Voda, láska a krv 03

“No... Začalo to tak, že som sa často nervózne túlal po uliciach a vyhľadával niekoho, s kým by som nestrácal len čas, ale niekoho, kto by mi aj uštedril nejakú ranu. Vyhľadával som bitky, problémy. Lákalo ma všetko zlé.”
Yori mlčanlivo sedela so spustenými nohami z postele a miestnosť osvetľovalo len malé množstvo sviečok. Zvedavo čakala, kým sa znova preberie z myšlienok a začne rozprávať.
“Sám som urobil veľa problémov, až som nakoniec aj odišiel z môjho domova. Bolo to na mňa príliš kľudné miesto, ale kým som sa ešte prechádzal medzi múrmi zošedivelých a rozpadávajúcich sa stien domov, videl som raz v slepej uličke v rohu čupieť malé dievčatko. Mohlo mať asi 6 rokov, takže bolo o rok mladšie ako ja. Bolo nízke aj na svoj vek, priam bolo len o trošku vyššie ako batoľa. Z hlavy mu až po zem padali krásne biele až snehové strapaté vlasy, ktoré pri chôdzi za sebou určite ťahali aj všetku tú špinu. Ak dvihlo hlavu a zapozeralo sa na mňa, na míle ďaleko si každý musel všimnúť jej krásne, uslzené, belasé oči. Jej pohľad ma mrazil na chrbte ako samotné tehdajšie počasie. Mrzlo tam len v šedých roztrhaných hábach a okolo neho stálo ANBU zo Skrytej Mlžnej. Nebál som sa, ale zapliesť som sa do toho nechcel. Obišiel som uličku s hlavou sklonenou. Myslel som si, že ju už viac neuvidím. Keď som zahol za roh posledného domu na okraji dediny, a tak som sa ocitol na cestičke smerujúcej do lesa, okolo nôh sa mi začala tvoriť mláka, hoc nepršalo. Voda sa zrazu rozpŕchla a asi dva metre predomnou sa spojila v masu vody. Pripomínalo mi to vodného ninkena v podobe psa. Obzrel sa za mnou a pohľadom ma volal cestou do lesa."
Kým si chlapec preťahoval už stuhnuté svalstvo, Yori znova spomínala na tú vodu, ktorá jej zachránila život, keď sa poskladaná do kocky v truhle plavila do Kiri. Tá chvíľa, keď sa prebrala v tej truhle bol posledný moment, kde jej pamäť siahala.
"Utekal som hodnú chvíľu spolu so psom, keď tu uprostred lesa bolo to dievča zviazané o jeden z menších stromov. Z hlavy sa jej rinula krv a ona sa držala pri vedomí z posledných síl......"

*Spomienka
"H-Halooo? Kto si? Prečo si tu zviazaná?" Triaslo so mnou, a len tak tak som to zo seba dostal. To dievča len bezmocne dvihlo hlávku a tichým, pokojným hláskom prehovorilo:
"Som Yori. Ja.. Ja neviem, kto som. Utekala som tu pred nimi až z Ko-Konohy, ale oni tvrdili, že som zo.. zo Skrytej Daždovej."
"Ale veď Konoha je odtiaľ hrozne ďaleko! Ja som Hidan, som odtiaľto. Koľko máš rokov?”
Vyzvedal som, ako som len dokázal. To dievča sa mi znovu zadívalo do očí svojím mrazivým pohľadom.
“Mám.. 6 rokov. Asi.” Odpoveďou potvrdila môj predpoklad.
“Asi?!” Ako to, že nevie ani koľko má rokov?! Zaraz som si spomenul na krv tečúcu pomedzi jej snehobiele vlasy. “Kto ti..."
Skôr ako som sa stihol opýtať, už ma Yori prosila, aby som utiekol. Neďaleko bolo počuť svišťanie tiel vzduchom, ktoré sa približovali skokmi z konáru na konár. Chcela, aby som utiekol ďaleko.. Že si pre mňa prídu, aby zahladili stopy. Nemohol som jej odporovať. Okolo mňa sa zjavilo ďalšie množstvo vodných psov a zúrivo, ceriac na mňa zuby, ma odháňali preč. Dievča zavrelo oči, hlava jej opadla a voda sa vyparila, akoby pálilo prehorúce slnko. Sľúbila mi to... Sľúbila mi, že sa jej nič nestane, no odvtedy som ju už nikdy nevidel.. Pár rokov som ešte blúdil medzi domami a robil problémy. No potom ma znova zasiahla spomienka, kvôli ktorej som navždy opustil to prekliate nudné miesto.
