KRVAVÝ MESIAC: Nenáviď ma, braček...

Nádych, výdych... Nádych, výdych...
Nádych...
Do nosa mi udrela letná vôňa, sladkastá a dusná, pľúca mi sťahovalo. Vánok mi fúkal vlasy do tváre, šum lístia sa ozýval zo stromov, hviezdy sa mi odrážali v očiach a vysmievali sa mi. Bolo ich milión na tmavej oblohe, dnes svietili tak jasne, ako ešte nikdy.
Červený mesiac ich žiarivo osvetľoval, znášal mesačné lúče aj na moju cestu po ktorej sa chystám onedlho vydať...
Dnes je ten deň... toto je výnimočný večer, hoc je tragický. Najtragickejší deň klanu Uchiha, hviezdy predpovedajú skazu, ktorá musí byť vykonaná mojou rukou.
Nedokážem to...
Nemôžem...
Život vzniká, aby mohol prísť k smrti...
Koľko obetí ešte padne? Koľko životov bude spustošených?
Mnoho...
Dlhá cesta je predo mnou...
Musím to urobiť.
Prisahal som, že ochránim Sasukeho. Je to jediný spôsob ako to spraviť.
Nemám na výber.
Vzchop sa, Itachi...
Aj napriek tomu, že som vedel, že moje ruky o chvíľu pokropím krvou stovky ľudí z mojej rodiny, aj keď som mal svoje ruky ponoriť do krvi vlastných rodičov, napriek tomu som tu kľačal na chodníku pri bráne Uchiha klanu, dlaňou som sa dotýkal od zapadnutého slnka horúceho asfaltu, po ktorom už nikdy nepôjdem.
Po ktorom už nikdy nikto z Uchihovcov nepôjde okrem môjho brata.
Aj keď som sa chystal urobiť tú najohavnejšiu vec na svete, môj mozog nezaznamenal tú paniku, ktorú pociťovalo moje srdce. Bilo trikrát rýchlejšie, sťahovalo sa od bolesti až mi to vyrážalo dych a celé telo sa mi triaslo.
Nechcem už vraždiť...
Musím to urobiť. Pre vyššie dobro.
Telo sa išlo zblázniť z pocitov, ale myseľ ostávala čistá.
Myseľ zabijaka.
Bol som vyrovnaný s tým, čo sa stane.
Od malička som bol jeden z najlepších a moja duša je poškvrnená vraždami... no aj napriek tomu, že to nechcem robiť, stal sa zo mňa stroj na zabíjanie, bola to moja sila, ale zároveň aj moja slabina. Mohli ma tak ľahko ovládať...
Nie, už ma ovládali.
A teraz ma držia v šachu a ja viem, že nemám na výber. Moja duša bude navždy zatratená, ale aj napriek tomu som ochotný spraviť to. Pre neho...
Zhlboka som nasal vzduch, zatvoril som oči a donútil som svoje telo k pohybu.
Na spánky mi doľahol tlak, ktorý spôsoboval, že som sa cítil ako v bubline, pod hladinou. Neschopný sa nadýchnuť.
Kráčal som k prvému domu, potichu som sa vplížil dnu a začal som vo svojom diele skazy.
V duchu som sa pomodlil za každého človeka, ktorý okúsil čepeľ katany, ktorú som držal v rukách. Snažil som sa aby to čo najmenej bolelo. Nechcel som, aby trpeli.
Väčšina ľudí aj tak spala, nahováral som si, že to ani necítili.
Nedokázal som sa dívať do prekvapených očí mojich obetí, ktorý boli v šoku z bolesti, ktorá ich zachvátila. O to horšie to bolo, keď tá fyzická bolesť zanikla v bolesti zo sklamania, keď videli moju tvár.
Zatínal som sánku, mal som chuť kričať.
Vnútro ma trhalo za živa.
Potreboval som sa každému z nich ospravedlniť, vysvetliť im prečo marím ich životy.
S týmito ľuďmi som trávil svoje detstvo, boli moja rodina.
Miloval som ich.
Nie, city stranou.
To najhoršie ma ešte len čaká.
Ušpinený krvou som vyskočil z okna na vetvu stromu, ktorá sa prehýbala pod náporom mojej váhy. Zoskočil som dole a zhlboka sa znovu nadýchol. Pach hrdze, smrad krvi a smrti sa mi vypálil do mozgu.
Nenávidím tento svet a to, čo z nás ninjov robí.
Každým ďalším krokom ktorý som urobil po tom, čo som zoskočil na zem... cítil som prázdnotu.
