Tak o mňa bojuj 2 - Tá zmija... 05

Poďakovanie

Veľmi Vám ďakujem za vaše komentáre a názory. Fakt, že na ne neodpisujem neznamená, že si ich nevážim. Každý jeden ma dokáže neskutočne potešiť a zlepšiť deň, aj keď sa cítim pod psa, takže vám ďakujem. Ďakujem vám za to, že stále čítate túto poviedku, i keď je autorka taká lenivá a zaneprázdnená. Taktiež za to, že držíte Hinate palce a aj za tisíc iných vecí. Zbožňujem vás.

Okašlaný je! Kto sa oňho vôbec zaujíma? Ja nie! Už viac nikdy! Vôbec, ale vôbec ma nezaujíma...
Dobre, možno trošku. Ale len trošičku. Veď... to, že sa zhovára so svojou sesternicou, pričom mám na nich dokonalý výhľad – to nič neznamená. Dokonca ani to, že som letela cez celý dom do Nejiho izby len aby som na nich mala lepší výhľad. To je len kvôli tomu, že... že... ach bože, mne niet pomoci. To boli včera silné slová, veru boli! A dnes? Ako to, že všetky predsavzatia, ktoré sa týkajú jeho zakaždým zlyhajú?
Ale nie! Ja, ja mu to nedarujem!
Prechádzali sa po záhrade, pričom bola doňho Shiori zavesená. Niečo mu hovorila, on jej odpovedal a ona doňho drgla až skoro spadol. Začal sa smiať a keď dala pravú ruku v päsť, čím mu hrozila bitkou, nastavil ruky v obrannom geste.
Nie, neplač, dokelu neplač...
Posadila som sa na Nejiho posteľ a zadívala sa do stropu, aby som v sebe udržala slzy. Oči ma pálili.
Všetko, čo mi povedal boli obyčajné lži! Aj o nej! Som si istá, že klamal o tom, že spolu nič nemajú a že je bisexuálka.
A vlastne! Tch! Veď on mi vlastne ani nepovedal, že spolu nič nemajú, nikdy mi to nevyvrátil, len povedal, že tak o nej nemám premýšľať.
Bože, ja sa z neho zbláznim!
Hlavu som si dala do dlaní a lakte som si oprela o stehná.
Včera som už ani nevyšla z izby a dnes takisto až pokým som ich neuvidela z okna svojej izby. Ani za mnou neprišiel vysvetliť mi situáciu. Ale vlastne, čo by sa na tom dalo vysvetľovať? Ja neviem, ale... kiežby prišiel. Nehovorím, že by som mu otvorila, ale keby sa aspoň snažil, ale nie. Miesto toho tu šaliem, pretože si do môjho domu pozval tú zmiju.

Opäť som sa postavila k oknu.
No jasné! Vlasy mala rozpustené, perfektne rovné. Mala na sebe biele tričko s výstrihom do V, modré šortky a baleríny. Fajn, tak dnes si neobliekla nejaké vyzývavé šaty, ale... tak akože musí ukazovať tie svoje dokonale dlhé štíhle nohy môjmu snúbencovi?
Je bezchybná. Dokonalá.
Vzdychla som a vyšla z Nejiho izby.
Nemá to zmysel. Nech ma to bude hnevať akokoľvek, nezmením to. Možno som vtedy s Daichim urobila chybu... Bože! Čo je to vôbec za otázku? Vážne, za toto by som si zaslúžila facku! Možno je dobre, že už otec príde... asi sa potrebujem spamätať.
Čo najrýchlejšie som sa pobrala do svojej izby, aby ma nikto nevidel. Predsa len, bola som v pyžame a moja hlava vyzerala ako vtáčie hniezdo.

***

„Vieš, že nás pozorovala?“ spýtala sa Shiori a opäť sa do mňa zavesila.
„Isteže, no a?“ To jej došlo až teraz?
„Čo je to za otázku? Čo ak si bude myslieť niečo zlé?“
„Veď o to predsa ide.“ Díval som sa na oblohu a nevenoval som jej jediný pohľad. Predsa len, Hinata sa už nedívala.
„Vieš, že si haj*el?“ Odtiahla sa odo mňa a zastala. Pravdepodobne čakala, že tak urobím aj ja, ale keď videla, že pokračujem v chôdzi, dohnala ma.
„Včera zistila, že vieš o nej v podstate všetko a miesto toho, aby si ju prosil na kolenách o odpustenie, chceš, aby žiarlila? Čo ty si za človeka?“
Zastal som a venoval jej svoju pozornosť.
„Uchiha.“
Vzdychla, prevrátila oči a zošpúlila pery. Zatiaľ, čo som ja zostal stáť, ona pokračovala v chôdzi, prekrížila si ruky na hrudi a počul som ako ma napodobňuje: „Uchiha! Som Uchiha!“ pričom použila hlas, ktorý sa mi vôbec nepodobal.
Otočila sa na mňa a gánila.

