Naruto Uzumaki Namikaze no Yokou 22

Les Smrti. Ach, tie najkrajšie spomienky. Prvýkrát ma sem hodili, keď som mal štyri. Ale ANBU ma našli a asi po dvoch hodinách ma odniesli von. Druhý raz som sa tu ocitol v siedmych. No to som zostal asi týždeň, ak nie dva. ANBU ma mali obrovský problém nájsť, pretože akonáhle zachytili moju polohu, okamžite ju stratili. Trik bol v tom, že som používal klony. Vytvoril som päť klonov, ktoré sa vydali rôznymi smermi a akonáhle boli zachytené, ich povinnosťou bolo vytvoriť ďalšie tri klony, ktoré mali zmiasť prenasledovateľov. Trvalo to dlho kým ma z lesa dostali. Do tej doby som si zapamätal každý kúsok lesa.
„...vašou úlohou bude získať od iného tímu zvitok Nebies alebe zvitok Zeme. Keď budete mať oba zvitky, budete sa musieť dostať k veži v strede lesa,“ dokončovala tá divná žena.
„Celkom jednoduché,“ zamrmlal som.
„Ó, máme tu nejakého priveľmi sebavedomého. Nechceš to zopakovať ešte raz?“ spýtala sa ma.
„Vravel som, že je to celkom jednoduché. Naháňať sa po lese plnom najnebezpečnejších zvierat ako sú šablozubé tigre, obrovské hady a mnoho ďalších po krvi bažiacich stvorení, hľadať potrebný zvitok a potom sa dostať do pekelne skrytej veže v strede lesa. Hm. Chýba už len niekoľko najbrutálnejších nukkeinov z Mizugakure a máme dokonalé hry o život,“ povedal som s úškľabkom na tvári.
Ticho. Všetci na mňa pozerali ako na blázna. To bol aj môj zámer. Samozrejme som vedel, že ma neberú vážne. Od takej “nuly“ ako som bol ja, to skôr znelo, že som extrémne ľahostajný voči veľmi dôležitým chuninským skúškam. A ja to očakávam. Chcem, aby si to mysleli. Budú ma podceňovať a ja ich potom budem môcť zabiť.
Odrazu niečo zašušťalo v kríkoch. Izunukov pudel sa tam vbehol a sekundu nato odtiaľ rýchlosťou svetla vyletela krabica. Samozrejme. To mohla len jedna osoba spolu so svojimi nochsledmi. Sarutobi Konohamaru, vnuk Tretieho Hokage. Hyperaktívny, drzý, rozmaznaný a neuveriteľne otravný. Pobehovali v krabici pomedzi nás, a kým sa jeden z účastníkov skúšok nerozhodol zakročiť. Bol to Ao. Vlastne, nikoho iného by som ani nečakal. Keď krabica prebiehala okolo neho, s úplnou ľahkosťou na ňu stúpil a zastavil ju. Samozrejme, takmer okamžite z nej vyskočili traja krpci. Dvaja chalani a dievča. Ako vždy, mal som pravdu. Bol to vnuk Tretieho a jeho priatelia.
„Ne, Ne, Shiro-chan, Midori-chan,“ Ao sa spýtal v detskom tóne. „Čo urobíme s týmito mladými? Nemali by dostať za neposlúchanie? Ja by som navrhoval tucet na zadok, hehe...“ zachechtal sa.
„Podľa toho ako sa vy traja medzi sebou rozprávate, môžem tušiť, že neviete kto je tento krpec...“Začala Hadia pani, ale Shiro ju vyrušil. „Nie, nevieme a nechceme to ani tušiť. Ao len konštatoval, pretože osoba, ktorá vstúpi na pozemok a nemá ani ninja titul, by mala byť mierne potrestaná. Keby to to rozmaznané decko urobilo u nás, dostalo by prinajmešom jeden pohlavok a vynadalo by sa mu. Je zjavné, že tu, v Konohagakure, svoje mladé neučíte k slušnému správaniu.“
„Vy ste boli asi vychovávaní pod prísnou rukou, nie je tak?“ Haruno znova spravila o seba totálnu kravu.
„Nie. My sme siroty. Mamu a otca si pamätáme len matne,“ povedal Ao tónom akoby sa nič nestalo.
„Aha,“ to bolo jediné na čo sa Haruno odhodlala.
„Okej, dosť rečí, viac činov. Je nutné aby ste podpísali tieto prehlásenia, ak by niekto z vás na týchto skúškach umrel. Jeden z vášho tímu popritom dostane zvitok,“ povedala skúšajúca.
.
Asi o desať minút neskôr
.
Konečne som opäť cítil ten pocit byť opäť tam, kam patrím. Ak by som bol zviera, v potravinovej pyramíde som najvyššie. Všetky zvieratá tu majú predo mnou rešpekt. Pred piatimi rokmi som si ten rešpekt vydobil. Voči mne sú krotké a poslušné, voči ostatným sú ako utrhnutí z reťaze.
„Naruto, daj nám ten zvitok. U teba nie je v bezpečí,“ povedal Uchiha.
Nadvihol som obočie. U mňa nie je bezpečne? To ma ranilo. Ale rozhodol som sa neodporovať. Vytiahol som zvitok a dal som mu ho.
„Ale nestrať ho,“ povedal som mu.
Ledva ho dostal do ruky, strhol sa obrovský vietor. Cítil som ako som sa odlepil od zeme a letel som od môjho tímu preč. Ani neviem prečo, bol som vďačný tomu, kto ten vietor vytvoril. Akonáhle som stál nohami pevne na zemi, vytiahol som spod mikiny tanto. Vystrel som ľavú ruku a prešiel som po nej nožom. Z rezu mi začala vytekať krv. Keď jej vytieklo dostatok, rana sa mi okamžite uzatvorila a ja som mohol pokračovať. Položil som jednu ruku do kaluže krvi a druhou som spravil pečate. Krv sa začala okamžite formovať do mojej podobizne. Novovzniknutému klonu som povedal čo má robiť. Prikývol a okamžite zmizol. Ja som sa vybral za svojimi prívržencami. Tím Hana a tím Tazuya. Nechcel som aby sa pustili do boja medzi sebou alebo s inými. Preto som si nenápadne „požičal“ ďalšie štyri zvitky. Dva pre môj tím, keďže som mal tušenie, že ten pôvodný niekde stratia a dva pre tím Hana a tím Tazuya. Vystopovať ich bolo jednoduché. Stačilo sledovať smer pachu ruží.
Našiel som ich v spoločnosti dvoch cudzích tímov. Dvoch tímov z Iwagakure. Skvelé. Zoskočil som dole. Shiro si ma všimol okamžite.
„Druhá časť ani poriadne nezačala a vy už ste v problémoch,“ povedal som.
„Aniki, aj my ťa radi vidíme. Priťahujeme pozornosť a týto tupci sa rozhodli, že nás prepadnú. Inak, baby majú zvitok Zeme, my Nebies. Tipujem, že si ich chceš vychutnať sám, tak my radšej pôjdeme,“ zaškeril sa Ao.
Hodil som im potrebné zvitky a oni zmizli. Upriamil som pozornosť na ninjov z Kamennej. Tí sa dívali na mňa so zlovesným úsmevom.
