Kriminálka Konoha 4 ~ Krok štyri: Utekaj! [04]

„Kai?“ spýtala sa ho nesmelo Hinata, keď sa prehrabával zásuvkami v stoloch v západnom krídle. Hinata vedela, že práve tam sa nachádzali informácie o každom ninjovi a každej misii. Niečo hľadal a prišiel jej taký rozrušený, až to robil ručne a nepoužíval pri tom svoju schopnosť. Rozhadzoval papiere okolo seba, niektoré od zlosti roztrhal. Nechcela ho vyrušovať, aby sa nenaštval, ale chcela vedieť, čo hľadá. A prečo ju zobral zo sebou. Odkedy ušli, a ona sa akosi bála utiecť späť, lebo sa obávala Kaiovej reakcie, poriadne s ňou neprehovoril.
„Len dávaj pozor či neprichádzajú. Musím niečo nájsť,“ odpovedal netrpezlivým hlasom.
„A čo?“
Prudko sa narovnal a naštvane rozhodil rukami. „Všetko sa dozvieš včas, dobre? Nechaj ma pracovať.“
Hinata prikývla a už sa ho nič nepýtala. Pomocou byakuganu dávala pozor a videla, že ostatní sa starajú o Sakuru v tom dome, kde sa tá nehoda stala. Bolo jej Sakury ľúto. Nechápala, prečo im chcel niekto ublížiť. A hlavne, keď ich tu z nejakého dôvodu chce. Videla, ako kontrolujú či nie je zranená aj niekde inde a ako ona krúti hlavou. Potom sa rozprávali.
„Ide o to,“ začal Kai, ktorého mlčanlivá chvíľka pominula a ona sa znova sústredila naňho, „že ten bastard to buď nemá v hlave celkom v poriadku, alebo mal takéto niečo celý čas v pláne a ja len musím zistiť prečo. Lenže...kde v r**i to je?!“
„Čo hľadáš?“ spýtala sa ho už ani nevedela koľký raz.
„V tejto diere by malo byť zapísané všetko o misiách a prípadoch. Lenže tu nie je nič o tých detektívoch. A pritom som už prišiel na systém!“ rozhorčoval sa.
„Prípady Sasukeho a Shikamara má Tsunade,“ povedala mu.
Zdvihol zrak a netváril sa práve nadšene. Pokrútil hlavou. „Kedy si sa so mnou chcela o túto informáciu podeliť?“
„Nevedela som, že to hľadáš,“ bránila sa a ani nechápala, prečo mu vlastne o tých zložkách povedala. Nechcela sa náhodou vrátiť ku ostatným? Kai ju predsa uniesol. Ale bolo to naozaj tak? Neublížil jej a ani jej nezakázal odísť. Jednoducho si ju tu odviedol. Je jeho rukojemníčkou? Alebo...? Nevedela sa v ňom vyznať. „Ale oni nám o tom už hovorili tak načo...načo to chceš?“
„Niekto by možno povedal, že som namyslený, Hinata,“ začal Kai ako vždy „k veci“, „ale to je omyl! Som len chytrejší ako ostatní a teda sa domnievam, že v tých spisoch sa zrejme nachádzajú isté detaily, ktoré sa nám asi zídu.“
„Ty...ty mieniš pokračovať vo vyšetrovaní?“
„Vyšetrovaní? Hm, to znamená, že sme detektívi? Možno by sme si mali dať kódované mená, čo povieš? Ak sa nazvem psychogénius96 bude to nápadné?“
„Čo?“ prekvapene sa spýtala. Ako môže teraz myslieť na prezývky?
„Či to bude nápadné.“
„No...hej,“ zmätene mu odpovedala.
