TEAM Konohamaru: Saradina encyklopédia labiek II.

„Takže, teraz to pekne zhrniem. Stratila sa kniha v tomto mega-obrovskom meste, v ktorom bývajú mačky, a musíme ju nájsť, pretože obsahuje akty mačiek?“
„Zopakuj to!“ spozornela Sarada. Boruto sa vydesene bleskovo-rýchlo postavil do obrannej pozície. „Povedal si slovo AKTY?“.
„Len ma prosím nebi!“ modlikal.
„Boruto, ty malý perverzák! Toto je vážna vec, ktorá sa týka môjho klanu, tak to začni brať vážne!“
Babička sa rozosmiala. Vydýchla dym a ešte skôr, ako Sarada vyštartovala po Borutovi, ju zastavila tým, že jej podala do rúk plyšové, bielo-ružové čelenky.
„Čo s tým?“ ukázal prstom nechápavo Boruto. „Tak toto si na hlavu nedám!“
Mitsuki sa rozosmial a veselo si nasadil čelenku na hlavu: „Kedysi si bol za každú zábavu ...“
„Toto je trápne!“ nariekal celý červený.
Babička sa ohromne zabávala: „Tieto čelenky vám zaistia, že budete rozumieť mačacej reči. Mačky ani nepoznajú, že ste ľudia.“
„Vždy som hovoril, že sú mačky hlúpe ...“ len čo to dopovedal, vrhol sa na Boruta dav chlpáčov.
***

„Páni, ty vyzeráš, bolo ti to treba?“ karhal kamaráta Mitsuki. Ten, len ticho a viacmenej zahanbene kráčal za kamarátmi. Bol celý špinavý, dotrhaný a doškriabaný.
„Nerozumiem, prečo to vždy schytám ja!“ zafrflal urazene.
Sarada spozornela: „Chlapci, pozrite!“ ukázala prstom pred seba. Boruto si oprášil bundu. Partii sa naskytol pohľad na obývané večerné mesto, v ktorom bolo celkom rušno, s otvorenými obchodíkmi, s usmievavými chlpatými predavačmi, ktorí ponúkali drinky, klbka na hranie, konzervy s mäsom a grilované potkany a myši na rôzne spôsoby.
„Mačacie mesto, páni, tá vôňa!“
„Myslím, že je čas si nasadiť tie čelenky,“ oznámil Mitsuki.
Sarada s Borutom len prikývli. Spoločne sa vrhli do mesta a prechádzali sa chodníkom s množstvom obchodíkov. Všade ich zastavovali a niečo im núkali. Saradu zaujal stánok s predajom nápojov. Pristavila sa, čo si hneď všimol chlpatý čašník.
„Dobrý večer, čo si prajete?“
Sarada sa uklonila na pozdrav: „Niečo nealkoholické,“ zasmiala sa.
„Čo tak citrusový drink, je najlepší v tejto zóne, mňau!“ pochvaľoval vlastnú prácu. Sarada prikývla.
„Vedeli by ste mi povedať,... hľadám kamaráta, volá sa Hebon ...“
„Hebon, hm ...“ rozmýšľal nahlas, „nie, o ňom som nepočul.“
Položil jej pripravený drink na pult, Sarada za neho zaplatila, pekne sa rozlúčila a pokračovali s partiou ďalej. Po troch hodinách pátrania a vyzvedania, sa partia rozhodla, že si zaplatia nocľah v miestnom hotely.
Bola už noc, keď Boruto zasnený svojou hrou, narazil na Saradu, ktorá na balkóne sledovala spln mesiaca. Bola zabalené v teplej deke a popíjala sladký čaj.
„Ty a tie tvoje zadumané pohľady...“ sadol si vedľa nej, ale nenechal sa vyrušovať.
„Občas premýšľam, aké by to bolo, keby sa pár udalostí nikdy nestali.“
Boruto vypol gamepad a pozrel na Saradu: „Ach tak...“ vtom si spomenul na jednu dôležitú vec. „Ja, prepáč, úplne by som bol zabudol, ty máš dneska narodeniny,“ mierne ju zaskočil. Boruto nikdy nemal pojem o čase a nie to, aby si spomenul, na jej narodeniny.
