V majstrových šľapajách

V Skrytej Súmračnej bol skoro pol roka. Do jeho osemnástich narodenín ostávalo len pár dní a už mu bolo jasné, že ich neoslávi v Konohe. Keď teraz nad tým rozmýšľal, až tak mu to nevadilo. Sasuke je určite ešte na cestách a aj tak by neprišiel. Sakura zas zavalená prácou v nemocnici, stopro zabudne ako vždycky. A Kakashi-senseiovi by sa aj tak nemohol pozrieť do očí. Misia, ktorou ho poveril, sa ťahala a niečo podstatné mu stále unikalo. Nevedel aké sú Kokorozashiho skutočné zámery, len tušil, že svet ninjov, ktorý chce nanovo vybudovať, je celkom vzdialený ideálom Vôle ohňa, ktorá sa v Konohe predávala od čias Prvého hokageho, a ktorú aj on chcel nasledovať. Musí sa viac snažiť prísť na to, čo Kokorozashi, ako vedúci Bezpečnostných oddielov Skrytej Súmračnej, plánuje. Kašľať na narodeniny. Aj tak ich nikdy neoslavoval, nebolo s kým. Len tie minuloročné sa mu hlboko vryli pod kožu, keď poznal, aký je to pocit, keď ti všetko dobré praje niekto, kto ťa má nadovšetko rád a ktorého aj ty miluješ z celého srdca. Zažije to ešte niekedy?

Nadchádzajúce narodeniny oslávi - prežije ďaleko od svojich najbližších. S ňou. Už mu nebola cudzia. Vlastne sa spriatelili. Chcel veriť, že o Kokorozashiho pravých úmysloch vie len toľko, koľko on sám. Že aj ona je len obeťou okolností, ktoré rozpohyboval niekto iný. Mohol sa však na svoj dojem spoľahnúť?
Kráčala pred ním mlčky s prúteným košíkom, zaveseným na predlaktí. Mali vzácny deň voľna a ona ho hneď zaúkolovala, aby s ňou zašiel na trh dokúpiť chýbajúce potraviny.
Možno tým pokazí príjemnú atmosféru, aj posledne sa o tom odmietla ďalej baviť, o to viac mu to vŕtalo hlavou. Musel zistiť, aký je jej skutočný postoj k technológiám, ktoré využívali v Bezpečnostných oddieloch.
"Uvedomuješ si, akí ste na technológiách závislí (schválne ju neprovokoval vyhlásením, že sú závislí od Kokorozashiho). Netrénujete používanie vlastného chakrového potenciálu. Ako teda môžete obnoviť ninjovskú tradíciu v krajine?"
"Zase začínaš? Predsa vieš, akí musíme byť opatrní. Kokorozashi-sama musí budiť dojem, že Bezpečnostné oddiely sú plne v službách spoločnosti a nesledujú vlastné ciele. Používanie vlastnej chakry by bolo škandalózne. Okrem toho, záleží na tom? Použitie vlastnej chakry je z viacero dôvodov riskantné. A ide len o to, aby sme mohli používať jutsu. Bolo by hlúpe podstupovať také riziko, keď technológia nám umožňuje dosiahnuť rovnaký efekt."
"Chakra je ale obnoviteľná," namietal, "a dá sa čerpať aj z prírody. Jej zásoby sú obrovské. Technológie nefungujú sami od seba - ako tie bojové náramky, v ktorých sú uložené jutsu - musíš ich najprv niekomu ukradnúť, alebo ti ich musí dať."
"Lenže chakra nie je v človeku nekonečná, jej zdroje sú obmedzené v prítomnej chvíli. Videla som toľkých umierať vyčerpaním, že by som sa na to nikdy nedokázala spoliehať. Keď máš v zálohe technológiu, máš istotu, že neumrieš."

"Ale musíš ju zobrať inému. Je to všetko na úkor iného človeka alebo bytostí."
To dobre vedela, ale nechcela na to myslieť.
"Schopnosť čerpať chakru z prírody je taká zriedkavá. Sennina som v živote nestretla."
Narutovi vybehlo obočie a oči sa mu šibalsky rozosmiali. Okamžite sa poobzeral po námestí a už aj mastil k najbližšiemu stánku. Videla, ako mužovi za pultom vtisol do ruky peniaze, ktoré sa zdráhal prijať a celý naradostený bežal k nej s párom drevených sandálov geta, v každej ruke jeden.
" Teraz sleduj!"
Stiahol si svoje kožené sandále a svižne nasunul bosé nohy do novej obuvi. Nechápavo naň hľadala, no on už začínal svoje predstavenie za zvuku Karan Koronu, ktorý vyklepával zubami na drevenej podrážke. V okázalom geste rozhodil ruky a jednou opísal veľký oblúk ponad hlavu. Hneď nato sa prehol v páse, akoby sa ukláňal a hlasom podomového obchodníka, vychvaľujúceho pochybný tovar, skríženého s potulným komediantom, tiahlo a spevavo ohlásil svoj príchod.
"Milá dáma, zatajte svoj dych a otvorte oči dokorán - uvidíte, čo ste ešte nikdy nevideli, medzi smrteľníkmi len vzácne sa zjavujúci, veľký žabí pustovník z hory Myobokuzan, Uzu- Skoro sa prekecol! Uzučký Sennin..."
Trochu ho to vyviedlo z konceptu a stratil niť. Zadýchane sa pľasol po stehnách, klepotavé zvuky utíchli a nahlas sa rozosmial.
"Majster by bol na mňa hrdý. 'Konečne som Ťa naučil niečo poriadne, synak,' povedal by."
"On bol asi riadne veselá kopa," hihňala sa Himawari.
"Tá najveselšia," potvrdil Naruto.
"Ale prečo uzučký?" vŕtalo jej v hlave.
"A nie som uzučký?" zahováral a vťahoval brucho.
Využila príležitosť a dôkladne si ho prehliadla. Snedá pokožka, rozložité ramená, svalnaté paže a hrudník, dlhé nohy. Uzučký ho skutočne nevystihovalo.
"Možno skôr urastený," navrhla a začervenala sa.
Naruto na ňu prekvapene vyvalil oči.
Ako sa k tomuto dostali? "Čo ti to vlastne napadlo?" zahovárala nahlas a dala sa opäť kráčať dolu námestím, aby zakryla rozpaky.