ONA ŽIJE!

“Potom som ťa hľadal všade, vyhľadával informácie, ale nikde o tebe nebola ani zmienka. Prepadol som veľa dedín, ale nikde o tebe nikto nevedel..”
Yori ho už nepočúvala a túlala sa vlastnými myšlienkami.
Na to si nespomínam.. Alebo… Počkať!.. Dážď.. Voda.. Malý chlapec.. Les.. Strom.. ANBU.. Yamaruchi.. Väznica plná ľudí a zvierat.. Tma v truhle..
“.. a keď som ťa práve hľadal v Kirigakure, načapal ma istý chlap. Na hrudi mal tabuľku s menom, ale neviem ako presne sa volal. Yaromuchi? Yarimichu? Neviem. Zaslal po mňa ANBU, ktoré malo za úlohu ma zneškodniť. Skoro ma už chytili, keď som sa zrazu stratil pod hladinou vody na západ od Kiri. Vzdával som to už dávno pred návštevou Skrytej Mlžnej. A keď som ťa nenašiel ani tam, vzdal som to úplne. Plával som tak dlho, až som bol skoro vysílený k smrti. Keď som mlel z posledného.. Ostrov.. Blúdil som medzi tými stromami, až som myslel, že kráčam v kruhu, všade to bolo na konárik rovnaké. Zrazu zaznelo tichučké -prásk-. Trhlo mnou, že ma našli. Síce by ma zabiť nemohli, ale časti môjho tela by som si sám nepozašíval.” Po poslednom slove sa zachichotal a zvedavo si prezeral Yorinu zamyslenú tvár.
“A potom.. Keď už som prestal hľadať, ma jednoducho tá daná osoba ‘tajne’ sledovala spoza stromov.”
Za celý ten čas môjho rozprávania nepovedala ani slovo. Ani sa na mňa nepozrela. Snáď si spomenula aspoň trochu, nechcem tu vyzerať ako id*ot. Zdvíha hlavu, ale stále pozerá tak neprítomne, tak drsne, chladno.. Ako zareaguje? Nikdy som sa nebál, ale teraz som skoro fakt.. Pos**tý. Keď som vtedy len u malého šesťročného dievčaťa videl vodné ninkeny s ceriacími zubami mojim smerom, až ma striaslo. Aká silná musí byť teraz? Mal by som si dávať pozor na to, čo hovorím, aby som nakoniec aj tak neostal s oddelenou hlavou od tela. Ach Kakuzu, teraz mi chýbaš. Dopekla! Čo si to ja myslím.. Komu by ten blbec chýbal? Skôr len jeho schopnosti. Toho rúhača osobne tu nechcem! Je teraz tak ťažké s ňou rozprávať.. Akokeby to bol môj Jashin. Nemôžem si dovoliť byť nevrlý voči nej. Kam som sa to len dostal! Pein ma zabije, ak zistí, že celý ten pobit v Akatsuki bol len kvôli tomu, aby som našiel bielovlasé dievča, o ktorom neviem nič. A koho zaujíma, čo povie Pein?! Nech sa stará o seba ten.. No.
---
Takže je to pravda. Nebol to len sen. Yamaruchi mi klamal, ako vždy! Ten chlapec je skutočný.. Počkať.. Chlapec? Yori, spamätaj sa! Veď je starší ako ty. A je naozaj starší? Asi hej, keď som mu vtedy pri strome povedala, že mám šesť a on mal sedem. Koľko mám teraz rokov? Aaaaaargh! Je v poriadku, keď neviem nič o ňom, ale to, ak teraz uvažujem a neviem nič o sebe je poľutovaniahodné.
Obom im v hlavách prúdilo neskutočné množstvo myšlienok. Preplietali sa cez seba navzájom a obaja tak skončili ešte viac domotaný, než boli na začiatku.
“Takže,” začala Yori. “Ty si.. Hidan, však?”
Keď sa po hodnej chvíli vedľa neho ozval nečakaný hlas, až ním cuklo.
“No.. Áno. A pokiaľ viem, ty si Yori.”
“Koľko… Máš teraz rokov? Ak sa smiem spýtať?” Pýtala sa, ale nepozrela naňho. Bála sa? Mala čoho?