„No, v podstate meškáš pár minút, ale radšej neskoro ako nikdy... ďakujem, Boruto.“
Bleskovo sa rozbehol dnu do hotelovej izby, s obrovským rachotom niečo vyhrabal z tašky a vrátil sa so zabaleným darčekom. Podal ho svojej kamarátke, ktorá pre neho znamenala veľmi veľa už od malička.
„Dúfam len, že sa ti darček bude páčiť,“ stepoval na mieste, kým Sarada roztvárala starostlivo zabalenú škatuľku, „už som takmer nedúfal, ale dovoz objednávky bol super-rýchly.“
Keď Sarada odhrnula bublinkovú fóliu, úplne zmeravela. V rukách držala repliku Minatovej kunaii. Oslepovala ju ostrá čepeľ, ktorá odrážala mesačné svetlo.
„Boruto, to je... ale ako?“ stratila reč, nevedela čo povedať. Dojalo ju to.
„Nič nevrav, vidím ti to v očiach, som rád, že ťa potešila. Je trochu ťažšia ako obyčajná kunai, ale verím, že sa s ňou naučíš rýchlo zaobchádzať. Najprv som nevedel, čo také by ťa mohlo potešiť. Viem, že jediné, po čom túžiš, je návrat strýka Sasukeho domov, ale to ti splniť neviem. A keďže tvoj sen je stať sa Hokage, napadlo ma, že dedkova kunai ťa možno poteší.“
„Boruto, bavíme sa tu o replike,“ zažmurkala.
„Kdeže, to je originál, patrila dedkovi.“ Sarade sa nahrnuli slzy do očí.
„Neplač!“ uťahoval si z nej. Sarada sa mu hodila okolo krku. Boruto celkom sčervenel.
„Ďakujem, naozaj...“ Sarada sa naspäť posadila na lavičku a obdivovala starožitnosť.
„Vyzerá ako nová, pretože som ju poslal vyčistiť, ale dávaj pozor, pretože je poriadne ostrá.“
„Ale ako? Hádam si ju,“ vyvalila na blonďáčika veľké čierne oči.
„Asi by si ma zabila, keby som povedal áno?“ poškrabal sa na zátylku. „Pôvodne som chcel ukradnúť kunai zo starožitníctva Tenten-sama, ale napokon mi pomohla mama dať dokopy ten, ktorý sme mali doma,“ oprel sa o lavičku a pozeral na mesiac, „vieš, ty máš Sharingan, takže sa mi dedkova schopnosť k tebe úplne hodila. V škatuľke potom nájdeš zvitky s presným návodom, ako používať teleportačné schopnosti.“
„Ja neviem čo povedať,“ pritisla si kunai k hrudi.
***

Skoro ráno v Konohe v oválnej hokage pracovni sedel v kope papierov Naruto a triedil dokumenty. Z chodby sa ozýval detský smiech s dupotom malých nôh. Keď sa ozval rachot a spolu sním piskľavý plač, Naruto zaujato čakal, až sa dvere otvoria.
„Prepáč, drahý, naša malá myslela, že sa dvere otvoria...“
„Nežaluj na mňa,“ plakala zahanbene tmavovlasá Himawari. Naruto sa zasmial, postavil a podišiel bližšie k svojim dvom milovaným ženám. Vzal svoju malú dcérku na ruky a silno ju objal.
„Ty si ale nemehlo. Doposiaľ tu ešte nikto v histórií narafal do dverí?“ zažartoval.
„Mamina, ocko sa zo mňa smeje,“ zahanbene si zakrývala tvár drobnými rúčkami. Pozrela smerom k svojmu blonďatému ockovi, roztvorila dokorán veľké oči, „vyzeráš strašne!“ Naruto sa schuti zasmial.
„Naozaj, vyzeráš unavene,“ trápila sa Hinata, „poď dnes večer domov, práca počká ...“
„Áno, áno, poď domov!“ kričala piskľavo Himawari, zoskočila z Naruta, vyškriabala sa na kožené kreslo a začala sa točiť.
