Kriminálka Konoha ~ Krok tri: vypočuj obvinených [03]

Shikamaru nervózne vydýchol všetok vzduch z pľúc, keď stál pred dverami kancelárie Takikageho. Celú cestu si hovoril, že nemá dôvod pre to, aby bol nervózny, ale nemohol si pomôcť. Prišiel sem, aby sa spýtal najsilenejšieho klanu v Zemi Vodopádov či sú namočení vo vražde Sakury. Nerád to priznával, ale bol by radšej, keby tam s ním šiel aj Sasuke. Chcel Tsunade popýtať či s ním nemôže ísť niekto iný, niekto, kto nemá doživotný zákaz vstúpiť na toto územie. Ale vedel, že oboznamovať ho s celým prípadom by bolo zdĺhavé a zrejme by to nemalo zmysel, lebo bolo možné, že jeho spoločník by bol počas vypočúvania zmätený a to by nebolo na dobrotu.
„Pokračujeme v hľadaní, pane,“ ozval sa tlmený hlas zvnútra.
„Dobre. Ako ste na tom?“
„Zatiaľ žiadne správy, pane. Ale moju ľudia robia, čo môžu, aby...“
„Pokračujte v hľadaní.“
Potom hlasy stíchli.
Zaklopal a zvnútra sa ozval mladý hlas, ktorý mu dovoľoval vstúpiť.
„Dobrý deň,“ Shikamaru sa najprv slušne pozdravil.
„Dobrý. Prajete si?“ nadvihol obočie mladý muž s pieskovo-hnedými vlasmi a modrými očami. Mal arogantný výraz, čo sa Shikamarovi nezhodovalo s tým, čo mu popisoval Sasuke. Hovoril, že Takikage bol nervózny a bál sa klanu Kuroji. Niekedy vybuchol zlosťou, ale to boli jediné výkyvy v jeho správaní. Teraz mu nepripadal ani naštvaný, ani vystrašený. Iba arogantný.
„Toto vám posiela Hokage- sama,“ podal mu list.
„Á, Tsunade,“ zvolal vodca a zobral si ho. Pozorne si ho prečítal a čím dlhšie ho držal v rukách, tým viac mal obočie pri sebe.
„Haruno Sakura...to nie je tá, čo...“
„Tá, ktorá tu bola na misii,“ odpovedal mu na otázku skôr, ako ju stihol položiť, „Áno, tá.“
„Niekto ju zabil?“ spýtal akoby tomu neveril.
Bože, veď to tam má napísané. To si to naozaj musí overovať? Aj tak mu odpovedal.
„Áno. Bola zabitá vo vlastnom byte.“
„Ona?“
„Áno,“ toto začínalo byť Shikamarovi naozaj nepríjemné. Prečo by im klamali? A prečo mu neverí?
„A...“ dočítal list až do konca, „vy ste tu preto, aby ste vypočuli klan Kuroji, správne?“
„Presne.“
Kedy prestane opakovať veci, ktoré sú tam napísané?
„Tak v tom prípade vám prajem veľa šťastia. Klan Kuroji je v poslednej dobe...no, nie najlepšie naladený. Takže buďte radšej stručný a hovorte tak, aby si nemysleli, že chce vyzvedať o ich vnútorných záležitostiach.“
„Čiže sú nebezpeční,“ skonštatoval Shikamaru.
„Povedal by som,“ pripustil Takikage.
„Povedali by ste tiež, že sú schopní vraždy?“
„Vzhľadom na to, že netuším, aký by mohli mať motív a ani aké dôkazy máte, sa k tomu nebudem vyjadrovať.“
„Mám ešte jednu otázku: keď sú takí nebezpeční, nebojíte sa ich?“
Takikagemu sa obočie nadvihlo až kdesi ku vlasom. „Mal by som?“ spýtal sa posmešne.
„Nie, isteže nie. Prepáčte mi tú otázku.“
„Nemali by ste namiesto mňa vypočúvať klan Kuroji?“ spýtal sa ho nebezpečným tónom.
„Ešte raz sa ospravedlňujem,“ sklonil Shikamaru zrak.
„Pracujete na tomto prípade sám?“
„Áno,“ Shikamaru zaklamal. Mal také podvedomé tušenie, že to mal povedať. Teraz cítil, že to bolo správne, „Ak dovolíte, už odídem. Dovidenia.“
„Dovidenia,“ odmerane sa mu odzdravil a ešte predtým, ako sa otočil na odchod si všimol, ako si so svojím ochrancom vymenil ustarostený pohľad.