“Mám 21, takže ty máš 20. Pfúúú. 20 mínus 7.. To je 13. Ak nepočítam nič iné, si na tomto ostrove pomaly trinásť rokov! Ako to zvládaš? Ja by som už bol dávno mrtvý..” A tentokrát nie kvôli jedlu a vode, ale kvôli Jashinovi.
Konečne sa Yori odhodlala a uprela svoje ľadové oči na Hidana, ktorý mal ruky voľne položené na bruchu. Zapozerala sa mu do jeho fialových očí, ktoré v tme naberali skôr čiernu farbu. Topila sa v ich hĺbke, a keď to už nevydržala, vypadla z nej otázka, na ktorú celý čas hľadala odpoveď, no nenašla ju.
“Prečo si ma hľadal?”
Hidan celý čas pozeral do stropu a dlhú dobu nepovedal nič, len tak neprítomne hľadel.
“Neviem. Niečo ma k tomu proste nútilo. Neviem prečo, ale k tebe som necítil nenávisť, ale skôr spolupatričnosť. A ak som ťa nechcel zabiť vtedy, tak nebudem chcieť už nikdy. A nie je na škodu mať spoločníka, ktorého nechcem zabiť.”
O Hidanovi počula veľa, ale on a spolupatričnosť s niekým?
Prečo by on cítil práve ku mne nejakú spolupatričnosť? Veď je to obyčajný vrah! Bolo by srandovné, ak by som sa ráno zobudila s podrezaným hrdlom. Pche.. Počkať.. Jak by som sa potom mohla zobudiť? Chch! Keby som to povedala nahlas, určite by ma označil za prefarbenú blondínu. Je z Akatsuki. Podľa toho plášťa by to doplo každému. Podľa toho symbolu, ktorý nosí na krku, uznáva Jashina. O tom tiež niečo viem.. Preto vravel o tom, že by sa sám nepozašíval! Už to dáva zmysel! Jak ale k nemu prišiel? Nie, nechcem to vedieť, ale k jeho povahe to perfektne sedí. Vraždenie je pre neho povinnosť, ale zároveň zábavou a radosťou. Možno.. Možno by mi pomohol zabiť Yamaruchiho a zistiť niečo o mne. Jééééééééé.. Poznám ho chvíľu a už mu verím, akoby som ho poznala celý život! Ale možno.. Ho aj celý život poznám. Strácam sa v tom.
Premýšľala nad vecami, ale aj tak niektoré nedokázala pochopiť. Keď sa už na ne chcela Hidana spýtať, zarazila sa. Hidan mal zavreté oči a kľudne dýchal. Spal. Tak roztomilo, až sa nad tým musela pousmiať. Aj keď vedela, že celý špinavý z ležania na lúke sa jej váľal na posteli, predsa tu bolo niečo, čo ju nútilo neublížiť mu a dovoliť mu úplne všetko.
Znova! Spamätaj sa, Yori! Je to vrah, nie nejaká celebrita, do ktorej môžeš byť zbláznená. Ale veď nie som, som v pohode. Áno, samozrejme, že si v pohode!
Rýchlo sa vymanila z vlastnej schizofrénie, ktorá ju už pomaly zo samoty obkolesovala a kým spal, prezrela si ho od hlavy po päty. Hľadala ešte nejaké symboly, ktoré by jej o ňom prezradili viac. Keď už chcela prestať, pretože si začala myslieť, že sa o ňom len tak z výzoru nič nedozvie, zaujal ju jeho prsteň na ľavej ruke. Mal ho zastrčený na ukazováku a niesol znak San = Tri.
Čo by to mohlo znamenať? Viem, že organizácia Akatsuki vyvražďuje Jinchuuriki, aby dostali chvostnatých démonov. Má to niečo spoločné so Sanbim? Dobre, je mi to jedno. Kým mi neublíži, nech si robí čo chce. Asi by som mala ísť spať aj ja. Snáď sa dožijem rána.
Keď sa pozrela na spiaceho Hidana, ktorý ležal krížom cez posteľ, chytila sa za hlavu. Nemala si jak ľahnúť, a keďže ho nechcela budiť, normálne si ľahla, v kľude si z neho urobila taburetku a vyložila si naňho nohy. Nezobudil sa, zrejme bol naozaj unavený. Pod nohami cítila mierne vybrovanie a to, ako sa jeho telo zdvíhalo a potom znova klesalo.
Zmáhala ju únava, a kým zaspala, ešte raz jej hlavou prebehla jej najopakovanejšia otázka zatiaľ.
Prečo je tak roztomilý?