Láska, viera, túžba a sny... 24

Stretko s Tanaris len na vlastné riziko!

Keď som bola v lete na našej stretávke s Tanaris, prvú vec, ktorú som počula keď som vystúpila z vlaku bola: "Objímeme sa, či?" opomeniem to, že sa na mňa dívala ako na zombíka a ja som sa divila, že je taká maličká ( pretože som si fakt myslela, že mojich 164cm je fakt málo ) a potom ma zabila vetou, kedy mi povedala, že vyzerám ako drsňáčka ( zdôrazňujem slovo VYZERÁM, lebo o tom pochybujem ). Myslím, že sme si zažili kopu srandy, spali sme cez víkend dokopy asi 5 hodín ( nie, vôbec som necestovala vlakom a nepreviezla sa v ňom skoro do Bratislavy ), pozerali sme všetko možné, rozoberali všetko od predu, odzadu, z boku, zhora, zdola a zo stredu, obrátene aj horizontálne aj všelijako, smiali sa ako pojašené, venčili malého psa, ktorý ma nemal rád ( ani ja neho moc ), večer sa Nika skoro zabila, ako sa ponáhľala len v osuške celá mokrá, aby videla ako na parkovisku horí auto na ktoré sme s jej mamčou (ktorá je svetová!) pozerali.
Sú totálne roztomilé, obe :3 ich hádky sú parádne a osobne ma rozčuľovalo, keď som musela Tanaris upozorňovať, že na ňu jej mamina hovorí, keď ju úplne ignorovala.
No nakoniec, bola som dohryzená (odplata), pretože nie som jediná, kto kúše aby ste si nemysleli!
Najlepšie na tom všetkom ale je, že len čo sme sa videli a očekovali sa navzájom za pár sekúnd ( mala zo mňa na začiatku strach ) dostali sme sa do konverzácie, ktorá bola tak prirodzená, akoby sme sa nevideli len pár hodín a trávili spolu každý deň Je to úžasné a veľmi ma teší, že sme spolu zažili taký zážitok.
Nezabudnem hlavne na to, že som sa prebrala z kómy! Áno v tomto prípade z kómy od vyčerpania, pretože keď v noci stále klebetila a ja som nejakým zázrakom zaspala okolo štvrtej ráno, zobudila som sa na to, že je Tanaris TICHO! A to už je niečo, keď sa zobudíte na to, že je niekto ticho a je to nezvyk po jednom dni, nie? to však nezabránilo mojej hlúposti, kedy som sa jej niečo spýtala a ona začala kecať až do úsvitu, kedy sme usúdili, že spánok posielame do teplých krajín ( pre spánok by som vraždila, takže si viete predstaviť, aká som bola mrzutá a skoro som sa rozplakala a obe sme mali krásne kruhy pod očami).
Každopádne, dostala som sa po mojej návšteve s ňou do dvojdňového letného spánku, kedy som nevedela, že existuje jedlo, toaleta, kúpelňa, notebook ani nič iné. Takže, upozornenie: Stretávka so Sabaku no Tanaris len na vlastné riziko! A potom nehovorte, že som vás nevarovala :P

