Zakázané ovocie chutí najlepšie 1

Po ôsmich minútach som tam došla. TenTen tam už bola, ale spolu s ňou aj Ino, Chouji, Shikamaru, Sai, Naruto, Shino, Kiba s Akamarom, Sakura, Neji a Lee.
„Super, už sme tu všetci. Musíme vám to rýchlo povedať, tak nás, prosím, neprerušujte,“ povedala Sakura.
„Celý mesiac bude Sasuke sám doma. Keďže mu jeho otec veľmi nedôveruje, lepšie povedané, bojí sa, aby nezhorel dom, poslal ho do rodinnej chaty blízko Konohy,“ povedal Naruto so širokým úsmevom.
„A my sme sa rozhodli, že by sme mu všetci mohli robiť spoločnosť,“ dopovedala Sakura.
Hneď na to sa všetci začali medzi sebou rozprávať. Ako som tak počúvala a rozprávala sa, tak sa to všetkým zdalo ako dobrý nápad.

„Dobre, tak teraz každý postupne povie svoj názor a predpokladanú odpoveď na našu otázku. Pôjdete?“ povedal Naruto.
„Nie je to zlý nápad. Pôjdem,“ povedal Neji.
„Znie to ako dobrý tréning. Sila mladosti pôjde,“ ozval sa Lee.
„Znie to veľmi zábavne. Rada pôjdem,“ milo som sa usmiala.
„Tak ja asi pôjdem tiež,“ povedal Kiba a Akamaru súhlasne zaštekal.
„Hmm... pokiaľ dobre viem, tak blízko tej chaty je hniezdo vzácneho druhu chrobáka. Idem.“
„Pôjdem veľmi rád,“ usmial sa Sai.
„Je to otrava, ale pôjdem,“ povedal Shikamaru svoju obľúbenú frázu.
„Určite pôjdem a aj sa rád postarám o jedlo,“ zasnil sa Chouji.
„Jasné, že idem!“ vykríkla nadšene Ino.
„Znie to zaujímavo. Pôjdem,“ povedala, ako posledná, TenTen.
„Dobre, tak to povieme Sasukemu, ktorý je práve na ceste. Ahoj, Sasuke-kun!“ zakričala naňho Sakura.
„Ahoj. Čo sa tu deje? Vymýšľate nejaký nelegálny plán?“ opýtal sa Sasuke.
„Máme pre teba prekvapenie,“ ozval sa Naruto.

Kráčam do parku s rukami v čiernych nohaviciach. Lenivo sa obzerám okolo seba. Pozrel som na hodiny. 12:02. Meškám. Nevadí, Tenten sa dlho hnevať nevie. Napísala mi SMS, že sa mám dostaviť do parku. Vôbec nemám poňatia, čo by po mne o takomto čase chcela...vlastne, čo by celkovo po mne chcela Tenten? Ak mám nejakú správu na mobile od ženského pohlavia, tak to je moja matka, alebo v horšom prípade, buď Sakura alebo Ino.

Zahol som do ulice, z ktorej bolo vidieť do parku. Zazrel som Tentenine drdoli, ružovú Sakurinu hlavu, Nejiho vysokú postavu a Leeho kombinézu. Ruku som si dal pred oči, lebo mi slnko zavadzalo a až teraz som mohol lepšie zaostriť svoj zrak. Stoja tam všetci? Čo zas tá banda vymýšľa?

„Ahoj. Čo sa tu deje? Vymýšľate nejaký nelegálny plán?“ spýtal som sa a nereagoval na Sakurine vrieskanie, hneď, čo ma zbadala.
„Máme pre teba prekvapenie,“ vyškeril sa Naruto a dal ruky v bok.
Dvihol som jeden kútik a prebodol pohľadom Tenten a mám pocit, že sa z toho až zmeravela. Zaseknuto pozerá na mňa a potom naberie odvahu: „Sasuke, počuli sme o tom, že ideš na mesiac do hôr na chatu, ktorú ti prenajali rodičia.“
„No a ?“ nadvihol som jedno obočie a poloúsmev sa mi nevytrácal z tváre.