„Tiež som si to myslel. Proste musím prísť na to, kto ten týpek je a čo presne od nás chce. A dostať sa odtiaľto.“
„Myslíš si, že keď prídeš na jeho identitu, odhalíš aj techniku, pomocou ktorej nás tu uzavrel?“
„Oh, to už nemusím,“ pochválil sa a zobral do ruky kôpku siedmych spisov. Nazdávala sa, že každý je o jednom z nich. Zrazu nechcela, aby čítal jej život. Prišlo jej to trápne. Nebola práve ... hm ... ako by to povedala...najlepšia. A napríklad za prehru na chuuninskej skúške sa hanbila. Dúfala, že jej zložku nebude čítať a radšej sa jej bude niečo vypytovať. To by bola oveľa radšej. Popri jej vnútorných obavách Kai pokračoval v rozprávaní, „lebo na to som už prišiel. Napadlo ma to v noci a chcel som sa s tým podeliť ráno, ale akosi sa to už nedalo,“ povzdychol si, ale Hinata mu na tvári videla, že práve toto neľutuje, „ale poviem to tebe. Ovláda našu myseľ, chápeš? Nasadil nám do hlavy, že nemôžeme vyjsť, tak ako nasadil do hlavy občanom, že musia odísť.“
„Celé je to hra mysle,“ zvolala. „Áno. Nechápem, prečo nás to skôr nenapadlo.“
„Lebo sú idioti, preto,“ odvrkol jej a všimla si, že ju do tejto kategórie nezaradzuje. Tak trochu jej to polichotilo.
„Kde sú teraz?“ spýtal sa jej.
„Ešte stále v tom dome.“
„Tak fajn. Využime čas a poďme sa vlámať ku Tsunade,“ pred odchodom z miestnosti sa ešte obzrel. „Dočerta! Rád by som všetky tie papiere vymrštil do vzduchu, ale nechcem, aby prišli na to, že sme tu boli,“ sklamane sa pozeral na všetky tie stoly a zásuvky a odolával pokušeniu.
„Tak poďme, lebo to fakt urobím!“
„Kai?“
„No?“
„Prečo si ma zobral so sebou?“
„Poviem ti to neskôr,“ odpovedal jej na to vážnym hlasom a otvoril dvere, ktoré smerovali von z policajnej stanice. Predtým, ako vykročil von, zmeravel s rukou na kľučke a následne sa prudko otočil. Tak prudko, až to Hinatu prekvapilo a takmer zhíkla. „A sral by to pes!“ zvolal a aj tak vymrštil všetky papiere do vzduchu. Teraz západné krídlo stanice pokrýval koberec papierov, „Aj tak som tam nejaké roztrhal a porozhadzoval,“ a týmito slovami a spokojným úsmevom na tvári opustil stanicu a Hinata ho nasledovala, prekvapená, že to naozaj robí.
Utekali.

„To je z**d! Mali sme sa oňho postarať hneď, keď sem prišiel a nie s ním uzatvárať spojenectvo!“ naštvane gestikuloval Sasuke, v ktorom hnev na Kaia pretrvával už piatu hodinu a tridsiatu siedmu minútu, ak hodiny na stene fungovali dobre.
„Zrejme sme ho včera tým dohováraním naštvali a chcel nám dokázať, že ho nezastavíme,“ premýšľal nahlas Shikamaru a on s ním súhlasil. No čo mali robiť? Nechať ho len tak, aby im ubližoval? No to tak! Zavrieť ho? Ušiel by. Tu je len jedna možnosť. Ak chcú zistiť, čo sa skutočne deje a prežiť to až do konca, musia urobiť jednu vec.
Zabiť Kaia.
Tentoraz nadobro.
Povedal to aj ostatným.
„Smrť? Prečo práve smrť?“ spýtal sa Satori. „Naozaj veríte, že je to najlepšie riešenie?“
„Raz sme si mysleli, že sme ho zabili a pozrite sa,“ odvetil mu na to Sasuke, ktorý na posteli sedel vedľa Sakury, ktorá aj napriek traume z noci, vyzerala ako v siedmom nebi. No, možno kvôli tomu bola iba v treťom alebo štvrtom, nebol si istý, ale vyzerala spokojne, „vrátil sa späť.“
„Vyhodíte ho dverami, vráti sa oknom,“ povedal Shikamaru. „Nie je iná možnosť. Ak máme toto prežiť, Kai musí zomrieť. A nezabúdajte, že musíme zachrániť Hinatu,“ pripomenul akoby nevedeli. Kristepane, niekedy Nara hovoril tie najočividnejšie veci a to ho štvalo. Nepovedal na to nič, iba prevrátil očami.