„Áno, preháňaš. Nemáš dôvod," nedokončila, proste len tak stíchla a prebodávala ma pohľadom.
„Ja sa sním budem rozprávať tak, ako uznám za vhodné. Ty mi chceš niečo prikazovať a zakazovať? Robím to snáď ja tebe?" prižmúril som oči a opätoval jej rovnako zlovestný pohľad, akým ma počastovala.
„Mal som dôvod sa tak k nemu správať po tom, čo som videl." zavrčal som, ani som jej poriadne nedal čas odpovedať. Znechutene si odvrkla.
„To, čo som videl mi úplne stačilo. Akým právom sa ťa dotýkal...," opäť som ukľudnil svoj hlas do normálnej tóniny a nahodil ľahostajný výraz. Snáď sa nechcem rozčuľovať a hádať. Rozšírili sa jej oči, snáď strachom, alebo údivom?
„Akým právom?" skočila mi do reči a ja som zmĺkol, čakajúc, čo ďalšie z nej vypadne.
„Len bol milý!"
„Milý..." stisol som pery, pretože mi to v tej sekunde prišlo nesmierne vtipné.
„Máš zvláštne predstavy o tom, čo je milé," vzhľadom k tomu, čo som sa dozvedel od Naruta, som to ja za milé nepovažoval. Snažil sa o ňu a ona mu... ona mu možno dávala nádej.
„Ty si ale pokrytec!" vyprskla a ja som na ňu zostal hľadieť. Oprel som sa rukami o pohovku a naklonil sa bližšie.
„To si myslíš?"
„Ja to VIEM! Celý svoj problém zvádzaš na Kibu! A pri tom je to o tebe!"
„Áno, všetko sa točí okolo mňa, post Kazekageho a to, že si moja," neubránil som sa ironickému úškrnu, hoci vnútro mi horelo od nepríjemných pocitov. Toto nevedie nikam a ja sám nie som schopný voliť tie správne slová.
„Iste, ó velectený Kazekage-sama!" hodila mojim smerom vankúš, ale ja som sa mu vyhol. Ako malé dieťa.
Zhlboka som sa nadýchol, aby som sa ukľudnil a otočil sa jej chrbtom.
„Kam ideš?! Snáď sme skončili náš rozhovor? Ja som nedorozprávala!" rozkrikovala sa po mne a vstávala z pohovky, no to ja som už kráčal po schodoch.
„Mňa to absolútne netrápi. Nechcem sa s tebou rozprávať. Choď si vybaviť tie tvoje hračky, keďže zajtra za úsvitu vyrážame a potom, keď sa konečne ukľudníš, môžeme sa rozprávať ako dvaja dospelí ľudia."

