Láska verzus moc a sila 02

Jemné plamene ohňa ľahko osvetľovali mužovu tvár. Jeho predtým červené oči sa zmenili na čierne, ale stále sa v nich odrážala sila. Bledá tvár zvýrazňovala jeho jemné, matné pery a špicatý nos. Svetlohnedé, dlhé vlasy mal vpredu nesúladne rozhádzané a zopár prameňov mu padalo do tváre. Vzadu ich mal zopnuté do chvosta s bielou gumičkou. Aj cez oblečenie mohol človek rozoznať jeho svalnatú postavu, z ktorej by sa zatajil dych nejednému dievčaťu či žene.
A práve jedno dievča pri pohľade na jeho mužskú postavu a dokonalý vzhľad zabudlo dýchať aj na to, že civieť na niekoho bez mrknutia oka, je neslušné. Tamiko si však nemohla pomôcť. Niečo ju na ňom fascinovalo a nútilo nespúšťať z neho ani na malú chvíľu zrak. Obdivovala jeho priame držanie tela, silné ramená, bezchybnú pleť a meniace sa oči. Tie ju na ňom asi priťahovali najviac. Nikdy predtým sa s ničím podobným nestretla a bola odhodlaná zistiť o tom viac.
Z neslušného okukovania, z ktorého by bola nejedna počestná žena pohoršená, ju vyrušilo položenie tácky s jedlom pred hosťa.
Konečne bola prinútená odtrhnúť skúmavý pohľad od muža a venovať sa aj svojmu okoliu. Yoshiro, ktorý priniesol podnos s jedlom, sa na Tamiko pozrel vyčítavým pohľadom. Musel si jej záujem o cudzinca všimnúť a nenechalo ho to chladným. Prezradila ho mierna vráska na čele, ktorá sa mu ukazovala už ako chlapcovi, keď bol s niečím nespokojný.
Tamiko sa od zahanbenia jemne začervenala a presunula radšej pozornosť na svojho starého otca a brata, ktorí sedeli pred ich hosťom.
„Ďakujem Yoshiro, môžeš odísť,“ povedal starešina a ukázal na dvere.
Yoshiro sa mierne uklonil a odišiel preč. Keď za sebou zatvoril dvere, neznámy muž prehovoril.
„Moje meno je Indra. Prichádzam k vám z dediny ninshuu, aby som vám pomohol vyriešiť problém, ktorý sužuje vašu dedinu.“
Jeho zvučný hlas sa ozýval po celom drevenom domčeku a zabodával sa Tamiko hlboko do srdca. Znova by sa stratila vo svojich myšlienkach, keby ju na jeho slovách neupútala jedna vec. Ninshuu?

Spýtavo sa zahľadela na svojho brata, ale jeho kamenná tvár jej naznačovala, že on dobre vie, čo to je.
„To ninshuu, ktoré pred dvadsiatimi rokmi zničilo našu krajinu?“ spýtal sa ho ostro Kyo. Neskrýval ani mierny hnev v hlase.
Tamiko stála úplne vzadu a počúvala ich rozhovor, v ktorom sa strácala. Nikdy predtým o ninshuu nepočula a nevedela, že malo niečo spoločné s tým nešťastím, ktoré postihlo ich krajinu pred tou chorobou. Avšak sa nemohla na niečo o tom nahlas spýtať, lebo vedela, žeby sa zato na ňu Kyo nahneval a nazval by ju hlúpou, ako mnoho ráz predtým.
„Môj otec spolu s jeho žiakmi pomohli tieto škody napraviť vo viacerých oblastiach,“ odvetil mu chladne Indra.
„Len na našu zabudli,“ pokračoval v nezmyselnej hádke Kyo.
Nenechal sa odradiť Indrovými očami ani silou, ktorá z neho vyžarovala. Tamiko si trpko pomyslela, že teraz je hlúpy on a nie ona. Ľudia sú zvláštne stvorenia v tom, že každý človek má inú povahu. Niekto unesie na svojich pleciach ťarchu celého sveta a iného položia na kolená len vlastné problémy. Niekto je trpezlivý a nenechá sa skoro ničím nahnevať a druhému stačí málo nato, aby vytiahol zbraň a zaútočil. O tomto cudzincovi nič nevedia a Kyo sa pohyboval po veľmi tenkom ľade, ktorý mohol prasknúť.