„Dobre teda,“ súhlasil nakoniec aj Satori a Tuu tiež prikývol. Sakura nechcela nič iné, iba sa zbaviť Kaia, aj keď toho, čo jej to urobil nevidela. Všetci však boli presvedčení, že on bol vinníkom.
„Ako?“ spýtal sa Tuu podstatnú otázku.
„Kai má vždy všetko naplánované. Videli ste ako reaguje, keď ho niečo prekvapí,“ povedal Sasuke. „Dal sa na útek. Moment prekvapenia, to je to, čo potrebujeme. Ale musíme mať plán, inak by sa mohlo stať, že nás porazí.“
„Nemali by sme pokračovať vo vyšetrovaní?“ navrhla Sakura. „Čo ak sa ten, čo nás tu dal a sleduje nás, naštve, keď zabijeme Kaia?“
„Keď bude naštvaný, urobí chybu. Prezradí sa alebo sem dokonca príde,“ argumentoval Shikamaru.
„Čo ak Kai ublíži Hinate?“
„Neboj, Sakura. Neublíži jej.“
„Ako si môžeš byť taký istý, Nara? Testoval na nevinných ľuďom svoj jed. Podľa mňa by pokojne zabil Hinatu, aby nám ukázal, že sme ho nemali naštvať. Ani by som sa nečudoval, keby nám dokonca podhodil jej telo.“
„Nemyslime hneď na najhoršie, dobre?“ snažil sa upokojiť situáciu Satori, ale veľmi mu to nešlo. Aj na ňom bolo vidno, že sa mu v hlave tvoria hororové scenáre.
Sasuke bol rozhodnutý. Aby sa odtiaľto dostali a vyriešili záhadu, musia zabiť Kaia. Je pre nich jedinou prekážkou a on urobí všetko preto, aby tentoraz naozaj vydýchol naposledy. Žiadne hračky, žiadne reči okolo, žiadne jedy.
Súboj na život a na smrť.
To čakalo Kaia.
A ich, vraj, vyriešenie prípadu.

„Všetko, čo sa okolo nás deje, je hrou mysle, to už vieš,“ začal, „preto som ťa so sebou zobral.“
„Nerozumiem,“ povedala popravde a on sa jej ani nečudoval. Bolo by fakt divné, keby tomu chápala. Asi by takto pokojne oproti nemu v Tsunadinej pracovni nestála. A keby tá banda tupcov naozaj vedela o čo ide, nevinili by jeho.
Na stole ležali tri spisy. Ten prostredný ani poriadne nečítal, vedel presne, čo sa tam vtedy stalo. Prvý a posledný si prečítal poriadne a začínal tomu rozumieť. Začalo to do seba zapadať a jemu sa rysovalo meno.
Ale tým sa teraz nechcel zapodievať, lebo tomu nechcel veriť. Nemohol. Doboha, ako by to mohlo byť možné! Ale všetko, žiaľ, smerovalo k tomu, že to nemôže byť nikto iný.
Ovládanie.
Cestovanie do minulosti.
Hra tieňov.
Teraz sa chcel zamerať na Hinatu a na nájdenie možnosti, ako jej pomôcť. A ako jej to povedať, no... veď...s citom. To akosi nevedel. Niekedy mal problém rozprávať sa s ľuďmi tvárou v tvár. Povedať im niečo tak...citlivo. Normálne. Nie len chrstnúť do ksichtu.