„Tanigakure no Sato je celkom nová, ako je možné, že sa s jej ninjami rozprávaš s takým pokojom? Si vari ich špión a maskuješ sa za miestneho?“ spýtal sa jeden.
„Nie, nemaskujem sa za nikoho. Keby som mohol, tak by som túto zatuchlú dieru opustil už veľmi dávno. Ale keďže som ultimátna zbraň, tak ma držia pod drobnohľadom.“
„Ultimátna zbraň? Ako to myslíš? Vari máš nejaké super schopnosti?“ spýtalo sa jedno dievča.
„Som to isté ako vaše dve ultimátne zbrane. Tí dvaja ninjovia ktorých sa tak bojíte. Ja som Jinchuuriki,“ uškrnul som sa.
Všetci stuhli. Videl som v ich očiach strach. Hrôzu. Zdesenie. A prichádzajúcu nenávisť.
„Ty si rovnaký netvor ako tí dvaja!!! Mohol som to tušiť, už keď si rozprával o tom, ako sem stačí pridať tých vrahov. Ty bažíš p-po zabíjaní, že je to tak, netvor?!“ zreval na mňa iný chalan.
Prižmúril som oči. Nikto okrem konožských obyvateľov ma NEBUDE nazývať netvorom. To ešte nevedia, že ja som synom toho, kto im zabil stovky behom niekoľkých minúť.
„A tá dedina. Tí sú v tom s tebou. Oni sú rovnakí ako ty. Sú rovnakými netvormi ako si ty!!!“ skríklo druhé dievča.
Tak teraz to prehnali. Mňa môžu nazývať zabijak, monštrum, alebo aj netvor. Ale nikoho z MOJEJ DEDINY nebudú nazývať NETVOROM!!!

Hneď po tom, čo kunoichi dopovedala, jediné čo cítila boli zuby v jej krku. Všetci sa na ňu pozerali s hrôzou v očiach. Naruto ju pustil zo zovretých čelustí. Po brade mu stekala krv.
„Ešte predtým než vás všetkých zabijem by ste mali vedie dve veci. Tá prvá, Tanigakure no Sato je dedina, ktorú som vytvoril JA. A tá druhá, ja som synom vášho najnenávidenejšieho nepriateľa. Ja som synom Žltého blesku z Konohy, Yodaime Hokageho, Namikaze Minata. Moje meno je Uzumaki Namikaze Naruto.“
Potom nasledoval masaker. Naruto sa rozbehol na chalana, ktorý ho nazval netvorom. Vrazil mu ruky do brucha. Ako ich vytiahol, telo vybuchlo. Naruto sa smial. Rýchlosťou hurikánu bol pri ďalšom, ktorému zlomil väzy prudkým otočením hlavy. Z mikiny vytiahol ostnatú reťaz s malou kosou na konci. Roztočil ju a hodil to na ďalšieho chalana. Reťaz sa mu obtočila okolo krku a kosa ho zasiahla priamo do obličky. Druhé dievča využilo príležitosť a rozbehlo sa na Naruta. Ten však videl prichádzajúci útok. Potiahol reťaz, následkom čoho bolo, že spútaný ninja letel smerom na svojú tímovú partnerku. Keď do nej narazil, reťaz sa mu zaryla hlbšie do krku a na zem padol mŕtvy. Kunoichi nepochodila o nič lepšie. Skončila na svojom partnerovi zasiahnutá desiatimi shurikenmi.
Posledný ninja z Iwagakure stál pritlačený chrbtom k stromu, plný strachu. Vedel, že zomrie. Bol svedkom takého masakru, presne takého istého ako sa práve dial pred ním. Vyvraždili celú dedinu, len jemu sa podarilo utiecť. Avšak shinobi z Kamennej, ktorí to spôsobili, ho našli a priviedli pred Tsushikageho. Bol prinútený pridať sa k ninjom tej dediny. Tsushikage ho chcel pre jeho zvláštne schopnosti. Pre jeho zvlástny výzor. Preto sa schovával pod dlhým plášťom. Aby nikdy nikto nevidel ako vyzerá. Ani jeho tím. Ale teraz mu to bolo jedno. Vedel, že teraz zomrie.
Naruto sa pozeral na toho, kto zostal ešte nažive. Nevedel, prečo, ale necítil potrebu ho zabiť. Stál tam a pozeral sa na chlapca. Videl jeho strach. Aj keď mu nebolo vidno tvár, strach bol z neho cítiť. Naruto sa pohol smerom k ninjovi.
Chlapec stuhol od strachu, keď začul kroky. Pritisol sa blišie k stromu, dúfajúc, že drevo sa pod tlakom prelomí. To sa ale nestalo. Kroky prestali. Chlapec videl chodidlá v čiernych sandáloch, ľavá noha bola obviazaná zakrvaveným obväzom. Zavrel oči a čakal na bolesť. No žiadna neprišla. Namiesto toho cítil, ako mu dal dole kapucňu. Potom nastalo ticho.
Naruto len stál pred ninjom a pozeral naňho. Bol zaskočený. Čakal všetko, ale to čo uvidel, keď dal chalanovi dole kapucňu ho úplne zaskočilo.
Chlapec mal tmavú pleť, s ktorou kontrastovali jeho sýto oranžové vlasy. Na bokoch krátke a cez stred hlavy prechádzala päť prstov široká štica vlasov tiahnuca sa do štyroch malých vrkôčikov na temene hlavy. Na tvári doslova svietili biele symboly. Symboly pripomínali tvár tigra. Chlapec, bez tých zvláštnych symbolov, vyzeral ako z nejakého klanu z Kumogakure. Lenže vec, čo Naruta šokovala najviac, bol pár líščich uší s čiernymi koncami, ktoré boli sklopené tesne k oranžovým vlasom. Naruto sa pozrel dolu a uvidel meter a pol dlhý líščí chvost s rovnako čiernym koncom. Srsť uší a chvosta bola rovnaká ako farba vlasov.
„Ty si Kitsune?“ spýtal sa chlapca Naruto.
„Č-čo?“ ninja otvoril oči a zodvihol hlavu.
Nebesky modré, ale chladné oči sa stretli s jantrovými očami bez zreníc. Chlapec bol prekvapený. Ani nie pred piatimi minútami videl v modrých očiach toľko hnevu a nenávisti, a teraz v nich videl prekvapenie, radosť a nehu. Aj napriek krvi okolo úst videl vľúdny úsmev.
„Ako si sa dostal do Iwagakure? Dosiaľ som nevedel, že Kitsune sa dostali až tak ďaleko. A s tak tmavou pleťou. Musel si do Kamennej pricestovať až z Kumogakure,“ povedal milo.
„Gomenasai, ale čo je to „Kitsune“?“chlapec sa spýtal neistým hlasom.
„Chceš mi povedať, že nevieš meno svojej vlastnej rasy?“ Naruto bol prekvapený. „To znamená, že nevieš nič o tom, kto vlastne si?“
„Ja viem, kto som. Volám sa Tora, Kegareta Tora. Som shinobi Iwagakure no Sato a...a...a som netvor,“ dodal šepotom.