Tenten bola stále akosi mimo z mojich pohľadov a to som sa ani nesnažil. Proste som taký a ona sa hold za ten čas, voči tomu neobrnila. Pozerajúc na mňa, sa stále akosi nevedela vykoktať. Myslím, že sa bála, že jej idem vynadať. Zvesil som pravé obočie, aby nemala dojem, že sa tvárim pochybovačne. Kútik nižšie položený som vydvihol a venoval jej ľahký úsmev, po ktorom sa nadýchla a chcela začať rozprávať, no do toho jej skočila Ino: „Sasuke-kun, dohodli sme sa, že by sme išli s tebou na tú chatu! My všetci!“

To...nie je zlý nápad. S Narutom, Nejim a Leem si môžem zatrénovať. Aspoň sa nebudem nudiť. Aj keď som chcel skôr meditovať. Ale predsa, mesiac meditovania by ma predsa len nebavil.
„Tak...Sasuke-kúúún. Však môžeme ísť?!“ skoro až zvýskla Ino a ja som si tak trocha prial, aby zmizla a Tenten sa vyše osmelila, aby som s ňou mohol hovoriť.
Ľahostajne som premiestnil zrak z blondíny na hnedovlásku: „Nemám problém.“

Keď prišiel Sasuke, bol som celý nedočkavý, ako bude reagovať. A ako som tak pozeral po ostatných, tak som nebol jediný. Sakura a Ino pozerali na Sasukeho ako na Boha. Čo na ňom vidia?

„Nemám problém,“ povedal.
Bol som nadšený. Celý mesiac na chate s mojou vysnívanou ženou a najlepšími kamarátmi. Bude to super zábava. Aj všetci ostatní boli z toho nadšení a TenTenina tvár sa konečne uvoľnila.
„Yosh! Tak poďme nie?!“ otočil som sa a vyrazil.
Chcel som tam byť, čo najskôr. Nemohol som sa dočkať. Vzápätí som sa však zastavil: „Kadiaľ sa tam ide?“
„Naruto, nemáme nič zbalené ani nachystané. Nemôžeme ešte ísť,“ povedal Shikamaru a priložil si ruku na tvár, ostatní sa tomu iba pochechtávali.
„Hah. Pravda,“ poškrabal som sa na hlave.
„Sasuke, kedy plánuješ ísť na chatu?“ opýtal sa ho s úsmevom Sai.
Niekedy naozaj silno pochybujem, či je ten chalan na dievčatá.
„Neviem, asi zajtra ráno,“ odpovedal ľahostajne a svoj pohľad namieril na Leeho, ktorý sa skoro zložil na zem.
„Až?! Ale však by sme mohli ísť za tak pol hodinu a ešte dnes si tam dať tréning!“ rozhorčil sa Lee, ktorý prudko gestikuloval okolo seba.
Dokonca skoro vrazil Hinate, ktorá stála kúsok od neho.
„Upokoj sa, Lee. Tú chatu prenajala rodina Sasukeho-kun a on musí rozhodnúť kedy pôjdeme,“ dala mu päsťou Ino a tentoraz sa už zložil na zem.
My sme sa na tom pohľade veľmi dobre zabávali.
„Mohli by sme ísť už dnes. Aspoň zažijeme viac zábavy,“ zdvihol som Sasukemu palec a čakal na jeho reakciu.
„Fajn, ako chcete,“ pohodil rukou a pohľad odvrátil kamsi do neznáma.
„Super! Tak o tri hodiny pri hlavnej bráne,“ skákala od radosti Sakura a s ňou aj Ino.
Vlastne, všetci sme skoro skákali od radosti. Dokonca aj na Shinovi, ktorého som si doteraz nevšimol, bolo vidieť, že sa teší.

Ešte sme sa chvíľu dohadovali, kto čo donesie. Nakoniec sme sa rozhodli takto: Sasuke, Neji a Hinata obstarajú jedlo, ja, Lee a Kiba kúpime alkohol, TenTen, Shino a Sai donesú veci na tréning a Sakura, Ino a Shikamaru prinesú spoločenské hry. Po dohodnutí sme každý šli vlastnou cestou. Až na Sasukeho skupinku, ktorí išli do obchodu, a na moju skupinku. My sme mali namierené do obchodu s alkoholom. Jaj, bude sranda.