„Ten, čo ubližuje ostatným, to nerobí z vlastnej vôle a zrejme o tom ani nevie.“
„Ty vieš, kto to robí? Prečo si teda nič nepovedal?“
Ah, nie, sladká naivita. Nie, nepýtaj sa ma takéto otázky, ježišmária! Stále to nechápeš?
„To je dôvod, prečo som ťa tu zobral, Hinata.“
Otvorila ústa, presne vedel, čo chcela povedať, a potom ich znova zavrela. Myslel si, že sa ho opýta prečo od tej hrozby nezobral aj ostatných, no na jeho potešenie jej to zrejme došlo. Zatriasla sa jej spodná pera a odvrátila od neho zrak.
„Zablokovala som Shikamarovi chakru v tesnej blízkosti jeho pľúc, čo zapríčinilo to, že sa mu zhoršilo dýchanie. To si myslíš?“
„Hej.“
„Mala som hliadku počas útoku na Sakuru. Nepamätám si nikoho, kto by z izby odišiel alebo prišiel do domu. Teraz je to jasné. Ja som ich mala zabiť!“ otočila sa k nemu so slzami v očiach.
Nie! Neopováž sa plakať! Čo s tebou budem robiť, keď budeš plakať, há?
Na jeho nešťastie, po Hinatinom líci stiekla slza.
Ah, doboha.
„Hej, hej, pokoooj. Všetko je v poriadku, nie?“ snažil sa ju utešiť, no sám sebe znel afektovane, „Nikto neumrel, bohužiaľ. Teda...no...chvalabohu...asi...“ opravil sa, keď videl ako sa na neho pozrela, „Pozri, ja ťa tu nebudem objímať alebo také niečo. Na to rýchlo zabudni. Mám ťa z celej tej bandy najradšej, ale zázraky odo mňa nečakaj. Nebola si to ty, tak sa spamätaj, okej. Bol to ten pošuk, nie ty, Hinata. A nikomu sa predsa nakoniec nič nestalo. Všetci žijú. A ja dám pozor, aby sa to nezopakovalo, preto som ťa vzal preč.“
„Ďakujem.“
„Čo?“ nechápavo sa na ňu pozrel.
„Ďakujem,“ zopakovala.
„Preboha, a začo?“
„Za všetko.“
„Eh...nepreháňajme tie náklonnosti, hej.“
Krátko sa zasmiala a bol rád, že už nereve. Potom zvážnela. „Ty sa nebojíš, že ti ublížim?“
„Nie. Mám na to aj teóriu, ak ju chceš počuť.“
„Iste,“ vyzerala pokojnejšia. Zrejme jej došlo, že mal pravdu v tom, čo povedal. Jasné, že mal. To bolo jasné. Aj on sa cítil celkom dobre, keď dokázal niekoho utíšiť bez toho, aby ho musel zabiť. Nebolo to síce ono, také divné a pokojné, ale dalo sa.
„Zaútočila si na Nalu a ružovú. Nala je inteligent, ale nie je jediný na svete. Ružová je silná doktorka, ale vezmi si takú Tsunade. Tá je ešte lepšia ako ona. Obaja sú nahraditeľní. Uchiha nie je. Tuu nie je. Ja nie som.“
„Ja a pán Kuroji áno,“ dokončila a vzala túto informáciu pokojnejšie ako čakal.
„Presne. Ste zo silných klanov, ale je vás viac. I keď...čo sa Satoriho týka, nie som si úplne istý. Je to hlava rodiny a každý z jeho klanu má inú schopnosť. Pochybujem, že sa ho chce zbaviť. Tak ako asi nechcel prísť o Shinaa.“
„Takže ja, Sakura a Shikamaru. Myslíš, že by som zabila samú seba?“
„Neviem. Ak máš taký príkaz v hlave, je to možné. Keby som bol úplne zvrátený, určite by som to tak urobil.“
„Ale nie si.“
„Nie, iba trochu. Zatiaľ si iba predstavujem, ako by si to urobila.“
„Čože?“ zhrozila sa.