„Tak to teda nie si.“
„SOM!!! Pozri na mňa! Vyzerám ako nejaké zviera, beštia! Ľudia sa ma boja, vyhýbajú sa mi! Je to horšie ako byť Jinchuuriki!! Oni nemusia byť neustle zahalený! Ty sa nemusíš skrývať! Teba nikto nenaháňa ako zajaca na polovačke! Ale ja...ja som úplné iný! J-ja SOM beštia!!!“kričal chlapec, Tora.
„Už si skončil?“ Naruto sa spýtal rozhorčeným hlasom. „Ak si o sebe myslíš, že si beštia, veľmi rád ťa vyvediem z omylu. Neviem, čo ti v Iwa nakecali, ale ty nie si ani monštrum, a ani čudák, ako ťa tam mohli nazývať. Tvoja rasa sa volá Kitsune. Rasa, ktorá vznikla veľmi dávno. Bola to rasa, ktorá uctievala Kyuubi no Yokou.“
„Deväťchvostého líščieho démona? Najsilnejšieho z deviatich Bijuu?“
„Áno. A aby som ti dokázal, že nie si jediný, privolám jedného z Tanigakure,“ usmial sa Naruto.
Odstúpil od Tory, zahryzol si do palca a urobil potrebné pečate. Položil ruky na zem a s typickým PUF! sa zjavila žena s hnedými kučeravými vlasmi, hnedými líščími ušami a chvostom s bielymi koncami. Oblečená v obyčajnom zelenom zimnom kimone, obutá v drevených sandáloch s bielymi ponožkami.
„Naruto-kun? Čo by si odo mňa potreboval? Vieš ty vôbec, že si ma privolal uprostred hodiny? Inak, tak na okraj, ako tu vidím tie telá, tipujem, že ťa zase chytil amok, že je to tak?“ spýtala sa.
„Fajn, tak som ho zase dostal.Gomen, Wasabi-san. Inak, našiel som Kitsune...“ nestihol ani dopovedať, a žena už Toru prezerala zo všetkch strán a ustavične si niečo mrmlala.
„Potreboval by som, aby si ho vzala do Tani a všetko mu vysvetlila. Nevie o Kitsune nič. V Iwagakure sa im podarilo ho presvedčiť, že je netvor. Bol by som rád, ak by sa tebe, a aj ostatným, presvedčiť ho o opaku,“ povedal Naruto.
„Samozrejme, Naru-ch...“
„Aď ťa to ani nenapadne vysloviť. Vieš, že to neznášam.“
Žena Narutovi rozstrapatila vlasy.
„Tak poď, Tora, ukážeme ti tvoj nový domov,“ vzala chlapca za ruku a PUF!, už ich nebolo.
Naruto si len vzdychol, spálil telá a vydal sa za svojím tímom.

Bojovali sme spolu so Sakurou a s tímom 9 proti ninjom z Otogakure. Boli silní. Lee bol zarytý v zemi a Sakura dobitá s odrezanými vlasmi. Shikamarovi sa podarilo dostať toho obviazaného ninju a kožušinou na chrbte do jeho tieňovej techniky a ja som sa dostala do mysle dievčaťa. Chouji mal problémy s posledným chalanom. Zdalo sa, ne, ono to tak bolo. Ten chalan zo svojich rúk vypúšťal stlačený vzduch. Tak dokázal zmeniť smer Choujiho Ľudského tanku.
„To je všetko, čo dokážete? Konožskí ninjovia sú o ničom, ha!“ smial sa ten chalan s dierami v dlaniach.
Zrazu sa všetko udialo tak rýchlo, že som to ledva zaregistrovala. Sasuke sa zobudil. Keď zbadal Sakuru, jeho pohľad sa zmenil.
„Sakura...Kto ti to spravil?“ spýtal sa tak chladným hlasom, až ma zamrazilo.
Sakura tam však iba sedela a triasla sa.
„Bol som to ja,“ zaškeril sa Zaku.
Sasuke nič nepovedal, a zrazu držal Zakuove ruky a nohu tlačil do jeho lopatiek.
„Vyzerá to tak, že tieto ruky sú pre teba veľmi znamenajú. Čo ak by som ti ich trochu upravil?“ povedal s nie veľmi milým tónom.
Jediné, čo bolo potom počuť, boli bolestné výkriky a pukanie kostí. Sasuke vyzeral, že by ho to bavilo. Okolo neho vírila fialová chakra. Akoby tá mohla za to, že sa Sasuke chechtal ako šialenec.
„To snáď nie je ani možné. Pošlem vám moju vlastnú krv, len tak, aby som mal istotu, že sa nič nestane, a ty, Uchiha, ty už sa tu premávaš s prekliatou pečaťou na krku ako nejaký *******. Inak to ma teraz zaujíma, kde je môj klon, čo viem, tak klony vytvorené z krvi sa len tak ľahko nestratia. Jedine, ak ho niekto nezabil.“
Všetci sme sa otočili za hlasom. Bol to Naruto. Stál na vetve stromu a pozeral na nás. Jeho oblečenie bolo zakrvavené, jeho biele obväzy mali červené fľaky a okolo úst mal množstvo zaschnutej krvi. Jeho oči boli dva chladné kusy ľadu, pri ktorých som mala pocit, že mi Naruto vidí do duše.
Zoskočilz konára a podišiel k Sasukemu. Nevšímal si jeho ruky, ktorá ho chcela odstrčiť. Silno udrel Sasukeho po temene a ten padol na zem v bezvedomí. Naruto ho otočil tak, aby videl na nejaké miesto na krku. Z vrecka na nohaviciach vytiahol štetec a atrament. Do fľaštičky s atramentom vpustil veľké množstvo chakry a namočil do nej štetec. Vytvoril šesť klonov, ktorí v rýchlosti svetla okolo Naruta a Sasukeho vytvorili trojvrstvový kruh zo symbolov. Naruto medzitým zbavil Uchihu trička a symboly z kruhu spojil ďalšími napísanými na tele. Na Sasukeho krku som zbadala tetovanie, vyzeralo ako tri tomoe zo Sharinganu. Naruto dokončil kreslenie symbolov, zrušil klony a spravil niekoľko ručných pečatí. Potom položil ruku na Sasukeho krk.
„Fuuinjutsu: Fūja Hōin,“ povedal hlasom bez emócii.
Sasuke v bezvedomí vykríkol od bolesti. Všetky tie symboly sa dali do pohybu. Obrovskou rýchlosťou sa presúvali do Sasukeho krku. Asi po dvoch minútach bolo po všetkom. No akoby to Narutovi nestačilo. Mračil sa na Uchihu. Zdvihol pravú ruku do vzduchu. Na koncoch prstov sa mu postupne objavovali malé fialové plamienky.
„Radšej si to ešte poistím. Nezdá sa mi, že Fūja Hōin by udržala pečať, ak by sa náhodou dostal do druhého levelu. Priprav sa na ďalšiu bolesť, Uchiha. Fuuinjutsu: Gogyō Fūin,” a vrazil ruku na miesto toho tetovania. Objavilo sa päť plamienkov a potom zmizlo.
„Čo sa týka vás ostatných,” Naruto povedal, „vy, samozrejme, nikomu nič nepoviete a nebudete sa ma nič vypytovať.“
Zavrela som oči. Čo chcel Naruto urobiť, aby sa uistil, že nikto nič nepovie? Zrušila som techniku, ktorú som použila na to dievča, Kim.
