Zmätený Kazekage 94.
...bol tam.
V hromovo veľkom kúte duše sa potešila. Sedel a nechal na seba padať sneh. Bol celý v čiernom a plášť mu zakrýval značnú časť jeho tela, lebo sa lakťom opieral o pokrčené koleno. Pohľad upieral pred seba. A mal ho na čo. Výhľad na vianočnú Listovú bol odtiaľto azda najkrajší, aký videla.
Inuzuka si v svetle pouličných lámp, ktorých lúče len chabo doliehali k nim, obzerala jeho tvár z profilu. Tváril sa vážne. Mal v sebe skúsi prímes niečoho, čo nevedela presne definovať. Zatínal zuby. Nechcel ju tam? Opovrhujúci nádych v jeho lícnych kostiach ju skoro utvrdil, keď sa zrazu potichu ozval: „Neznášam samotu...“
„Viem,“ podišla k nemu krok, no nejako závratne tým nezmenila diaľku medzi nimi, „vidím.“
„Čo tu robíš?“ šepol o niečo hlasnejšie a tvár pootočil k nej, no oči stále nechával na tom istom bode, „sú Vianoce, máš byť s rodinou.“
Zmučene privrela oči, až ju kraje viečok zaštípali od predošlých sĺz. Znova ho uzrela a vydala sa pomaly k nemu. Postavila sa vedľa sediaceho a chcela sa dať do tej istej polohy, no prudký dotyk ruky na píšťale ju zastavil: „Nesadaj si. Nachladneš.“
„A ty môžeš?“
„Na mne nezáleží...“
Ticho.
Také, ktoré by sa dalo krájať na tie najtenšie kúsky. Záleží a to moc. Zas si pripadala, že majú riešiť debaty, kedy Uchiha, náramne chytrý, nechápe jej citové pochody. Skoro sa usmiala nad tým. Aké bezstarostné obdobie to bolo. Veci boli teraz tak na hlavu postavené, že z toho skoro strácala chuť dýchať.
„Na Vianoce by nemal byť nikto sám,“ ozvala sa znova a ruky si pevne preplietla v snahe extrahovať z jej oblečenia nízke teploty.
„Ja nemám rodinu, ku ktorej by som sa mohol vrátiť.“
Každé jedno slovo. Každá jedna slabika, každé písmeno jej sťahovalo kožu. Akoby sa začala celá scvrkávať a nútilo ju sa ešte viac schúliť do vlastného hrudného koša. Nehovoriac o tom, že hnisavé a krvavé pásiky bolesti na Sasukeho zápästiach sa vynorili v jej makovici. Tanaris nad spomienkou potlačila vzlyknutie.
„Ale nie si sám,“ šepla, lebo si nebola istá, či sa jej hlas nebude triasť.
Až skoro uskočila, keď sarkasticky vyprskol: „Nereálne.“
„Reálne.“
Nedostavil sa žiadny jeho racionálny argument, ktorými vždy tak sršal. Nemal. Jeho neuróny si len posielali signál o vyčerpanosti psychiky. Sú to roky, čo takto žije. Ako mŕtvola. Nič divného.
Teraz sa však cíti hrozne. Tisíce ihiel a malých ostrých predmetov sa mu akoby zabodávali do každého milimetra na tele. Myseľ mal zadymenú neurčitými pocitmi, o ktorých vedel len to, že ho postupom času zadusia. Mykol hlavou, pri fragmente predstavy samovraždy. Nie, tak slabý nebol.
„Poď so mnou.“
„Nie som Inuzuka.“
„Na to ti seriem.“
Ušiel jej vzdych. Čupla si takmer za neho, až jej z chladu pukli kolená. Premočené čierne vlasy jej znemožnili vidieť veľkú časť Konohy, no to ju v tom momente netrápilo. Nepremokavú látku si vložila medzi zuby a zosunula rukavicu z dlane. Jemne zašla prstami do jeho studených vlasov.
„Nemala by si byť na Vianoce s iným mužom ako s Gaarom.“
„Nemalo sa stať kopu vecí, Sasuke,“ pri jeho mene jej opäť hormóny natlačili do očí slzy, „kopu vecí...“
Na pár chvíľ sa odmlčala a pohladila ho vo vlasoch.
„Prosím, poď. Je dvadsiateho štvrtého decembra a ja nechcem sedieť u štedrovečerného stolu s tým, že...“ potlačované, slané tekutiny jej zaliali líca, „človek, ktorý mi zo všetkých najviac na svete rozumie sa utápa v zime, samote, hlade a nešťastí.“
„Neplač, Tanaris,“ prehovoril ťažko, „niekto, ako ja si nezaslúži ani tvoj pohľa-“
Nedokončil, lebo jej ruky ho zozadu objali. Fakt, že je tu a nie so Sakurou niečo značil a ona dúfala v to, čo si domýšľala. Zachumlala mu tvár do premrznutého plášťu a niekoľko krát s ňou zamykalo, čo jej telo chcelo zavzlykať, ale ona mu nevyhovela.
