Snežienka, 1. časť - KVET

Varovanie, môže obsahovať drobné spoilery z najnovších kapitol mangy (cca 690), ale nič vážne

V hlbokých tieňoch Konožských lesov sa okrem listov vlajúcich vo vánku, nič nepohlo. Ak pominieme ich šelest, ticho by sa dalo krájať. Všetka zver čakala ukrytá vo svojich brlohoch a norách, ktoré im však ani zďaleka neposkytovali bezpečné útočisko. Nie, bezpečnejšie by bolo utiecť. Okamžite.

Z krovia sa vynorila chlpatá hlavička malého sysľa. Krpec najskôr obozretne zavetril a chvíľku strnulo načúval zvukom prichádzajúcich z lesa. Dych sa mu upokojoval, znamená to snáď, že nebezpečenstvo pominulo? Stále tu však ostával ten pocit... Nehodlal riskovať, tu nemôže ostať. Zo sekundy na sekundu zrýchlil, vyletel z krovia ako blesk a rútil sa pomedzi stromy. Srdiečko mu bilo ako o preteky, muselo aby dokázalo prekrviť tie rýchle labky. Preletel okolo malého pramienka kam sa chodieval napiť. Bol smädný, ale na to teraz nemá čas. Obratne sa obtočil okolo skaly, pod ktorou vedel, že sa skrýva užovka. Za normálnych okolností by sa tomu miestu vyhol, ale ani hady by sa v tejto situácii neodvážili ukázať na oči. Do cesty sa mu postavil povalený peň stromu. Bez váhania a rozmyslu ho preskočil. Uprostred skoku sa mu pochopením rozšírili zreničky. Sústredil sa len na beh a nevnímal okolie. Ten pach... Papier...

Lesom zatriasol výbuch. Prudký poryv horúceho vzduchu strhol z okolitých stromov všetko lístie a tlaková vlna polámala i vetvy hrúbky ľudského tela. Všetka zver v blízkosti, ktorá mala to šťastie a nebola rozvešaná po okolí v niekoľkých splátkach, okamžite trielila z úkrytov a oblohu naplnil trepot krídiel desiatok vzlietajúcich vtákov. Les paradoxne, zrazu ožil.
Tento chaos sa však nerozhodli využiť len zvieratá. Z prítmia majestátnych drevín sa ako na signál bleskurýchlo odlepilo niekoľko tieňov, ktoré v okamihu zmizli v korunách.

V sedle, kde sa rozvetvoval peň vysokého javoru, čupela postava v šedom. Zvuk explózie ju neprekvapil, tep sa jej zrýchlil len máličko. Pomaly pootočila hlavu. Nebolo jej vidieť do tváre, zakrývala ju biela drevená maska ozdobená farebnými prúžkami. Každý by v tejto osobe dokázal spoznať člena špeciálnych jednotiek ANBU.
Len čo zaregistroval pohyb na dvoch hodinách, nehlučne preskočil na vedľajší strom. A potom na ďalší. Odrážajúci sa medzi nimi ako guľôčka v Pinballe s odstupom nasledoval tri postavy upaľujúce na západ. Zladil s nimi rýchlosť a držal ju asi minútu. Nevideli jeho ale on veľmi dobre videl ich. V sekunde zmenil smer a uskočil doprava, zrýchlil a obehol pomyselnú oblasť pred sebou, ktorou len pred chvíľou prešli. Kým sa im dostal znova za chvost, nemusel sa ani pozerať za seba. Na odvrátenej strane štyroch stromov boli prilepené výbušné lístky. Pravá ruka okamžite putovala do zadnej kapsy a na ceste von sa prsty zachytili o očká rukovätí štyroch kunaiov. V skoku sa postava elegantne prehla, vytočila doľava a prudkým švihom poslala hrot každého z kunaiov do srdca jedného z lístkov so zvučným klepnutím. Akonáhle boli znaky na lístku poškodené, stratil svoj efekt. Dokončila premet, ako mačka dosadla na najbližší konár a vystrelila vpred.