„Kai!“ počula som Narutov hlas.
Otvorila som oči. Nevyzeralo to, akoby tá technika zabrala. Všetko som si pamätala. Ale keď som videla tváre všetkých ostatných, pochopila som, že som jediná, ktorá nebola postihnutá tou technikou. Naruto si to zjavne nevšimol. Ninjovia z Oto zmizli, Neji s TenTen si brali Leeho a Shikamaru na mňa volal. Rozbehla som sa za ním, ale ešte predtým som venovala jeden pohľad na Naruta. Skrýval tak veľa vecí, o ktorých som nevedela.
Zaprisahala som sa, že o tomto incidente nikomu nič nepoviem.
.
O niekoľko dní neskôr
.
Stáli sme v hale vo veži v strede Lesa Smrti. Hokage nám vysvetľoval priebeh druhej časti. Tímov, ktoré prešli, bolo dosť. Najviac bolo z Konohy, potom sa sme dostali aj Piesoční ninjovia, tiež ten tím z Otogakure, a prekvapujúco, oba tímy z Tanigakure. Kabuto práve dobrovoľne odstúpil zo skúšiek, z osobných dôvodov.
Pohľad mi zablúdil k Narutovi. Stál tam s rukami vo vreckách. Pozeral smerom na Hokageho. Nie, on pozeral za neho. Všimla som si, že tam stojí Iruka. Pozeral na Naruta. Videla som, ako pohybuje perami. Ešte šťastie, že ma otec naučil odčítať z pier keď som bola mladšia.
/Koľko padlo tentokrát?/ Iruka sa spýtal.
Naruto ukázal počet na ruke. Päť vystretých prstov. Čo to má znamenať? Ako to Iruka myslí?
/Odkiaľ?/
/Iwagakure./ Naruto povedal.
/A čo šiesty? Čo si s ním urobil? Vieš, že sme s Iwa v konflikte?/ Iruka vyzeral ustarostený.
/On bol Kitsune. Je v bezpečí./ Čo má tento rozhovor predstavovať? A čo je, doparoma, Kitsune?
.
.
.
Začali sa vyraďovacie boje. Ako prví nastúpili Sasuke a nejaký ninja z našej dediny, ale nepoznala som ho. Zápas ma vôbec nezaujímal. Zatiaľ čo Sakura povzbudzovala o stošesť, mňa to nudilo. Nemalo to šťavu. Uchiha bol skoro prehral, ale nakoniec to „Levím kombom“ zvrátil a vyhral. Inak nič moc.
Za nimi šiel Shino. Bojoval proti Zakovi, ktorému zničil ruky, keď jeho Kikkaichu zablokovali tie diery v Zakových dlaniach a spôsobili, že ruky vo vnútri vybuchli. Chudák chalan, už nikdy nemohol tie ruky používať.
Ďalší dvaja bojujúci boli z Tanigakure. Boli to sestry, Bara a Suisen. Tomu hovorím irónia, najstaršia ide bojovať s najmladšou. Zbadala som Deijī, ako niečo vraví ich senseiovi. Bol to chalan asi dvadsať ročný, s dlhými, oranžovo hnedými vlasmi vo vrkoči, ktorý mal prehodený cez rameno a tak som mala pekný výhľad na ozdobu v tvare čerešňového kvetu. Mal jedno oko čokoládovo hnedé, zatiaľ čo druhé mal tmavozelenej farby. V oboch mal veselú iskru. Neviem prečo som mala pocit, že aj on je z rodiny Hana. Len dúfam, že sa, chudák, nevolá Sakura. Vedľa neho stál muž okolo štyridsiatky so snehobielimi vlasmi. Hitai-ate mal uviazanú na čele presne ako Tazuya trojčatá. Mal svetlo žlté oči, až príliš svetlý odtieň. Na líci mal dve jazvy, ktoré križovala tretia jazva, ktorá prechádzala od pravého ucha, cez stred nosa a končila centimeter za druhou jazvou na líci. Okrem toho mu z ľavého ucha chýbala malá časť. Medzi ním a Tazuya trojčatami bola až priveľká podoba. Aj keď Ao povedal, že si rodičov pamätajú len matne, mala som podozrenie, že muž na druhom balkóne je ich otec.
Dievčatá chvíľu stáli, pozerali na seba, akoby sa snažili na niečom sa dohodnúť. Nebadateľne si navzájom prikývli.
„Hajime!“ zvolal rozhodca.
Sestry začali pomaly kráčať proti sebe. Postupne zrýchlovali, až sa v strede arény stretli s kunaimi v ruke. Suisen sa napriahla, aby udrela Baru do tváre, ale tá sa prehla dozadu. Videla som ako sa mladšia sestra uškrnula a zdvihla svoj kunai na zasadenie úderu do brucha. Odrazu sa Bara vykopla nohy do vzduchu a pravým chodidlom zachytila Suisen za ľavé rameno. Potom sa odrazila rukami od zeme, a spolu s ňou do vzduchu letela aj jej sestra. Vo výške desiatich metrov, Bara chytila jej súrodenca za nohy a začala spolu s ňou robi saltá vo vzduchu. Asi tri metre nad zemou prestala a s ľahkosťou motýľa pristála na zemi spolu so Suisen, ktorej hlavu mala vo chvate nazývanom zverák.
„Z tohto sa nedostaneš, Suisen-neechan,“ zazubila sa Bara.
„Víťaz tretieho vyraďovacieho boja, Hana no Bara.“
Pozerala som na tie dva tímy z Tani. Ak boli ony také dobré, akí budú asi Tazuya trojčatá. Počas tohto boja, po tom, čo som tie dievčatá pozorovala, som si niečo uvedomila. Niečo, čo som už dlhšie úplne prehliadala. Ja som bola úbohým ospravedlnením slova Kunoichi. Celý svoj život som sa len naháňala za tým arogantným Uchihom, len aby som si udržala kamarátky. Len aby som bola v partii. Stupídna, sebecká potreba mať veľa priateľov. Moja úplná pozornosť padala len naňho. Nezaujímala som sa o tréning, o rodinné techniky, o nič. Bola som hlúpa, veľmi hlúpa. A to všetko bola Sakurina chyba. Keby ma nenachytala ako sledujem Naruta, nikdy by sa mi nezačala vyhrážať, že to povie všetkým. Ona mala moc, vďaka jej mame, ktorá bola v civilnej rade. Stačilo ak by to povedala jej a ona by to rozniesla po celej Konohe. Ešte stále som nepochopila, prečo Naruta tak nenávidia. Veď nespravil nič zlé. Ľudia sa k nemu správali vždy hnusne. Ale jeho to nikdy nezaujímalo. Ignoroval to. Bol sám vo svojom vlastnom svete. Bolo mi ho ľúto. On nemal priateľov, nikto sa s ním nikdy nechcel hrať ani rozprávať.
„..no, Ino. Si na rade,“ Asuma-sensei mnou mierne potriasol. Pozrela som na obrazovku, kde stálo: Haruno Sakura vs. Yamanaka Ino. Koľko kôl, preboha, už prešlo?