Vyšiel som do izby, okamžite na seba natiahol veci a už som aj kráčal dolu schodmi. Nepokúšala sa za mnou ísť, očividne som jej zobral vietor z plachiet a nevedela, čo mi má povedať a tak zostala v obývačke ako malé decko, sfúknutá a naštvaná.
„Kam akože ideš?" vyprskla, keď som stál pri dverách, no neobťažoval som sa jej odpovedať. Teraz ju to trápi, keď ja som sa mohol zblázniť od strachu pred pár hodinami.
Zabuchol som za sebou dvere a kráčal po ceste, až k Narutovmu bytu.
Tam som strávil celý deň a rozprávali sme sa o všetkom, len téme Itami sme sa vyhýbali. Cítil, že je niečo zle a ja som na to nechcel ani myslieť. Takáto hádka... že si neviem predstaviť, že by som ju mal celý deň obchádzať v dome a radšej odídem, to nebol môj štýl. Ale vedel som, že s ňou teraz nechcem byť. Iba by sa to zhoršilo. Ak sa večer vrátim domov, snáď vychladne. Druhý deň skoro ráno vstávame, aby sme s Tsunade mohli ísť na ten zraz Kage. Aspoň konečne uvidím súrodencov. Jedno potešenie. A zajtra, zajtra už bude všetko v poriadku. Možno si uvedomí s akými vecami na mňa vyrukovala a o čo dnes šlo. Prečo všetko toto vzniklo? Ani som sa jej nespýtal o čo ráno šlo, prečo tak zbesilo vybehla z domu.
Večer som s Narutom kráčal z Ichiraku rámen a ja som sa už pomaly poberal do ulice, kde sme mali dom. Rozlúčili sme sa a ja som zahol za roh, keď som zbadal Itami, ako drží novo vyrobené saie, stála na ceste a bezmyšlienkovito ich prehadzovala z ruky do ruky, poťažkávala ich a hľadela na ne so spokojným výrazom. Asi sa už konečne dala do poriadku. V tom sa otočila na postavu postávajúcu pri nej. Ešte aj z tejto diaľky som mohol vidieť, ako sa dychtivo nakláňa k Itami, ignorujúc Tenten, ktorá bola s nimi. Kiba... do pekla! Čo to?!
Plný nového adrenalínu som sa zvrtol na päte a razom sa vydal na opačnú stranu, ako k Itami. Takto som sa bezcieľne potuľoval uličkami, večerné lampy sa začínali rozsvecovať a ja som kráčal, ani som sám nevedel kam.
„Gaara-sama, čo tu robíš?" otočil som hlavu na bok a zbadal Tsunade pri vchode do jedného z barov. Vyzerala že tam mala ešte len namierené.
„Blúdim," zamrmlal som a zastal.
„Deje sa niečo?" pokrčila obočie a pozornejšie si ma premerala. Mlčal som. Ani som nevedel, čo jej mám povedať.
„Nejdeš na pohárik?" vyzvala ma a pootvorila dvere. Doľahol ku mne hluk zvnútra. Pokrčil som ramenami a vošiel dnu. Obaja sme sa usadili do súkromnejšieho kútika.
„Hokage-sama, ako vždy?" ozvalo sa pri nás a mladé dievča, ktoré k nám hneď prišlo už držalo pripravený bloček. Tsunade prikývla a potom sa pozrela na mňa.
„Hm... nemáš na to síce vek, ale príde mi to tak, že potrebuješ nahnať krv do líc. Vyzeráš desne Gaara. Toto ťa vzpruží," zazubila sa na mňa a ja som sa len oprel o sedačku a skĺzol nižšie.
„Dvakrát saké, Askia," rukou capla o drevený stôl a čašníčka odbehla.
„Zajtra nás čaká perný deň a ty chceš piť?" nadvihol som jedno z obočí a díval sa na ňu v nemom úžase. Neuveriteľná ženská.
„Vždy to tak robím," uškrnula sa a už aj zaraz pred nami stálo saké. Pozdvihla to svoje a naklonila sa ku mne.
„Na zdravie," čakala kým aj ja chytím do rúk svoje saké a tak som to urobil. Obaja sme si pripili a rýchlo som to do seba vyklopil. Hrdlo mi obliala horúčava a na moment som zaprskal znechutením.
„To nevadí, po druhom to už bude v poriadku. Dáš si ešte?" v žalúdku sa mi rozlialo teplo a ja som nevedomky prikývol.
Obaja sme do seba vyklopili druhé a Tsunade objednala ďalšie.
„Tak a teraz mi povedz, čo ťa trápi, mladý Kazekage?"
„Už nie som Kazekage, nehovor mi tak prosím, Tsunade-hime," požiadal som ju a zahľadel sa na číru tekutinu, ktorá sa opäť objavila na stole. Tento krát objednala plnú fľašku.

Celá hádka sa premiestnila na tému Kiba. Tak ja som tá, kto preháňa, keď si ani neuvedomí, že Kiba mi pomohol, miesto toho, čo som zostala na ulici. Čo sa mu to porobilo?! Zbláznil sa? Viem, že keď som ráno odišla, tak asi ho to odpálkovalo, ale toto už je niečo iné. Toto nie je strach o mňa, ale to je žiarlivosť. Chorobná žiarlivosť. Hej... a že ja robím žiarlivostné scény. Ach...
Zrazu sa zobral a išiel niekam preč. Takto odísť z hádky? Čo si o sebe myslí?!
„Kam akože ideš?" vyštekla som za ním a on nič.

Ignorant jeden. Zatínala som sánku a snažila sa nič nerozbiť okolo seba. Na chvíľku mi nervy povolili a keď som dvíhala vankúš, naschvál som ním zhodila vázu na stolíku vedľa gauča. Tá s rinčaním padla na zem a boli z nej už len kúsky. Sakra... čo to robím? Veď ničím náš vlastný dom.
Odložila som vankúš a cítila som ako sa mi od nervov tlačili slzy. Zahnala som ich, upratujúc črepiny. Ironicky som sa pousmiala. Pri našich hádkach sa vždy niečo rozbije.