„Nezabudli,“ povedal mu znova odmerane, „poslali mňa.“
„Ale po koľkých rokoch!“
„Kyo!“ napomenul ho už s ostrejším hlasom starý otec. Mierne pokrútil hlavou. Od budúceho vodcu dediny sa okrem iných vlastností očakávali aj oceľové nervy, ktoré Kyovi vždy chýbali.
„Ospravedlňujem sa vám za vnuka. Má príliš horúcu krv.“
„Ospravedlnenie sa prijíma,“ povedal Indra chladným hlasom.
Tamiko postrehla, ako jej brat zaťal ruky v päsť. Nič viac však nepovedal.
Starešina na malý moment upriamil zrak na svoju vnučku. Nikdy nevedela čítať z tváre iných ľudí, ale tušila, že starý otec povie niečo, čo sa jej páčiť nebude.
„Prepáčte, ale s čím konkrétne ste nám sem prišli pomôcť?“
„Každá oblasť bola poškodená kvôli ninshuu inak, a keďže som k vám prišiel už za tmy, neviem presne, ako je postihnutá vaša dedina,“ priznal Indra.
,,Chlapče, pred dvadsiatimi rokmi naša dedina trpela suchom a hladom, ale tie časy už pominuli. Teraz nás už trápia iba bežné strasti smrteľníkov,“ zaklamal starešina.
Tamiko mala na malú chvíľku pocit, že zle rozumela. Jej starý otec nikdy neklamal. Bol to čestný muž, ktorý sa snažil všetky problémy riešiť poctivo a s chladnou hlavou. Vyhýbal sa zbytočným rozbrojom a hádkam. Takto si ho aspoň vykresľovala Tamiko. Teraz, prvýkrát v jej živote, o ňom začala pochybovať.
Nadýchla sa, že cudzincovi povie pravdu o tej zvláštnej chorobe, ale zastavil ju Kyov pohľad. Tamiko už od detstva veľmi dobre vedela, čo tento jeho pohľad znamená. Jasne ním naznačoval, že ak povie čo i len slovo, nedopadne to pre ňu dobre a Tamiko sa svojho brata bála.
„Prečo mi klamete?“ spýtal sa pokojným hlasom Indra. Až príliš pokojným...
„Ako si dovoľujete nás v našej dedine z niečoho takéhoto obviniť?“
Kyova horúca krv, ako to nazval starešina, zapríčinila, že sa Tamiko začala báť inak. Už viac nepociťovala strach o seba ale o brata. Z cudzinca sálala podivná moc a Kyova hrdosť mu nedovolila, aby ju cítil tiež.
„Z ničoho vás neobviňujem. Vy dvaja možno viete dobre skrývať pravdu vo vašich tvárach, ale dievča to nedokáže,“ vysvetlil im.
Kyo sa nahnevane otočil na sestru, ktorá zbledla hneď po Indrových slovách. Nerozumela, ako môže niečo také vedieť, keď jej nevenoval žiadnu pozornosť. Ani raz sa na ňu počas rozhovoru nepozrel a predsa vedel, že niečo skrýva.
„Je to len hlúpa dievčina. Čo ona môže vedieť?“ snažil sa to zahovoriť Kyo, pričom mu vôbec neprekážalo, že svojimi slovami uráža a zraňuje vlastnú sestru.
Tamiko však toho vedela veľa. Možno viac ako Kyo.
To ona trávila celé dni pri zomierajúcich ľuďoch.
To ona oznamovala ich rodinám, že už viac neuvidia svojho milovaného, nebudú počuť jeho hlas a smiech. Už nikdy ich nepohladí a neobdarí ich úsmevom.
Vedela o problémoch ľudí v dedine viac ako Kyo. Keby bola na jeho mieste, využila by ponuku, ktorú Indra ponúka. Bola to síce len malá nádej, ale to oni jej stále pripomínali, že nesmie prestať veriť.
„Hlúpa alebo nie, aj tak vie niečo, čo mi vy nechcete povedať,“ nedal sa len tak ľahko odbiť. Stále pokojne sedel a sledoval reakcie mužov, ktorí sedeli pred ním a snažili sa zahovoriť klamstvo.
„Moja vnučka je mladé, pekné dievča. Určite má mnoho tajomstiev, ale ani jedno sa netýka nikoho z nás,“ odvetil mu s polovičným úsmevom starešina.
