Cesta Jashinistu - 5. kapitola

Ku chrámu Jashinovmu

Prudký nádych, prudký výdych... ešte prudší nádych, ešte prudší výdych.
Čo sa to práve stalo?
Striebrovlasý chlapec sa opieral o kmeň vysokého stromu a rozdýchaval celú tú bláznivú naháňačku, čo sa práve odohrala, vrátane nečakaného zvratu na jej konci. Pomaly ale isto sa mu začal vracať zmysel sluchu aj do ľavého ucha. Zadíval sa dolu a zbadal približujúcu sa postavu. Sivý plášť, blond vlasy... kto by to tak mohol byť? Sledoval, ako Naoki pristúpil k mŕtvole a chvíľu sa na ňu díval.
„Hmmm... to som už dlho potreboval,“ poznamenal a hneď nato sa natiahol, pričom mu popraskalo pár stavcov. Keď skončil, opäť sa zadíval na mŕtveho muža a štuchol doňho špičkou topánky. „Heh, ten pád si nevychytal, človeče. A ty tam,“ obrátil pozornosť na postavu na strome, „čo takto už pohnúť svoj ustráchaný zadok a zoskočiť dolu?“
„Sklapni! Nežiadal som ťa o pomoc,“ zavrčal Hidan a pokúšal sa okolo seba nahmatať niečo, čo by po ňom hodil.
Naoki sa zasmial. „Takže by si ho zvládol sám? Haha... Ale no, len si z teba uťahujem. Tak už zlez a ideme.“
Hidan zoskákal po pár konároch až na zem a pozorne si prezrel mŕtve telo, pod ktorým sa vytvorila mláka krvi. Uvidel veľkú ranu spôsobenú bodnutím, ktorá prechádzala celým jeho hrudníkom. Ale ako... ako sa tam dostala?
„Hej,“ oslovil ho Naoki, „toto by ťa mohlo zaujímať,“ povedal a spod plášťa vytiahol kus akéhosi papiera. Podal ho Hidanovi.
„Čože?!“ naštval sa následne chlapec, čo Naokiho zaskočilo.
„Ále, netvár sa, že si to nečakal, nukenin.“
„To nie, len... iba tridsaťtisíc ryo? Pcha!“ nadul líca a urazene skrčil plagát s celkom trefnou kresbou svojej tváre do guličky.
„Hahaha.. to len to ťa trápi? Podľa mňa je aj to príliš vysoká cena. Len sa na seba pozri... si len decko, chytiť by ťa mohol prakticky ktokoľvek,“ vravel, a celkom sa vyžíval v pohľade na chlapcovu urazenú tvár. „Ale neboj, na chvíľu sa o tebe síce dozvedia vo všetkých – alebo väčšine – shinobi dedinách, ale po krátkom čase... ťa len zaradia do zoznamu všetkých nukeninov. Nie je to tak, že by teraz po tebe pátral celý svet.“
„To si ani nemyslím... a ani to nechcem. Mňa len uráža tá cena!“
„Heh, o to sa tiež neboj. Po pár rokoch to môže byť aj milión ryo.. no to záleží na tom, aký veľký zločinec sa z teba vykľuje. A potom to už nebude len odmena za živého, ale odmena za živého alebo mŕtveho, hahaha.“
„Utešujúce,“ trpko poznamenal Hidan. Skrčený plagát zahodil do kríkov. „Celkom veľa o tom vieš. Mimochodom... čo Kusagakure?“
„Nič prekvapivé,“ pokrčil plecami Naoki, „stále ten istý zapadákov. Len pár drobných zmien, ale tie by ťa aj tak nezaujímali.“
„Hm,“ prikývol Hidan. „No tak už poďme... za tým tvojím Jashinom.“
Naoki sa usmial.

Ubehli ďalšie dva dni a dvojica spolucestujúcich mala každú chvíľu dosiahnuť cieľ svojej cesty.
„Som unavenýýýý,“ sťažoval sa striebrovlasý chlapec už hodnú chvíľu.
„Povedal som ti, že to už nie je ďaleko,“ vravel ten druhý a pomaly mu dochádzala trpezlivosť. „A služobníci temna nezvyknú prichádzať s východom slnka,“ dodal a pozrel sa smerom k slnku, ktoré sa už pred istou dobou celé stratilo za horizontom a zanechalo po sebe len červené zore.
„Služobníci temna?“
„No... to bola len metafora,“ zaznelo mrmlanie.