„Prosím, neplač,“ dlaňou, ktorá bola hádam studenšia, než okolitý sneh chytil jej spojené prsty na jeho hrudi.
Jej neodpovedanie ho donútilo sa postaviť. Robilo mu to celkom problém potom, čo tam sedel tak dlhý čas. Otáčajúc na Tanaris sa vystrel. Naďalej čupela a ruky tisla na kolená.
Poobzeral si ju. Bola ako Katonmaru. Psie uši na bielej čapici a celá zabanbušená vyzerala tak dvakrát väčšia, než bola. Nakoniec sa zohol po ňu a narovnal do výšky aj ju...
„...nemôžem sa prestať usmievať,“ povedala potichu mladá žena s tyrkysovými vlasmi.
„Mňa začínajú bolieť líca,“ Kazekage si ich prichytil jednou dlaňou a druhou naberal jedlo, „chutí ti?“
„Ňo, jako,“ pozrela naňho trocha ironicky, „varila som to prevažne ja. Bolo by naprd, keby mi to nechutilo.“
„Náhodou!“ Gaara nahodil úškrny, „ja som pomáhal!“
„Áno, šikulka si,“ zarehotala sa a vykukla sa trocha spoza neho.
„Nepozeraj tam,“ napomenul ju, „ešte si si nedojedla štedrú večeru. Len sa moc nenapchaj, lebo dnes nás ešte vykŕmi Naku s Kankurom.“
Poštuchala paličkami v jedle a potom dvihla na neho zrak. Hypnotizoval svoj tanier a pomaly si do úst vkladal spoločne ukuchtené dobroty. Kútiky mu pohrávali veľmi dobrou náladou. Oblečený celý v čiernom s nátelníkom, ktorý mal obdĺžnikový výstrih. Mierne mu to odhaľovalo kľúčne kosti, na ktoré sa jej medové oči zamerali, či chcela alebo nie. Sama sebe nakázala, aby prestala blbnúť a dokončila jedlo.
Po rokoch si nejeden z nich pripadal ako malé šťastné dieťa. Plné bruchá, v rukách prskavky a pod stromčekom balíčky zabalené v lesklých papieroch. Vyzerali tak zamatovo, že vám ich bolo ľúto roztrhnúť.
Kazekage si pomaly kľakol pod vianočnú okrasu vyššiu, než on sám a zatajil dych. Teplo a roľničky burácali jeho srdcom, mysľou a celým bytím. Aký nádherný pocit to bol. Aký bezstarostný. Medové plásty, ktoré si tak rád obzeral cukli po veľkom kuse vianočného prekvapenia. Ako zvláštne sa naňho teraz pozerala. Predpokladal a cítil o aký druh pohľadu ide, no vzápätí si pomyslel, že sa mu to určite len zdá. Siahol k predmetu a jeho materiál vydal jemný zvuk.
„Panebože!“ Gaara odkryl červený baliaci papier a prudko dvihol hlavu.
Vytiahol pieskový, huňatý kus kúpeľňového oblečenia a ruky, zvierajúce látku dvihol až nad seba, aby si mohol darček vypozerať celý. Fuu spojila dlane pri prsiach a sledovala ho, ako sa stavia na nohy a oblieka si ho. Límcami na krku si pošúchal tvár a zapriadol: „To je ten najúžasnejšia látka, akú som kedy mal na sebe!“
Krásnym úsmevom pozrel na Fuu a okamžite ju stisol v náručí. Nasal jej vôňu, ktorá oplývala škoricou a klinčekmi. Čož samozrejme nie je nič nezvyčajné, keď piekla medovníky. Objatie možno trvalo dlhšie, než by sa očakávalo. Naopak ženská jinchuuriky sa zabrodila do županu ešte viac, asi tak ako Gaara do jej tyrkysových vlasov.
Keď sa odtiahol, zvliekol si ho dole, aby si obzrel jeho detaily. Na chrbte mal vyšitý znak piesku a dokonalo obnitkované kraje. Bol presne na jeho postavu a výšku: „Je úžasný, Fuu. Kde si ho kúpila?“
Biely rad zubov predišiel slabý smiech: „Vieš...kupovala som len látku.“
„Chceš povedať, že si ho ušila?“ dvihol začudovane obočie.
