Tieň hmyzu

Keď už vo mne hučí ten úľ,
nemám chvíľu pokoja.
Celé dni počúvam jeho šum.
Oni sú so mnou,
oni mi rozumejú
lepšie než moji najbližší.
Mlčanlivý zástup postáv.
Kapucňami zahalené tajomstvá.

Naše úle si medzi sebou šepkajú.
Rozprávajú si príbehy
a tajomstvá.
Vedia viac ako my.
Nepreskúmané mysle.
Aj keď nám poslušne slúžia,
stále vlastne nevieme,
aké myšlienky sa im prevaľujú
v špendlíkových hlavičkách.
A možno poznajú odpoveď večného života.
Alebo na moju samotu.

Keď som bol separovaný od zvyšku sveta.
Bolo to
sivé
všetko
zahalené tmavými sklíčkami okuliarov.
Nepamätám si už farbu mojich očí.
Aj keď sa ma na ne často pýtajú,
dávam pre istotu neurčitú odpoveď,
vždy prefiltrovanú cez človeka
a situáciu.

No moje neskrotné myšlienky
sa stále skúšajú oslobodiť.
Niekto mi raz povedal,
(bolo to za hviezdnatej noci
a jej tmavé vlasy vyzerali ako tekutá čokoláda)
vlasy definujú charakter človeka.