Cesta Jashinistu - 9. kapitola

9. kapitola - Domov

„Mal by si sa ísť vykúpať a spať.“
„Dnes nie.“
„Čože? Prečo?“ začudovala sa matka nad takou reakciou.
„Odchádzam,“ vyslovili jeho pery bez toho, aby ich primal k nejakému pohybu.
Nastalo ticho. Tlkot chlapcovho srdca vypĺňal celú skutočnosť v hlbokom pianissime niekoľko ťahavých taktov. Bol to zvuk narastajúcej temnoty a šialenosti v jeho vnútri.
„Čože..?“ ozval sa v tme prenikavý hlas. A tma sa zmenila na šero.
„Odchádzam z Yugakure. A už sa nevrátim,“ zaznelo znova z úst postavy, ktorá sa týčila nad kľačiacim anjelom, akoby nad ním vynášala ortieľ odsudzujúci na záhubu. „Nevrátim sa k tebe.“
„Nie! Prečo to hovoríš? Buď ticho!“
„Zlatíčko,“ vyslovila žena a z očí jej vystryskli slzy. „To nie...“ Natiahla ruku a pokúsila so dotknúť osoby tesne pred sebou. Jej nežná ruka však neodkázala uchopiť odev utkaný z vláken temnoty.
Huh? Žena so začudovaním otvorila oči dokorán. Pridala aj druhú ruku, naťahovala prsty – všetky však prešli jeho podstatou ako vzduchom. Mal to byť znak nedosiahnuteľnej zmeny rozhodnutia z druhej strany.
„Čo to robíš? Dotkni sa jej! Viem, že ty to dokážeš, tak sa jej dotkni!!“
„Nesnaž sa ma zadržať,“ vravel znova potemnelý hlas, „mami.“
„To nie som ja! Ja som tu!! Pozri sa na mňa! Prečo ma nevidíš!?“
Fialové oči sa zaplnili slzami.
„Neplač... prosím!“
Spod plášťa temnoty sa vynorila tmavá čepeľ. „Bezo mňa neprežiješ,“ vysvetlila zahalená postava, akoby tým chcela ospravedlniť svoj nasledujúci čin.
„Nie... nie!!“

„To nie je pravda!“ Prudko sa posadil.
Okamžite po otvorení očí zistil, že ich má zaliate slzami.
To nie je pravda. Pozrel sa na svoje roztrasené ruky. Nezabil som ju. Ona... Dotkol sa svojej tváre tak, ako to robila ona. Nebol to však tak jemný dotyk. Zabila sa sama. Dlaňami si zakryl oči.
Keď sa po chvíli spamätal, poobzeral sa po miestnosti. Neskutočne mu odľahlo, keď zistil, že Naoki tu nie je, a teda nepočul výkrik jeho snovej agónie. Pravdepodobne bol kdesi vonku a dobrosrdečne – čo sa často nestávalo – nechal chlapca po včerajšom tréningu spať dlhšie.
Vďakabohu! pomyslel si Hidan. A akonáhle sa mu v mysli vynorilo toto slovíčko, uvedomil si, čo ho dnes čaká.
Jashin...
Ani po dlhých minútach sedenia na lehátku neprestával uvažovať nad... všetkým tým, čo sa stalo a čo sa stane. Od doby, kedy utiekol zo svojej domovskej dediny, ubehlo už zopár týždňov. Napriek tomu, že tam vyrástol a prežil viac ako trinásť rokov, všetko tam nenávidel. Neľutoval, že odišiel, a neľutoval ani vecí, ktorých sa dopustil pri svojom odchode.
Možno až na jednu záležitosť...
Znova uprel zrak na svoje ruky. Pod týmito rukami stratil všetko.
Stratil ju.
Ona bola jeho všetko. Ona bola jeho domov. Oddelil sa od nej a za ten čas, čo bola preč, spomienky s ňou sa mu vracali vo forme snov. Ale ten posledný sen... bol iný. Bol nepravdivý.
Možno bol ten sen trestom za to, že on sám a dobrovoľne opustil svoju matku – svoj domov. Možno, že to nemal robiť...
Nie. Takto je to v poriadku.
Nech to znie akokoľvek zvrátene, chlapec bol rád, že sú veci tak, ako sú. Nie, nebol rád, že je mŕtva, bol rád, že vie, že je mŕtva. Bol rád, že mohol byť s ňou počas posledných chvíľ jej života... hoci ten skončil práve kvôli nemu. Nezmieril by sa s tým, keby odišiel bez posledného pohľadu na jej krásnu tvár. Nie kvôli sebe, ale práve kvôli nej. „Bez teba by som neprežila,“ vravela vtedy. A Hidan vedel, že to bola pravda. To, čo urobila, to, že sa bodla... urobila sčasti zo sebeckej túžby, ale on jej to v žiadnom prípade nezazlieval. Nezniesla by psychické muky zo synovho odchodu, pokiaľ by zostala nažive. Iste by svoj život po krátkom čase ukončila. Ale takto aspoň mohla zomrieť po boku človeka, ktorého milovala viac, než celý svet, celý svoj život, celú existenciu všetkého...
Urobila správnu vec. Hidan si uvedomil, že je - musí - byť zmierený so všetkým, čo sa stalo a nezmenil by to, ani keby mohol. Prestaň sa k nej vracať, opakoval si.
Vyšiel z malej izbičky a prešiel tmavou chodbou, až sa pred jeho očami vynorilo okrúhle nádvorie, ktoré, napriek tomu, že bol už isto zrelý deň, bolo kvôli skalným stenám naokolo skryté v šere a tieňoch. Takmer úplne osvetlená slnkom zostávala len jediná honosná, no zároveň desivá stavba uprostred.
Hidan sa ta pozrel a zhlboka sa nadýchol. Nový domov.. všakže?

