Kým som ťa spoznal, 4. - Tŕnistá cesta k Ino

Chouji písal Ino ešte veľa listov. Na žiaden ale nedostal odpoveď. No Chouji bol vytrvalý. Naruto nebol pri všetkých, no presne si pamätá na jeden z listov, ktorý pre Ino písal. No, teda skôr nepísal. Postrihal články zo ženských časopisov svojej mamy a pridal tam aj nejaké básne, ktoré našiel v matkiných knihách.
Nadišiel deň prihlášok na ďalšie štúdium. Žiaci z tried C a D len ťažko uvažovali, kam si dajú prihlášky. Aj tie štandardné predsa majú svoje kritériá prijatia. A dostať sa na jednu z elitných bol problém aj pre žiakov A a B tried, nieto ešte pre nich.
„Už vieš, kam si dáš prihlášku, Chouji?“ oslovil ho Naruto, držiac zúfalo v ruke pero nad prázdnym, nevyplneným papierom.
„Áno. Už som sa rozhodol.“
Naruto sa prekvapene otočil dozadu za kamarátom a pozeral, ako horlivo vypisuje prihlášku.
„Bude koniec hodiny. Dovypisujte svoje prihlášky a položte ich na katedru,“ povedal Ibiki, ktorý bol práve v ich triede. Povedal to tak, akoby to boli nejaké testy a nie prihlášky na vyššie odborné štúdium.
„Aj tak si nemyslím, že práve vás niekam vezmú.“
„Povzbudivé ako vždy,“ šepol Narutovi jeden z jeho spolužiakov, ktorý sedel v lavici napravo od neho. Naruto sa len súhlasné pousmial.
O chvíľu Ibikimu na stole pribudla hŕba papierov. Do konca hodiny ostávalo ešte pár minút. Ibiki teda vzal prihlášky a začal si ich námatkovo pozerať. Pri niektorých neveriacky krútil hlavou. Napokon sa dostal aj k prihláške, ktorú vypisoval Chouji. Musel si ju prečítať celú. A potom sa začal nahlas smiať. Všetci sa okolo seba nechápavo pozerali.
„Vedel som, že vo vašej triede nie je núdza o vtípky, ale že až takto ďaleko ste zašli,“ povedal stále sa smejúc na jednej z prihlášok. „Akimichi Chouji. Máš ty ale guráž, chlapče.“
Celá trieda, vrátane Naruta, na osloveného uprela zrak. Vtom zazvonilo a Ibiki sa pobral pobavene preč. Žiaci sa rozpŕchli, no Naruto ešte v triede zastavil Choujiho.
„Počkaj. Povieš mi na čom sa Ibiki tak smial? Kam si sa to prihlásil?“
„Pamätáš, ako nám Tretí aj učiteľ Iruka na hodine hovorili, aby sme sa nenechali odradiť a skúšali aj to, čo sa zdá nemožné?“
„Áno. No a čo? Čo to s tým má?“ Naruto stále nechápal.
„Toho chalana, ktorého sme stretli, keď sme sledovali Ino a Sakuru. Mal uniformu z Námorníckej. Myslím, že sa Ino páčil. Tak som si dal prihlášku na Námornícku,“ povedal pyšne a s batohom odišiel z triedy.
„Tá baba mu načisto pomútila hlavu,“ chytil sa za čelo Naruto, „hlásiť sa na školu, kde ledva prelezú žiaci A a B triedy!“
Prešlo ďalšieho pol roka. Od incidentu, kedy sa chlapci takmer utopili, prešiel rok. A nadišiel deň prijimačiek. Chouji sa celého pol roka pripravoval poctivo na fyzické testy. Ibikimu ani raz neodvrával a poctivo - aj keď občas veľmi nemotorne - plnil jeho príkazy. Spolužiakom išli oči vypadnúť pri pohľade na Choujiho odhodlanie a vytrvalosť, ktorú u neho ešte nikdy nevideli.
V deň prijimačiek sa Naruto rozhodol, že ho pôjde podporiť, a tak išiel na testy s ním.
„A mimochodom, ešte si mi nepovedal, kam si sa prihlásil ty?“ pýtal sa Chouji po ceste. „Akú školu si si vybral? Alebo nebodaj pôjdeš do práce?“
„Rozhodol som sa pre prípravku. Ešte jeden rok strávim na akadémií, a potom sa uvidí.“
„To ti tá škola tak chýba?“
„To nie. Lenže chcem byť jedného dňa dobrý nindža - jeden z najlepších - a niektorí hovorili, že po absolvovaní prípravky máš vyššie šance u vyšších ninja škôl ako je napríklad aj tvoja Námornícka. O tú ja ale nemám záujem.“
„Hm... no dobre teda. Pošlem ti potom list z Námorníckej, kde ti úplne všetko opíšem,“ chvastal sa pred kamarátom Chouji, akoby mal už nástup do školy istý.
„Len pomaly,“ zastavil ho Naruto, „ešte tam ani nie si a už by si sa chvastal.“
Chouji vošiel sebavedome do areálu. Naruto ho čakal vonku spolu s ostatnými ľuďmi, ktorí sprevádzali svoje deti, súrodencov alebo kamarátov.
Prvá rada sklamaných prišla po necelých dvadsiatych minútach. Chouji ale medzi nimi na Narutove prekvapenie nebol.
O ďalších pätnásť minút prišla druhá skupina žiakov, ktorí neuspeli. Potom tretia, no ani v nej ho nevidel.
„Žeby ten chalan predsa len uspel?“ Naruto sledoval hodinky na zápästí.
Po hodine čakania Chouji konečne vyšiel.
„Tak ako? Ako si dopadol?“ ihneď ho začal spovedať Naruto.