„Tak ideš, alebo sa vzdáš, Ino?“ zvolala na mňa Sakura.
Zoskočila som z balkóna. Teraz nadišiel čas mojej pomsty, za to, čo mi to ružové čudo spravilo.
„Ja neprehrám proti niekomu ako si ty, Haruno,“ povedala som chladne.

Sakura bola zaskočená. Nikdy sa nestalo, aby sa k nej Ino chovala takto chladne. Po súboji Bary a Suisen, ju videla ako nad niečím rozmýšľa, úplne odignorovala ďalšie dva boje. Ale Sakura na to teraz nemohla myslieť. Musí sa predsa sústrediť, aby urobila dojem na Sasukeho.
„Ste pripravené? Hajime!“
Chvíľu len tak stáli, až sa Sakura rozhodla zaútočiť prvá. Urobila jednoduché dva Bushiny, zovrela kunai v ruke a rozbehla sa na Ino. Tá tam stála, jej oči boli zatemnené. Keď bola ružovovláska meter a pol od nej, Ino urobila otočku a kopla Sakuru do krížov. Bol to silný kop, vďaka ktorému ružová Banshee preletela asi päť metrov. Všetci Genini z Konohy, až na dve výnimky, vyvalili oči. Nikto nečakal, že dievča, ktoré sa celé detstvo zaujímalo len o to, ako vyzerá, bude mať takú silu v nohách. Jej oči boli stále potemnené. Pomaly sa načiahla k svojmu chvostu platinových vlasov.
„Ino, čo to robíš?“ spýtala sa zaskočená Sakura.
„Ja...ja už nechcem byť hanbou slova Kunoichi. Byť príťažou môjho tímu, mojej rodiny, tejto dediny. Nechcem byť nazývaná ******* z Uchihovho fanklubu. Moja rodina je dosť potupená, že sa z ich dedičky stalo niečo také. A je to len tvoja chyba!!!“ skríkla Ino ako si dávala dole gumičku z vlasov.
Rozbehla sa na Sakuru, ktorá ešte stále bola na zemi. Tá nestihla včas zareagovať a jej tvár stretla päsť rozzúrenej Ino. Rúžovovlasé dievča letelo k najbližšej stene. Tam ju Ino chytila pod krk a začala ju mlátiť voľnou rukou. Jej rozpustené vlasy vialy za ňou, pripomínali rozbúrené vlny. Jej oči boli plné sĺz, ktoré stekali po lícach dolu.
„Je to tvoja chyba! Iba tvoja! Nemala som ťa počúvať, mala som sa riadiť srdcom! Lepšie by mi bolo samej!“ kričala Ino hlasom plným hnevu a zúfalstva.
Bez prestania mlátila Sakuru, až kým jej zdvihnutú ruku, ktorá bola pripravená zasadiť ďalší úder, nezastavila iná ruka. Ino sa obzrela za seba a zbadala Asumu, ktorý na ňu pozeral ani nahnevaným, ani karhajúcim pohľadom.
„To stačí, Ino. Už ju nemusíš ďalej mlátiť. Oznámte výsledok, prosím,“ obrátil sa smerom na rozhodcu.
„Víťaz šiesteho vyraďovacieho kola, Yamanaka Ino.“
Ino sa zviezla na kolená a pozerala na svoje ruky. Nemohla uveriť tomu, čo práve urobila. Bez váhania zmlátila Sakuru, ktorú teraz odnášali ninja-medici. Ale mala na to právo. Vybila si na nej hnev, ktorý už dlhé roky dusila.
Po tom ako sa vrátila na balkón, na tabuly sa objavily ďalšie mená: Dosu vs Deijī.
Deijī sa pozrela na sestry a svojho senseia spýtavým pohľadom. Tí pokrútili hlavami a nenápadne kývli smerom na Naruta. Deijī sa naňho pozrela, ale zase dostala len odmietavý pohyb hlavou.
„Pán rozhodca,“ zvolala na ninju v strede arény. „Je mi to ľúto, ale nemám pocit, že by som sa na niečo zmohla proti tomuto ninjovi z Otogakure. Vzdávam sa.“
„Dobre. Víťazom siedmeho vyraďovacieho boja, Dosu.“
Ďalším v poradí bol Shikamaru proti Kim. Súboj síce vyzeral najprv, že Kim zvíťazí, ale potom ju Shikamaru chytil do svojej rodinnej techniky a spôsobil, že narazila hlavou o stenu. Nasledujúci zápas bol krátky, netrval ani dve minúty. Nejimu sa podarilo Hinatu presvedčiť Hinatu o tom, že sa má vzdať.

Sedela som na kraji balkóna. Ešte stále som nemohla uveriť, čo som spravila. Odmietala som sa pozrieť na ostatných z Rookie 12. Shikamaru a Chouji mi hovorili, že sa nič nestalo. Shikamaru ešte k tomu dodal, že do takýchto stavov sa ľudia dostavájú často. Snažila som sa usmiať, ale vždy sa mi úsmev zlomil. Môj tím ma upokojoval, zatiaľ čo som cítila pohľady ostatných na našom balkóne. Radšej som upriamila zrak na priebeh bojov. Na tabuly sa objavili mená Akimichi Chouji a Tazuya Shiro.
„Veľa štastia Chouji,“ popriali sme mu so Shikamarom.
„Keď vyhráš, pôjdeme na barbecue, ok?“ povedal Asuma-sensei.
„Ok, toto vyhrám!!!“ zvolal Chouji.
Shiro zoskočil z balkóna a pár sekúnd nato sa v aréne objavil aj Chouji.
„Pripravení? Hajime!“
Chouji nelenil a okamžitre sa rozbehol na Shira s úmyslom ho udrieť do tváre. Tazuya sa tomu ľahko vyhol a poslal môjho tímového partnera niekoľkými údermi do brucha do vzduchu. Chouji sa vo vzduchu pretočil a spravil niekoľko ručných pečatí.
„Nikudan Sensha!!“ zakričal, pričom zo seba spravil guľu.
Shiro sa najprv tváril zmätene, potom si oprel čelo o ruku, zavrel oči a zatváril sa akoby o niečom premýšlal. Chouji sa naňho vrhol. Bielovlasý chalan sa mu ľahko vyhýbal aj keď mal stále zavreté oči. Zrazu ich otvoril. Spravil niekoľko ručných pečatí.
„Fuuton: Kamikaze!“ zvolal.
Začal vypúšťať prudký vietor, ktorým si Choujiho držal od tela. Aj keď sa môj tímový partner snažil, nevedel cez veternú bariéru prejsť. Ale zrazu sa začal gúľať rýchlejšie, pomaly sa dostával cez odpor vetra, zanechávajúc za sebou slabú stopu chakry. Shirovo prekvapenie na jeho tvári priam svietilo.
„Ty si naozaj neodbytný. No dobre, asi budem musieť použiť techniku väčšieho kalibru,“ povedal s úsmevom. „Fuuton: Kaze no Yaiba!“
Jeho ruky sa začali rozmazávať od toho, ako sa okolo nich víril vzduch. Shiro sa rozbehol na Choujiho, ktorý sa naňho rútil obrovskou rýchlosťou. Keď sa stretli, Shiro sekol oboma rukami tak, že vytvoril veľké X. Chouji sa valil ďalej, až km ho nezastavila stena. Zmenšil sa a my sme mohli vidieť, že na jeho tvári, rukách a nohách má malé škrabance, zatiaľ čo cez hruď mu prechádzalo veľké X, ktoré krvácalo.