„Tak, čo máš v pláne?“
Poškriabal som sa na čele a začal pohybovať hlavou do strán, až mi boli počuť kosti.
Bol som neskutočne unavený. Z tejto noci som si odniesol asi dve hodiny spánku.
„Neviem, v prvom rade som chcel zistiť, či jej nebude naša prechádzka ukradnutá, no a keďže sa na nás dívala aj z inej izby, povedal by som, že nie je.“ Má ma radšej, než som sa nazdával. Jej slová ma včera dosť... dosť ma... ani neviem čo ma jej slová. Neviem nájsť správne slovo. A ani si tým nechcem už namáhať mozog.
Posadil som sa na lavičku, ktorá bola pri strome a potom si na ňu na boku ľahol. Zavrel som oči a povedal:
„Ak chceš byť trochu užitočná, pomôž mi vymyslieť niečo, čím si to vyžehlím.“
„Tch, si neskutočný.“ Pousmial som sa. Dokonale som si vedel predstaviť výraz jej tváre.
„Šperky?“ ozval som sa a keď nič nehovorila, otvoril som jedno oko. Stála tam predo mnou, obe ruky v bok a ústa otvorené dokorán. Zatvoril som oko.
„Nehanbíš sa? Ale že ani trochu?“
„A ak by som ju ešte raz požiadal o ruku a kľakol by som si?“ Nič nevravela, len som počul ako prechádzala okolo a zrazu som ležal na zemi.
„Hej!“ zreval som a uvidel ju ako nakláňa lavičku, z ktorej som sa práve skydal, na zem.
„Úprimne? Netuším čo na tebe to dievča vidí. Byť na jej mieste, už by som ťa vykastrovala.“ A odpochodovala do domu.
„Skôr by som ti dolámal ruky.“ povedal som, keď už bola preč.
Ach! Kto sa má teraz liepať na tú lavičku naspäť?
Unavene som si vzdychol.

Bože! Čo je to s tými ženami? No vážne, čo je na tom? Rady sa parádia, tak šperky by ho hádam vyžehlili. A keby som jej kúpil ešte väčší prsteň a kľakol si, mal by som to v suchu, nie? Čo to bolo vôbec za reakciu?
Ach!
Už som sa ani z tej trávy nezdvihol, proste som si prekrížil ruky, položil si na ne hlavu a zostal tak ležať na bruchu.
V skutočnosti som včera nevedel zaspať kvôli tomu, čo sa stalo. Nie je mi to také ukradnuté, ako prezentujem. Včera, po tom čo ušla do svojej izby, vbehol som ako šialenec do tej svojej a keď som zbadal tie papiere na zemi, pokrčené, dotrhané, šiel som za ňou. No v momente, keď som chcel zaklopať na jej dvere a začul som jej vzlyky, proste som nevedel čo by som mal povedať. Zamrzol som.
„Prepáč, že sme ťa nechali sledovať?“ Hej, no... myslím, že tým by som celej situácii veľmi nepomohol.
Zatvoril som oči a snažil som sa všetky myšlienky na ňu vyhnať z hlavy. Celú noc som nad ňou rozmýšľal. Ešte aj ten obraz zo včera, keď plakala, ma v noci okradol o spánok.

***

„Vstúpte,“ odpovedala som na zaklopanie dverí. Tie sa otvorili a na moje prekvapenie som v nich zbadala osobu, ktorú som chcela vidieť ešte menej než takú Sakuru.
„S-Shiori!“ ani neviem ako sa mi to podarilo, no vyčarila som úsmev, „aké prekvapenie!“
„Hinata, rada ťa opäť vidím.“ povedala so širokým úsmevom, prišla ku mne a pobozkala ma na obe líca. Toto jej uvítanie ma uviedlo do obrovského šoku, no nedala som to na sebe znať a uvítala som ju rovnako.
„Aj ja teba. Hlavne tu. U mňa. V mojej izbe.“ Snažila som sa jej akosi naznačiť, že ma jej prítomnosť udivuje. Chcela som sa čo najskôr dostať k veci a mať ju preč zo svojej izby.
Ktovie či ju za mnou neposlal Sasuke. Žeby sa jej posťažoval, čo sa stalo a ona to má teraz žehliť? Bože, to je tak... ponižujúce. A pošle ju! Ju! Určite spolu niečo majú, o tom niet pochýb.
Keď som si ju teraz obzrela z blízka, chytala ma depka pri pomyslení na posledné číslo, ktoré som zbadala len dnes ráno na váhe.
„Chápem,“ žmurkla, čo som akosi nepobrala, no usmiala som sa.
„Vieš, Sasuke mi povedal...“ začala, no už som jej do toho skočila.
„Shiori, nehnevaj sa na mňa, ale toto s tebou skutočne nebudem riešiť.“ Úsmev jej zvädol, no ona sa vedela vynájsť.
„O vašej svadbe? Och, a ja som tak dúfala, že ti pomôžem vybrať svadobné šaty.“ Nahodila zničený výraz, až to vyzeralo, že sa už-už rozplače.
Neskutočné!
„A-Ach! Isteže, ja... budem veľmi, veľmi rada.“ Len cez moju mŕtvolu!
„Naozaj?“ V momente sa usmievala ako slniečko na hnoji. To je teda herečka!
„Ale, teda... ešte sme sa so Sasukem nedohodli kedy sa bude konať tá svadba, takže si nemyslím, že by to bolo nutné... robiť hneď.“ Zachichotala sa.
„Ale zlatko, nemyslela som dnes. Dnes by sme si mohli skočiť len tak na nákupy. Nikdy nie je na škodu si obohatiť skriňu novými kúskami, všakže?“ Opäť na mňa žmurkla!
Toto dievča je nehorázne! Skutočne! Má vôbec svedomie?! Nie, títo Uchihovci sú úplne z toho istého cesta.
„Ach, ale... dnes by sa mal vrátiť otec a určite by nebol nadšený ak...“
„Ale prosím ťa!“ Postavila sa vedľa mňa, zavesila sa do mňa ako predtým do Sasukeho (tá je ale opovážlivá!) a povedala:
„Tvoj otec bude nadšený z toho, že si tak dobre rozumieš s našou rodinou, ver mi.“
„Ale ja si skutočne nemyslím...“ Zdvihla ruku, na čo som radšej zmĺkla.
„Nechaj všetko na mňa.“ Vyčarila široký úsmev a mne bolo jasné, že sa z toho už nevyvlečiem.
Nie, nie, nie, nie, nie, nie, nie, nie, nie. Prosím nie. Čo som komu urobila? Prečo ja?