Záchrana Gaary

Povinnosti v rodine Nara sa skončili. Naruto dal Shikamarovi voľno, aj keď on sám, ako ho všetci poznáme voľno nemal a Shikadaiove povinnosti v škole sa skončili. Leto bolo doslova za rohom a nastal dlho očakávaný moment rodiny. Temari ktorá sa tešila na výlet do jej rodnej zeme, hoci to nedávala tak veľmi najavo. Už dávno si naplánovala ako navštívi svojich starých priateľov Kankura a Gaaru zo Skrytej Piesočnej, odkiaľ odišla po tom čo sa vydala za Shikamarua. Na ich veľký moment nikdy nezabudne, i keď to bolo najťažšie rozodnutie v jej živote. Opustiť pre lásku rodnú zem. No stalo sa. Temari je aktuálne občiankou Konohy.
V ten deň bolo nebo zamračené a na ich ceste ich pár krát zastihol aj dážď.
To nie je dobré znamenie... Pomyslela si Temari no nepovedala to však nahlas. Nechcela svojej rodine pokaziť dovolenku ktorá sa sotva začala. Veď o chvíľu už budú pred bránami Skrytej Piesočnej dovtedy sa snáď nič neprihodí. O niekoľko minút uvidí Kankura a Gaaru a prestane myslieť na zlé veci.
Pri bráne Skrytej Piesočnej ich však čakal len Kankuro, čo bolo to zvláštne. Podľa dohody ich mal totiž čakať aj Gaara.
Shikamaru sa pri chôdzi otočil na Temari: „Žeby mal nejaké povinnosti?“
Nebolo by to nič nezvyčajné, keďže ako Kazekage je vyťažený prácou. Kankuro im však povedal pravý dôvod.
„Temari. Gaaru niekto otrávil. Je vo vážnom stave. Na jeho liečbu je potrebná...“ Na chvíľu ostalo ticho a potom s nádychom pokračoval vo vete: „Rastlina Mokori.“
Ten moment im ich rodinnú dovolenku ukončil. Potrebovali práve tú rastlinu. Tú, ktorá rastie v horách na juhu Zeme vetru. V oblasti do ktorej skoro nikto nechodí pretože patrí k tým nebezpečnejším.
Temari bola rozhodnutá a bez váhania prisľúbila, že so Shikamarom tú rastlinu zoženú a zachránia Gaaru za každú cenu.
Nebola to tak jednoduchá úloha, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Temari svoj domov poznala a vedela, že na južnej strane sa nachádzajú nebezpečné stromové kobry Hatsume. Ich jed je veľmi nebezpečný až smrtiaci. Jed po uhryznutí prejde okamžite každou bunkou tela, paralyzuje ju, a necháva človeka zomierať v dlhých a ukrutných bolestiach. Keďže tieto kobry sa vyskytujú iba v tejto oblasti a nikde inde, liek na to neexistuje a je len na organizme človeka ako si s tým poradí. To však nebol koniec. Už generácie tam svoje mini plantáže za lesom stráži klan Jutsume. Tieto jedovaté kobry sú strážcami ich mini plantáží. Je to taká nepísaná dohoda, oni im zas na oplátku nechajú les nedotknutí ľudskými obydliami. Aj to tom, čo zvážila, aká nebezpečná táto cesta bude, napriek tomu do toho aj so Shikamarom musela ísť.

V noci Temari nemohla zaspať pri myšlienke na Gaaru a rozhodne jej v tom nepomohol nočný dážď. Ráno sa dali sa na cestu.
„Kankuro....postaraj sa o Shikadaia. Pre neho to je nebezpečné,“ povedala Temari.
„Temari má pravdu. My dvaja to zvládneme. Takáto misia nie je pre genina.“
Kankuro iba súhlasne pokývol hlavou a hneď ako vyrazili, Shikadai a Kankuro sa vrátili späť do domu.