Poupratovala a rozhliadla som sa. Celé mi to tam obrazne smrdelo Gaarom. Musím von. Tak, či onak, musím ísť po tie saie. Vybrala som sa teda von a nasávala vzduch, ktorý ma ako tak ukľudňoval. Chvíľku som rozmýšľala, ktorým smerom k budove kage, no aby som zbytočne nestrácala čas, spýtala som sa okoloidúcich. Dorazila som ku kage budove a začala šliapať po schodoch. Vošla som do chodieb a zamierila k Tsunade. Sama som bola prekvapená, že som trafila. Intuícia.

„Dobrý deň, Tsunade-sama,“ pootvorila som dvere a vystrčila hlavu.
„Poď dnu,“ vyzvala ma a v kancelárii už nebola len moja hlava, ale aj ostatok tela, „tu máš. Nech ti dobre slúžia.“
Usmiala sa a ja som vzala do ruky strieborné saie. Boli krásne, dúfam, že sa bude s nimi dobre bojovať.
„Arigato, Tsunade-sama. Moc krát,“ uklonila som sa jej.
Mávla rukou: „Nemáš začo. Dobre sa na začiatok priprav. Pri bráne sa máme stretnúť už o šiestej.“
„Hai. Dovidenia,“ opätovala som jej úsmev a vyšla som z miestnosti.

Hneď ako som zišla schody ohnivej budovy, zazrela som v diaľke Kibu a Akamara. Zakričala som naňho a on vykročil oproti mne. Akamaru sa proti mne rozbehol a ja som očakávala, že ma zvalí na zem, no tesne predo mnou sa zastavil a pritúlil sa mi k nohám.
„Ahoj Kiba,“ povedala som nadšene, no hneď na to som sa zachmúrila.
Mrzelo ma ako sa k nemu Gaara zachoval. Dúfam, že nie je na mňa za to nahnevaný.
„Ahoj Itami,“ poškriabal sa na krku a zaškeril sa.
Chcela som sa mu ospravedlniť za toho blbca Gaaru, no moju myšlienku prerušila iná... podstatnejšia.
„Kiba, pozri mám nové saie!“ ukázala som mu ich a on si jednu zobral z mojej ruky.
Obaja sme si ich poťažkávali v ruke: „Veľmi zaujímavá zbraň. Kto ťa s tým naučil?“
„Mama ich používala,“ darovala som mu príjemný pohľad, „a keď sme pri tom, mám na teba prosbu, Kiba.“
„Počúvam,“ podal mi sai naspäť.
„Potrebovala by som si na tieto nové saie zvyknúť, keďže zajtra odchádzame na zraz kage. Nemohol by si ísť so mnou za Tenten? Je predsa majsterka zbraní, nie?“ mierne som sa zamračila a spomínala na hnedovlásku.
„No jasné, zavediem ťa k nej,“ pokynul mi rukou, aby som ho nasledovala.

Zaklopali sme Tenten na bytové dvere „Hádam je doma. Neji hovoril, že nemajú žiadnu misiu tento týždeň.“
„Ahojte,“ povedala Tenten trocha sekane z prekvapenia, akú dvojku to vidí pred sebou.
„Ahoj Tenten, tu Itami by na teba mala prosbu. Má nové saie a musí si na ne navyknúť. Mohla by si jej pomôcť?“ zaškeril sa na ňu tesákmi, ktoré musím uznať boli celkom sexy...ups, to som prehnala.
Mykla som hlavou a pozrela sa radšej na Tenten. Nasucho som prehltla a prešiel mnou mráz. Aj keď som s Gaarom veľmi pohádaná, nesmiem takto uvažovať. Našťastie ma z myšlienok vytrhla Tenten: „No fajn, dúfam, že ma moc nerozbiješ.“
Zavrela dverami a ja som zostala trocha prekvapená, no Kiba ma hneď chlácholil: „To neber v zlom, ide rada, len je niekedy moc lenivá.“

O malú chvíľku sme boli na cvičisku, niekde v Konohe a Tenten si vytiahla zvitky: „Takže Saie hovoríš. Ja so saimi moc nebojujem. Skúsim klasiku.“
„A to je?“ nadvihla som jedno obočie.
„Palica,“ pozrela sa na mňa, „fuujin.“
Okolo jej rúk sa zjavila para a ona držala v rukách kobudo palicu. Fajn, to bude zaujímavé. Kto vie, ako moc je dobrá. Či sa mám snažiť alebo nie...