Nemo prikývla, na čo Gaarovi padla sánka. Vec, ktorú držal zrazu znamenalo niečo úplne iné. Neveriacky krútil hlavou: „ Netušil som, že vieš šiť.“
„Ňo, nejakú dobu som sa tomu nevenovala, ale aj tak stihla spraviť pre teba a Kankurovcov.“
„Je to úžasné, “ pootvoril ústa, „ kedy si to stíhala?"
Nadvihla ramená a mlčky rozložila rukami, škeriac sa. Gaara žiaril viac ako vianočný stromček za nimi. Oceánové oči sa mu nádherne ligotali, podobne ako jej vlasy. Snedá pokožka oslňujúco hrala s jej bielym oblečením a ozdobami podobných farieb v pozadí jeho zorného poľa. Nemohol si pomôcť ale...miloval ten úsmev. Robila ho takým zvláštnym spôsobom. Akoby všetky jeho trable a neistoty odchádzali mávnutím ruky.
Tohto ročné Vianoce budú geniálne a tešil sa na ďalšie dni o to vyše. Mal župan hodný Kazekageho a Vianoce trávil s tou najúžasnejšou osobou v jeho okolí. Vianočné prekvapenie navyše nie je len ledajaké, vyrobili ho priamo jej ruky. Jej čas a úsilie. Nič nemohlo byť lepšie.
„Ďakujem ti,“ povedal potichu „za všetko.“
„Nemáš zač. Som moc rada, že si spokojný.“
„Nemám slov, nečakal som ručnú prácu. Si veľmi šikovná.“
„Ňo,“ zachichotala sa a otočila dlane, aby videla na ich vnútro, „keby si videl, ako som si miestami dopichala brušká...tak by si inak hovoril.“
Starostlivé prsty obkreslili jej nechty a potom ich pohladili. Keď sa im pohľady stretli, Fuu našla v Gaarovom smútok. Spodnými zubami si kusla pery. Súcitil s ňou a pritom nešlo o nič. Chcela ho potešiť, nemá sa takto tváriť. Naraz sa Kazekage bokom rýchlo priblížil k jej tvári, no na to razantne zmenil rýchlosť. Štipka zaváhania ho ale aj tak neodradila od bozku na líce. Fuu teplo okamžite vystúpilo na pokožku, až sa zľakla, aby to Gaara neucítil. Ďakovala Ježiškovi, ktorý dnes nosí darčeky, že je mulatka a jej rumenec nebol nijak poznať. Ošila sa a potom stále sklopujúc zrak, jej pery opätovne nemohli prestať cukať do úsmevu. Bola šťastná, že má mladík takú radosť. A tešila aj na to, až si Kankurou rozbalí svoj fialový a Naku svoj modrý.
Už dávno sa necítila takáto chcená. Sedieť na sviatky niekde inde ako v bare, kde vysedávali na štedrý deň len socky stratené v živote alebo, že nesedí v predsienke nejakého hotelu a nepozoruje ligotajúci sa vianočný stromček. Hotelových návštevníkov vracajúcich sa od blížnych. Možno nejaké miesto vo Vodopádovej, kde síce je zima krásna, no dedinčania aj po rokoch, jej dobrých skutkoch a nápomocnosti je stále odvrhovaná. Dni samoty, beznádeje. Do očí sa jej nahnali slzy od vďaky, keď v tom Gaarove bledé dlane jej položili krabicu na stehná.
„Toto je jedna časť darčeku. Len taká drobnosť,“ hlesol a pevnejšie objal svoj nový župan, „druhá, dôležitejšia časť, sa zabaliť nedá, takže ho uvidíš, keď pôjdeme ku Kankurovi...“
Kopu kecov na začiatku . Som hrozná, že Vás nenechám vydýchnuť.
Hurá, hurá, Vianoce! :3 Dúfam, že sa Vám tieto relatívne pozitívne diely páčia.
Ďakujem krááásne všetkým!
- Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.
Mise pro V;
Gaara a Fuu sa začínajú opäť zbližovať. Ich správanie sa voči tomu druhému je zlaté aj keď viac to Gaarove voči Fuu. Pri ňom to totiž nie je niečo bežné, keďže sa jeho osobnosť od tej Fuu líšiy
Nestíhala jsem komentovat, tak zpětně napravuji
Myslím, že Sasuke povolí a půjde, ještě chvilku to bude trvat, ale pak snad povolí, nebude chtít Tanaris její Vánoce úplně zkazit. A Gaara s Fuu... no, tak je to na velké fuuu xD Hezká představa, že je Fuu tak šikovná a umí šít. Gaaru úplně dojala. Kdoví, co pro ni ještě chystá u Kankura
. • Seznam FF, Poslední FF: Šampioni těžké váhy | Na kočku a na myš | Rozkaz zněl jasně | Bohům padají z talířů drobky
. • V noci jsou všechny kočky černé.
