Tak o mňa bojuj 2 - Skončila som s tebou 04

Po nejakej dobe je tu konečne další diel. Pokúsim sa, aby tu bol ďalší čo najskôr

Môj bože, vážne. On mi o nej povie. Ani neverím, že som na to nabrala sebavedomie, ale nemala som na výber... veci sa začali uberať smerom, ktorý... páčilo sa mi to. Veľmi, tak strašne moc, ale nie som pripravená na niečo také... teda, niežeby sme sa chystali. Len fantazírujem! Určite nemal záujem o... alebo žeby mal?
Zahryzla som si do pery a uvedomila som si, že čírou náhodou stojím pred zrkadlom, zatiaľ čo držím nočnú košeľu v rukách. Pošúchala som si líca, akoby som dúfala, že sa z nich tá červeň vytratí a pretiahla som si cez hlavu oblečenie. Obliekla som si ešte nohavičky a sadla som si na vaňu, pričom som si obúvala na nohy biele ponožky.
Otvorila som v kúpeľni okno, postavila som sa pred zrkadlo a rukami som si trochu prečesala a upravila vlasy. Keď som si uvedomila, že to už lepšie nebude, zhlboka som sa nadýchla, chytila som kľučku a zatlačila ju nadol.

Sasuke ležal na mojej posteli. Vlastne, bol presne na tom istom mieste, ako keď ma posielal sa ísť osprchovať, predtým, než sa porozprávame, no teraz už mal na sebe pyžamo a vlasy mal mokré. Vážne, on si stihol ešte aj umyť vlasy a ja som sa len sprchovala a holila si nohy. A to moje „len“ trvalo minimálne dvadsať minút. Bože, dúfam, že si to nerozmyslel a povie mi o nej!
Hlavu natočil mojím smerom a zadíval sa na mňa. Prečo mi je odrazu tak horúco a je mi trápne, že mám na sebe nočnú košeľu? Nie je príliš krátka?
Bože, prečo nič nevraví? Mala by som azda povedať niečo ja?
Cítiac sa trápne, som prišla k posteli a ľahla som si vedľa neho. Ruky som si spojila na bruchu a zadívala sa na stenu. Potom natočil hlavu a taktiež sa zadíval na strop.
„Volá sa Mei.“ Okey...
„Chodil som s ňou pred dvoma rokmi, hoci s tým rodičia nesúhlasili.“
„Miloval si ju?“ spýtala som sa skôr ako chytil druhý dych a pokračoval. Chcela som to vedieť.
„Chcel som s ňou utiecť.“
Ach... Uf.
Zahryzla som si do pery. Cítila som ako ma oči začali štípať. Nie, to predsa nie je patričný dôvod na plač.

„Tak...“ začala som potichu, tak som si odkašľala a skúsila to znovu, „tak prečo si s ňou neušiel?“
„Pretože odmietla. Jej brat bol vtedy vážne chorý, umieral. Jej matka zomrela len vtedy nedávno a keby so mnou utiekla, vedela, že by to zvyšok rodiny neuniesol.“
„Prečo ste ale spolu nezostali?“
„Vedel som, že sa budem musieť oženiť s niekým, koho vyberie môj otec. Itachi mi povedal, že ak chcem byť s niekým, koho mám rád, mám odísť a nevrátiť sa. A ja som bol pripravený. Bol som rozhodnutý odísť a nikdy sa nevrátiť... kvôli nej. Nechýbalo mi nič. Istota, či presvedčenie. Moje obavy som zamietol a hovoril si, že ona za to stojí. Ona je ma hodná.“ Usmial sa, no nevedela som ten úsmev definovať. Či bol skutočný alebo sa len usmieval nad tým ako sa v minulosti choval.
„Musel,“ začala som, no hlas mi zlyhal. Odkašľala som si a skúsila to znova, „musel si ju veľmi milovať.“ Možno som stále verila, že to nie je pravda, že mi to vyvráti...
„Áno.“ ... áno, naivne som verila.
Bolelo to viac, než som si myslela.