„CHOUJI!!!“ skríkla celá konožská strana arény, s výnimkou jedného tímu.
Shiro podišiel k nemu. Mierne ním zatriasol, načo Chouji otvoril oči a bielovlások mu pomohol vstať.
„Som rád, že som mohol bojovať s niekým z Akimichi klanu. Mám pocit, že skrývaš ešte niekoľko trikov v rukáve. Rád by som si s tebou zabojoval ešte raz, keď to bude možné,“ povedal s úsmevom na perách.
„Bude mi potešením,“ usmial sa Chouji bez najmenších problémov, akoby vôbec nebol zranený.
Shiro mu dal malú krabičku so slovami „Zjedz to hneď ako sa dostaneš na balkón“, potom sa mu uklonil a vrátil sa k svojim bratom.
„Čo ti dal?“ sptal sa Shikamaru.
Chouji otvoril krabičku a tam bol malý zelený kvietok.
„Neviem, čo to je, ale povedal, že to mám zjesť hneď ako sa sem dostavím,“ a toho kvietku už nebolo.
Jeho rany sa začali pomaly uzatvárať. Pred očami sa uzatvárali až sa z nich stali len malé čiarky, ktoré aj tak mizli.
Jediné na čo som sa zmohla, bolo pozrieť sa na opačný balkón, a uvidela som, ako sa na nás usmievajú všetci z Tanigakure s palcami hore.

Na tabuli sa zjavili mená Tazuya Ao vs. Tazuya Midori. Kurňa, to nemajú dosť? Musia proti sebe postaviť tú istú dedinu ešte raz? A nie, neverím, že je to náhodné poradie, oni to musia nejako ovládať. Pochopil som Baru a Suisen, že ich postavili proti sebe, lebo chceli vedieť aký štýl boja používajú, ale postaviť Aa a Midoriho proti sebe nebol práve najlepší nápad. Pamätám sa veľmi dobre, keď tí dvaja spolu „trénovali“. Cvičisko vyzeralo akoby tade prešlo stádo byvolov, potom tam nastalo zemetrasenie, následne prišla tsunami, potom sa tade prehnalo tornádo, ďalej to tam rozhrabalo asi tisíc krtkov a na záver to ešte raz zaplavila tsunami. Bola to hotová spúšť. Preto som sa rozhodol, že to cvičisko, ktoré je mimochodom teraz ohradené, im darujem, aby sa už žiadna iná časť Tanigakure nezničila. Hokage bude ľutovať, že to „vyšlo“ práve na tých dvoch.
Odrazu som pocítil niečo v bruchu. Naplo ma. Nemohol som uveriť, že to na mňa došlo práve teraz. Niekedy ľutujem, že som zabil moje staré ja, nemal by som inak tieto problémy. Ale zato mi nič nestojí v ceste, čo sa týka pánovho plánu. Znova ma naplo. Podarilo sa mi to potlačiť. Pohľadom som zachytil Iruku. Znakovou rečou som mu povedal, čo sa deje.
/Povedz Kakashimu, nesmieš sa povracať tu./ povedal mi.
Prikývol som. Bolo mi jasné, že ak by som to spravil v aréne alebo na balkóne, sypali by na mňa toľko otázok, že by som sa zbláznil.
„Hatake-sensei?“
„Áno, Naruto? Potrebuješ niečo?“
„Musím si odbehnúť,“ povedal som, pričom som spravil pohyb od žalúdka k hrdlu.
Hatake prikývol. Rýchlo som sa presunul ku schodisku. Vrhol som ospravedlňujúci pohľad na moje líšky a odišiel som z arény. Chcel som vidieť boj tých dvoch, keď sa nebudú šetriť. Bolo mi to ľúto. Ale nechcel by som ich vystrašiť a potom povedať, že pomaly sa mi ničí teľo. Viem, že klan Hana by mi začal ponúkať pomoc, ale po tom, čo sa zabije staré ja, sa už nedá nič robiť, len čakať do konca.
Vo veži som nikdy nebol, ale vedel som, že záchody sa nachádzali na druhom konci, čo bolo šesť minút chôdze. Keď som tam konečne, mal som na mále.
„Naruto?“ začul som za mojím chrbtom.
Prudko som sa otočil. Za mnou stála Yamanaka. Dofrasa!!! Prečo práve teraz. Znova ma naplo. Vedel som, že to každú chvíľu na mňa dojde. Dal som si ruku pred ústa.
„Naruto, čo sa deje? Prečo si odtiaľ odišiel?“ spýtala sa ma.
Pocítil som ako to už ide. V ústach a v nose som pocítil nechutnú kovovú pachuť. Tak teraz ma naplo najsilnejšie. Nevravím, že zabíjam nerád, ale mať v ústach vlastnú krv nie je práve najpríjemnejšie.
„Naruto? Si v poriadku?“ Yamanaka sa ku mne priblížila.
Voľnou rukou som jej dal najavo aby sa držala čo najďalej. Aby sa ku mne nepribližovala. Aby ma nechala na pokoji. Krv sa mi dotkla čapíku (tá visiaca vec v hrdle) a nutkanie vracať sa zväčšilo.
Vykašlal som sa na platinovovlasé dievča a rozbehol som sa k umývadlu. Oprel som sa o okraj. A potom to na mňa prišlo.

Pozerala som sa na Naruta s hrôzou v očiach. Stál opretý o umývadlo a vracal doň. Lenže nevracal nič iné len krv. Videla som ako každú sekundu bledne. Kruhy pod očami mu tmavli. Celý sa triasol, z posledných síl sa držal okraja umývadla. Množstvo krvi sa stále zvyšovalo. Už stratil prinajmenšom jeden liter a pol
„Naruto!!!“ zvolala som, keď som zbadala ako sa mu podlamujú kolená a rozbehla som sa k nemu.
Podoprela som ho. Dychčal, jeho srdce bilo o stošesť. Ale pomaly sa začal upokojovať. Prestal dáviť krv, jeho dýchanie sa spomalilo, ale následne jeho telo sa ochablo a zviezol sa na zem. Aj napriek tomu, že som ho držala, svojou váhou ma stiahol dolu. Asi minútu sme tak zostali, potom sa Naruto postavil.
„Naruto, nemal by si vstávať. Môže ti prísť znova zle,“ povedala som mu.
On na mňa zazrel. Znova ten chladný pohľad. Ale teraz som v ňom videla aj náznak vďaky. Mierne sa uklonil hlavou.
„Mám pred sebou ešte boj. Musím ísť bojovať,“ povedal chladným hlasom. „Yamanaka, arigato.“
A v tej sekunde ho už nebolo. Rozhodla som sa ísť radšej späť do arény.
.
.
.
„Posledné vyraďovacie kolo. Prosím, nech Izunuka Kiba a Uzumaki Naruto prídu na bojisko,“ povedal rozhodca Hayate. Obaja vyvolení skočili do arény.