„Tak vám určite potom nebude prekážať, keď tu zopár dní ostanem, než sa vydám na spiatočnú cestu," povedal Indra.
Jeho slová Kya vôbec nepotešili, ale skôr ako stihol namietať a byť nezdvorilý, starešina vnuka predbehol.
„Pokojne u nás zostaňte, koľko dní chcete. Ak by ste čokoľvek potrebovali obráťte sa na nás alebo na moju vnučku.“
Tamiko len nesmelo prikývla so sklopeným pohľadom. Potešila sa, že cudzinec u nich zostane na pár dní, ale miešali sa v nej dva protichodné pocity a Tamiko nevedela, ktorý z nich je silnejší. Strach alebo radosť?
Prvý z dverí vyšiel Kyo a hneď za ním starešina. Tamiko sa ešte poslednýkrát pokochala mužovým pekným zovňajškom, než sa vydala ku krutej realite jej života. Vedela veľmi dobre, čo sa stane, keď zatvorí dvere na drevenom domčeku. A nemýlila sa.
Pevná Kyova ruka zovrela jej rameno, keď ju surovo ťahal, čo najďalej od dverí a Indru. Vôbec nebral ohľad na jej útlu postavu a drobné kroky.
Cesta k ich cieľu nebola našťastie ďaleko a po pár krokoch ju pustil.
„Poviem to iba raz Tamiko, takže ma dobre počúvaj. Ani jedno slovo o tej chorobe neopustí tvoje ústa a svoje dohady si necháš pre seba. Rozumela si mi?“ spýtal sa pre overenie.
„Áno,“ šepla automaticky, lebo vedela, že v tomto prípade nemá zmysel sa s ním hádať.
Kyo musel tušiť, že mu Tamiko klamala, ale pre dnešok mu jej odpoveď stačila. Bol zvyknutý, že mu sestra nikdy neodporovala a poslúchala ho. Staral sa o ňu až príliš, a pritom mu veľa podstatných vecí unikalo. Tamiko mu však nechcela pridávať ďalšie zbytočné starosti, a preto mlčala.
„Vieš, že to všetko robím aj pre tvoje dobro však?“
Do tváre sa jej však nepozrel. Miesto toho sledoval ich starého otca, ktorý sa k nim pomaly blížil. S drevenou paličkou sa opieral o zem a jeho jemné kroky nevydávali skoro žiadny zvuk.
„Áno,“ znova šepla.
Starý otec zastal pár krokov pred nimi a uprel zrak na Tamiko.
„Buď tomu mužovi nablízku,“ prikázal jej a spolu s Kyom odišli na zasadnutie rady.
Do očí sa jej znova nahrnuli slzy, ale ani teraz si nemohla dovoliť plakať. Nie, keď zbadala dvoch ľudí, ktorí išli rovnakým smerom ako jej rodina.
„Ichiro-san, Jiro-san,“ pozdravila ich a mierne sa uklonila.
Vďaka tme nemohli vidieť jemné pramene sĺz, ktoré sa jej leskli v očiach.
„Tamiko, už ste zistili, čo v skutočnosti chce ten cudzinec?“ spýtal sa jej najstarší člen rady Ichiro.
Ichiro bol najstarší zo všetkých mužov a žien a pamätal si nielen všetky strasti, ale aj radosti ich dediny. Patril medzi najvýznamnejších obyvateľov. Bez neho sa žiadne stretnutie nezačalo a sám starešina trpezlivo čakal na jeho príchod.
„Chce nám iba pomôcť,“ odpovedala mu jednoducho a pravdivo.
„Pomôcť,“ ozval sa ironicky Jiro: „Príde sem spolu s nocou a ihneď požaduje stretnutie so starešinom. Nebolo rozumné, že mu hneď vyhovel a ponúkol mu nocľah.“
„Bolo to jeho rozhodnutie a my nemáme právo ho spochybniť,“ bránil Ichiro svojho dlhoročného priateľa: „Sám s jeho rozhodnutím súhlasím a poslať ho nocovať do hôr, sme predsa nemohli.“
Jiro patril, ako to označoval starešina, do skupiny ľudí, ktorí mali horúcu krv. Podľa Tamiko bol viac tvrdohlavejší a v určitých smeroch arogantnejší a krutejší ako jej brat.