Posadil sa a vstal. Ja som sa okamžite posadila tiež. Otočený chrbtom natočil hlavu na stranu a povedal: „Hinata, mala by si vedieť jedno – náš vzťah nikdy nebude taký aký by si si priala.“
Už teraz som ľutovala, že som sa pýtala, ale nevedela som si pomôcť.
„Čo tým...“ no skočil mi do reči skôr, než som stihla vypustiť z úst celú vetu.
„Môžeme byť priatelia a ťažiť z toho, že budeme spolu čo najviac, ale nezamiluj sa do mňa, ani nečakaj, že pre teba stratím hlavu. Už som to raz urobil a nikdy viac sa to nestane.“
Hlavu natočil k dverám a povedal: „Pôjdem do svojej izby. Mala by si si to nechať uležať v hlave.“
A len čo zatvoril tie prekliaty dvere, začala som vzlykať.
Som ale hlúpa! Pritlačila som si päste k očiam a snažila sa zastaviť slzy. Neúspešne. Ach, ako som len vedela, že to bolo až príliš dokonalé. Ako som si mohla myslieť, ako som len mohla skutočne veriť...
„Nezamiluj sa do mňa, hm?“ Koľká škoda, že už sa stalo.
Hodila som sa na posteľ, skrútila do klbka a plakala ako taká hlupaňa. Áno, áno, toto mi ide najlepšie. Plač.
Ale akokoľvek som sa snažila to zastaviť, nešlo to. Nakoniec som zaspala, pri zapnutom svetle, stále cítiac horkosť toho, že ma odmietol a povedal mi, aby som sa doňho nezamilovala, pretože to už pravdepodobne vedel. Nie, nie, určite to vedel.

A len čo som ráno dostala chuť plakať, prepleskla som si líca. Nesmiem byť slabá!
Dnes, odo dneška sa budem správať akoby pre mňa ani neexistoval! Presne tak! No... skoro neexistoval. Budem odmeraná a ukážem mu, že neexistuje možnosť, že by som sa doňho zamilovala. Že by som doňho bola zamilovaná. Vyvediem ho z omylu! Fakt, že sa nemýli dajme radšej bokom.
Obliekla som si červené šaty s výstrihom do štvorca, ktoré som mala uviazané na krku a chrbát som mala nahý. Nech už boli akokoľvek nepohodlné, keďže som nemala podprsenku, boli sexi a zvýrazňovali moje prednosti a tým spĺňali účel. No, aspoň tak mi povedali Tenten i Yuti.
Vlasy som si skrútila vzadu na hlave a zachytila gumičkou. Potom už iba nenápadné doplnky v čiernej farbe.
Zhlboka som sa nadýchla, usmiala som sa na seba pred zrkadlom a povedala si, že to zvládnem. Tieto šaty mi v tom pomôžu, ak keď si ničím nie som istá.
Pri odchode som sa však zarazila, pretože som si všimla krabičku, ktorá ma včera tak šokovala. Ležala na zemi, pri pravom rohu postele. Pravdepodobne tam spadla, keď... no, to je jedno. Vzala som ju zo zeme a opäť otvorila.
Bože, ten prsteň! Skutočne, ako si mohol myslieť, že by sa mi nepáčil? Ale, možno to hovoril iba zo slušnosti... Slušnosti! Sasuke Uchiha nevie čo je to slušnosť! V tej chvíli do mňa vošlo sto čertov.
Dokonca ma ani nepožiadal o ruku, len mi tam dal prsteň, pretože si myslí, že je to hotová záležitosť! No ja im ukážem! Nech je akokoľvek atraktívny a hrdý, na koleno si kľaknúť musí.
Namosúrená som vyšla z izby a skoro som sa zrazila s tou nepríjemnou služobnou Ai.
„Hinata-sama, veľmi sa vám ospravedlňujem!“ Skríkla, keď som ju skoro zrazila. Zamračila som sa.
Prečo sa mi ospravedlňuje, keď som za to mohla ja?
„Nie, bola to moja chyba, prepáč mi.“ Otočila som sa a chcela vstúpiť do Sasukeho izby, keď som si uvedomila, že to asi nie je najlepší nápad.
„Ai?“ ohlásila som ju. Ona sa otočila a hneď som pokračovala: „Uchihovci sú tu?“
„Áno, obaja raňajkujú v jedálni. Len pred chvíľou tam išli.“
„Ďakujem ti.“ Otočila som sa a sebavedomo otvorila dvere do Sasukeho izby.
„Mala by som im niečo odkázať, slečna?“ spýtala sa so zdvihnutým obočím. Nepochybne jej bolo čudné, že som sa len tak chystala vstúpiť do Sasukeho izby bez jeho vedomia. Je to jeho súkromie, ale to isté predsa urobil on včera!
„Nie, len som chcela niečo nechať môjmu snúbencovi v izbe.“ A dala som si riadne záležať, aby som zvýraznila „môjmu snúbencovi“.
„Rozumiem.“ Usmiala sa, otočila a dala na odchod. Ako ju len nemám rada.
Vkročila som do jeho izby a poobzerala som sa. Posteľ bola už ustlaná a všetko na svojom mieste. Párkrát som už v tejto izbe bola, no nikdy som sa nezdržala. Bola hosťovská a preto bývala skôr neobývaná.
Obzrela som sa. Nebolo tam nič nezvyčajné. V skrini mal určite uložené veci. Všimla som si len nejaké spreje na komode.
Nemá zmysel sa tu zdržiavať. Položila som krabičku s prsteňom na nočný stolík, vedľa postele a keď som sa otočila, uvidela som nejaké papiere na zemi, pri komode. Predtým som si ich nevšimla, pravdepodobne pretože som nestála v dobrom uhle. Asi by som ich mala nechať tam ležať... ale Ai povedala, že sa šli naraňajkovať len pred chvíľou. Zohla som sa a všimla si, že je to zväzok. Pootáčala som ich tak, ako by mali byť, ale väčšina bola už nenávratne skrčená. Nečítala som čo tam bo písané, až potom, keď som pretočila prvú stranu, tak ako mala byť a všimla som si v strede celého papiera napísané:
Hinata Hyuga.
Akoby mi srdce vynechalo úder. Čo to má, dočerta, znamenať?
Posadila som sa na posteľ a okamžite pretočila na druhú stranu. Moje oči zbesilo behali po tom papieri, myseľ mi pracovala na plné obrátky. Bolo tam všetko. Úplne všetko o mne. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Čo to má znamenať?
Úplne všetko. Meno, dátum narodenia, hodnosť, krvná skupina... telefónne číslo, moja výška, váha, číslo oblečenia... rodinní príslušníci, ešte aj vzťahy s nimi!
Panebože.
Panebože.
Ako mohol... ako si mohol poriadiť takýto... ťahák?
Slzy mi začali padať na tie papiere, tak som si ich dala pred seba a rukou som si pretrela trochu oči.
Keď som sa dostala na poslednú stranu, bola som taká znechutená a nahnevaná. Začala som okamžite trhať tie papiere, bez premýšľania. Triasla som sa a snažila sa dať do poriadku.
Ja to nechápem. Ja ho nechápem.