„Nech to bolo, čo chcelo. Ja hovorím o tom, aby si nás nezrovnával.“
Naoki sa usmial. „Dobre... zatiaľ nie,“ pokrčil plecami. „Ah, konečne!“ vyhlásil vzápätí a dal ruky vbok. Ocitli sa na vrcholku vysokej skaly, pod nimi jagajúce sa jazero a okolité suché pláne.
„Čo? Kde?“ spýtal sa Hidan.
„Presne tam.“ Naoki ukázal na vzdialenú skalu zahalenú vysokými ihličnanmi.
„Nič nevidím...“
„To je dobre. Predstav si, že by to hneď každý uvidel. Veď to by mohlo ohroziť celé naše náboženstvo! Poviem ti, nie je veľa živých ľudí, ktorí by vedeli o jashinizme a sami neboli členmi. A ešte menej, ktorí by vedeli o Jashinovom chráme.“ Na chvíľu sa zamyslel. „Vlastne... takí vôbec nie sú.“ Zahľadel sa na chlapca po svojom boku, „teda až na jedného. Ale to sa čoskoro zmení,“ povedal a vykročil dolu strmým zrázom.
„Počkaj. Ako si to myslel?“ spýtal sa Hidan a pobehol za ním.
„No, pokiaľ sa pridáš do kultu Jashinovmu, potom bude v poriadku, ak budeš o jeho chráme vedieť, ale ak odmietneš, zabijem ťa.“
Hidan nadvihol obočie. „Oh... Ale prečo si vôbec chcel, aby som šiel aj ja? Už keď sme sa prvýkrát stretli... aha, už je mi to jasné,“ zrazu akoby mu doplo, „ty si od začiatku plánoval, že ma naverbuješ na svoju šialenú vieru, však? Ale veď najskôr si ma chcel zabiť...“
„Myslíš, že by sa dalo ľahko nakonvertovať niekoho, kto je hrdým členom svojej dediny? Ťažko. Neviem o nikom, kto by sa k nám pridal a nebol nukeninom alebo vyhnancom. Ale keď som videl tvoju čelenku, pomyslel som si, že to skúsim. A potom, ako si mi cestou do Kusagakure rozprával tvoj životný príbeh, a o tom masakri, ktorý si doma spôsobil, pomyslel som si, že taký človek, hoci si len decko, by sa mohol výborne hodiť. A ešte si povedal, že vraj ti nevadí bolesť... Ha, no to sa mi snáď sníva!“ Naoki sa usmieval. „Vieš, je tak trochu moja jashinistická povinnosť získavať nových členov.“
„Aha. Takže, cieľom jashinizmu je v podstate... ovládnuť svet?“
„Nie. Cieľom je šíriť v ňom bolesť a utrpenie... prinášať obetu. Pre Jashina-sama,“ vysvetlil. „Pokiaľ by sme ovládli svet, už by nebolo koho obetovať,“ vravel prosto.
„Hm, aha.“ Hidan sa snažil tváriť, že tomu dobre rozumie. „Hej, a kde máš vlastne tú istotu, že sa k vám pridám?“
„Povedal som, že ju nemám. Ale ak nie, potom ťa zabijem – to som už tiež vravel. No osobne si myslím, že sa na to skvele hodíš. Uvidíme, ako rozhodne Lord Jashin.“
„Rozhodne? Takže... on ma môže aj neprijať?“
„Noo..,“ zamyslel sa Naoki, no vtom zmenil tému, „Oh, už sme tu. Konečne.“
„Veru tak, konečne,“ uznal Hidan a svoju predchádzajúcu otázku nechal visieť vo vzduchu. Zatváril sa znudene a ustato. Napriek tomu ho však okolie skutočne zaujalo. Spolu s Naokim sa ocitol pred obrovskou dierou v obrovskej skale – bol to vstup; vstup do chrámu Jashinovho. Po bokoch otvoru sa črtali akési rytiny, no bola prílišná tma na to, aby vedel niečo rozoznať. Z hlbokého vnútra lákalo svetlo fakieľ umiestnených na stenách v pravidelných intervaloch.
„Ideme,“ šepol Naoki a obaja sa pohli.
Prechádzali dlhou chodbou, až sa dostali na veľké otvorené priestranstvo. Hidan sa udivene pozrel hore a zbadal vysokánske šikmé skalné steny s otvorom na vrchole – jediným miestom, cez ktoré mohlo prenikať svetlo vonkajšieho sveta. Okolo seba zbadal zopár malých budov a niekoľko stromov, no to, na čo sa vzápätí upriamila jeho pozornosť, bola vysoká, honosne pôsobiaca kamenná stavba s prvkami červených glazovných tehál. Vysoké čierne okná tvaru lomeného oblúka pôsobili odstrašujúco, no i veľkolepo. Na vrchole budovy sa vynímal znak kruhu s pretočeným trojuholníkom vo vnútri.