Naruto je pako! Chce ísť na mesiac chatovať a len by si to vykročil smerom do hôr bez ničoho. V duchu som sa chytila za hlavu a pozrela na všetkých. Každý sa teší. A aj ja, pretože...budem na mesiac na chate so Sasukem-kun! Kyáááááááá!!! Och, to bude skvostný zážitok. Teším sa aj na trénovanie. Aj keď ja si asi moc nezatrénujem moju techniku sily sto chlapov, keďže to tam nebudem môcť rozbiť. Hm...aspoň teda medické jutsu.

„Super! Tak o tri hodiny pri hlavnej bráne,“ navrhla som a Sasuke na mňa šľahol súhlasným pohľadom.
Bože, je tak neodolateľný. Tie čierne oči doslova paralyzujú človeka. Sťažka som sa nadýchla a nasucho prehltla. Ino sa vedľa mňa išla až roztiecť zo Sasukeho, začala niečo pišťať a vtedy Sasuke od nás dvoch obrátil oči na Tenten. Ino prasečino!!! Keby ako blbá nezačala výskať, mohol sa na mňa ešte pozerať!

Všetci sa začali rozchádzať, dohodnutí o tom, čo kto donesie. Sasuke išiel s Hyuugovcami na nákupy. Ino na mňa mrkla a naznačila mi, aby sme šli s nimi. Koniec koncov, Shikamaru a Ino to mali v podstate po ceste domov, ja som to mala o dve ulice ďalej.
„Sasuke-kúún,“ zakričala Ino a mávala mu.
„Ach, toto je otrava,“ zaklonil hlavu Shikamaru a ja som na neho hodila zlostný pohľad.
„Poď!“ povedala som mu stroho a na to mi ešte niečo odpapuľoval, no ja som ho nepočúvala.

Dobehla som ich a hneď na to, sa za nami dovalil aj Shikamaru v šedom tričku. Neji sa rozprával so Sasukem a Hinata kráčala vedľa mňa a Ino ako šedá myška.
„Deje sa niečo, Hinata?“ spýtala som jej, lebo si stále pozerala na nohy.
„Eh? Nič, Sakura-san,“ vyjekla po mojej otázke a naďalej sa venovala pohľadu na zem.
Mykla som plecom a pozrela pred seba.

Ako som povedal, nemám s tým problém a nemám problém ani s tým, ísť už dnes. Ale...bože, Ino musí neustále dobiedzať. Sú to už roky a ja som si na to stále nezvykol. Snažil som sa však nahodiť tému s Nejim o nových zbraniach, o ktorých som čítal v najnovšom vydaní Buki no Ken. Aspoň sa nám do toho neplietla Ino ani Sakura. Myslím, že ani jedna z nich nečíta časopis o zbraniach. Chvalabohu...

Na konci sa od nás skupinka odtrhla a my sme sa s Hinatou a Nejim pobrali do obchodu. Keď sa rozhodovalo o tom, kto sa o čo postará, navrhol som len seba na nakupovanie jedla, ale pridali sa ku mne oni dvaja. Dôvod je jednoduchý - ja som kvázi hostiteľ a zo všetkých je moja rodina najbohatšia aj spolu s Hyuugovcami. Možno práve preto to navrhli a chceli sa ku mne pridať. Po Listovej je všade známe, že klany Hyuuga a Uchiha sú najbohatšie a najmocnejšie. Niet divu. Ja osobne umenie špecifického taijutsu klanu Hyuuga uznávam a veľmi obdivujem.

Hinata popadla veľký nákupný košík a vykročili sme smerom ku pečivu. Obzeral som sa a premýšľal, čo všetko kúpiť. Pečivo, zeleninu a ovocie, koreniny, instantné polievky, konzervy, alkoho...nie počkať, to ma na starosti Naruto s chalanmi. Ďalej by to mohli byť nejaké špagety, samozrejme mäso a jeho výrobky, nápoje, sáčky na ľad, mlieko, čaje...Och, je toho veľa.