Kde len je? Takýmto tempom čoskoro opustia Zem ohňa....
ANBU zásadne nepracovali sami. Vysielaní na špeciálne misie musel každý z nich prejsť tréningom nie len fyzickým a psychickým, ale taktiež takým, čo ich naučil tímovej spolupráci. Bolo dôležité, aby sa každý člen vždy mohol spoľahnúť na partnera a skoordinovať s ním svoje útoky. Takto sa efektivita ANBU a úspešnosť ich misií pozdvihla na vyššie priečky.
Výcvikom tímovej spolupráce si musel prejsť každý... okrem tých, ktorí boli zladení už odjakživa.

Keby niet sily zvyku a vycibreného postrehu, tak by ju prílet partnera takmer nepostrehnuteľnou rýchlosťou šokoval. Vletel do prenasledovanej skupinky a jedinou ranou zložil posledného z nich. V momente zmizol v korune stromu. Skôr, než si zvyšok stačil všimnúť čo sa stalo, knokautoval ninju na čele skupinky, symbolicky, čelom. Muž sa uprostred skoku zvrátil dozadu s očami obrátenými v stĺp a bolestivo dopadol na zem, tri poschodia pod ním. Zostávajúci člen sa však rýchlo spamätal. Bez váhania zložil potrebné pečate, pristál na zemi a po hlbokom nádychu začal okolo seba chrliť plamene. Keďže nepriateľa nikde nevidel, prikrčený sa otáčal na päte okolo svojej osi a vytvoril tak ohnivú bariéru.
Piaty... Skrz plamenné jazyky preletel kus čiernej ocele. Kunai sa zabodol hlboko do ľavého lýtka. Nukenina bolesťou prehlo v páse a prúd ohňa na moment vyvrátil k nebu. Viac treba nebolo. Medzerou v nedokončenej bariére presvišťal tieň s maskou a jeho dobre mierená rana do brady nukenina ihneď utíšila.

Obaja sa stretli pri telách. Kývli hlavou na pozdrav, no znamenalo to viac. Bola to tichá gratulácia k úspešnej misii a taktiež vzájomné uistenie, že sú obaja v poriadku. Zatiaľ čo prvý ANBU pozoroval okolie, druhý zhromažďoval bezvedomých nukeninov. Rozkaz bol priviesť ich do Listovej živých. Aby sa vyhli neseniu na chrbtoch, rozvinul pečatiaci zvitok. Všetci traja budú zapečatení v alternatívnej dimenzii, nie väčšej ako balíček sushi, a predaní Hokagemu. Po dokončení pečatiacej techniky ho zviazal a vložil do náprsného vrecka.

Úľavou si zložil masku. Spotenú tvár mu ofúkol chladný lesný vánok. Žlté vlasy mu padli do očí.
„Mal by som sa ostrihať.“, povedal Naruto veselo a vykročil k partnerovi.
Ten sa pomaly otočil a taktiež zložil masku.
Nezáleží koľko krát by sa mu ten pohľad naskytol, vždy by sa v jej očiach dokázal utopiť. Na tvári sa mu roztiahol široký úsmev. Dvoma skokmi bol pri nej, ľavou rukou ju objal okolo pása, druhú priložil na líce a vtisol jej na pery ľahký ale úprimný bozk. Hinata mu ho opätovala. Stále v objatí jej pravou rukou siahol na vrch hlavy a potiahol za bielu stužku. Drdol tmavomodrých vlasov sa rozpustil a tie jej padli na plecia.
„Veru mal, nechceš predsa aby ti padali do rámenu.“, odpovedala mu s úsmevom.
Obaja sa srdečne zasmiali a v objatí vykročili domov.