Bol len o pár rokov od Kya starší a už spochybňoval jeho rozhodnutia, a hlavne samotný fakt, že ďalším vodcom dediny bude on. V dedine bolo zopár ľudí, ktorí sa v jej čele chceli vidieť o pár rokov tiež, ale zo všetkých bol najnebezpečnejším práve Jiro a na túto skutočnosť Kya jeho sestra neustále upozorňovala. On ju však nepočúval.
„Raz vám tie vaše dobré úmysly spôsobia kopec nešťastia,“ varoval ich Jiro. Viac neprajností im zaželať nemohol, lebo staršina so svojim vnukom boli ešte stále veľmi blízko. Nesmel riskovať s nimi žiadny väčší konflikt, ak si chcel udržať svoje miesto v rade.
Ichiro jeho poznámku nebral na vedomie a venoval Tamiko jemný úsmev pri odchode.
Jeho spoločník Jiro ho však nenasledoval a zostal stáť len kúsok od mladej Tamiko, ktorej bola jeho blízkosť nepríjemná.
Kým Yoshiro prejavoval svoju náklonnosť k Tamiko nepatrnými úsmevmi a pozvaniami na prechádzky, Jiro sa jej násilnícky dotýkal, kedykoľvek mal možnosť. Nikdy sa je však násilne nezmocnil a ani sa o to nepokúsil. Tamiko naskakovala husacia koža vždy, keď sa jej bez dovolenia dotkol.
Preto sa jej nepatrne začali triasť ruky, keď si uvedomila, že je s Jirom sama v tme. Jeho mocné ruky by ju rýchlo umlčali, keby sa pokúsila kričať a zavolať pomoc.
So strachom sa rozhliadla po okolí, či neuvidí iných členov rady. Nikto však neprichádzal. Už všetci museli byť dávno na zasadnutí, len jeden z nich im stále chýbal. A Tamiko dúfala, že sa bude ponáhľať za nimi, aby nezačali bez neho.
„Čo si myslíš o tom cudzincovi?“ prelomil ticho.
„Neviem,“ hlesla a nedívala sa mu pritom do tváre.
Myslela si o ňom veľa a jej srdce pri zmienení jeho prítomnosti u nich v dedine, začalo rýchlejšie biť.
Nedívala sa Jirovi do tváre a radšej sledovala neďaleký oheň. Ak mal Indra pravdu a v jej tvári sa odráža klamstvo, nemohla dopustiť, aby ho videl.
Jeho pevné ruky zrazu nie práve jemne uchopili jej bradu a donútil ju dívať sa mu do očí. Jirov stisk zosilnel, keď sa snažila striasť jeho ruku a opäť sa jej do očí nahrnuli slzy. Teraz zo strachu a znechutenia.
„Nepriblížiš sa k nemu,“ rozkázal.
Tamiko si ani neuvedomila, kedy začala kývať hlavou na znak nesúhlasu. Nemal právo sa jej dotýkať a ani rozkazovať. Nenávidela ho a hnusil sa jej každý Jirov dotyk. Bola však slabá a tento fakt si uvedomovala až príliš dobre. Keby chcel, mohol by ju pokojne niekam odtiahnuť, nasilu jej roztiahnuť nohy a ona by proti tomu nezmohla skoro nič. Stále ho však niečo držalo a Tamiko sa obávala, že pri väčšom odpore by pohár jeho trpezlivosti pretiekol a prekročil by aj túto hranicu.
„Starešina mi prikázal, aby som mu bola nablízku,“ vysvetlila rýchlo.
Nenávidela strach a jeho. Najviac však neznášala slabosť. A ona slabá bola.
„Dúfam teda, že sa tu nezdrží veľmi dlho. Pre jeho vlastné dobro,“ pohrozil.
Tamikine pery sa chceli roztiahnuť do úškrnu, ale ovládla sa. Jiro proti Indrovi nemal žiadnu šancu. So zbraňou nevedel veľmi dobre zaobchádzať a jediné na čo mal talent, boli plané vyhrážky. Jiro si to uvedomoval, a zrejme si svoju neschopnosť vybíjal na slabšom pohlaví.
Konečne ju pustil a bez žiadneho ďalšieho slova odišiel na zasadnutie. Keď jeho postavu zhltla tma, Tamiko si vydýchla.
Otočila sa a zahľadela sa na cudzincov nocľah. V hlave sa jej opakovali stále tri slová.
„Chcem ho spoznať!“