Kakashi dorazil do Narutovho bytu práve vo chvíli, keď dojedli. Teda, keď Naruto dojedol, lebo ten do seba napchal obe porcie rámenu.
„Sasuke,“ zvolal Kakashi, keď si ho všimol a ten mu kývol na pozdrav. Všetci sedeli za stolom a Kakashi ako prvý prelomil ticho.
„Vraj, že pracuješ na Sakurinej vražde,“ povedal a Sasuke prikývol.
„Hej so Shikamarom,“ povedal sklesnuto a prevrátil očami.
„Tipujem, že si obaja leziete navzájom na nervy,“ uškrnul sa Naruto, ale v očiach mu chýbala tá iskra. Sasuke si bol istý, že po Sakurinej smrti sa tak rýchlo nevráti. Dokonca aj jeho to vzalo viac ako by bol predpokladal.
„Nie, iba on mne. Všetko je taká otrava,“ napodobnil ho, „Všetko chce robiť podľa pravidiel a pritom vie, že to iba zdržiava,“ pokrútil nad ním hlavou.
„Ako ste pokročili?“ zaujímal sa Kakashi.
„Presne. Už máte predstavu, kto to urobil?“ Naruto zovrel ruky do pästí a výraz mu stvrdol. Presne ako Sasukemu, keď si predstavoval, čo všetko urobí tým dvom, čo ju zabili.
„Shikamaru na niečo prišiel,“ pripustil Sasuke. Môže im povedať, čo sa už dozvedeli? Asi by nemal. Ale čert to ber! Sakura bola členkou ich tímu, majú právo to vedieť, „Našim jediným podozrivým je klan Kuroji.“
„Myslel som si,“ zamrmlal Kakashi, „Premýšľal som nad tým a nikto iný mi tam nesedel.“
„Ani mne,“ priznal Sasuke, „keď som videl jej telo, okamžite som hľadal stopy po vpichoch, lebo ma hneď napadol ten klan a ten ich jed. No zabili ju kuchynským nožom. Jej nožom,“ dodal.
„Oni ju zabili jej vlastným nožom?!“ skríkol Naruto a postavil sa. Trvalo im pol minúty kým ho upokojili.
„Áno. Jedna rana do brucha. Bolo tam toľko krvi,“ skoro sa striasol, keď si predstavil jej nehybné telo v tej obrovskej kaluži krvi. Ani si nevedel predstaviť, že by toľko mohlo vytiecť z tej rany.
„Prečo?“ Narutovi sa roztriasla spodná pera.
„Vraj vedela priveľa.“
„Priveľa?“ nechápal Kakashi, „Veď sme nezistili nič. Nič,“ zdôraznil posledné slovo.
„A ona predsa na niečo prišla. Spomínate si na to, keď sa nás Takikage spýtal či sme nenatrafili na niečo čudné? Pri odpovedi sa pozerala do zeme, nie do jeho očí. Vedela niečo.“
„Sasuke má pravdu. Potom bola celá nesvoja,“ súhlasil s ním Naruto a prezeral si svoje ruky, ktoré mal položené na stole.
„Hej, Ino spomínala, že bola nervózna a možno paranoidná. Ja si myslím, že paranoidná bola určite. Mala ohryzené nechty. Nikdy si neobhrýzala nechty.“
„Nikdy som si nemyslel, že si si ju všímal tak detailne,“ poznamenal Kakashi.
„Ale prosím ťa,“ odfrkol si Sasuke, „poznám vás už niekoľko rokov. Naruto chodí každé ráno na rámen, kde zje minimálne päť porcií. Ty si nikdy nedávaš dole masku. Sakura je otravná a neustále ma balí, no neohryzuje si nechty,“ povedal akoby to bolo jasné ako facka.
„Ja som si to nikdy nevšimol,“ povedal Naruto, „Myslel som si, že som jeden z ľudí, ktorí ju poznajú najlepšie.“
„Ty ju poznáš, Naruto. To ja nie. Ja som všímavý, ale to neznamená, že ju poznám.“
„Hm, to je pravda,“ to Naruto trocha uspokojilo a Kakashi sa pod maskou ticho zasmial.
„A čo bude s tým klanom?“ spýtal sa Kakashi.
„Shikamaru ich tam šiel vypočúvať,“ usmial sa, keď si spomenul, ako sa mu tam nechcelo ísť samému, „Do večera sa má vrátiť. Ja som chcel ísť, ale ten doživotný zákaz mi to nedovoľuje.“
„Aha, jasné, skoro som naň zabudol,“ povedal Kakashi a poškrabal sa vzadu na hlave, „To veci dosť komplikuje, nie?“
„Nič, čo by sa nedalo vyriešiť,“ povedal mu na to.