. ♪ Some days, some nights...
Ďakujem, že si si spomenula , som šťastná ! Sasuke je tvrďas, ale z Tanaris je namäko . Asi dobre tušíš. Kankurovcov tiež uvidíme v najbližších dieloch.
Navštívte stránku Zakázaného ovocia! -->
Môj Wattpad https://www.wattpad.com/user/SabakuNoTanaris - čítajte príbehy aj mimo Naruta práve tu!
Blog Sabaku no Tanaris a Mestekovej www.sameta.blog.cz/
Môj milovaný ZK Tak náš Sasan je na streche, sám a v drsnom počasí Tanaris pri pohľade naňho dostáva riadne bodliny do duše. „Neznášam samotu...“ a pritom sa sám aj okolnosťami do nej utieka. Má starosť o zdravie Inuzuky a vyhŕkne, keď ona sa obáva oňho: „Na mne nezáleží...“ Jaaaj, ozaj ťaživá situácia pre oboch. „Ja nemám rodinu, ku ktorej by som sa mohol vrátiť...“ Hoci nie je sám: „Až skoro uskočila, keď sarkasticky vyprskol: „Nereálne.“ „Reálne.“ Hrozné, že Sasan žije ako mŕtvola, je psychicky vyčerpaný Jeeesušu, ešteže nie je taký slabý, aby páchal samovraždu, no to by ešte chýbalo „Prosím, poď. Je dvadsiateho štvrtého decembra a ja nechcem sedieť u štedrovečerného stolu s tým, že...“ potlačované, slané tekutiny jej zaliali líca, „človek, ktorý mi zo všetkých najviac na svete rozumie sa utápa v zime, samote, hlade a nešťastí.“ Scéna a dialógy ma do hĺbky duše dojali Sasan fakt potrebuje už vyplávať z močariny a presvetliť život, snáď mu to bude dopriate a Tanaris tiež.
V Sune je úplne iná situácia. Gaara s Fuu sú ako mačence, smejú sa, naťahujú a je im spolu dobre. Spoločne navarili, v radosti jedia a atmosféra je prežiarená. Krásny darček dostal Gaara, škoda, že ho nevidíme a nemôžeme ohmatať aj my A ešte aj Fuu vlastnoručne ušitý. Fuu je ženský poklad Ajajaj, Gaara miluje jej úsmev, to je vynikajúce, však ozaj Fuu je radostník A je k nej aj nežný a pozorný. Fuu si zaslúži pekné zaobchádzanie, jej život nebol žiadny med. Teším sa, ako bude u Knakurovcov
Veeľmi dobre si zas napísala, Zlatinko Všetky osoby sú precítené, ale najmä Sasan je vypiplaný a podmaňujúci Nikto z nich nemá ružovú situáciu, ktorá sa zatiaľ javí ako patová Ňo, snáď s tým niečo urobíš ako admirál príbehu Vďaka za mlsôtku
Mojkaaa, som celá neporiadná, že až teraz odpovedám na komentík! Prepáč. Scéna na streche, vzhľadom na to, aká je citovo náročná, sa mi v hlave vyformovala dosť rýchlo. Šlo to nejak samo. Úplne vidím ako tam ten Sasan sedí celý zasnežený a ona ako rybičku k nemu kráča.
Kankurovcov sa dočkáš až tuším ...fuf v ďalšom, alebo až v tom ďalšom? Neviem presne, ale dočkáš. Teraz tejto dvojke nevenujem moc času. Netreba, všetko tam funguje. Konečne, že?
S tými darčekmi som si celkom lámala hlavu. Čo kto komu. Ale nakoniec som to myslím vymyslela dobre. Chcela som, aby Fuu dala Gaarovi niečo, čo bude znamenať niečo viac, ako len nejaká kúpená vec a to isté aj o Sasukem. Uvidíš.
Ďakujem moja zlatá za komentáááárik! Teším sa, až si zajtra prečítaš 95-ku. Uveličenejšia si asi nikdy nebola, teš sa na zajtra!
Navštívte stránku Zakázaného ovocia! -->
Môj Wattpad https://www.wattpad.com/user/SabakuNoTanaris - čítajte príbehy aj mimo Naruta práve tu!
Blog Sabaku no Tanaris a Mestekovej www.sameta.blog.cz/
Neviem, či aj zaspím od nedočkavosti, čo si nachystala Rozhodne niečo vlastnoručne vyrobené je srdcu bližšie ako dajaký kúpený krám, obzvlášť ak máme niekoho radi