Bordové rúcho, čo naňho navliekli, mu bolo veľké, a keďže bolo navrhnuté tak, aby človeku siahalo až po chodidlá, pre Hidana to znamenalo, že sa pri chôdzi potkýnal, akoby bol malé dieťa, čo učia, ako sa pri pohybovaní správne prekladajú nohy. Krucinál, dop*dele! nadával v duchu, no pokúsil sa nedať najavo svoje rozhorčenie. Na druhej strane však takúto chvíľkovú zmenu nálady privítal, pretože tá aspoň trochu rozptýlila nepríjemný pocit, ktorý nielenže nevedel poriadne identifikovať, ale celkovo sa mu nepáčil. Čo to len bolo..?
Strach.
Chlapec si to po krátkej úvahe musel priznať. Všetky jeho pocity, ktoré sa aspoň zdiaľky približovali tým pozitívnym, boli tvrdo utláčané zmesou hrôzy, neistoty a nervozity. Prečo sa tak bál nadchádzajúcej udalosti?
Kým mal čas – dnes doobeda i včera – predstavoval si, aké to bude. Čo sa bude diať? Ako to bude prebiehať? Keď sa pýtal Naokiho, ten mu povedal, aby sa nepýtal. No paráda, pomyslel si vtedy Hidan a došlo mu, že je v tom sám. A teraz, pred bránami poznania, sa už ani sám seba nevypytoval na otázky, na ktoré nepoznal odpoveď, a len čakal. A jeho vnútro sa chvelo v záplave desivých emócii.
„Lord Jashin je milosrdný k ľuďom, ktorí mu slúžia,“ ubezpečoval ho postarší jashinista – jeden z tých, ktorí sa podieľali na chlapcovej „príprave“.
„Ale mať strach je múdre,“ vravel iný, „pretože Lord Jashin je všemocný a obávaný. Žiaden človek sa nevyrovná jeho veľkosti.“
Keďže na priebeh zasvätenia nového člena mali právo dohliadať len niektorí vyvolení - a aj to len po určitú hranicu – Naoki tu nebol. Hidan sám nevedel, či je rád, alebo mu to nemehlo so žltou hlavou v takejto situácii chýba. Tak ako väčšina členov jashinistického kultu, ktorí boli v tento deň prítomní v sídle svojej viery, Naoki a Sashika zostali vonku.
Vzhľadom na to, že prioritná úloha jashinistu bola prinášať obetu (a veci s tým spojené) a verbovanie nových príslušníkov do cirkvi Jashinovej bolo len doplnkom, udalosti dnešného dňa neboli na dennom poriadku. Na nádvorí pred chrámom sa preto zhromaždil zástup zvedavcov čakajúcich na divadlo. Sashika o Hidanovi skonštatovala, že jeho neprirodzene mladý vek je dôvodom pritiahnutia ešte väčšej pozornosti, než sa tu dostane hocikomu inému. Prezradila mu, že ju zasväcovali ako osemnásťročnú - čo bolo pred piatimi rokmi – a preto tak trochu žiarli na pozornosť, ktorú prilákal on. Hm, len škoda, že mne nejde o pozornosť, pomyslel si vtedy Hidan. Okrem toho mu stále nebolo jasné, čo sa bude diať, keď vyjde dverami chrámu von ako jeden z nich.
Teda ak.
„Priprav sa, chlapče,“ upozornil Hidana jeden z trojice mužov, čo stáli po jeho bokoch, no jeho hlas znel kvôli dunivému tlkotu chlapcovho srdca veľmi vzdialene.
Hidan mal na jazyku toľko otázok, no v dôsledku vlasného znepokojenia nevedel, čo sa má spýtať.
Priblížili sa k tmavým dreveným dverám so strieborným orámovaním. Po stranách dverí si Hidan všimol rôzne vyryté znaky, vrátane niekoľkých výrazných symbolov kruhu s obráteným trojuholníkom uprostred.
Dvere sa otvorili.
Tri pári rúk ho bez slova vtisli do tmavej miestnosti a otvor za jeho chrbtom zmizol.
Hidan zostal sám zoči-voči nepoznanej moci.