„Začneme,“ s úsmevom zažmúrila oči a objavila sa v nich súťaživosť.
Kiba si sadol ďalej od nás aj s Akamarom sledovali náš tréning.
Rozbehli sme sa oproti sebe, Tenten sa napriahla skorej ako ja, čo ma dosť prekvapilo. Je naozaj rýchla. Na také dievča ako ona. Útle. Koniec palice mi smeroval na hlavu a ja som ju pravou saiou vyblokovala. Druhou som sa snažila zasiahnuť Tenten tiež do hlavy, no tá zmenila sklon palice a zas ona vykryla môj útok... a takto sa to stále opakovalo. Neustále boj na blízko. Tenten bola tak dobrá ako ja, takže to bolo vyrovnané. Bojovať s ňou bolo naozaj ťažké. Nečudo, že ju volajú majsterka cez zbrane. Je naozaj dobrá.

Ani sme nevedeli ako a začalo sa stmievať. Tenten sa narovnala z bojového postoja: „Myslím, že by sme to mali zabaliť.“
„Aj ja si myslím,“ prikývla som jej a usmiala sa.
„To bolo supééér!“ zatlieskal nám Kiba a Tenten sa zvonivo zasmiala.
„Ďakujem, Tenten. Naučila som sa na tie saie.“
„To som rada, ale už fakt poďme, som hladná,“ pohnala nás.
Prišli sme do uličky, kde som mohla odbočiť ku mne domov, otočila som sa na dvoch shinobi: „Tak j-“
„Nepôjdeme do grillbaru?“ Tenten sa povystierala.
„Ja som za!“ usmial sa Kiba a Akamaru zaštekal, „a čo ty, Itami?“
„Nie ja pôjdem, zajtra o šiestej odchádzame z Konohy a musím byť vyspatá,“ stisla som pery.
„Ách, to je škoda,“ zalamentoval Inuzuka.
„Tak nič. Inokedy,“ pošúchala si Tenten dlane a už hnala Kibu do reštaurácie.
Ja som sa pobrala rýchlo domov. Bola už tma a mne bola zima, pot na mne začal schnúť a mňa to hrozne chladilo. Taktiež som bola aj hladná.

Gaara chvalabohu doma nebol. Vyšla som so sprchy a dala si horúcu vaňu. Ách, aký je tu kľud...
Dokonca som si spravila taký luxus, že som si ovocnú misu ako večeru doniesla na stoličku ku vani a najedla sa v nej. Fakt luxus...
Po asi hodinke som vypustila vaňu, zmyla zo seba penu a hodila sa do županu. Keď som vychádzala z kúpeľne, aby som zaniesla misku od ovocia a umyla ju, počujem nejaké zvuky. Gaara prichádzal...

