Zmätený Kazekage 99.

NECHOĎTE BEZ TOHTO ČÍTAŤ!Boh Vás opatruj, ak mi niekto napíše v PM, kedy bude ďalší diel, muhaha

Zdravím Vás všetkých! Tento diel som mala napísaný už koncom novembra, ale vydávam až po dlhej dobe. A bude aj posledným vydaným.

Vysvetlím...

Mám dosť nepríjemnú životnú situáciu, (ktorú som však mohla očakávať) a musím sa z nej vyhrabať. Sama. Ukončiť predčasne tento príbeh je pre mňa veľmi veľký krok, ale cítim, že sa v niektorých veciach a aspektoch svojho života musím zmeniť, iné zahodiť úplne za seba. A toto je jedna z nich. Nečakám, že môj motív, prečo sa nechcem ZK venovať (aj ZO) budete chápať. Prosím...len to rešpektujte.

A ak Vás môžem o niečo ešte v poprosiť. Skúste sa niekedy zamyslieť, či sa nechováte v živote ako egoisti. Mnoho z nás si to možno neuvedomuje a potom nesieme veľmi ťažké následky.

Mrzí ma koniec tohto príbehu práve kvôli Vám. Strávili sme kopu času nad týmto príbehom a mnohým sa páčil. Žiaľ, ako povedal jeden môj čitateľ...riešiť život je dôležitejšie a preto verím, že moje rozhodnutie budete chápať.

Ďakujem veľmi pekne, že ste môjmu prvému príbehu vôbec venovali toľko času. Že ste so mnou nestratili nádej ani ten rok, čo som mala pauzu a nepísala. Patrí Vám obrovské ďakujem, lebo ste boli mojím hnacím mechanizmom do písania.

Ak by bol niekto zvedavý na ďalší vývin tohto príbehu, až po jeho koniec (ešte by tam malo byť toho kopu popravde), tak mi napíšte PM a ja Vám pošlem, čo sa malo stať. Zaslúžite si to vedieť za doslovne až dlhoročnú podporu.
Týmto všetkým tu nechcem strašiť, že som prestala nadobro písať. Nemám na to teraz energiu a keď ju nájdem, chcem sa venovať čisto svojím príbehom, ktoré budú zamerané na fantasy.

Ešte raz ĎAKUJEM a prajem Vám všetkým veľa zdravia a zdravého rozumu.

Vaša Sabaku

„...vyzeráš nádherne,“ šepol žene do vlasov, keď jej odsúval stoličku.
„Ďakujem.“
Ona si sadla a už sledovala fialovými očami mužného lútkara, ktorý kývol hlavou na čašníčku. Venoval manželke úsmev a prijal do rúk jedálny lístok. Ešte jeden výraz so zdvihnutými kútikmi na ženu a začal študovať, čo dobrého nechá dnes svojmu žalúdku dopriať.
Naku si založila lakeť na stôl a oprela si líce. Kankurove hnedé oči listovali po riadkoch. Zamyslený výraz, ktorý sa neprejavoval len mračením sa, ale aj pootvorenými perami s pokrčeným prstom u nich. Bol nádherný. Zasnene vzdychla, na čo on dvihol zrak: „Prečo si nevyberáš jedlo?“
„Ja len...že...tak premýšľam,“ na moment odvrátila tvár od neho, lebo sa jej chceli slzy nakopiť do očí, „kam až sme došli. Vieš, že sme tu a teraz. Po tom všetkom.“
„Naku,“ šepol potichu a ďalej nepotrebovali moc slov.

Len ju držal za hánky a pozeral jej do očí. Vybavili sa mu mučiace chvíle, kedy hrozilo, že táto mladá rodina sa rozpadne. Dieťa im chorľavelo, druhé plakalo od nepokoja. V minulosti prekonali potrat. Takmer hotová katastrofa. Napriek tomu tu sedeli. Hľadel jej do očí a nevidel v nich, čo i len o jeden pocit menej za tie roky. Ba naopak. Stala sa matkou jeho dvoch detí, ktoré nadovšetko miluje. Ju nadovšetko miluje.

