralyzoval a tieto pocity sa vrátili ako bumerang. Rýchlo musím niečo spraviť, kým nebude neskoro.

Uhryzol ma do krku a očividne si to užíval, pretože vydával spokojné zvuky, z ktorých mi bolo zle. Triasla som sa a pokúšala sa vyslobodiť. Ruky mi stále tisol k matracu a jeho ústa putovali čoraz nižšie...
„Zmizni!“ skričala som a z celej sily ho kopla medzi nohy.
„Ku*va!!!“ zreval a zvalil sa na zem, kde sa zvíjal od bolesti. Chytila som dych a posadila sa. Držala som sa za hruď a rýchlo sa vydýchavala, nemohla som tomu uveriť.Ja som...
„Čo sa tu...“ Deidara sa vovalil dovnútra a pri pohľade na môj krk a na Hidana váľajúceho vyvalil oči.
Koľkokrát sa mi to ešte stane, kým pochopím, že niekedy ochranu potrebujem? Som tá najhlúpejšia bytosť pod slnkom! Vyhŕkli mi slzy.

- - -

Z krku jej na hruď stekal pramienok krvi. Hidan ležal na zemi skrútený v klbku a držaj sa za... Ihneď mi došlo čo sa tu stalo. A nikdy som necítil takú nenávisť.

Vrhol som sa naňho a vrazil som mu do brady. Ďalšiu. A ďalšiu. Keby som mal pri sebe zbraň, už by z neho striekala krv.
Bol som úplne bez seba. Niečie ruky ma zozadu chytili a odrthli ma od tej špiny.
„Deidara, prestaň dofrasa, čo sa deje?!“ Pein nabehol do izby. Kisame a Kakuzu ma držali.
„Ty sv*ňa, za toto ešte zaplatíš!“ zreval som. Snažil som sa vyslobodiť, hnala ma len jediná myšlienka. Čo najviac mu ublížiť.

Pohľad mi znova zabehol na Katemu. Sedela tam a ešte stále sťažka dýchala. Na lícach sa jej leskli slzy.
„Čo sa tu stalo?!!“
„Si slepý, dofrasa, veď tento kretén ju chcel znásilniť, hm! To máš ten rinnegan na okrasu či čo, alebo si aj tupý a ne...“
„Ticho!“ Šéf vyzeral naštvane a založil si ruky v bok. Katema si ukryla tvár do dlaní. Teraz už boli v jej izbe nasáčkovaní všetci. "Hidan, je to tak?"
„Ponúkol som jej zábavu, no a keď odmietla...“ Hidan sa ozval zo zeme a pomaly sa staval na nohy. „Povedal som si, že...“
„Teraz okamžite pôjdeš so mnou.“ Ľadovým hlasom ho šéf prerušil a odkráčal. Ten sa s úškrnom postavil a nasledoval ho, aj keď chodil divne. Zaškeril sa na mňa a Kisame ma znova musel chytiť, aby som mu nerozmlátil gebuľu.
„Zaplatíš...“ zasyčal som a vytrhol sa Kisamemu, ktorý mi uvoľnil ruky.
„Dávaj si bacha.“ varoval Katemu žraločí muž a všetci sa vyhrnuli von. Ostal som tam s ňou sám.

- - -

Znovu ma obklopilo ticho a dovolila som vzlykom narušiť ho. Triasla som sa. Čo sa to znova deje?! Nedokážem sa obrániť... Som hrozne slabá. Takmer sa to stalo. Nikdy v živote som nepocítila taký strach ako teraz. Ale hlavne preto, lebo som... Poslala som preč jediného, kto bol ochotný pomôcť mi. Bála som sa, že nepríde.

Keď som ležala privalená na tej posteli, behalo mi hlavou všeličo, ale hlavne, že Deidara by mi toto nikdy neurobil. Síce rozpráva hovadiny, ale takú vec by nespravil. Nikdy.

Niekto si vedľa mňa sadol a objali ma silné ruky. Tie ruky som poznala. Zúfalo som zovrela toho, kto sa za mňa neváhal pobiť.