„Síce už nie si právoplatný Kage Suny, no u každého si sa tak zapísal a keď už sa raz staneš takouto významnou osobnosťou, pôjde to s tebou do konca života. Aj keby bolo ďalších desať Kazekage, ty ním navždy ostaneš," zadíval som sa na ňu a mierne prižmúril oči.
„Kazekage je teraz Temari, je to akoby som jej kradol miesto," oponoval som rozhodne a zdvihol saké, aby som si k nemu privoňal.
„Temari je v poradí šiesta, ty zostaneš stále piatym, aj keď si sa vzdal funkcie. Zmier sa s tým, že všetci ti aj naďalej budú hovoriť Kazekage-sama, aspoň dedinčania. Priatelia ti aj tak hovoria Gaara." opäť si odpila a naliala si ďalšiu. Zadívala sa na mňa a čakala, kým aj ja vyprázdnim pohár do dna. Zaťal som sánku a stisol pery a až potom som sa odhodlal vypiť to. Ledva som prázdny pohár položil na stôl, už ho napĺňala.
„A toto ťa trápi?" hodila po mne súcitným pohľadom.
„Ja neviem, možno... asi... alebo ani nie, proste, ach..." zúfalo som si zložil hlavu do dlaní a lakte oprel o stôl.
„Počúvam," nabádala ma a ja som sa na ňu stále nemohol pozrieť.
„Itami si myslí, že som na ňu naštvaný, že som kvôli nej odišiel zo Suny a vzdal sa postu. Ale moja vlastná zem ma zradila, už by som sa tam nikdy nedokázal vrátiť. Bol to síce môj sen, ale..." nevedel som ako pokračovať. Zložil som ruky a opäť do seba kopol saké.
„Itami ti je prednejšia ako post Kazekageho," opäť naplnila poháre a pohodlne sa oprela ,,nechaj ju, ona si to raz uvedomí, len to chce... čas. Ách, čo by som dala za to, keby som sa vzdala postu Hokageho, tie papierovačky a vysedávanie, začínam ti závidieť," rozosmial som sa nad jej sprisahaneckým tónom, ktorý použila.
„Jedna nevýhoda celej tejto pozície," uškrnul som sa a začínal som cítiť, ako mi tvár oblieva červeň, začína mi byť horúco a pohľad sa mi mierne rozostruje. Tsunade tiež trochu žmúrila a mala červený krk.
Obaja sme sa rozprávali tak dlho, kým nám vydržala celá jedna fľaša saké.
„Tsunade-hime, mali by sme ísť. Ráno skoro vstávame a mám taký dojem, že sme toho vypili viac než dosť," zamrmlal som, keď som cítil, ako mi padá hlava na stôl.
„Uhmmm," pozrel som sa na ňu, ale to už spala na stole. Fakt skvelé. V prázdnej fľaši nezostala jediná kvapka a na stole sme mali rozložené karty, ktoré sme spolu hrali.
„Tsunade-sama! Nie, už zasa?! A pred takým dňom ako je zajtrajšok?!" niekto vedľa mňa sa začal rozkrikovať a tak som si dal tú námahu a pozrel sa na tú osobu. Žiaľ, videl som len šmuhu a nevedel som rozoznať jej obrys.
„Kazekage-sama?" teraz znela ešte viac šokovane, ále, to bude Shizune.
Kývol som jej na pozdrav a postavil sa. Mierne som zavrávoral a tak som sa zachytil stola.
„J-ja nemám slov," zalamentovala so spojenými rukami a potom sa pokúsila zdvihnúť Tsunade na ruky.
„Ja to vybavím," pozorne som sa sústredil na každé jedno písmenko, aby som ho správne vyslovil, pretože jazyk mi tŕpol a odmietal ma poslúchať.
Podoprel som Tsunade z jednej strany, zatiaľ čo z druhej strany ju zaprela Shizune, hodil som na stôl peniaze a vyšli sme na rušnú večernú ulicu.
„Kde býva?" bože, čo je tu jarmok, že je tu tak veľa ľudí? Alebo sa mi každý rozdvojuje?
„Kazekage-sama, prosím, choďte si aj vy ľahnúť. Ja ju tam zavediem. Mohla som si myslieť, že vás pokazí," zafňukala a na jednu chvíľu mi prenechala celú Tsunadinu váhu, než si spravila klon.
„Súhlasne som prikývol a z nejakého neznámeho dôvodu som sa usmial, celkom ma pobavila.
„Bežte si ľahnúť, prosím," zopakovala, keď si brala Tsunade a prešla zopár krokov. Mávol som jej rukou, aby videla, otočil som sa tým smerom, kde som mal bývať a kráčal... a kráčal... a kráčal. Dva kroky dopredu, tri dozadu. Takto sa tam dostanem veľmi skoro.