„Čo ak oni naozaj zabili Sakuru?“ spýtal sa Naruto.
„Tak im poriadne znepríjemníme život, Naruto. A Takikage bude mať po probléme.“
Naruto sa uškrnul.
„No, no, nie tak zhurta, chlapci. Čo ak to neboli oni? Kde vedú vaše ďalšie stopy?“
„Však toto, Kakashi. Už iných podozrivých nemáme.“

Shikamaru sedel na bordovej pohovke v strede priestrannej a pekne zariadenej obývačky. Klan Kuroji bol určite bohatý, lebo tam mali niekoľko drahých kúskov japonskej keramiky, ktorú už človek tak ľahko nezoženie. Shikamaru o tom vedel svoje- raz mame rozbil vázu a tá ho nehorázne vyziapala. Odvtedy mal k týmto krehkým veciam rešpekt.
„Takže, pán Nara,“ ozval sa Satori Kuroji a Shikamaru ho prerušil.
„Stačí Shikamaru, naozaj.“
„Pán Nara,“ povedal znova Satori s dôrazom. Shikamaru pochopil, že jemu nikto rozkazovať nebude. Trochu sa podobal na Uchihu, „prišli ste mi položiť nejaké otázky, kvôli niečomu, čo sa stalo vo vašej dedine, Konohe, je to tak?“
„Áno,“ odpovedal a cítil sa akoby on bol vypočúvaný. Takže toto je výhoda domáceho prostredia, hm?
Celý čas si v mysli opakoval, že nesmie prekročiť medze a spýtať sa niečo nevhodné.
„Tak sa teda pýtajte,“ vyzval ho a oprel sa o opierku kresla rovnakej farby akej bol gauč. „No...ehm...v Konohe vo vlastnom byte bola zavraždená Haruno Sakura.“
„A čo s tým mám ja?“ spýtal sa.
„Sakurina posledná misia bola pre Takikageho a teda ona patrila k tímu, ktorý vás sledoval a s mojím kolegom máme ... hm...podozrenie, že by ste...“
„Do toho mohol byť zapojený?“ spýtal sa ho ostro a Shikamaru nasucho preglgol a prikývol, „Ja nie som ten typ, čo sa snaží veci riešiť násilím, pán Nara. Snažím sa nájsť diplomatické riešenia. Aj po tom, čo ma Takikage dal druhýkrát sledovať, som si zachoval pevné nervy a vyriešil to cez dohodu. Hoci som nemusel,“ dodal z dôrazom, „Nemal som dôvod to dievča zabiť.“
„Ani keby vedela priveľa?“
Satorimu sa vyšvihlo obočie nahor. „Čo vedela?“
„To nevieme. Ale keďže váš klan je zabalený do tajomstva, predpokladali sme, že možno niečo o vás. A aby ste ochránili svoju rodinu, rozhodli ste sa ju eliminovať.“
„Eliminovať, hej? To slovo ste vycucali zo slovníka, pán Nara? A mám ešte jednu otázku: ste hluchý? Pretože som pred chvíľou povedal, že takto veci neriešim.“
„Takže keby bolo na vás, dohodli by ste sa s ňou?“
„Isteže. Avšak o tom, že slečna Haruno čosi vedela nemám ani poňatia,“ znel absolútne úprimne a Shikamaru si bol celkom istý, že mu neklame. Ale nie na sto percent.
„Naozaj?“
„Naozaj,“ pritakal.
„Ale kto iný by mohol Sakuru zabiť?“
Satori sa krátko zasmial. „A to mám ja odkiaľ vedieť?“
„Je možné, že by to niekto urobil poza váš chrbát?“ zaujímal sa Shikamaru. Je možné, že ak o tom, že Sakura vedela priveľa Satori nevedel, nemusel vedieť ani o tom, že by bolo lepšie, keby bola mŕtva.
„Nie,“ odpovedal isto.
„Čo váš syn- Shinao. Vraj nie je taký presvedčený o tom, že by ste mali všetko riešiť mierumilovnou cestou. Možno chcel pritvrdiť, aby Takikagemu ukázal, že sa nemá pliesť do vašich vecí.“
„Shinao,“ Satori sa naklonil dopredu a pri tom mal až strašidelne nebezpečný výraz, „je nezvestný. Zmizol v ten deň, keď ten tím odišiel.“
„Nezvestný?“ zopakoval šokovane Shikamaru.
