Kým som ťa spoznal, 2. – Láska na prvý pohľad

Naruto si nepriznal, že má Choujiho rád. Najmä pre jeho šialenstvá a odvážnu povahu. Veď kto iný by sa odvážil do testu napísať také somariny a riskovať tým výsmech celej triedy? Kto iný by sa opovážil vydať čo i len hlásku na hodine s Ibikim? To si teda riadne zavaril...
Nadišla hodina vojenskej prípravy. V týchto časoch, kedy neviete, kedy vám vojna zaklope na dvere, sa to nesmierne hodilo. No mať ďalšiu hodinu s Ibikim bolo ako za trest. On si to však nesmierne užíval. Nemusel totiž sedieť za katedrou, ale mohol žiakov preháňať, koľko len chcel bez toho, aby mu niekto povedal, že fyzické tresty sú zakázané.
Všetci sa poslušne zoradili na dvore. Až na Choujiho. Telesná nebola práve jeho obľúbený predmet – vlastne to nebol žiadny – a tak sa zašil za budovu telocvične. Ibikimu však nič neujde, takže sa začal po ňom zháňať. Našiel ho za budovou a ťahal ho za uši až k jeho zoradeným spolužiakom. Chouji celú cestu jojkal a stonal bolesťou.
„Keďže tu máme niekoho, komu sa evidentne cvičiť nechce a je mu pravdepodobne vojna ukradnutá, musíme ho teda naučiť, ako sa to robí.“
Ibiki všetkým jeho spolužiakom, vrátane jeho, nakázal tridsať klikov. Za to si u spolužiakov veľkú obľubu nezískal.

Chouji a Naruto sa vracali vlakom domov. Boli vyčerpaný s nechuťou sa vôbec o niečom baviť. Naruto by mu najradšej za dnešok poriadne prečistil žalúdok, ale aj on bol ako zbitý pes.
V tom si Naruto niečo všimol. Do vlaku nastúpili traja chalani z prestížnej akadémie, kam chodia aj tie dievčatá, na ktoré naposledy narazili. Keď jeden z chalanov nadviazal očný kontakt s Narutom, on radšej uhol pohľadom. Na ďalšej zastávke potiahol Choujiho za golier von z vlaku. Chalani ich ale nasledovali.
„Počkaj, ale čo to robíš? Toto nie je naša zastávka. Hádam si len nezabudol, kde bývaš,“ obzeral sa Chouji zmätene po štvrti, ktorá bola viditeľne bohatšia ako tá ich. Krásne dláždené chodníky lemované zástupom ružových rozkvitnutých kvetov Sakury. Popri chodníčku sa ťahala dlhá rieka a niekoľko mostov, od seba vzdialených len pár kilometrov. Domy zbohatlíckych klaunov, ktoré vyzerali staro a pritom tak honosne, že už na prvý pohľad bolo vidieť, že v nich žijú celé generácie.
„Buď ticho a poď. Zvyšok pôjdeme pešo. Hlavne sa neobzeraj,“ povedal Naruto a nenápadne po očku hľadel za seba. Chalani ich stále prenasledovali. Nemal z toho dobrý pocit.
„Prečo nie? Čo je na tom zlé?“
„Tí chalani z vlaku idú za nami.“
„Ty ich poznáš?“ zaujímal sa ďalej Chouji.
Naruto si potichu povzdychol. A stále pozeral pred seba.
„Všetci sú to synáčikovia vážených klanov. Tí chalani chodia do rovnakej školy ako tie dievčatá z minula. Ten chalan vpravo. To je Inuzuka Kiba. Je to rodina slávnych veterinárov. Jeho sestra vyvíja rôzne lieky a tak... Naľavo je Nara Shikamaru. Je to vraj najnadanejší žiak triedy. Pomáha pri rozlúštení tajných spisov. Jeho rodina spolupracuje s Hokagom. Pri dešifrovaní tajných správ a podobne. No a ten uprostred - to je Uchiha Sasuke. Z najstaršieho klanu Konohy. Jeho brat patril k špeciálnym jednotkám. Policajná stanica patrí ich klanu. Na streche majú svoj klanový symbol.“
„Páni moji! To sú teda nafúkanci. Myslia si, že im všetko patrí,“ povie Chouji nahlas. Naruto ho sotva stihne upozorniť a v tom mu pristane neznáma ruka na pleci a zabrzdí jeho aj Choujiho. Keď sa otočila, na ramenách chlapcov sú opreté Kibove ruky. Sasuke prejde pred nich s rukami vo vreckách, aby mu zablokoval únikovú cestu.
„Ale, ale. Takže chalani z – povedal by som – zo školy nižšej vzdelanostnej úrovne, a to som povedal ešte veľmi slušne, si myslia, že sú viac ako my.“
„Nehovorili sme o vás. Len sme sa rozprávali,“ snaží sa Naruto uhrať situáciu.
„Vážne?“ Kiba oboch schytí za goliere a potiahne. „A koho teda tvoj kamoš nazval nafúkancami?“
„Ja myslím, že by sme mali týmto nevzdelancom vysvetliť, ako sa správať k elite.“ Sasuke sa pozrel na svojich kamarátov, ktorí mu z radosťou prikývli.
Chouji a Naruto sa nestihli spamätať a trojica “elity“ sa do nich pustila. Mlátili ich, kopali na zemi. Bitku zastavila až okoloidúci žena, ktorá po nich skríkla, či sa nehanbia takto na ulici za bieleho dňa mlátiť.
Chouji a Naruto boli chvíľku v bezvedomí, a tak ani nevedeli, kedy chalani odišli. Keď sa Naruto prebral, pomaly sa postavil na nohy. Otrel si krv z odretého líca a trochu aj vypľul na asfalt. Na rukách aj nohách mal rany od kopancov. Prišiel k Choujimu, ktorý tam ešte stále ležal. Keď ho prebral, obaja si to s bolesťami namierili domov. Ako naschvál, práve vtedy vystupovali dievčatá z prestížnej akadémie z vlaku. Naruto a Chouji iba okolo nich prešli, akoby sa nič nebolo dialo.
„Pre Boha!“ ozvala sa jedna z nich tak nahlas, že Naruta až myklo – tak sa naľakal.
„Veď vy ste zranení!“ pokračovala. „Čo sa vám stalo? Takto nemôžete ísť po ulici – ste celí od krvi.“
„To nič nie je,“ ozval sa hrdinsky Chouji.
„Ja ti dám – nič nie je. Už aj mi to ukáž!“
Dievča s blond dlhými vlasmi v cope mu prudko schytilo ruku. Potom sa pozrelo na svoju kamarátku.
„Nevzala si so sebou obväzy? Mali by sme tu niekde mať aj dezinfekciu. No tak, Sakura, nebuď protivná.“
Jej kamarátka s ružovými krátkymi vlasmi neochotne zložila batoh z pleca a podala jej potrebné veci. No sama nič neurobila. Bolo vidieť, že sa s nimi nechce zahadzovať.
Naruto s prekvapením hľadel, ako dievčatá – teda dievča – z vyššej spoločnosti pomáha chudákom ako sú oni.