Obzrel som sa za seba, videl som len ulicu a po bokoch domy. Všade bolo mŕtvolné ticho. V každom z tých domov ležali mŕtve telá.
Niekto by povedal, že všetci spia...
Len ja som teraz vedel, že spia večným spánkom.
Katana v mojej pravej ruke sa zatriasla keď som prišiel pred dom, ktorý mi bol druhým domovom. Nenávidel som sa za to, čo robím a čo sa chystám urobiť. Odsunul som posuvné dvere a potichu som prešiel ku schodom. Presne som vedel, že ten tretí schod odvrchu škrípe, tak som sa mu úmyselne vyhol a pokračoval som ďalej do dverí, ktoré boli pri mne najbližšie.
Izba bola zaliata červeným svetlom z mesiaca, dopadal na moju postavu. Počul som len tikot hodín zavesených na stene. Odbíjali posledné sekundy, dunelo mi z toho v hlave.
Zbadal som fotografie v rámoch a musel som okamžite odvrátiť zrak.
Dve telá ležali v posteli, spokojne oddychovali netušiac, že toto je koniec.
Že ich údery srdca sú navždy zrátané.
Že si pre nich prišla smrť.
Bola to len sekundová záležitosť spraviť to dvomi rýchlymi pohybmi katany, ako to desať minútové odhodlávanie sa kým som stál nad ich telami ako kat.
Nenávidel som ten pocit, keď som cítil ako čepeľ mojej katany prešla mäsom, väzivom, kosťami mojich obetí.
Z toho čvachtavého zvuku, ktorý bolo počuť sa mi zdvíhal žalúdok.
Na tvár mi dopadlo zopár kvapiek ich krvi, potreboval som chvíľu čas na spamätanie sa. Predklonil som sa, zhlboka oddychujúc.
V pekle nebudem žiadať rozhrešenie... nemám na to pravo.
„Itachi,“ strhol som sa a obrátil sa k postave, ktorá stála vo dverách len v nočnej košieľke.
Pri jej zvučnom hlase som sa prikrčil ako predátor vyrušený pri love.
Izumi...
Stála tam s rukou na ústach, ako sa snažila utlmiť ten hrôzostrašný výkrik, ktorý sa je dral z hrdla a slzy okamžite zaliali jej bledú tvár.
„Č-čo si to urobi-l... j-j-ja...“ klesla na kolená a držala si hrudník, ako ju zmohla bolesť.
Jej tichý melodický hlas prešiel do vzlykov, drobné telíčko sa chvelo.
Musel som zatvoriť oči. Nemohol som sa na ňu dívať.
Nikdy som nechcel aby videla, ako ju zabijem.
„Ty si z-zabil mojich rodičov!!!“ vykríkla chytajúc sa za hlavu, ťahajúc si vlasy v zúfalstve.
Otvoril som oči, svietil mi v nich sharingan, cítil som slzy, ktoré sa skrývali pod viečkami, štípali ma v kútikoch a hrozilo, že sa prelejú.
Moja krásna Izumi... nikdy v živote som ju nevidel takto strhanú a utrápenú. Bola to jedna z najsilnejších žien, aké som poznal.
Jej hnedé, rovné vlasy splývajúce na chrbát vždy voňali po ružiach, miloval som keď som sa ich mohol dotýkať... zbožňoval som tú vôňu a teplo sálajúce z jej krehkého tela. Miloval som toto dievča tak, ako ona milovala mňa.
Až doteraz.
Zasial som v nej zrnko nenávisti, ktoré vybuchlo ako atomovka v jej vnútri behom pár sekúnd.
Musím sa dívať do hnedo-čiernych očí, ktoré skrývali kopu tajomstiev tak ako tie moje, no narozdiel odo mňa, tie jej boli nevinné.
„Prečo si to ur-urobil, prečo... prečo... prečo...“ jej vzlyky prešli do šepotu ako sa hompáľala spredu dozadu.
Mal by som niečo povedať?
Otvoril som ústa na prázdno, ale nevyšli žiadne slová.
Nič čo poviem nezmenší jej bolesť.
Budem si do konca života vyčítať, že som jej nepovedal, ako strašne ju milujem. Že aj napriek tomu, čo sa chystám urobiť, som ju vždy miloval.
Má právo vedieť prečo bude zavraždená mojou rukou...
Načo slová, keď aj tak ničomu nepomôžu.
Nemám čas, nesmiem otáľať. Každú chvíľu sem niekto môže prísť...
„Je mi to ľúto,“ dlho trvalo než som tie slová dal dokopy bez toho, aby sa mi zatriasol hlas.