Zvuky okolo mňa za zlievali do jedného, svetlá pouličných lámp vytvorili jednu nekonečnú priamku. Cestu, ktorá by mi mala trvať desať minút som kráčal asi pol hodiny než som sa konečne objavil pred dverami domu. Vytiahol som kľúče a snažil sa trafiť do zámky. Jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť... na siedmy pokus! Otočil som ním a stlačil kľučku. Vpadol som do domu takou silou, že dvere vrazili o stenu a ja som sa dlaňami zachytil nábytku.
„Super," zamrnčal som si pre seba a zobral za kľučku, aby som ich opäť potichu zatvoril. Tento krát sa mi to podarilo a ja som sa musel víťazoslávne usmiať. Snáď som ju nezobudil.
Otočil som sa a urobil jeden krok, nato som zaspätkoval naspäť, až som chrbtom vrazil do dverí. Pretrel som si oči a pokrútil hlavou.
„Ehm, ehm," odkiaľsi sa ozvalo odkašľanie. Stála pri schodoch, v rukách držala misu a obočie mala stiahnuté v nesúhlasnom výraze.
„Bože môj," zaskučal som a vzhliadol na strop. Ušetri ma tohto trápenia!
„Gaara, ty si opitý," zavrčala pomedzi stisnuté zuby. Narovnal som sa do svojej plnej výšky a sústredil sa na ňu, no jej postava sa mi rozostrovala.
„Nie, len spoločensky unavený," kontroval som jej a spravil zopár krokov po chodbičke, aby som sa mohol dostať do izby, ale opäť som sa musel zachytiť skrinky.
Itami sa rozosmiala: „Nemôžem uveriť, že si sa naozaj opil..." misku položila na stolík a priskočila ku mne s rukou výhražne zdvihnutou, ako keď rodič kára svoje dieťa.
„Ty nie si normálny."
„Ja idem spať," obišiel som ju, úspešne a začal kráčať po schodoch, zachytávajúc sa oboch stien.

„No to by si mal, pretože zajtra vstávame o piatej!“ obzrela som sa s úškrnom za ním ako sa štverá po schodoch.
Ja viem, že to, že som sa škerila na ňom, bolo celkom divné, lebo od rána som sa nedokázala naňho pozrieť, no však...
Trocha sa mi to celé odležalo v hlave: ráno som reagovala príliš prehnane, no ten sen bol tak reálny, že ma to ovplyvnilo aj počas bdenia.
Uznávam, že som fakt nemusela zdrhnúť od Gaaru a byť od neho, čo najďalej, avšak keby si človek prežil pri Byokim to čo ja, nejeden by šiel do cvokárne. Gaara ma určite nedokáže nenávidieť – milujeme sa, no ja viem, že ho to trápi. A vec, ktorá ma štve, že sa mi neprizná s tým, viem že to tak je. Že ho to hnevá a je mu to ľúto a nechce mi to povedať a z toho je zas do ľútosti mne. No však, hnevám sa na neho za scénu, čo spravil. Mám na mysli Kibu, nič zlého nespravil – naopak. A Gaara sa k nemu tak hnusne choval.
Zaniesla som misku do kuchyne a v rýchlosti ju opláchla vodou. Zhora som počula buchot. Gaara sa zrejme neudržal a nohách. A veru, mala som pravdu. Vyšla som hore po schodoch a videla ho rozvaleného na bruchu a klial, tak ako som ho ešte nikdy nepočula. Ach, to je pako... Načo sa nachlasce deň pred dôležitou misiou?! V tom má isto niekto prsty, on sám by to neurobil.