Rýchlo pozbieral svoje topánky a v getách vykročil za ňou, pričom pri každom kroku to zvučne klaplo.
Zaplavila ho vlna spomienok na dlhé prašné cesty, starého muža a osirelého chlapca.
"Takto som sa zoznámil s Ero-Senninom."
Zastavila a podvedome zadržala dych. Rozprával o ňom málo, no vždy s takou nehou, že to v nej vyvolávalo nejasný pocit spriaznenosti.
"On bol skutočným Pustovníkom z hory Myobokuzan."
"Naozajstným senninom?" neveriacky sa opýtala.
"Ano. Ovládol pustovnícke techniky žiab zo Skrytej hory."
"Úžasné. Kiežby som sa tam niekedy mohla ísť pozrieť."
"To bohužiaľ nie je možné. Keby sa tam dalo docestovať, zobral by som ťa tam, ale ako vravím, je to Skrytá dedina žiab a nenájde ju nik, len koho oni privolajú."
Posmutnela. Cestovanie ju lákalo, keďže nikdy nikde nebola.
"Nebuď smutná, Hima-chan. Keby si sa tam dostala, kŕmili by ťa všelijakými pandravami, z ktorých sa obracia žalúdok hore futrom."
"To by som zvládla. Červíky a larvy sú skvelý zdroj bielkovín. Určite im vďačím za prežitie."
Teraz sa čudoval on.

"Kým sa ma ujal Kokorozashi-sama, ako sirota som to nemala spočiatku ľahké. Boli dni, keď som len hladovala. No potom som si všimla veľké čierne vtáky, ako hľadajú potravu v kopách starého lístia. Potom som už nebývala taká hladná... Ale načo ti to rozprávam, určite to až príliš dobre poznáš."
Narutovi zovrelo hrdlo od ľútosti. Spomínal si na osamelé dni a bolesť, keď si nemohol kúpiť ani len tú misku teplej polievky, na ktorú mal chuť, ale aspoň nehladoval. Starký Sandaime bez vzbudzovania prílišnej pozornosti sa staral o jeho stravu a neskôr financie, i keď musel dosť šetriť, aby mu to vyšlo. Koľkým sirotám sa žilo - žije ešte horšie ako jemu.

"Netvár sa tak hrobovo," potiahla ho za rukáv. Prežili sme to predsa a sme tu."
Jej entuziazmus bol nákazlivý. Zaplavilo ho odhodlanie.
"Dobre. Ak to teda bude možné, vybavím ti návštevu na horu Myobokuzan, a potom ťa pozývam na veľkú dusenú stonožku."
Žmurkol na ňu.
"Počkaj, nevravel si, že sa tam nedá dostať? Že ťa musia sami privolať?"
"Presne tak, ale nie je pre mňa problém dať im vedieť cez žabieho posla. Ako sa však rozhodnú, to neovplyvním. Ak to tak ale môžem povedať, mám u nich protekciu," zubil sa.

"Ty si tam už bol!"
"Áno. Chvíľku som tam žil po smrti Ero-Sennina."
"Takže ty si tiež..." zarazila sa s otvorenou pusou, "tá komédia pred chvíľou nebola vôbec komédia?"
Lišiacky sa usmial. Nepotvrdil jej to, ani nevyvrátil.
"Hej! Veď mi to prezraď. Prezraď mi to!"
"Nemôžem ti to povedať, veď vieš."
Ospravedlňujúco zdvihol kútiky úst do plachého úsmevu.
Zvedavosť ňou lomcovala a bola si istá, že tušenie ju neklamalo.

Žabí olej tiekol vo vodopáde bez prestávky ako život. Po oblohe sa plavili vysoké oblaky, ružoveli vo svetle zapadajúeho slnka.
"Pozri, Hima-chan. Hora Myoboku. Ako som ti vravel."
Veľmi, tak veľmi jej to chcel povedať.
Hora môjho najväčšieho smútku.