Nedokázal som nič viac povedať, len toto. Bol som slaboch, umierajúci kus duše.
„Ako môžeš také niečo povedať? To nie je vec, ktorá sa len tak spraví!“ v okamihu stála na nohách a rozbehla sa proti mne, no ja som bol rýchlejší. Vytiahol som zozadu kunai a čakal, kým si príde pre smrť sama.
Bola tak zaslepená slzami, že nič nevidela. Tak zaslepená nenávisťou ku mne, že jej bolo všetko jedno.
Nesnažila sa na mňa zaútočiť a ja by som bol o to radšej, aby ma zabila hneď teraz. Ale nemohol som si dovoliť zlyhať.
Jej telo spadlo rovno na mňa ako sa nabodla na môj kunai, celú dlaň mi zaliala horúca krv a kolená sa mi triasli, že som sa zosunul na zem s jej telom v mojich rukách.
Dívala sa na mňa s očami plnými sĺz, z kútika úst jej vytekal pramienok červene, pery sa jej triasli ako sa snažila nadýchnuť.
Srdce ma bolelo do takej miery, že som sa neubránil nemému výkriku.
Zabil som lásku svojho života.
Dych sa mi zasekol kdesi v krku, počul som ako sa mi drali vzlyky von z hrdla ako som ju držal a slzy mi tiekli potokom.
„Odpusť mi,“ šepkal som potichu.
„Musel som. J-ja... nemal som na výber.“ Často som sa pýtal, čo za človeka je ninja. Často som premýšľal nad tým, prečo je niečo tak a iné onak.
Ninjovia sú vrahovia.
Sme ľudia... nie, sme stroje. Nemáme mať emócie, nemáme mať túžby. Máme len vraždiť.
Som obyčajný ninja, ktorý sa snažil zachrániť svojho brata na úkor všetkých ostatných.
Som ninja, ktorý nechápe podstatu toho byť ninjom, pretože cítim. Túžim, plačem...
Izumi sa na mňa dívala, kým jedna časť mojej mysle trýznila moje srdce, zatiaľ čo som v jej očiach videl, že... stačilo sa spýtať nej. Ona mala vždy na všetko odpoveď.
Záblesk nenávisti, ktorý som postrehol pred tým, ako sa ku mne rozbehla, pominul.
Pozeral som sa na ňu, akoby som čakal na rozhrešenie.
„A-ak si musel...“ zakuckala sa, ďalší pramienok vytiekol z jej kútika. Rýchlo som ho zotrel palcom, ale nechal som šmuhu na jej líci. Stisol som ju bližšie k sebe, chcel som ju skryť vo vlastnej náruči.
„Urobil si len to, čo s-si musel... ak-ceptujem to...“ nové slzy mi vytryskli z očí.
„Si ku mne príliš veľkorysá...“ zavzlykal som.
Nezaslúžim si to.
Nikdy som si to nezaslúžil.
Ani ňu, ani jej lásku.
„N-nie,“ zamumlala, namáhavo zdvihla ruku a pohladila ma po hrudi, presne na tom mieste kde krvácalo moje srdce.
„Milujem ťa...“ zašepkala a slza stiekla po jej tvári dolu, kde sa zmiešala s pramienkom krvi a zmizli v jej nádherných vlasoch.
Chytil som prameň a tuho ho zvieral, snažil som sa zapamätať si ten satén v rukách.
„Och, Bože...“ zavyl som zúfalo a nechal moje slané slzy bolesti dopadať na jej tvár.
„Vždy si b-bol príliš dobrý pre tento svet... Verím, ž-že je dôvod k tomu, čo robíš... pokračuj vo svojej ceste a u-urob, čo musíš.“ Jemne sa pousmiala a trochu sa striasla zimou, jej ruka spadla s tichým buchnutím na drevenú podlahu a hoci život z nej vyprchával, úsmev na tvári jej ešte zostával.
„Tvoja obeť nebude zbytočná, Izumi...“ sľúbil som jej pošepky, keď som si ju k sebe privinul, objímal som ju tuho pri sebe, cítil som ako jej telo pomaly chladne.
„Zohrám svoju rolu do konca...“ zamumlal som jej do vlasov a naposledy si k nim privoňal, než som ju opatrne položil naspäť na studenú zem a postavil som sa. Celé telo som mal meravé a necítil som si ho.
Nádych, výdych...
Musím ísť. Rodičia ma už iste čakajú pripravení na svoj koniec...
Sasuke, nenáviď ma aspoň spolovice tak, ako sa nenávidím ja sám.
Tvoja nenávisť bude dostatočne silná...
Viem to.