Pomohla som mu vstať a dopratať sa na posteľ. Sťažka si vyzul topánky a potom si spokojne vydychoval. Postavila som sa do zárubne a zamyslene na neho hľadela.
„Gaara?“
„Šo j-je?“
„Prečo si sa opil?“
„To je tajne.“
Nadvihla som jedno obočie: „Takže od teraz máš predo mnou tajomstvá?“
On sa ulahodil otvoriť oči: „Ty si začala ráno.“
„Čo?!“ vyštekla som.
„Počula si,“ napravil si vankúš pod hlavou a potichu si niečo zamrmlal, „celý Inuzuka nech sa strčí niekam.“
„Čo si to povedal?“ mojim ušiam to predsa neuniklo ako si myslel.
„Že je Kiba obyčajný hajzel,“ znova rozlepil opilecké oči a začal ma nimi akosi prebodávať.
„Už s tým konečne prestaň!“ zaťala som sánku a zvýšila svoj tón.
„Siahal na teba,“ začal sa na posteli akosi mrviť.
„Nesiahal na mňa, len ma preniesol, aby som nemusela kráčať na boľavých nohách,“ odôvodnila som rozložením rúk, zatiaľ čo on si sadol.

Hľadel ticho na mňa. Tak dlho až jeho agresívny pohľad prešiel cez moju obranu: „Č-čo to robíš?“
„Už sa k nemu vyše nepriblížiš,“ zavrčal mojim smerom a mne jeho intonácia hlasu celkom nahnala strach, preskočilo mu snáď z toho alkoholu?
„Ty mi nemôžeš zakazovať s kým sa mám stretať alebo nie!“ môj pud sebazáchovy akosi povolil a ja som sa rozkričala na neho.
„Nehuč po mne!“ postavil sa a na to jemne zatackal, „hučíš po mne odkedy sa poznáme!“
„Hej! Ako keby som nikdy nerobila nič iné, že?!“ začali do mňa prúdiť vlny negatívneho napätia.
„Stále len húkaš, no na Kibu si milá ako med!“ ani on už nebrzdil svoj hlas.
„Čo stále sem pletieš Kibu?!“ zvreskla som, mala som tohto už plné zuby.
On schytil do ruky vankúš a treskol s ním o stolík: „Pretože ten parchant po tebe ide a ty si si to zjavne nevšimla, za tú chvíľu, čo ste spolu boli!“

Jeho opilecký hlas sa rozprestieral po spálni a mňa začal dosť iritovať. Príde ožratý, deň pred zrazom kage a navyše zabŕda! Asi mu jednu pritankujem!
„Okej, Gaara. Choď radšej spať,“ zahnala som sa rukou na znak toho, aby vypadol do tej postele, začala som ľutovať, že som sa ho vôbec niečo pýtala.
„Nejdem! Toto musíme doriešiť!“ ukázal na mňa hrozivo prstom a ja som zažmúrila oči a stisla pery.
„Už sme to raz riešili a ako to skončilo. Ty si jednoducho nedáš povedať,“ na sekundu som sa zmiernila.
„Ty ničomu nerozumieš,“ zlostne zavrčal.
„Nie, to ty si paličatý a nedáš si nič vysvetliť. Kiba ma nebalil, správal sa normálne...nie ako ty,“ pochybovačne som sa ohrnula a on sa rozzlostil ešte vyše, Bože, ten chalan je hrozne agresívny, keď je napitý.
„Aha, takže už nás porovnávaš? A čo má on a ja nie?“ začal byť sarkastický.
„Prestaň, o tomto to vôbec nie je. Ja som s Kibom nič nemala!“ treskla som päsťou do steny, lebo mi začali povoľovať nervy.
„Ty,“ začal sa ku mne približovať, „ty... ty už s ním nikdy neprehovoríš. Po tej hádke si nemala dosť? Musela si sa potom v meste s ním stretnúť?!“ on nás videl? Ach, Bože.
„Druhý krát – prestaň preháňať.“
„Ja nepreháňam!“
„Nevrieskaj po mne!!!“
„K*rva! A ty môžeš?!“ stíšil tóninu, stál tesne predo mnou, „s Kibom skončíš, jasné?!“

...a je to tu. Druhá facka v histórii Gaaru a Itami.

Ani by som ju nechcela dať, no s mojou temperamentou povahou, jeho stavom a rečami, som konala skôr než premyslela. Jeho tvár ostala odvrátená tak, ako mu nakázala moja ruka. Potom pomaly otočil na mňa hlavu a ja som nemala poňatia, čo bude nasledovať.