„Kankurou-sama,“ uklonil sa čašníčka, „máte vybrané?“
„Prepáčte,“ dvojica sa zbadala a začala rýchlo tikať zrenicami do jedálnička.
Dievča sa znova uklonilo: „Nie, to je v poriadku. Ja som asi vyrušila vás, prepáčte. Prídem neskôr.“
„Fúúf,“ Naku trocha pregúľala očami, „ako dlho sme na seba zízali?“
„Netuším,“ jej polovička sa usmiala, „úprimne, naše deti sú mi nadovšetko...ale je fajn byť sami.“
„Ach,“ spustili sa jej ramená, „ešteže, lebo už som začínala mať výčitky, keď si užívam voľno bez nich.“
„Láska...nemusíš mať výčitky,“ palcom jej prešiel po článkoch ukazováka a prostredníka, „máš predsa právo na oddych po tom všetkom.“
„Asi máš pravdu,“ povedala trocha skleslo.
„Nie asi, ale mám. Naku, pozri na mňa,“ odmlčal sa, „si úžasná mama.“
„Nepreháňaj. Ukázalo sa, že ty si omnoho schopnejší rodič, než ja...“

Jej manžel naproti na moment stisol pery, ona však reagovala úsmevom a začala si vyberať jedlo. Teda vlastne nezačala. Pozerala akoby skrz zalaminované strany v drevenom obale. Myšlienky a povinnosti ňou prúdili. Tento stav neušiel lútkarovi: „Si v poriadku?“
„Á-áno,“ potriasla hlavou, „gome, len som....premýšľala, či som vyložila z chladničky presnidávky.“
„Zlatko, nemysli teraz...uvoľni sa a užívaj si.“
„Ale budú studen-“
„Tak ich Fuu ohreje v mikrovlnke,“ pousmial sa, „spraví ťuk, ťuk a bude to. Nič sa neboj, zvládne to. Uvoľni sa.“
„Dobre,“ vydýchla sústreďujúc svoju myseľ, „to je tá profesionálna deformácia matky...“

Jinchuuriky sedemchvostého si po hrátkach plných smiechot zviazala rozstrapatené vlasy do vysokého copu. Vyťahujúc sa na nohy, vzala dvojčatká na ruky. Jej uši zaznamenali televíziu a jej nos škoricu. Pomalé dostupovanie na schodoch nakázalo Kazekagemu podvedome obhliadnuť sa. Otrávene si vzdychol a prepol kanál na ovládači. Synovcov posadila k nemu: „Chyť ich, až nepadnú.“
Len neochotne natiahol ruky k nim a dlaňami cez brušká im zabraňoval v pohybe. Fuu vytiahla spoza dverí pavúky na chodenie. Shinkiho i Arayeho do nich vložila a oni si začali pomaličky pobežkávať obývačkou a kuchyňou, ktoré Kankurovci mali spojené.

„Prečo si to urobila?“
Spozorovala, ako pri vyslovovaní otázky mu palec tuho stáčal gumové tlačidlo na ovládači. Nahodila vecný výraz, ktorý on nevidel: „Chcela som tvojmu bratovi pomôcť. Mám ich moc rada a je na nich vidieť, že potrebujú vypnúť.“
„Ale musím u toho byť aj ja...“
„Gaara,“ rezignovane si povzdychla, „nehnevaj sa na mňa, ale chováš sa teraz trocha ako malý.“
Krvavé vlasy sa mykli pod prudkým pohybom. Prepaľoval ju očami.

Deti.

Téma až moc blízka jemu i keď nechcel. Pripomínalo mu to jeho povinnosť, ktorá na seba nenechá už dlho čakať. Na ktorú nie je pripravený. Ktorú si ešte ani nepriznal. Už to nebol zmätok, čo mal v hlave. Ale ticho pred búrkou...