„Presne tak. A aby som bol k vám absolútne úprimný, myslel som si, že je za tým práve tento konkrétny tím. Že porušili dohodu a aj tak vtrhli na územie Zeme Vodopádov a tajne, pod príkazom Takikageho, ho prišli uniesť.“
„Môžem vás ubezpečiť, že Tím Sedem celý čas neopustil Konohu. A ani keby tú misiu dostali, nesúhlasili by s ňou. Teraz je ich prioritou zistiť, kto je vrahom Haruno Sakury.“
„Chápem. Preto moje podozrenie opadlo.“
„Nemyslíte si, že Shinao iba ušiel? Že...“
„Že zabil slečnu Haruno a teraz sa skrýva?“
„Presne tak. Ospravedlňujem sa, ale je mojou povinnosťou preskúmať všetky možnosti.“
„Som rád, keď si niekto robí svoju prácu svedomito. A čo sa týka toho úteku, je to možné, hoci to nikdy predtým neurobil. Práve preto ma znepokojuje. No pochybujem, že by ju zabil.“
„S kým sa váš syn najčastejšie stretával?“ spýtal sa Shikamaru. Musí zistiť, kto by to mohol byť. Útočníci boli predsa dvaja.
„No,“ Satori pôsobil zmätene, „neviem vám na to presne odpovedať. Môj syn sa stretával s viacerými ľuďmi, neviem s kým sa vídaval najviac,“ pokrčil plecami.
„Dobre,“ prikývol Shikamaru, ale bol sklamaný. Mal podozrenie, že mu Satori Kuroji hovorí pravdu, ale to by znamenalo, že stratili jediných podozrivých. To ho štvalo. A Sasuke bude zúriť, „Ste ku mne úprimný. Hovoríte mi dokonca veci, ktoré by ste nemuseli,“ uvedomil si a Satori a naňho usmial.
„K úprimným ľuďom som aj ja úprimný. Nevidím v tom žiaden problém. Vy snáď áno, pán Nara?“
„Nie, nie, samozrejme, že nie.“
„Viete čo, pán Nara? Prekvapuje ma, že ste na to ešte neprišli,“ povedal tajomne.
Neprišiel na čo? Vie snáď niečo, čo by mu pomohlo nájsť Sakurinho vraha? Všimol si medzitým niečo, čo on nie? O čom to hovorí?
„Neprišiel na... čo?“ spýtal sa nechápavo a Satori sa naňho stále usmieval.

„Hm, teraz ma niečo napadlo,“ povedal Naruto odrazu a tváril sa akoby naozaj tuho premýšľal. Sasukeho vážne zaujímalo, na čo také prišiel, „Vieš, ako si povedal, že Sakuru poznám dobre, na niečo som si spomenul.“
„Na čo?“ spýtal sa ho len tak Kakashi.
„Týka sa to tej misie.“
Teraz Sasuke už naozaj zbystril pozornosť. „Na čo si si spomenul, Naruto?!“
„Však pokoj, možno to ani nie je dôležité.“
Sasuke naňho hodil taký ten pohľad, ktorým hovoril: to, či to je dôležité, poviem ja.
„No keď sme vtedy pozorovali Satoriho s jeho synom Shinaom cez to okno, ja som sa pozrel ako prvý,“ Sasuke prikývol. Spomínal si, že to bolo tak, „a potom si to isté urobil ty aj so Sakurou.“
„Hej, no?“ spýtal sa netrpezlivo.
„No, Sakura bola medzi nami a bola z jeho výzoru úplne mimo.“
„To sme boli všetci,“ poznamenal Kakashi.
„Hej, ale to bolo niečo viac. Možno sa niečo stalo počas toho času, keď sme sa mali flákať po meste, lebo Takikage mal nejakú prácu a ešte nás nemohol prijať,“ zamyslel sa.
„Naruto, nikto ti nerozumie,“ napomenul ho Sasuke.
„Jednoducho sa vtedy trhane nadýchla, bola úplne mimo,“ Možno jej pripadal pekný a preto ju to tak dostalo, pomyslel si Sasuke, ale Naruto pokračoval, „Ale čo je ešte zvláštnejšie, povedala: To je on. Neklamal. Nepochopil som to, no kým som nabral odvahu sa jej to spýtať, viete ako jej lezie na nervy, keď ju otravujem a dvojnásobne, keď je to na misii, tak nás už naháňali. Zvláštne nie? Ako keby jedného z nich poznala.“
Naruto to bral iba ako zhodu okolností, náhodu či niečo, čím sa už asi jeho mozog nikdy v živote nebude zaoberať. On však nie. Prišiel na niečo, čo dovtedy nevedeli.