„Si si istý, že bude stačiť jeden košík?“ vyrušil ma Neji a ja som premiestnil zrak z cestovín na neho.
„Vzhľadom na to, koľko nás ide? Nie,“ dopovedal som s úsmevom a on odišiel, aby zobral ďalší.
V kútiku duše som sa potešil. Hinata sa nesmelo pozerala po rožkoch, ktoré po chvíľke začala dávať do sáčku. Počítala ich...ide nás trinásť. Nabrala asi štyridsať rožkov. Hm...to stačí. Ani som sa nepostrehol, že som sa na ňu pozeral a zrazu som zacítil zas pohľad ja na sebe.

„Na čo tak civíš?“ opýtal sa ma Neji so zažmúrenými očami a úsmevom.
Mávol som rukou a odsekol mu, že som sa len zahľadel. Nabrali sme ešte nejaké žemle na domáce burgre a potom sme išli k mäsu. Nabrali sme strašne veľa mäsa na grilovanie, steaky, párky, špekačky a šunku na dusenie. Hm...na tie steaky sa fakt teším. Ak mi ich nestihne zjesť Chouji. Usmievajúc sa nad touto predstavou, som zobral Hinate košík, lebo sa s tými tonami jedla, čo sme v ňom mali, pasovala...až ma zasiahla empatia.
Nakoniec sme skončili pri sladkostiach, pri slaných pochúťkach, zobrali aj pár konzerv a samozrejme...instantný ramen. Myslím, že by ma Naruto asi prizabil, keby som mu ho nekúpil. Čo nespravíte pre najlepšieho priateľa? Rozhodol som sa mu kúpiť šesť kelímkov, no keď sme boli u pokladne, napadlo ma, že to má tak na jeden krát. Povzdychol som si, pri myšlienke, že si toho zas vypočujem od Naruta.

„Budeme musieť chodiť zbežne nakupovať,“ povedal som a Neji mi prikývol.
Zaplatili sme a s plnými taškami sa rozišli a každý si odišiel domov. Keďže som už mal zbalené, tak som sa vyvalil pred gauč a po krátkom filme, ktorý som pozrel...mimochodom, bola to totálna konina, som sa pozrel na hodiny a bol práve čas, aby som vyrazil ku bráne. Prebehol som do svojej izby a otvoril skriňu. Kde sú tie šedé tepláky? Zamračene som sa prehrabal vo veciach. Potom ma niečo napadlo a ja som si to namieril do Itachiho izby.
Dvere sa s tichým zavrzgnutím otvorili a ja som si našiel cestu k bratovej skrini a otvoril ju. Hneď som ich zbadal. Ach...to je tak, keď nám mama na Vianoce kúpi rovnaké tepláky. Akurát, že moje sú o číslo menšie, no to si nikto hneď na pohľad nevšimne. Otočil som sa na päte, zavierajúc drevené dvere šatníka a postavil sa do zárubne. Tak...Itachiho neuvidím mesiac. Aká škoda. Ani som si neuvedomil a zíral som na podlahu bratovej izby s prázdnotou. Po chvíľke som sa prebral a potriasol som hlavou. Vyzliekol som si čierne rifle a dal na seba tepláky. Nasadil si veľký batoh na chrbát a plnú tašku jedla.

Namieril som si k bráne Konohy, kde bola už zhruba polovička mojich priateľov. Zavrel som na moment oči a znova si spomenul na Itachiho. Bude mi chýbať...otvoril som oči a zakričal na pozdrav Leemu, ktorý už nadšene poskakoval s taktiež veľkým ruksakom.

Keď nám Sasuke dovolil, aby sme s ním išli na chatu, bola som nadšená a prekvapená zároveň. Ani by ma nenapadlo, že človek ako Sasuke bude rád, keď bude mať okolo seba ľudí povahovo tak rozličných od neho. Po skupinkách sme sa vybrali svojimi smermi, teda až na Sakuru, Ino a Shikamara, ktorí sa rozhodli ísť s nami. Začala som rozmýšľať, aké to tam bude. Celý mesiac budem pod jednou strechou s Narutom-kun. Nevedela som, kam sa pozerať, tak som sa ako vždy, pozerala na svoje nohy.