„Pozri, čoskoro príde do Piesočnej aj tvoj syn. Musíš sa naučiť narábať a vychádzať s deťmi.“
Nasledujúce slová jej nevyšli z úst. Asi v jeho výraze poznala, že by mala mlčať. No stála si za svojím, že by nemal utekať od toho, čo ho nepočká. Nepredpokladala, že bude niečo hovoriť a tak sa vzala sadnúť si k barovému stolu. S úsmevom pozerala na chlapčiatka, ktoré sa strašne rehnili na tom, keď sa zrazili. Fuu na nich prehovárala a rehotala sa nimi. Boli neskutočne rozkošní. Modré vlásky dodávali ich vzhľadu zaujímavosť.

Gaarovi tieto zvukové podnety šli pod kožu viac, než si prial. Predstavoval si obraz, ktorý mohol vidieť, keby sa bol otočil. Detský smiech aj napriek tomu, že sa ho chcel strániť ho pútal. Volal. Až mu to prišlo divné. Protichodné voči tomu, čo doteraz cítil. Chrbát mu zalialo teplo, no neotočil sa. Zadržal to nutkanie uzrieť jej dvihnuté kútiky a dva páry nevinných Nakiných očí. Chcel sa odtiaľ vziať preč. No nepohol sa.
Je dosť možné, že Fuu počula jeho myšlienky, pretože po chvíľke vzala obidvoch aj ich dopravnými prostriedkami na poschodie a zavreli sa do detskej izby.

Netuším koľko ubehlo času od toho, čo sa Fuu zašila s jeho synovcami hore v izbe...ale počul odtiaľ rehnenie sa na plnej čiare. Kolená ho vystreli do výšky a on pomaly prekračujúc došiel k epicentru hluku. Nervózne stisol kľučku a potichučky pootvoril dvere. Cez malú škárku ju videl na posteli, ako zachumláva tvár do bábätkovských brušiek a tým im robí štekliacu zábavu. Boli to až výskoty radosti.
Fuu ležala na bruchu a jej copík bol zase celý rozlietaný. Seklo jej to s rozcuchanými vlasmi. Aniž by si uvedomil...na lícach sa mu pohrával úsmev. Stále trocha neistý podišiel do miestnosti.

„Aháá, pozrite kto prišiel,“ vyškerila sa, „strýko Gaara.“
Toto titulovanie aj napriek tomu, že ho dostal pred ôsmimi mesiacmi mu prišlo stále čudné. Shinki a Araya boli skutočne roztomilé deti. Veľké oči skúmali červenovlasého od hora podol. Fuu sa odtiahla, aby mu spravila miesto. Opatrne si bokom prisadol. Shinki, ktorý teraz ležal rovno pred ním sa hral s rúčkami. Aké malé zvedavé stvorenie to bolo. Naraz sa prekotil a takmer až skončil na kraji postele, ba až skoro na zemi. Gaarove reflexy boli svižnejšie a teraz držal malého. Trocha nemotorne.
„Chyť si ho poriadne,“ nabádala ho tyrkysovláska.
Prechytil si ho, ako mu bolo odporúčané a nechal synovca nech šmatlá po jeho červenom tetovaní lásky. Od doby, čo sa narodili ani jedného z nich takto nedržal. Nevšímal si vtedy výraz Fuu, lebo vedel že dvíha obočie v presvedčovacom výraze.

Shinki si niečo povyprával a potom ho nechal strýko usadiť svojich na kolenách. Už len ako ním manipuloval, ňuchal tú detskú vôňu. Vraví sa, že každé bábätko vonia. Bolo to príjemné, jemné a tušil, že touto arómou je poznať aj celá miestnosť, len to predtým nespozoroval.
„No vidíš, ide ti to celkom,“ ozvala sa Fuu a podarovala mu krásny úsmev, „pôjdeš sa s nami blázniť?“
„Ja...no...“ pozrel na dieťa, „asi nie...“

Inuzukovci mali vždy vo zvyku na druhý sviatok Vianočný navštíviť Hyuugovcov. Tento rok nebol v tomto o nič výnimočný, až na to že Hiashi hostil o dvoch ľudí viac. Sasuke i Yuki boli pre neho vážení hostia. Posledný Uchiha a posledný ninja ovládajúci hyoton. Tieto stretnutia boli relatívne početné, keďže nechýbal Naruto a Tenten ako partneri Hinaty a Nejiho. Bolo to stretnutie roka. Vodca klanu Hyuuga bol veľmi zaujatý malým Segawom, ktorého bledé oči dosť pútali. Dokonca aj keď sa Neji s Tenten boli pozrieť na nový prírastok do rodiny krotiteľov psov, Segawa nemohol z Hyuugu spustiť oči.