„To je...“ začal chlapec, no nedokončil.
„Jashinov chrám,“ dokončil zaňho jeho spoločník, pričom pobozkal svoj prívesok. Následne vykročil priamo k danej budove. Hidan ho nasledoval, no keď sa už priblížili ku vchodu, Naoki sa k nemu otočil a rázne ho zastavil.: „Ty nie.“
„A... čo mám robiť?“ pýtal sa chlapec.
„Počkaj ma tu,“ odvetil a následne sa pobral po nízkom schodisku k dvojkrídlovým dverám z tmavého dreva. Prv než ich odtisol sklonil hlavu a pritisol si k perám malý predmet. Potom sa Hidanovi stratil z dohľadu.
No výborne... a čo ja teraz? rozmýšľal chlapec a oprel sa o drsnú kôru neďalekého stromu. Zošuchol sa po nej až na zem a zopár minút len tak sedel. Poobzeral sa a zistil, že okrem pár svetiel rozmiestnených po vonku sa aj v niekoľkých malých otvoroch v skalách lesknú drobné lúče svetla – možno lámp.
„Pocestný, ktorý prichádza dve hodiny po západe slnka na tak nepriateľské miesto..,“ ozval sa z tesnej blízkosti dumajúci hlas. Hidan sa prudko postavil, pozrúc tým smerom, a inštinktívne siahol po zbrani. Rovnako rýchlo si však uvedomil, že zaútočiť tu na niekoho by bolo hlúpe a preto zostal stáť s rukami prázdnymi. Díval sa na mladú ženu s tmavými hnedými očami a vlasmi rovnakej farby.
„Ja..,“ rozmýšľal, čo presne má na to povedať. „Ja tu nie som sám,“ vyšlo z neho napokon.
„Ja viem. Si tu s tým chumajom Naokim. Videla som vás prichádzať,“ povedala a pozorne si prišelca prezerala. Aj Hidan si ju prezeral, celkom sa mu páčila. Zastal pohľadom na jej výstrihu – nie však preto, aby sa kochal tým, čím väčšina mužov; zaujala ho jej retiazka s príveskom, ktorý si predtým všimol aj u Naokiho.
„Kam sa to pozeráš?!“ ohriakol ho ženský hlas.
„Čo? Ja... pozeral som sa na tú retiazku!“ bránil sa chlapec.
Žena vzala prívesok do ruky. „To je symbol Lorda Jashina, symbol jashinizmu,“ vyslovila dôrazne. „Mala by som ťa zabiť, že to nevieš.“
„Mhm, vlastne, to mi už akosi došlo. Aj Naoki ho má.“
„Isteže ho má. Ak by ho nemal, zabila by som ho!“
Hidan sa musel zasmiať. „Vyzerá to tak, že máš nejaký pozitívny vzťah k zabíjaniu, hehe.“
Mladá žena pristúpila bližšie k nemu a našpúlila pery do podivnej grimasy. „Nie si tu náhodou nesprávne, chlapče? Pretože ak hej... no, v skutočnosti som už dlho nikoho nezabila, čo je škoda.“
„Drž sa odo mňa ďalej, dopekla!“ Hidan sa od nej vzdialil na pár krokov a sledoval jej prekvapenú aj pobavenú tvár. „Kto vôbec si?“
„Sashika!“ ozvalo sa zozadu nostalgickým hlasom. Naoki sa prirútil ako víchor a drgol do Hidana, čím mu naznačil, aby sa rýchlo pobrali preč. „Porozprávame sa inokedy, okej? Teraz som už dosť unavený... ale zajtra, ehm, zajtra sa možno zastavím.“
„To si píš, že sa zsatavíš!“ volala za ním Sashika, no nechala ho ísť.
„Kto... čo..,“ začal sa pýtať chlapec, no Naoki ho umlčal pohľadom. Rýchlo vošli do malého skalného otovru. Prešli temnou chodbičkou, až došli k nízkym dverám – jedným z mnohých naokolo. Naoki otvoril a odhalil malú izbu s jediným okienkom, cez ktoré bolo vidno nádvorie ponorené v noci. Zažal svetlo a zvolal: „Ach, tu som už dlho nebol!“ Potom ešte čosi clivo bľabotal, no Hidan ho začal ignorovať takmer hneď, čo zbadal v rohu miestnosti nízku posteľ – mimochodom, jedinú. Ani si to neuvedomil a už ležal tvárou zaborený v mäkkom vankúši.
Takéto pohodlie pri spánku nemal už dlhšiu dobu. Trochu mu to pripomenulo domov...