Les bol husto zarastený stromami. Iba jemné pásiky slnečného svetla ležali na zelenej tráve z ktorej sem tam vykúkal kameň alebo korene stromov, ktoré už boli také hrubé, že prerastali na povrch zeme. Bolo tam ticho, iba vietor, ktorý občas prefukoval, hral tichú melódiou pomedzi listy stromov. Temari išla prvá, po tráve kráčala opatrne, dávala pozor aby nedali o sebe príliš vedieť. Na to isté upozornila aj Shikamara, ktorý išiel tesne za ňou a sledoval okolie. Dával pozor na možné nebezpečenstvo o ktorom Temari hovorila, zatiaľ čo ona, ako bývalá obyvateľka, presne vedela kadiaľ V noci Temari nemohla zaspať pri myšlienke na Gaaru a rozhodne jej v tom nepomohol nočný dážď. Ráno sa dali sa na cestu. V tom sa ale niečo šuchlo v neďalekom lístí.
„Psst. Počuješ?“ chytil ju za rameno Shikamaru.
Obaja hneď spozorneli a začali pátrať v okolí po zdroji toho zvuku. Za Shikamarom sa objavili dve kobry, ktoré naňho išli zaútočiť.
„Shikamaru!“
Temari priskočila medzi neho a kobry a rozprestrela svoj mohutný vejár. Ich jedovaté tesáky sa zabodli do vejára, ktorý použila ako štít, pred útokmi. Temari ich odhodila trasením vejára vo vzduchu. Nebol to však koniec, a okolo nich sa objavili aj ďalšie.
„Musíme sa rýchlo dostať preč.“
Shikamaru sledoval okolie a snažil sa nájsť aspoň nejaké malé miesto, kde by bolo viac svetla. Les bol tak hustý, že korunami stromov neprenikol ani jeden lúč slnečného svetla - Shikamaru nemohol používať svoje techniky. Ich záchrana bola v rukách Temari. Vejárom vytvárala vzdušné prúdy a odrážala jednu kobru za druhou. Pri tom ako utekali sa Shikamaru chcel dozvedieť viac.
„Prečo je tá rastlina vlastne taká vzácna, a akú má vlastne moc?“
„Rastlina Mokori dokáže prežiť len vďaka podmienkam, ktoré máme v Zemi Vetru a rastie iba tu a na tomto konkrétnom mieste. Je obklopená lesom takže tu má veľa tieňu zo stromov, a nie je vystavená priamemu slnečnému žiareniu, ktoré by ju mohlo vysušiť. Pôda má dostatok živín na zakorenenie.“
Temari po chvíli pokračovala v odpovedi na jeho ďalšiu otázku.
„Jej lupene obsahujú tekutinu, ktorá dokáže naviazať rôzne jedy a preto sa využíva pri otravách, tak ako v Gaarovom prípade. Telo si potom s jedom hravo poradí.“
Shikamaru sa zamyslel.
„Takými, s ktorými si telo nedokáže poradiť. Prečo to teda neplatí aj na tieto kobry?“ pýtal sa ďalej Shikamaru.
Keď sa hadov konečne striasli, obaja zastali aby nabrali sily.
„Ich jed je veľmi špecifický. A nikto na nich nechce robiť pokusy. Nepoznám totiž magora, ktorý by sa nechal dobrovoľne uhryznúť, len pre testovanie na protijed.“
Shikamaru sa radšej už ďalej nič nepýtal. K mini plantážam im totiž chýbalo len pár metrov.
Konečne boli tam. Shikamaru si až vtedy uvedomil, prečo je tá rastlina taká vzácna aj keď jej je tu dosť. Cesta k nej je prakticky nemožná.
„Toto bola ešte tá jednoduchšia časť.“
Temari sa oprela o svoj vejár a rozhliadla sa pred seba. Pred nimi sa rozprestierala malá plantáž s modrými kvetmi husto rastúcich vedľa seba. Bolo to presne tak, ako Temari opisovala Shikamarovi. Rastliny boli obklopené lesom, takže stromy im tienili priame slnečné lúče.