„Okej Akamaru. Zostal nám žolík. Porazíme ho ľavou zadnou. Veď dokopy nič nevie,“ Kiba sa zachcechtal a jeho pes súhlasne zašťekal.
Naruto nič nepovedal, len stál na mieste. V očiach mal pohľad, ktorý nenaznačoval, že by bol medzi nami. Mohlo to byť zo straty toľkej krvi?
„Izunuka, mám jeden návrh,“ povedal hlasom, ktorý tiež prezrádzal, že je mysľou niekde úplne inde.
„Stále sa môžeš vzdať, Naruto. Stačí len povedať dve slová,“ uškrnul sa psíčkar.
„O vzdávaní nepadlo ani slovo. Dávam ti priestor, aby si zaútočil ako prvý. Daj do toho maximum, lebo...“
„Ha!!Nemusíš dvakrát hovoriť! Akamaru, Juujin Bunshin!” zvolal Kiba, zatiaľ čo sa jeho pes premenil na neho. „A teraz sa priprav, Naruto! Gatsuuga!!!“
Dva veľké víry sa rútili na Naruta, ktorý tam len stál s unudeným výrazom na tvári. Jediná časť jeho tela, ktorá sa pohybovala, boli jeho oči. Sledovali každý pohyb, ktorý Kiba s Akamarom spravili. Víry zrazu narazili do Naruta. Každý sa točil inak a išli opačnými smermi. Človeka by to dokázalo roztrhať.
„Prepáč, Kakashi, ale mám pocit, že Naruto prehral,“ počula som Kurenai-sensei.
„Nemyslím. Naruto je plný prekvapení, nemám pocit, že niečo takéto by ho dokázalo zložiť na zem,“ odpovedal Kakashi-sensei.
„Si si taký istý?“
„Samozrejme. Len sledujme súboj.“
Kiba pristál na mieste kde začal. Otočil sa na oblak dymu a uškrnul sa.
„Čo sa deje, Naruto? Priznal si si konečne, že na mňa nemáš?“
Bolo ticho. Potom som si to všimla. Ako sa oblak dymu rozpúšťal, zbadala som zdvihnutú obviazanú ruku. Dlaň bola zovretá v pästi, len palec bol v horizontálnej polohe.
„Keď som ti povedal, že máš na mňa zaútočiť s plnou silou, myslel som to vážne. Toto nebol útok, toto bolo nič! Ale druhú šancu ti nedám, teraz som na rade ja,“ povedal Naruto a otočil päsť palcom dole.
Odnikadiaľ sa zdvihol prievan a odfúkol všetok dym. Naruto urobil ručné pečate a s Puf! sa vedľa neho zjavilo malé dieťa. Bol to sám Naruto, len v detskej verzii.
„Ha! Čo má byť toto? Tomu ty hovoríš klon? Veď sa na teba ani nepodobá!“ rehotal sa Kiba.
Naruto na to nereagoval. Jednoducho si začal dávať dole mikinu. Tým rozhodne zaskočil všetkých v miestnosti. Svoju mikinu podal jeho detskému klonu. Rovnako aj topánky
„Za žiadnu cenu NESMIEŠ o tú mikinu prísť. Choď si sadnúť na balkón a čakaj,“ prikázal mu pokojným hlasom. Klon prikývol a išiel na balkón.
„Izunuka, ty zjavne nevieš nič o klonoch. Ty sa spoliehaš na toho svojho pudla. Samozrejme, veď ste klan Izunuka. Milovníci a ochrancovia psov. Stopovacia jednotka Konohy. Ale jednoducho jeden z tých klanov, ktoré mi neskutočne lezú na nervy. Dovoľ mi, aby som ti ukázal umenie človeka vo zvieracej podobe.“
Prudko hodil dymovú bombu na zem a začalô robiť pečate. Ešte predtým ako ho dym totálne zakryl, zazrela som jeho úškľabok.
„Henge no Jutsu!“

Všetci sa pozerali na oblak dymu, ktorý zahaľoval Naruta. Po tom, čo zvolal techniku, všetkým, okrem Iruky, Kakashiho, Ino, Shina a Hokageho, z Konohy sa objavila na hlavách kvapka.
„To myslí vážne?“, „Henge? To je jeho tajná technika?“, „Baka!“, „Blbec!“, etc. To boli prvé myšlienky geninnov aj joninov.
Zrazu bolo počuť svištanie, ako keď krotitel švihá bičom. Dym bol niekoľkými závanmi odfúknutý a odhalil, čo sa skrývalo pod ním. Na mieste, kde stál predtým Naruto, teraz stála zlatá líška, vysoká ako jeleň s dlhými ušami a dvojmetrovým chvostom s bielymi koncami. Mala nebesky modré oči so zúženými zrenicami. Okrem troch čiernych čiar na oboch lícach, mal tiež dlhú čiernu očnú linku, ktorá ohraničovala jeho mandľové oči. Líška sedela a povýšenecky sa uškŕňala na Kibu.
Prvá myšlienka všetkých, čo zažili útok pred dvanástimi rokmi, pomysleli na jedno meno „Kyuubi!!!“
„Naruto, ty si vážne debil. Keď už používaš Henge, tak si vyber niečo, čo by ma poplietlo. Mohol si sa premeniť na Akamara alebo na mňa. Ty musíš mať vážne nejakú poruchu mozgu, lebo normálny človek by takúto chybu nikdy nespravil,“ povedal Kiba.
Na šok úplne všetkých vo veži, líška sa začala chechotať. Chechot prešiel do hysterického smiechu. Niesol sa celou miestnosťou, behal z neho mráz po chrbte. Bol to ľadový, cerberovský, ale zvonitý smiech. Všetci boli zaskočení. Konožský ninjovia nikdy nevideli a ani nepočuli Naruta smiať sa. Shinobi zo Sunagakure a Otogakure boli vyvedení z miery.
„To dieťa má ešte horší smiech než Gaara, keď sa dostane do TOHO stavu. Gaara zjavne vedel o čom hovorí, keď nám povedal, že tento chalan je rovnako nebezpečný ako on sám,“ pomyslela si Temari.
Kankuro pozrel na svojich súrodencov. „Temari je v šoku rovnako ako ja. A Gaara sa viditeľne trasie. Žeby aj on cítil, že tejto chalan je ešte nebezpečnejší než on sám?“
Orochimaru, zamaskovaný ako jonin z Oto, bol unesený. „Takýto smiech som naposledy počul, keď som slúžil Konohe. Neuveriteľné, koľko hnevu toto dieťa v sebe nesie. Asi by som ho mohol obdariť jednou zo svojich prekliatych pečatí.“
Naruto sa prestal smiať. Potriasol hlavou a postavil sa na všetky štyri. Až teraz si všetci všimli dvoch anomálií na jeho tele. Za prvé, Naruto mal obviazané presne tie isté miesta, pravú prednú labu, ľavú zadnú a hruď. A za druhé, líška mala nohavice. Presne tie isté trojštvrťové nohavice aké mal Naruto v ľudskej podobe.
„Čo to...“ zahatlal Kiba.