„Nie, nie, iba o tom premýšľam, mám plný mozog, na predstavy nemám miesto. Musím niečo vypustiť. Čo takto kecy detektívov?“
„Čo takto zmeniť tému,“ navrhla, celá nesvoja.
„Dobre. Čo takto premýšľať o tom, kto je ten idiot, čo nás tu zavrel? Zaujímavá téma, nie?“
„Určite, ale veľa toho nevieme, takže...“ nechala nedokončenú vetu a pokrčila plecami. Mala pravdu, nevedeli veľa, no on toho tušil celkom dosť.
Zmenenie minulosti.
Všetci tí ľudia v Konohe.
‚Sakra.‘
Hra s mysľou.
Blond.
Smerovalo mu to iba na jedného človeka.
„Asi viem, kto to je,“ povedal.
„Naozaj?“ zvolala nadšene, „Kto?“
„Nie som si na sto percent istý,“ bola v tom jedna zavádzajúca vec, ktorá mu do toho nesedela. Jedna vec, ktorá mu zabraňovala, aby také niečo práve on urobil.
„Je v tých papieroch?“ ukázala na ne.
„Nie, nie. Vôbec. To som si zobral, aby som prišiel na to, čo presne s nami chce robiť. Nahnal nás tu a potom nás chce zabiť? To nedáva zmysel. Musí mať niečo v pláne, alebo sa s nami iba hrá.“
„Okej. Prídeme na to,“ povedala to istejšie ako to zrejme cítila. Videl jej to v tvári, „Povedz mi meno a všetko, čo o ňom vieš. Pomôže nám to. Aj keď nemáš stopercentnú istotu. Lepšie niečo ako nič.“
„Je to-“ začal, ale tesne predtým, ako vyslovil to meno, ho niečo prerušilo. Všetky okná v miestnosti sa roztrieštili smerom dovnútra a oni sa bleskovo hodili na podlahu. Kryli si hlavy a Kai nahlas nadával. Presne vedel, kto to je. Nie ten magor, čo ich tu zavrel. Toto bola práca iných mentálov. Započul, ako niekoľko párov nôh dopadlo na podlahu a začal pomaly vstávať.
Už mal toho dosť.
Dnes sa s nimi nebude hrať. Už žiadne úteky. Stačilo! Zabije ich a bolo mu jedno či sú, alebo nie sú nenahraditeľní. Lebo po tom, čo s nimi skončí, už budú iba mŕtvi. V žilách mu kolovala pomstychtivosť a hrozný smäd po krvi a zabíjaní. Skončili.
Vstal, triasol sa od hnevu, a poobzeral sa po okolí. Boli tu všetci. A všetkých ich mienil zabiť. Bolo mu jedno ako. Bolo mu jedno či on sám utŕži vážne rany. V jeho mozgu blikala kontrolka žiarivou červenou s jediným slovom: zabiť!
Zrazu sa do jeho zorného pola dostala Hinata. Postavila sa pred neho a prehovorila ku ostatným.
„Kai nikomu nič neurobil. To ja som vás chcela zabiť, lebo som bola ovládaná tým blond.“
Nara na ňu vyvalil oči a Uchiha sa otvorene zasmial. Satori a Tuu sa tiež tvárili pochybovačne.
„Ale, Hinata,“ povedala Sakura, „to nemôže byť pravda. Nezastávaj sa Kaia. Nezaslúži si to.“
„A vy si zaslúžite zomrieť,“ zvolal ponad Hinatinu hlavu. Tá sa otočila pozrela sa naňho pohľadom, ktorým hovorila, že takto veľmi nepomáha. Veď ani nechcel. Bolo mu jedno, čo si o ňom myslia. Zabije ich a potom aj toho, čo ich tu drží. A potom odíde. A bude mu to všetko jedno.
Zdvihol ruku, že ich všetkých, okrem Hinaty, vymrští do vzduchu a potom sa s nimi bude hrať podľa toho, ako si zmyslí. No nefungovalo to. Necítil prúdiacu silu vo svojom tele. Prekvapene sa pozrel na svoju ruku a potom na ich ksichty. Vyškierali sa.