Všetci boli spokojne usadení v obývačke. Hiashiho žena, Hinata a Hanabi nosili jedlo, občerstvenie a cukrovinky. Nálada ako vždy bola pri týchto návštevách skvelá. Tsume a Hiashi boli priatelia z detstva. I keď je pravda, že sa Tsume raz prekecla, že ako tínedžeri mali to jedno, dve rande. Tanaris sa zhovárala so svojou najlepšou kamarátkou, zatiaľ čo Neji, Sasuke a Naruto sedeli obďaleč a zhovárali sa o kto vie čom. Teda...skôr Naruto niečo mlel. Dlhovlasý mu prikyvoval, ale nedalo sa povedať, že by sa koncentroval na ich rozhovor a havraní vlások nepočúval už vôbec. Temnými očami obkresľoval Tanaris...

„...takže tak no,“ Hinata sklonila pohľad na kolená, „mrzí ma, že ťa tie jej hlúpe reči vtedy vyhnali z baru.“
„To nič, Hin,“ mávla Tanaris rukou, „na teba sa nehnevám.“
„Vidíš ja som ti to hovorila!“ hnedovláska s drdolmi ukázala prstom na Hyuugu.
Tá znova začala: „Aj Ino to bolo veľmi ľúto. Nechci ako potom zjazdila Sakuru, keď si odišla.“

Sakura. Pohár s čajom stisla a stehná natlačila k sebe. Žena, ktorej mala chuť za ten večer rozdriapať obličaj na miniatúrne kúsky. Ružové vlasy vytrhať z hlavy. Pretlak v pľúcach ju takmer pridusil. Tak vyšilovala kvôli Sasukemu. On s hentakou pľuhou. Ešte k tomu rodinu. Nebola pre neho, nehodila sa k nemu. Zabije ju, ak sa ho čo i len raz dotkne. V tom stisk jej prstov a mysle povolil.

A čo Sasuke?

Má zabiť aj on Gaaru? Za to, že má s ňou dieťa? Za to, že bude žiť s ním? Za to, že s ňou spal...a možno bude? Striaslo ju, až sa zhrozila pri predstave styku s ním. Toto určite nechce. Natlakovaný kyslík jej teraz už nedovolil dýchať už vôbec.

Rýchlo odložila čaj na stôl a išla do kúpeľne. Studenou vodou si ovlažila pokožku, dúfajúc že to zapôsobí aj na myseľ. Úvahy, ako sa vyhnúť odchodu do Suny vyzerali asi tak, ako jej snaha držať si Sasukeho od tela. Nemohla si dovoliť neodísť. Rada má za to, že to bude budúci Kazekage i keď také predikcie na roky dopredu sú šialené. Gaara na ňu čaká, na malého. Síce sa neozýva tak, ako zvykol...chápe, že má kopu starostí ako vždy. A popravde je to tak aj vyhovovalo a vyhovuje.

Čo spraví?

Prizná sa?

Zamlčí to?

Ničím si nebola istá, okrem havraních vlasov a jeho osobnosti, ktorá sa do nej zakusla. Hlboko. Žitie s ním prešlo v lásku. Hlbokú. No z nej aj plynuli výčitky. Hlboké. Mala pocit, že bez neho zhynie. A nie len ona. A nemýlila sa.
Tiché zúfalé vzdychy sa v bielej miestnosti ukľudnili. Otvárajúc dvere si hovorila v duchu, že zrejme to, čo si zasiala bude aj žať. Avšak, keď vzala v úvahu, že výhrou je Sasuke, neľutovala toho. Realita toho, po čom jej srdce túžila bolo v nedohľadne.
Prekročila prah kúpeľne a vydala sa dole schodmi, keď jej zrazu niekto zozadu prikryl ústa a druhou rukou na bruchu stiahol k sebe. Spočiatku sa k smrti zľakla, no dotyk na podbrušku poznala až moc dobre. Vysoký muž si ju otočil.
„Sasuke, preboha,“ vydýchla a dlaň zložila na dekolt, „nedes ma takto.“
„Čo sa deje?“ primračil sa a prešiel jej od stredu čela až ku lícnym kostiam.