„Ty si naozaj myslíš, že kvôli tebe by som míňal chakru na obyčajné Henge no Jutsu? Ó, nie. Táto technika je päťkrát zložitejšia. Ona nemení len vzhľad, toto jutsu mení celkovú štruktúru tela. Lebka, kosti, svaly, orgány. Telo sa zmení, oblečenie ostáva. Nech vám Hyuuga povie, čo dokáže vidieť svojím Byakuganom,“ uškrnul sa Naruto.
„On...On má pravdu. jeho anatómia je čisto zvieracia. Toto nie je ilúzia, toto je skutočné telo,“ povedal čisto šokovaný Neji.
„A teraz sa priprav, rada je na mne,“ zvolal Naruto.
Líška sa rozbehla. Začala robiť kolečká okolo Kiby. Ten sa chcel znova začať smiať, keď si všimol, že Naruto začína naberať na rýchlosti. Začal sa tvoriť vietor. Ako Naruto zrýchloval, za ním zostával prach a tvoril vír. Líška sa začala rozmazávať, až ju nakoniec nebolo vidno. Vír bol čiatočne priehľadný, všetci videli Kibu v jeho strede.
„Toto je všetko? Chceš ma poraziť tým, že vytvoríš vír? Naozaj si...“ prestal keď niečo teplé mu začalo tiecť po líci.
Dotkol sa ho a keď odtiahol ruku, zbadal, že ju má od krvi. Zrazu sa mu na tej istej ruke objavil dlhý rez, z ktorého okamžite začala tiecť krv. Behom niekoľkých sekúnd bol pokrytý rôzne dlhými reznými ranami po celom tele. Ani Akamaru na tom oveľa lepšie. Obaja už mleli z posledného. A vtedy sa Kiba rozhodol na jednu z najhlúpejších vecí, aké mu zišli na um.
„Hej...Naruto! Chcel by som sa ťa niečo spýtať! Prečo je Iruka-sensei jediný, ktorého si ochotný volať menom? Je to tým, že to bol náš učiteľ počas štúdii na Akadémii? Alebo preto, že sa mu chceš dostať pod kožu a potom to využiť vo svoj prospech?“
Naruto prudko zabrzdil. Vír sa rozpustil. Vietor ustal. Líška sa pozerala na Kibu. Výraz na tvári sa nedal ľahko opísať. Bola to kombinácia šoku a hnevu. Chvíľu tam len stál, potom ohrnul pysky a zhrbil sa. Začal na Izunuku hlasno vrčať.
„Čo sa deje, Naruto?! Vari sa ti nepáči ako hovorím o našom senseiovi?“ uškrnul sa Kiba.
„Kiba!!! Okamžite zmĺkni!! Ak budeš pokračovať nedopadneš dobre! Varujem ťa! On je teraz naozaj nahnevaný!!!“ skríkol Iruka.
„Ale prosím vás, Iruka-sensei! On n....“ Kiba nestihol dopovedať, keď ho vyrušil rev.
Líška vyštartovala na Kibu, nie však bleskovou rýchlosťou. Počas behu celá vzplanula v červených plameňoch. Plamene v prúde vzduchu zhasli a odhalili Naruta v ľudskej podobe asi dva metre pred Kibom. Narutove ústa boli doširoka otvorené, pripravené pohryznúť člena klanu Izunuka. Kiba si zakryl tvár rukami, pripravený na bolesť. No tá neprišla. Odvážil sa otvoriť oči. Pred sebou zbadal Naruta, jeho tvár bola niekoľko centimetrov od Kibovej tváre. Bol zadržaný tou istou osobou, o ktorej Izunuka pred chvíľou rozprával. Navyše okolo nich stáli ostatný senseii z Konohy.
Iruka držal Naruta zaisťujúc, že Kibovi neublíži. Jednou rukou mu prechádzal po chrbte, upokojoval ho.
„Shh. Pokoj, Naruto, pokoj. Nič sa nedeje,“ hovoril mu.

Videla som ako Iruka upokojoval Naruta. Pochopila som, že vzťah mezi nimi je pevnejší než som si myslela. Narutova tvár sa pomaly menila z nahnevanej na vyčerpanú. Znova bol bledý, presne ako pred súbojom. Postavil sa, otočil sa na Izunuku a zhlboka sa nadýchol.
„Izunuka, ty si už viac nedovoľ hovoriť o Iruka-senseiovi tak ako si hovoril. Ty jedna ******, bezcenná*********, ********, ******* a ********. Keď ešte raz budeš o ňom tak hovoriť, tak ti ***********!!!“ trochu hlastnejšie povedal Naruto.
„Naruto! Slovník!” okríkol ho Iruka.
„Už som pokojný,“ povedal Uzumaki, načo vzápätí strelil Kibovi dve rany, jednu do brucha a jednu do tváre. „Až teraz.“
„Ehm, ehm. Z dôvodu zasiahnutia Joninov, Izunuka Kiba je automaticky diskvalifikovaný. Víťazom posledného vyraďovacieho súboja je Uzumaki Naruto. Zároveň prosím všetkých, ktorí vo svojich súbojov vyhrali, aby sa dostavili sem ku mne.“
Po troch minútach sme všetci stáli v rade. Pred nami bol stál Hokage.
„Gratulujem našim dvanástim bojovníkom, ktorí uspeli vo vyraďovacích bojoch. Poprosím vás, aby ste si vytiahli z tejto krabice číslo a nahlas ho oznámili. Potom vám vysvetlím, ako budú Chuninnské skúšky pokračovať.“
Hayate-san k nám podišiel s dózou, z ktorej sme si každý vytiahol maličký papierik.
„Šesť,“ povedal chalan s bojovým makeupom, Kankuro zo Suny.
„Jeden,“ ozval sa Neji.
„Desať,“ také číslo mala Bara.
„Päť,“ ohlásil Shino.
„Osem,“ oznámila Temari, dievča so štyrmi copmi a obrovským vejárom.
„Štyri,“ riekol Shiro.
„Jedenásť,“ povedal Sasuke.
„Tri,“ Gaara, precedil medzi zuby.
„D-dvanásť,“ zakoktal sa Midori.
„Dva,“ zavrčal Naruto.
„Sedem,“ povedala som ja.
„Trinásť,“ oznámil Dosu.
„Dali sme vám losovať tie čísla z dôvodu, že tretia časť testu bude zorganizovaná ako turnaj. Čísla predstavujú vaše poradie ako budete bojovať v turnaji. Budete mať mesiac na prípravu...“ a ďalej som už nepočúvala.
Znamená to teda, že budem bojovať s Barou. Podľa toho, čo som zatiaľ videla, tipujem, že tieto trojičky sú akrobatky. Pripraviť sa na boj proti niekomu, kto ovláda umenie tela nebude vôbec ľahké. A navyše, mám silný pocit, že klan Hana je aj klan medikov a travičov.
„Prepáčte, Hokage-sama, ale chuninom sa stane len víťaz turnaja?“ spýtala sa Temari.
„Oh, nie, nie. Počas vašich súbojov budete pozorovaní. Pre hostí plarí, že o tom, či budete Chuninmi, rozhodujú vaši senseii. Genini z Konohy budú, počas súbojov v turnaji, pozorovaní šiestimi výberovými Chuninmi a mnou. Prajem Vám všetkým veľa šťastia.“