Troch shinobi mimo zákona prenasledovali už dva dni. Išlo vraj o infiltrátorov z niektorej z menších zemí, ktorí sa po odhalení vyparili z Konohy. Na misiu boli vyslaní Naruto s Hinatou, ktorí sa pýšili povesťou jednej z najefektívnejších dvojíc. Súčasný, 6. hokage, Hatake Kakashi, mal totiž dojem, že nešlo o nejakú triviálnu záležitosť, s ktorými sa stretávajú každodenne. Potreboval mať istotu, že sa k nemu zahraniční zvedovia vrátia a poputujú priamo na vypočúvanie.
Po skončení štvrtej vojny nindžov sa napriek očakávaniu mierovej spolupráce všetkých zemí a vzájomnej pomoci, stále našli organizácie či jednotlivci, ktorí túžili po moci alebo informáciách. Najcennejšími informáciami boli súčasné polohy jednotlivých Bijuu, ktoré by potom zákonite viedli k získaniu obrovskej sily. Počas vojny boli z každého z Jinchuuriki vyňatí ich démoni, ktorí sa po nej vyparili nevedno kam. Vrátane Naruta a Kuramy. Keďže Listová sa na celej vojne najviac podieľala a Naruto sám sa s Bijuu spriatelil, je len logické, že informácie sa budú dolovať práve v nej.

Po pár hodinách ľahkej chôdze, ktorá bola skôr nenáročnou turistikou uprostred lesa, prišli obe ozbrojené hrdličky k malému potôčiku. Chladná horská voda stekajúca z hôr lemujúcich juh obzoru, poslúžila prinajmenšom na prebudenie, keďže spolu so zapadajúcim Slnkom im obom zapadali aj oči pod viečka. Po tme sa však aj tak nehodlali trmácať lesom a potkýnať o protivné korene, ktoré im naschvál rástli do cesty, tak sa rozhodli usalašiť na miernom svahu pokrytom mäkkučkým machovým kobercom. Naruto vyvolal dva klony a poslal ich na stráž. Ľahli si k sebe čo najtesnejšie, navzájom sa pevne objali a v teple, po výmene niekoľkých bozkov, zaspali.

Hinatu prebudil štebot vtákov. Len čo otvorila oči udrelo ju do nich vychádzajúce slnko. Okamžite ich so zamrmlaním zavrela. Uvedomila si však, že jej je teplejšie než by malo. Počas dňa je najchladnejšie asi polhodinu po východe Slnka, tak prečo sa neklepe zimou? Druhá vec čo si uvedomila je, že ju Naruto objíma zozadu... aj spredu. Prekvapením sa jej zdvihlo obočie a ústa sa jej roztiahli do prekrásneho úsmevu. Objala Naruta vpredu. Vedela, že je to klon, že sú oba klony a Naruto už dávno vstal a išiel niekam na výzvedy. No aj tak je to kúsok z neho a je rada, že ho má pri sebe.
Neďaleko od maznajúcej sa Hinaty sa v kroví trepotala svetlá hriva. Za zvukov mrmlania a tichých nadávok sa vo vzduchu trepotali končatiny. Naruto, snažiac sa nazbierať nejaké lesné plody ako ľahké raňajky, padol za obeť šípkovému kríku. Čučoriedky a maliny mu už z rúk dávno vypadli a rozmliaždil ich na zemi márnymi pokusmi o vyslobodenie. Hlavne nech sa nikto nedozvie, že sa člen ANBU pošmykol na zarosenej tráve a skotúľal z kopca priamo do tŕnistého krovia. Teda, hlavne nech to nezistí Hinata. Až po pár neúspešných pokusoch zistil, že sa môže vysekať s kunaiom. Za chvíľu bol vonku. Hrdinsky sa narovnal, oprášil zo seba konáriky a hlinu a vykročil smerom k svojej spiacej slečne. Nuž, dnes budeme bez raňajok, nebude to prvý raz.

Cestou narazil na strmý svah. Pod nevysokými lieskami tu rástla osamotene snehobiela snežienka. Akoby sa jej pozeral do očí... Jemne ju odtrhol a opatrne k nej privoňal.
Z driemot ju vytrhli kroky na mäkkej hline. Nemusela sa obzrieť, jeho chôdzu už dôverne poznala. Pustila klon, tie sa rozpustili v oblaku pary a sadla si. Naruto si sadol k nej a objal ju okolo pliec. Bol cítiť hlinou a niečím sladkým.
„Bré ránko.“ povedal a kvet jej jemne zastrčil za ucho. Vyzerala nádherne. Ale to ona vždy.
S rozlepenými očami ho pobozkala na čelo. „Dobré ránko.“
Pevnejšie ju objal a rozplakal sa šťastím...