Sakura osobne poznala Satoriho alebo Shinaa.
A možno preto musela byť umlčaná. Navždy.
Sasuke sa prudko postavil až zhodil stoličku.
„Čo sa deje, kámo?“ nechápal Naruto a Kakashi naňho tiež hádzal spýtavý pohľad.
„Musím odísť. Hneď. Musím stihnúť Shikamara.“
„Ale to máš ešte čas, Sasuke,“ mávol nad tým rukou Naruto, „Shikamaru sa vráti až večer, sám si to povedal.“
„Lenže ja musím stihnúť to vypočúvanie.“
„Čože? Počkaj! Čo tým myslíš?“ postavil sa aj Kakashi, no to už bol Sasuke na ceste k dverám, „Kam ideš, Sasuke?!“
„Do Zeme Vodopádov!“ a už ho nebolo.
Trielil ulicami do svojho bytu, aby si zobral najdôležitejšie veci a potom upaľoval do sídla klanu Kuroji. Bolo mu jedno, že mu za toto Tsunade poriadne vyčistí žalúdok. Bolo mu jedno, že dostane Takikageho do problémov. Bolo mu jedno, že porušil zákaz.
Čo ak Sakura poznala aj Satoriho, aj Shinaa? Čo ak poznala oboch svojich vrahov? Preto bola pre nich nebezpečnejšia a oni mali o dôvod viac sa jej zbaviť. Možno práve preto vedela priveľa.

Osoba zahalená do plášťa prešla hranice medzi Vodopádovou a Trávnatou Zemou. V Trávnatej sa chcela deň alebo dva zdržať, kým nepominie nebezpečenstvo so strany toho vyšetrovateľa. Listová sa do toho fakt oprela, to musela uznať. Ale na to, že tá chatrč bola obývaná práve jej maličkosťou neprídu. Nemajú ako. Spoliehala sa na Kin, že ju bude kryť. Tým by to malo byť v poriadku. Tým by sa malo podozrenie stratiť.
Postava chodila zhrbená a chránila sa pred vetrom, ktorý tam práve panoval. Nechcela sa presunúť ďaleko, aby jej dlho netrvala cesta späť.
„Počul si to?“ spýtal sa akýsi pán toho druhého, s ktorým postával na hlavnej ulici menšej dedinky na tom území.
„Čo?“
„Žena zasa klebetila a dopočula sa, že Listová hľadá vraha jednej kunoichi. Vraj sú teraz vedľa vo Vodopádovej. Možno prídu aj sem.“
„Prečo by sem chodili?“ odbil ho.
„A prečo nie?“
„Ak šli vyšetrovať do Vodopádovej, isto mali na to dôvod. Možno ich tam zaviedli stopy.“
„Takže si myslíš, že ten vrah sa nachádza tam?“
„Samozrejme.“
„Čo ak ujde sem?“
Práve v tej chvíli, ako naschvál, okolo nich prešla zahalená osoba.
„Hej! Pane!“ zakričali na ňu, no ona sa ani neobzrela, „Vás som tu ešte nevidel!“
Ako by si aj mohol, keď si nevidel moju tvár.
„Stojte, pane!“ zakričali za osobou, no ona pridala do kroku. Zrejme im prišla podozrivá kvôli tomu o čom sa práve rozprávali, „Povedal som stáť, pane!“ schytili ju za rameno a s väčšou silou ako očakávala ju obrátili.
„Ehm...pardon, ja...prepáčte,“ ospravedlňoval sa, keď uvidel tvár pod kapucňou a uvoľnil zovretie. Naštvane si z neho vymámila rameno a bez hláska od nich kráčala preč.
„Tak toto bolo divné,“ poznamenal jeden z nich.
Osoba sa lepšie zahalila do plášťa, cítila sa odhalená. Možno mali tí muži pravdu. Ak jej bude Listová na stope, ak by náhodou Kin nedokázala klamať otcovi, vedela, že to je možné, prišli by sem. A tí muži by im potvrdili, že tu bola. Vedela, že za takú vraždu, aká bola spáchaná, ju bude Konoha hľadať aj v pekle.
Rozhodla sa teda, že Trávnatou len prejde. Nezostane tam. Nebolo to bezpečné. Pôjde ešte ďalej. A potom sa okľukou vráti do Vodopádovej, aby dokončila to, čo začali.