„Deje sa niečo, Hinata?“ vyrušila ma Sakura z myšlienok. Tá otázka má dosť zaskočila.
„Eh? Nič, Sakura-san,“ odpovedala som jej, stále vyjavená z jej záujmu.
Keď som zbadala jej reakciu, došlo mi, že ju to vlastne veľmi nezaujíma. Radšej sa spolu s Ino rozplývali nad Sasukem, ktorý sa s Nejim rozprával o nejakom časopise.

Konečne sme došli do obchodu. Zobrala som košík a postavila sa k pečivu. Koľko by som mala zobrať, aby nám to vydržalo aspoň na aspoň týždeň? Začala som rozmýšľať. Periférnym videním som zbadala, že Neji niekam odbehol. Asi po druhý košík. Ide nás trinásť... takže by nám tých štyridsať rožkov na týždeň mohlo stačiť. Dúfam. Ešte sme zbehli zobrať nejaké žemle, mäso a korenie k nemu. Hm... bude grilovačka. Aspoň sa Chouji dobre naje. Košík, ktorý som mala v ruke, začínal byť pre mňa ťažký a trochu som s ním začala zápasiť. Na moje prekvapenie si to všimol Sasuke a zobral mi ho. Došli sme k pokladni, zaplatili a odišli domov. Sasuke a Neji niesli dve veľké tašky a ja jednu menšiu. S Nejim sme sa pobrali domov.

Keď sme prišli, odniesli sme tašky do kuchyne. Z nich sme vybrali mäso a dali do chladničky, aby ostalo dobré.
„Máme ešte dve a pol hodiny,“ ozval sa Neji, keď sa pozrel na hodiny, ktoré viseli na stene v obývačke.
„To je dosť času,“ skonštatovala som a usmiala sa naňho.
On mi ho opätoval s krátkym prikývnutím. Vybrala som sa po schodoch na horné poschodie a zamierila do svojej izby, ktorá bola až na úplnom konci.

Vošla som do nej a znova som spadla do tranzu, tak ako vždy keď do môjho kráľovstva vojdem. Izba nebola ani veľká, ani malá. Každá stena bola fialová s bielym pásom, päť centimetrov hrubým od rovnako bieleho stropu. Oproti dverám ležala veľká biela, manželská posteľ, hneď napravo od nej okno s výklenkom a dvere na menší balkónik. Naľavo sa nachádzal malý nočný stolík s nočnou lampičkou. Napravo od dverí je veľká biela skriňa s fialovými pásikmi. Oproti nej stojí, znovu biely, pracovný stôl s počítačom a fialovou stoličkou. Na zemi bol po celej miestnosti rozložený koberec tmavo fialovej farby.

Obývačka bola ladená do krémovej farby. Krémový gauč, ladiace krémové kreslá, krémový koberec, iba televízor, ktorý bol čierny, stolík, ktorý bol pod telkou a bol hnedý, a konferenčný stolík, taktiež hnedý, boli inej farby. No, to by bolo keby aj oni boli krémovej farby. Zapla som televízor a pustil sa, mne neznámy, seriál.

Keď skončil, zišiel dolu Neji a vošiel do kuchyne.
„Hinata, poď mi, prosím, pomôcť,“ ozvalo sa.
„Už idem,“ vypla som televízor a vybrala sa za ním.
Zobrala som tašku, ktorú mi podával a on sám vzal dve tašky. Na chrbte už mu visel batoh.
„Je čas vyraziť,“ oznámil mi, načo som si dala svoj batoh na chrbát a išla som za ním k bráne.

Prišla som domov. Rodičov som našťastie prehovorila vopred, aby som mohla ísť, takže som bola ušetrená hádky. Ako dobre. Veci som si pobalila raketovou rýchlosťou. Zobrala som tri spoločenské hry a karty. Dúfam, že Ino a Shikamaru ešte donesú nejaký balíček kariet, lebo to nám všetkým stačiť nebude. Vlastne...zamyslela som sa nad tým, že pri akejkoľvek hre nás bude veľa. Nevadí, skúsim to nejako upraviť pravidlá hry. Hodila som si do batohu karty a ostatné hry. Medzi nimi Activity. Je to skvelá hra, vždy sa pri tom zabavím.