Chouji sa ani nestihol nadýchnuť, a Naruto sa znova pustil do reči.
„Nemusíš byť smutný z toho, že si to neurobil. Nie každý sa môže pridať do vojsk. Ale nič si z toho nerob.“
„Nerobím,“ mykol plecom Chouji, „ja som tie testy urobil.“
„Čože si?“ Naruto neveril vlastným ušiam. „A to ako? Ako je to možné?“
Chouii mu všetko po ceste domov vyrozprával.
„Bol som veľmi nervózny, a tak som vypil veľa vody. Ako prvé bolo váženie. Keďže som vypil veľa vody, mal som požadovanú váhu.“
„Iste. Bolo to tým...,“ zamumlal si popod nos Naruto.
Chouji pokračoval, akoby to ani nepočul.
„Ďalší bol vytrvalostný beh. Vtedy som pocítil, že mi treba na záchod. No už nebol čas. Bežal som ako o život, len aby som mohol potom na záchod. Akonáhle som dobehol, cez prestávku som si odskočil na toaletu, ale bolo tam veľa ľudí. Lenže kým prišiel na mňa rad, povolali nás na silový test. Mali sme dvíhať a prenášať ťažké veci. Vtom som to ale nevydržal a počas záťaže na mojich ramenách som to pustil.“
„Počkaj, počkaj. Ty si sa počúral? Tak to bol poriadny trapas.“
„Ani nie. Všetci sa mi síce smiali, ale veliteľ povedal, že to, že som sa úprimne priznal dokazuje, že mám dôstojnosť a odvahu.“
Naruto žasol.
„Ďalšie skúšky boli pre mňa hračkou, vzhľadom na moju telesnú schránku,“ pobúchal si po bruchu, „a aj kvôli tomu, že ma netlačil mechúr.“
„Neuveriteľné, aké má ten chalan šťastie,“ povedal si v duchu Naruto a navonok len pokrútil hlavou.
Prázdniny ubehli ako voda a bolo načase vrátiť sa do školy. Chýry, že Chouji prešiel na skúškach na Námornícku, sa šírili rýchlo.
O ďalšieho pol roka sa blížili vedomostné skúšky. Chouji sa výsledkov veľmi obával. Bál sa tak veľmi, že občas aj vynechal školu.
Jedného dňa, kedy Chouji znova neprišiel do školy, šiel Naruto vlakom sám domov. Keď zastavil na jednej z pravidelných zastávok, všimol si, že do vlaku nastúpil chlapec, ktorého videli so Sakurou a Ino v ten deň, keď ich sledovali. Našťastie ho ten chalan nespoznal. Naruto si vydýchol od úľavy.
Na druhý deň po tom si v škole uvedomil, že Choujiho dnes čakajú vedomostné testy.
„Hej,“ oslovil Naruta spolužiak sediaci napravo od neho, „prečo zas neprišiel do školy tvoj kamarát?“
„Dnes je druhá časť skúšok na Námornícku. Vedomostná časť.“
„Nechápem načo stráca čas. Aj tak na takú školu neprijmú nikoho takého ako sme my,“ odpovedal mu spolužiak a pustil sa do reči s ostatnými chalanmi.
„To ho nepoznáš,“ povedal si Naruto pre seba. „Nevieš čoho všetkého je schopný pre lásku.“
V sobotu poobede sa ozval pri Narutových dverách zvonček. Otvoril dvere. Stál tam Chouji. Naruto hneď vedel, že neprišiel len tak. Navyše ho veľmi zaujímalo, ako dopadol na skúškach. Tak si vzal bundu a išli sa vonku prejsť.
„No tak, už ma nenapínaj! Ako si dopadol na skúškach? Urobil si ich?“
„Neurobil,“ sklonil hlavu Chouji.
Keď Naruto videl, aký je jeho kamarát smutný, premýšľal, ako by mu mohol zdvihnúť náladu.
„Už nikdy Ino neuvidím,“ pokračoval v žalostení Chouji.
„Ale prestaň. To nie je koniec sveta. Dostal som nápad. Čo keby sme zašli za ňou. Je víkend. Ako poznám tieto vzorné študentky, určite sa bude doma učiť,“ navrhol mu Naruto.
Chouji súhlasil, takže sa vybrali vlakom do bohatej štvrte. Keď zaklopal na dvere Yamanakov, otvorila staršia pani. Predstavila sa ako jej matka. Povedala im, že Ino dnes nie je doma. Potom zavrela dvere.
„Prepáč. Chcel som sa ťa povzbudiť. Netušil som, že tu nebude,“ ospravedlňoval sa mu Naruto.
„Nič si z toho nerob. Keď už sme tu, zájdime si na koláč.“
Naruto prikývol, a tak sa zastavili v cukrárni, vzdialenej len pár metrov. Keď spolu sedeli nad koláčom, zvládlo medzi nimi ticho. Naruto vedel, že k tej téme by sa už nemal vracať, no v danej chvíli mu nič iné na začatie konverzácie nenapadlo.
„Počuj. A čo budeš teraz robiť? O týždeň sa nám končí škola. Kam teraz pôjdeš?“
„Môj otec má známeho, ktorý pracuje v továrni, kde sa vyrábajú vojenské pilulky. Dohodli sme sa, že ak ma nevezmú na Námornícku, tak budem makať tam.“
„Takže naše cesty sa definitívne rozdelia už o týždeň,“ povzdychne si Naruto.
„Neboj sa. Ostaneme v kontakte. Budem ti písať. A ty mne,“ povzbudil tentokrát Chouji jeho.
Naruto tomu nemohol uveriť. Neveril tomu, ako a kedy sa stihol zblížiť s ním natoľko, že mu bude chýbať.