„Boruto by mi to neodpustil, keby som sa teraz z ničoho nič, vrátil domov v čase, keď on je na misii,“ chytil svoju polovičku za ruku, preplietol si s ňou prsty a letmo ju pobozkal. Pozrel na dcéru, ktorá sa stále točila na stoličke. Keď videl, že je vzduch čistý, túžobne sa zadíval svojej manželke do očí a zašepkal: „Sľubujem, že až toto dokončím a náš syn sa vráti, vezmem si pár dni voľna a všetok čas ti vynahradím,“ Hinata celá sčervenela, „inak,“ zasmial sa keď zbadal Hinatinu reakciu, „nemala si dnes pracovať so Sakurou?“ Hinata sa rázom zobudila zo snenia.
„Sakura je chorá, vraj má chrípku. Takže sa práca posúva o pár dní.“
Naruto sa zaškeril: „Ty perverzný úchyl!“ precedil cez zuby. Hinata sa prekvapene pozrela na svojho manžela.
„Drahý?“ nerozumela.
„Ale nič, len ma niečo napadlo.“
Zasmial sa a pomyslel si: Tak Sasuke sa vráti domov po dlhej dobe, v deň narodenín svojej dcéry a pošle ju na misiu, aby mal voľný dom so Sakurou. Vážne tlieskam, otec roka, Sasuke. Už rozumiem tej tvojej vete: „Dlžím to jej, aj klanu.“
„Mama, ocko, ...,“ obaja rodičia spozorneli, keď zbadali svoju dcéru, že je v tvári zelená, „asi budem vracať.“
***

Bolo skoro ráno. Slnko sa zdvíhalo na oblohe. Oslepujúce lúče svietili rovno do tváre, Sarady. Zamrvila sa. Bolo jej to nepríjemné. Ešte horšia bola poloha, v ktorej spala. Prečo spala v sede? Už takmer vnímala, ale bola taká unavená, že sa jej nechcelo otvoriť oči.
„Boruto, sliníš mi na rameno,“ rozprávala zo spánku. Keď zacítila čudný pach, bleskovo otvorila oči a pozrela vedľa seba. Stála nad ňou väčšia, strapatá, uslintaná mačka, „čo to má znamenať?“
Sedela v hotelovej izbe s rukami a nohami zviazanými pri stene, nemohla sa ani pohnúť. Keď pozrela na svojich dvoch kamarátov, tí ani nevedeli, že sa niečo deje. Jeden opretý na druhom sladko spali.
„Hej! Boruto! Mitsuki!“ snažila sa upozorniť kamarátov.
„Vy ľudia ste čudné tvory.“ Sarada sa nahla, aby videla, odkiaľ sa ozýva ten zvuk.
„Boruto! Mitsuki! Sme obkľúčení!“ vtom sa prebral Mitsuki. Poobzeral sa okolo seba, štuchol do Boruta. Ten prekvapene žmurkal pred seba a zaostroval pohľad.
„Čo sa deje?“ nerozumel.
Vtom sa otočilo kožené kreslo, na ktorom sedela mačka. Bola ale úplne iná, ako tie predtým. Bola oblečená v obleku a sedela ako človek a bolo jej rozumieť aj bez mačacej čelenky.
„Vedel som, že ste podvodníci, už keď som o vás počul. Hľadali ste ma? Chcem vedieť prečo, mňau?“
„Ty si Hebon?“ vyzvedala Sarada.
„Ó, áno!“
„Ukradol si zo zbrojnice knihu. Vraď ju späť!“ naliehala no ten sa len rozosmial.
„Ale na čo by vám bola, lady Uchiha?“ Spozornela. „Niečo ti o sebe poviem, zlatíčko. Som podnikateľ a svoju prácu robím, ako najlepšie viem! Takže, ak príde zákazník, niečo odo mňa chce a pekne zaplatí, tak zariadim, aby to aj dostal.“
„Takže tú knihu už nemáš?“ dostávala záchvat paniky.