Takže oni prvýkrát premýšľali a vymysleli ozajstný plán, pomyslel si. Perfektné načasovanie, dodal ironicky.
„Tuu tu nakreslil znak zabraňujúci používať chakru v celej budove,“ oboznámila ho Sakura. Zrejme to urobil, kým ležali na podlahe.
„Aké milé od neho,“ poznamenal pomedzi stisnuté zuby.
Čiže budeme bojovať taijutsu. V tom nebol taký dobrý. Nemyslel si, že sa jedného dňa ocitne v takej situácii, že nebude môcť používať chakru a teda ani svoju schopnosť.
„Ale to vôbec nie je problém,“ povedal a žiarivo sa usmial. To ich trochu vyviedlo z miery a zneisteli. Stačí, ak sa dostane z budovy a oni, keďže ho chceli zabiť, pôjdu pekne za ním. „V taijutsu som celkom dobrý,“ oznámil im, i keď to nebola úplná pravda. Nebol perfektný, ale na to, aby sa dostal von, to bude stačiť. Otočil sa okolo svojej osi a všimol si ďalšej značky. Zdalo sa mu, že ju zahliadol v tom spise o klane Takane. Znak zabraňujúci odtiaľto odísť. Dverami? Či úplne?
Moment. Čo im to Uchiha hovoril o treťom prípade? Že si musel na chrbát ruky nakresliť znak? Zapozeral sa a uškrnul sa. Zdá sa, že psychopat našiel cestu von.
Radšej by ste mali utekať.

Kai stál proti piatim protivníkom. Niečo povedal tej Hyuuga dievčine a tá trochu odstúpila. Aha, takže proti nim ide sám. Prišlo mu to dosť trúfalé. Poznal Kaia, radšej robil všetko premyslene, keď mal aspoň nejaký plán. A oni to vedeli tiež, inak by ho takto nenapadli.
„Sakra dobrý ťah,“ povedal si a lepšie sa usadil na jednej zo striech, z ktorej síce mal dokonalý výhľad na Tsunadinu kanceláriu, a tak mohol vidieť, čo sa tam dialo.
Snažil sa proti nim bojovať taijutsu, ale stál proti vodcovi klanu Kuroji, ktorý nebol hlavou len tak pre nič za nič. A Uchiha tiež dobre ovládal taijutsu. Lepšie ako Kai. To ani nehovoril o Tuuovi a tej jeho mase svalov, ktorá sa nazývala telom.
Bez svojej schopnosti nemal šancu a tak bol rýchlo porazený. Sklamane si povzdychol a uvedomil si, že by od Kaia nemal očakávať zázraky. Prečo vlastne doňho vkladal toľké nádeje?
Dobili ho do bezvedomia. Márne sa ich snažila Hyuuga Hinata presvedčiť, aby to nerobili. Naštval sa. Kaia mal zo všetkých tých ľudí najradšej. Keby náhodou zomreli všetci, on by mu chýbal najviac. Naplo sa mu telo, keď sa ku nemu začali približovať. Zabijú ho? Ak budú chcieť, zakročí. Nebude sa na to len tak pozerať. Bol pripravený brániť ho.
Nie, iba ho odtrepali do rohu a zrejme sa rozprávali o tom, ako a kde ho budú väzniť. „Dobre,“ vydýchol si. Nemusí tam teraz vletieť.
Ale!
Bol pevne rozhodnutý skrátiť svoju hru. Nie. Vpliesť sa do nej. Áno. Koniec skrývania. Zajtra sa im odhalí. Aj tak nemá na výber. Boli v zóne bez chakry pridlho, za chvíľu si začnú spomínať a ich mysle budú odviazané. Našťastie pre neho, začne to od prvých narušení až po posledné.
Tým pádom ešte nie je nič stratené.
Začne tým, že im nechá odkaz. Asi ho nebudú považovať za veľmi príjemný.