Do odchodu ostávala hodina a ja som ako zbesilá chodila po izbe sem a tam, aby som zabila čas. Nakoniec som nevydržala a pobrala sa pred Konohu, čakať ostatných. Samozrejme, bola som tam prvá, keďže som prišla asi o pol hodinu skorej, ako sme boli dohodnutí.

S chalanmi sme išli do obchodu s alkoholom. Kúpili sme toľko druhov, až sa mi to začalo pliesť. Najviac sme mali asi vodky, potom saké, likéry, destiláty s výťažkami rôznych rastlín a ovocia... a ešte niečo. Proste sme vyzerali ako ožrani. Keď sme donakupovali a bol to riadne drahý nákup, ešte, že nám Neji dal peniaze, inak by sme sa asi nedoplatili, sme sa vybrali s plnými taškami domov.

Došiel som domov a prvé, čo ma udrelo do očí bol neporiadok. Obaly od instantného ramenu, oblečenie a niečo, čo sa podobalo na vreckovky.
„Už by som tu asi naozaj mal upratať,“ povedal som si a začal upratovať.

Mal som na to ešte hodinu a pol.
Po hodine som mal upratané a mohol som sa začať baliť. Zobral som si všetko potrebné. Keď som skončil, zistil som, že je už čas vyraziť. Zobral som tašky s omamnými nápojmi a vybral sa cestou k bráne.
Bol som dosť prekvapený, že som prišiel predposledný. Meškal som asi desať minút. Jediný kto zostával, bol Chouji. Po piatich minútach konečne došiel a my sme mohli vyraziť.

S menším meškaním prišiel Naruto-kun a o niečo neskôr aj Chouji, ktorý bol posledný. Hneď po Sakurinej a Ininej kázni pre Choujiho a Naruta-kun, ktorá bola o nemeškaní na dohodnuté akcie, sme sa vybrali smerom z dediny. Nikam sme sa neponáhľali, išli sme vychádzkovým krokom. Sasuke bol, samozrejme vpredu. Vedľa neho bol Naruto-kun s Leem, ktorý počas cesty robil akrobatické divadlo a popri tom nadšene rozprával o tom, ako budeme trénovať. Ten má naozaj energiu na rozdávanie. Niekedy by mi ju mohol požičať.

Za nimi išiel Sai, ktorý si počas cesty kreslil, zaujímalo by ma ako to dokázal, Shino, ktorý robil mne nejasnú vec, Neji kontroloval okolie byakuganom a Kiba s Akamarom, ktorý už stihol vybrať fľašu a pomaly z nej odpíjal. Dúfam, že sa neopije, inač to bude zábava.
Ďalej boli Sakura s Ino, ktoré obdivovali Sasukeho akoby bol na ňom svätý obraz. Ja s TenTen, ktoré sme neriešili nič zaujímavé, skôr sme si užívali prírodu okolo nás. Za nami, ako posledný, išli Shikamaru a Chouji. Chouji počas cesty jedol čipsy, tuším už piaty balík a Shikamaru asi rátal oblaky, lebo hovoril nejaké čísla.

Po asi dvoch hodinách cesty sme si dali pauzu. Kibovi už Neji zabavil alkohol. Začínal byť trochu pripitý a nikto z nás netúži po tom, aby sa opil na mol a potom sme ho museli niesť. Po pätnástich minútach sme sa vybrali. Takto sme stáli každé dve hodiny.
Už bolo asi sedem hodín večer, keď sa Neji ozval: „Na sever od nás je menšia skupinka, pravdepodobne sú to zlodeji.“
„Vyhneme sa im. Nemám záujem zničiť si manikúru, ktorú som si pred odchodom robila,“ ozvala sa Ino a kontrolovala si nechty.
„Tak to mi je úprimne ľúto,“ povedal Sasuke s rozoznateľným sarkazmom, „ale my tadiaľ ísť musíme.“
Došli sme na miesto, kde bola skupinka. Ukázalo sa, že je to iba skupinka ninjov z Konohy, ktorí majú misiu. Išli sme teda svojou cestou a o ôsmej sme boli na chate. Konečne...

:)

Ďakujeme všetkým za prečítanie , rovnako ďakujeme za hlasy a komentáre...pripomienky a chválu, ktorú nám do nich napíšete. Za každé slovo budeme vďačné