Čo mu asi tak mala povedať? Mala začať riešiť všetky tie sr*čky, ktoré ju pomaly začínajú dobiehať? Každým dňom viac a viac?

Mlčala, lebo neoplatilo sa klamať. Nie jemu. Sasuke nepotreboval počuť, keď sa zapozeral do jej očí. A medzi nami...nemohol tomu vzdorovať a radšej rukou na líci vycestoval cez pravú pažu a chrbát na opačné rameno a pristúpil k nej. Navonok trocha chladné objatie. Bolo v ňom cítiť nejaké napätie. Tanaris sa mierne rozochvela. Z vedomia, že mu týmto len utvrdí všetky obavy sa rozklepala ešte viac.

„Sasuke...“ šepla mu do svetru.
Chcela pokračovať, no nevydala ani hlásku. Teplá vlna jemného charakteru sa prisala na ňu viac a ona zavrela oči. Zaznamenala tlkot jeho srdca. Trocha zrýchlený, ale hlavne silný. Ich telesné teploty si vymenili role. Jemu schádzal večný chlad na končekoch prstov, ktorými prečesával žene hnedé pramene.
Páčili sa mu dlhé vlasy. Omnoho viac, ako krátke. Ich sýta farba sa leskla na toľko farieb, koľko citu mala v očiach. Pochopenia. A o to viac to miloval, lebo vedel, že len naňho takto pozerá.

Len on na ňu takto pozerá. Len on vedel. Len on cítil. Nestal sa jej polovičkou...stal sa jej súčasťou. A už bolo neskoro, aby to odvrátila. A nešlo ani nič preto urobiť.

„Pobozkaj ma,“ zaznelo jej potichu v uchu.
Automaticky, bez ohľadu na predošlé myšlienky, spravila čo kázal. Pocity zo spojenia ich pier jej vyrážali až do miechy, kde kázali všemožné veci jej telu. Spoločne inštinktívne položili jej nohu na Sasukeho bedro, na čo ich zvrtol na mieste a ju tesne natlačil k stene. Temer nepočuteľne mu zavrnela do ucha. Povzbudilo ho to, aby s druhou dolnou končatinou urobil to, čo s tou prvou. Zápal a vášeň sa postupne vytratili a ich pohyby sa spomalili.
Nohy klesli na zem, za to Sasuke sa viac nahrbil a odtiahol sa. Spojil ich čelá. Mal na to dobré, no bolestivé spomienky. Matka. Bola rovnako obetavá a starostlivá ako Tanaris. Bezchybná. I keď len zdanlivo. Nikto predsa nie je dokonalý.

Inuzuka sa pod situáciou musela usmiať. Zahnal všetky jej strasti. Stačilo, že len že stál vedľa nej a nie to ešte toto. Sasukeho by ani nepadlo niečo takéto. Myslel si, že nie je stavaný na nežnosti. Že nie je stavaný na spontánnosť. Posledné dni s ňou sú však dôkaz opaku. Určitý pocit ľahkosti, ktorý mal. Ktorý dostal a ktorý mu darovala. Práve udalosti predminulej noci sa mu vryli do pamäte viac, ako kunai do skaly. Chcel to zopakovať. Chcel ju znova cítiť. Počuť jej hlas. Len ten pohľad, ktorým preskakovala z jednej zrenice na druhý mu hovorili, že neprekvapivo ona uvažuje rovnako.
Pevne ju chytil za zátylok a šepol jej ucha: „Chcem ťa...“