Na druhý deň išli Naruto a Chouji opäť spolu vlakom.
„To dievča, ktoré nám pomohlo, bolo to od nej milé...,“ začal Chouji po chvíľke ticha. „Škoda, že som si na ňu nevypýtal číslo.“
„Ty si teda! Ani nevieš, ako sa volá a už by si si chcel pýtať číslo. A okrem toho, urobila to len zo súcitu. Súcitu k nám odpadlíkom. Videl si, čo mala na sebe? Isto je to spolužiačka tých troch. Nehodili by ste sa k sebe, aj keby si veľmi chcel.“
Chouji vôbec nepočúval, o čom jeho kamarát rozpráva. Stále si hovoril svoje.
„Včera, keď vystúpili z vlaku, mohli byť tak tri hodiny, maximálne pol štvrtej.“
„No a?“
„Čo keby sme ju tam počkali. Chcel by som ju ešte raz vidieť. Veľmi by som chcel.“
„Na to zabudni. Ešte narazíme na tých troch. Čo potom?“
Chouji sa nenechal odbiť len tak a stále argumentoval, prečo by mali ísť na zastávku. Nakoniec Naruta zlomil.
Na druhý deň po škole chalani vystúpili na zastávke v bohatšej štvrti. Sadli si na lavičku a čakali. Čakali hodinu, dve, no zo žiadneho z prichádzajúcich vlakov nevystúpila.
„To stačí. Už je neskoro. Poďme domov. Máme veľa úloh do školy,“ pomaly sa dvíhal Naruto.
„Počkaj ešte chvíľu. Možno majú dlhšiu výučbu.“
„Aj keby. My už musíme ísť domov. Aj my máme úlohy do školy. Dosť, že máme na škole povesť, akú máme. Nerobenie si úloh nám ešte priťaží.“
„Tak čo keby sme prišli zajtra?“
Naruto sa znova nechal prehovoriť svojím bláznivým kamarátom.
Takto na zastávke čakali vždy po škole už pár dní. No stále nič. Keď už začínali strácať nádej, z vlaku sa konečne vynorila jeho záchrankyňa. Bola spolu s ružovovlasou kamarátkou z minula a ešte s jednou – fialovovláskou, ostrihanou nakrátko.
Chouji schytil Naruta za golier a začali ich sledovať. Samozrejme tak, aby si to nevšimli. Dievčatá zastavili na mieste, kde sa chodník rozdvojoval. Chalani sa rýchlo ukryli pri najbližšom strome. Jedna z nich – tá s fialovými vlasmi – sa od nich oddelila a šla svojou cestou. Zvyšné dve pokračovali ďalej, no o pár metrov sa rozlúčili aj ony. Chalani ďalej nasledovali blodýnu. Keď vošla do jedného z domov a zavrela za sebou bráničku, Chouji to využil a utekal sa pozrieť na meno. Stálo tam “Yamanaka.“
„Yamanaka,“ povedal Chouji zasnene. Už takmer akoby mu patrila. „Neznáma Yamanaka.“