Postavila som sa a vyšla z izby. Chcela som sa dostať do mojej izby a popremýšľať o tom poriadne, no len čo som odtiaľ vyšla, zrazila som sa s tým maniakom.
„Hinata? Čo si...“ začal, no keď som naňho uprela uslzené oči, šokovane vyvalil oči.
Musela som vyzerať hrozne, hoci som mala len špirálu a rúž, špirála veru nebola vode odolná.
Prst – ukazovák – som mu zapichla do hrude a s pohľadom, ktorý mohol zabíjať som zo seba dostala tým najpokojnejším hlasom:
„Skončila som s tebou.“ Obišla som ho, zavrela sa do izby, otočila kľúčik a zviezla som sa popri dverám.
Ani sama som nevedela čo tá veta znamenala, ale rozhodne nič dobré preňho.
Ako mi to mohol urobiť? Vedel o mne všetko! Dokonca tam bolo napísané aj to, že ma otec bije!
Možno vie aj o Daichim. Nebolo to tam napísané, ale mám taký pocit... ja už neviem čomu mám veriť. Odkiaľ to všetko vie? Je azda nejaký stalker? Smiešne. Vážený Uchiha a stalker? Nie, nie, pravdepodobne si na to niekoho najal. Bože, znie to tak hlúpo.

A vtedy mi svitlo. Čo ak... čo ak je to niekto od nás? Čo ak mu to všetko spísal niekto, kto tu pracuje? Čo ak, čo ak je to Yuti? To ma rozplakalo ešte viac.
Nohy som si pritisla k sebe a hlavu si oprela o kolená.
Ani... ani nemám vlastné súkromie. Vedel o mne všetko, dokonca aj váhu!
Božemôj, ako mi to mohol urobiť? Takto si o mne zohnať informácie. Ja o ňom dokopy vediem nič. Cítila som sa zradená.
Veď ešte aj to, čo mi včera povedal môže byť lož. Pretože presne to on robí. Klame. Poondiaty zradca a klamár.