„Správne. Misia bola splnená! Zákazník je spokojný a ja som zbohatol. Tak to moja milá chodí!“
„Tak mi aspoň povedz, komu si ju predal?“
„To ti určite nepoviem,“ zasmial sa, „vážim si svojich zákazníkov, preto po zaplatení vždy ostávajú u mňa v anonymite.“
„Takže ak zaplatím, dozviem sa, komu si tú knihu predal?“
Hebon sa nahol a oprel hlavu o labku: „Povedz cenu, ktorú si ochotná dať?“
Sarada sa úplne potila, nemala pri sebe absolútne nič, čo by mohla predať. Pozrela na Boruta s Mitsukim, no tí len tiež s napätím očakávali, čo Sarada povie. Spomenula si na svoju kapsu. Zahryzla si po pery: „Mám niečo, čo vymením, za túto informáciu.“
„O čo ide?“
Sarada pozrela na Boruta, ktorému tiež došlo, čo má namysli: „Dám ti pravý kunai Yondaimeho.“
„Nie, Sarada!“ vykríkol urazene Boruto.
Hebonovi sa zablesli oči nedočkavosťou: „Žartuješ? Máš ho pri sebe?“ v tú chvíľu vyzeral ako straka, ktorá baží po lesklých predmetoch.
„Mám ho v kapse,“ pozrela na Boruta, ale ten len odmerane a chladne pozeral do zeme. Uvedomovala si, že sa nahnevá, ale musela niečo spraviť. Aj keď mu tým ublíži.
Hebon pribehol k Sarade a vybral jej z kapsy ťažký kunai: „No to ma podrž, nie je to replika,“ zasmial sa hrozivo.
„Nie, je pravý, naozaj, tak mi povedz, komu si predal tú knihu,“ ten zhypnotizovane skúmal krásu zbrane a nepríčetne sa usmieval.
„Rozmýšľam, či pravidlá na obchod platia rovnako v prípade ľudí.“ Neverila vlastným ušiam.
„Ty odmietaš dodržať dohodu? Tak mi vraď ten kunai!“
„Smola, maličká.“ Sarada pozrela na Mitsukiho a zažmurkala. Ten predlžil svoju ruku, vybral si kovovú zbraň z kapsy a rozrezal lano na rukách a nohách. Hodil kunai oproti Sarade rovno do steny. Tá sa mohla konečne slobodne pohnúť, keďže kunai presekla lano. Vybral ďalšiu zbraň a rýchlo oslobodil Boruta. Ten sa ako nepríčetný rozbehol oproti Hebonovi, ktorý stál v pozore.
„Boruto! Kašli na to!“ vrieskala za ním Sarada.
„To určite! Kage bunshin no jutsu!“ vedľa neho sa objavili dve kópie, „navaľ ten kunai!“
„To určite!“ zasmiala sa mačka a pozrela na obriu mačku, „na nich!“
Boruto preskočil veľkú mačku a utekal za Hebonom. Ten vybehol z hotelovej izby rovno do výťahu. Boruto sa pokúšal dobehnúť, než sa zavrú dvere, ale nestihol to. Počkal teda, ktorým smerom sa tá mačka pohne a keď zbadal, že dole, hneď sa rozbehol k schodisku. Utekal, čo mu nohy stačili. Nerozumel, ako ho mohla Sarada tak podraziť. Vždy si myslel, že je iná. Predala niekomu niečo, čo bolo darované z úcty, priateľstva a lásky za nejakú informáciu, pritom ani netušila, či ju dostane.
Keď výťah zastal, Boruto sa vrhal dnu. Hebon bol ale preč. Poobzeral sa: „Vetracia šachta!“ vyskočil hore a chytil sa dvierok, pootvoril ich a horko-ťažko sa vyškriabal hore na výťah.
Keď ho Hebon zbadal, zľakol sa: „Ty malý!“ vtom mu kunai vypadol z labiek. Ako letel, Boruto sa ho snažil chytiť, ale kým ho chytil, vyparil sa, „Podviedli ste ma!“ zreval nepríčetne. V tme mu oči svietili hororovou žlto-zlatou farbou. Vyškriabal sa cez vetraciu šachtu dnu do hotela.
Boruto zdesene stál a pozeral na miesto, ktorým sa Hebon vytratil. Vtedy mu to všetko začalo dávať zmysel, prečo ho Sarada prosila, aby na ten kunai kašľal.
Vtom, sa začal pohýnať výťah smerom nahor. Boruto splašene hľadal miesto, ktorým sa vytrepal z kabínky. Keď sa pokúšal otvoriť dvierka, nešlo to, boli zatvorené. Chytala ho panika. Nevedel, čo má robiť. Srdce mu bilo ako o život. O chvíľu ho výťah úplne rozdrví.