„Holt sme ninjovia. Nikdy to nie je ľahké...“ odpovedal jej Shikamaru a potom si ešte zamrmlal: „Ale je to pekná otrava.“
„Radšej to vezmi aby, len tu strácame čas, kým ty sa tu sťažuješ. Už sme mali byť na ceste späť,“ zvrčala Temari.
Z ničoho nič začal fúkať silný vietor, práve vo chvíli, keď sa Shikamaru zohol aby odtrhol jeden kvet. Vietor ku nim prihnal piesočnú búrku. Shikamaru sa postavil a kryl si rukami tvár.
„Aj toto je tu normálne?“ povedal a odkašľal si keď mu piesok vnikol do úst.
„Nie. Toto vyzerá na útok klanu Jutsume. Asi nás sledovali. Videli, že chceme ich rastlinu a snažia sa nám to prekaziť. Musíme rýchlo utiecť, inak nás ten piesok pochová.“
Temari tento súhrn viet hovorila pomaly, aby sa nenadýchala piesku, no kým to dopovedala Shikamaru už vedľa nej nebol a nevidela ho ani nikde okolo seba. Viditeľnosť bola zlá a nevidela ani na meter od seba. Vzala svoj obrovský vejár a snažila sa rozohnať piesok okolo seba. Pritom sa snažila nájsť Shimararua. Pohla sa o pár metrov ďalej no stále ho nevidela.
„Shikamaru!“
V tom ju niekto chytil okolo pása a vzniesol sa s ňou do vzduchu.
Keď pristáli boli už mimo ohrozenia pár metrov od piesočného pekla. Keď nabrala dych, pozrela sa na človeka, ktorý ju zachránil. Nebol to nikto iný ako Shikamaru. Pozrela sa na neho, potom na plantáže zasypané pieskom potom znova na neho. On na ňu tiež uprene pozeral. No miesto vďaky sa dočkal iba rany do hlavy rukou nahnevanej Temari.
„Áááuu!“
Pošúchal sa po hlave a spýtavo sa na ňu pozrel. Miesto aby jej poďakovala- aspoň raz, tak dostal ranu. Vyzerala naozaj nahnevane, pomyslel si. Radšej ju už nebude ďalej hnevať a rovno prejde k veci. Siahol teda do vnútorného vrecka svojho plášťa a vytiahol kvet Mokori. Temari na minútu privrela oči a a pousmiala sa.
„Tú ranu som si mohla ušetriť, keby si ju vytiahol hneď a nerobil okolo toho také prekvapenie.“ Kráčala smerom domov.
„Jej sa človek nezavďačí,“ oprášil si plášť Shikamaru a išiel za ňou.
Nestrácali už ďalej zbytočne čas. O tom, ako je na tom brat Gaara Temari nemala žiadne informácie a tak to pre nich bol boj s časom. Ponáhľali sa späť domov cestou, ktorou prišli – cez les. Počas cesty začalo pršať, čo bolo v tom momente príjemné prekvapenie, pretože kobry nie sú práve milovníci dažďa. Dážď ich prinútil ukryť sa tam kde bolo sucho - pod skaly alebo do kmeňov stromov.
Prešlo niekoľko desiatok minúť. Temari v kŕčoch čakala na chodbe miestnej nemocnice spolu so Shikamarom a Shikadaiom. Minúty pre ňu plynuli ako hodiny. V tom vyšiel na chodbu Kankuro. Temari sa naňho spýtalo pozrela. Kankuro na ňu a jej rodinu upieral najskôr neprítomný pohľad. Po chvíli sa ale usmial a súhlasne prikývol. Temari spadol obrovský kameň zo srdca, tak ako aj ostatým.
O deň na to, Gaaru pustili z nemocnice. Bol dlžníkom Temari a Shikamarovi a tak sa im snažil zvyšok dovolenky spríjemniť ako najlepšie to šlo.