Zmätený Kazekage 101.

Farebné prskavky sa odrážali na temnom pozadí v temnote jeho očí. Dynamicky menili pozície i odtiene za doprovodu nemalého hluku. Vzduch sa plnil štipľavým zápachom, ktorý obkresľoval siluety okolo Sasukeho. Inuzukovci stáli uprostred ich veľkého dvora a kochali sa novoročnou nablýskanou veselicou nad nimi.
Jeho stredobod pozornosti bol tri metre od neho a cupital na mieste ako malé nadšené dieťa pri rodičovi, vedľa ktorého aj stála. Z nej mu zrak skĺzol na okno prvého pochodia s nepatrným prítmím, kde sa nachádzal jeho klon a strážil spiaceho Segawu. Privierajúc viečka sa zahĺbil sám do seba.

„Milujem ohňostroj,“ ozvalo sa zrazu pri ňom.
Otvoril oči a mal pred sebou Tanaris s vyvýšenými kútikmi. Keď sa dočkala očného kontaktu s ním, zvrtla sa na špičkách opäť smerom na oblohu. Všade naokolo bola síra, no aj tak k nemu presakovala miestami vôňa z nej. Vlastne v ten moment zauvažoval, či to naozaj cíti alebo je to už podvedomé. Žena spravila malý krôčik dozadu a tým zneškodnila posledné kúsky medzery medzi nimi. Pažami mu takmer cukalo od túžby dotknúť sa jej. Bolo tam však moc očí. Inuzuka zaklonila tvár, aby videla do tej jeho: „Šťastný Nový rok.“
Jej oči dostali v ráchajúcej nádhere hýrivý prísvit. Nedokázal pochopiť, ako je možné, že aj po tej dlhej dobe s ňou, ho pohľad do jej zreníc stále fascinuje.
„Aj tebe,“ Sasukeho šepot jej výrazne prenikol do uší.
Uchiha mierne zaťal zuby a rozhodol sa prevesiť cez jej ramená ruky. Pociťujúc odozvu v tom, že mu stisla jedno zápästie, vtisol jej bozk do hnedého závoju.

Bol Nový rok. A on nebol sám.

„Waaaúú! To je kráásne!“ kričala Fuu a ústa mala naširoko otvorené v smiechu a vo všetkých možných citoslovciach, „uááá, mám pocit že to na mňa padááá!“
Dlaňami objímajúc zábradlie na budove kage až výskala nad novoročným ohňostrojom, div že sa neprepadla cez kovovú zábranu dole. Gaara stál pár metrov za ňou a viac pozoroval jej radosť ako okolie. Nemal to možnosť vidieť i tak vedel, ako sa ksichtí, ako jej okolo očí tancujú kohútie stopy. Tá jej ľahkosť, bezstarostnosť...bola preňho úžasná. Ako bytosť pôsobila nestiesnene a vždy sebaisto.
„Gaara, poď sem!“ mávla na neho, ale len na moment, aby jej nič neušlo.
S poloúsmevom Kazekage konečne poriadne zaklonil makovicu a v krku mu nepríjemne puklo. Najprv sa od bolesti zaškaredil, no hneď na to sa spokojne zapozeral. V Sune bol vždy krásny ohňostroj. Popravde najkrajší, aký Gaara mal možnosť spatriť. Miešali sa v ňom najmä teplé odtiene, najviac zlaté a bronzové. Ako jej oči.
„O bože, to je tak úúúžasný ohňostroj!!!“ zakričala do ráchania a unesených krikov obyvateľov z ulíc, „vo Vodopádovej je oproti tomuto dokopy nič.“

Ešte nejakých pár minút sa veci diali na nebeskej kopule a po ich utíchnutí, už bolo počuť len vravu zdola z mesta. Mladý muž sklonil krk do normálnej polohy a otočil sa na Fuu. Neustále pozerala do oblohy, akoby tam predstavenie ešte pokračovalo. Oči mala niekam hlboko zahladené.

Jej hrdlo nečakane tíško prehovorilo: „Je to také zvláštne...“
Naozaj to bolo, pretože sa ani len nepohla a neprestávala hľadieť do neznáma. Popravde, Kazekage mlčal. Štyrikrát si prehral v duchu tú vetu, ale nenašiel nejakú rozumnú odpoveď. Prudká a nezvyklá zmena Fuuinho chovania ho troška znervóznila. Je niečo zle?
Evidentne sa dostala do nejakej asi nie moc dobrej emočnej hladiny. Prišlo mu nevhodné narúšať túto situáciu slovami a radšej ju pohladil medzi lopatkami. Akoby sa pod jeho dotykom zatriasla, no on bol rád, že to zabralo a kunoichi sa mrsko obrátila jeho smerom. Jej mimika už vyzerala uvoľnenejšie a hlavne ducha prítomne.
„Si v poriadku?“ zdvihol hánku a jemne ju obtrel o jej líce.

Chcela sa uškrnúť a odpovedať mu, no v tom obaja stuhli. Boli pri sebe nebezpečne blízko, nehovoriac o tom že Gaara mal k nej značne naklonenú hlavu. Para z jej úst mu prekĺzla medzi prsty, čo mal pri snedej tvári, načo rýchlo spustil neposlušnú končatinu. Mal chuť si otĺcť lebku o stenu. Do akej situácie ich to dostal...

„Gaara...“ obláčik pary jej zase vyšiel z pomedzi pier a rýchlo sa stratil.
Znela vystrašene. To ho trocha prebralo a ustúpil krok dozadu, už vtedy nadávajúc si.
„Prepáč,“ ukázal jej chrbát a pretrel si čelo, „prepáč, nechcel som...“
Pod klamstvom si skoro zlámal zuby, čo ich tak zaťal. V posledných dňoch od toľkého sladkého mal citlivý chrup a celkom intenzívne ho rozbolel. Fuu obalil studený púštny vietor a ju striaslo. Sama nevedela, či to skutočne bolo od tej zimy. No i tak sa obaja vydali dovnútra a následne schodmi dole, von z hlavnej budovy.

Atmosféra medzi nimi by bola mĺkva, keby ulice Suny nie sú preplnené ľuďmi. Piesočná populácia sa prechádzala, objímala sa, štebotala. Každý, kto zbadal Kazekageho sa mu uklonil, poblahoprial všetko dobré v Novom roku, veľa zdravia...poznáte to. Gaara úspešne schovával negatívne emócie a chodil po uliciach ako slniečko. Najlepšie na tom bolo, že k Fuu sa miestny chovali podobne a jej nálada sa zvýšila tisíc násobne. Vycerovala zuby všade kam sa pozrela, až kým došli k ich cieľu.

Dvere na dome Kankurovcov sa otvorili a stála v nich pani domáca v snehobielych šatoch s čiernymi fľakmi tu a tam.
„No poďte dovnútra,“ Naku im spravila priestor vo dverách, „strašná zima je vonku.“
Teplotný rozdiel bol pre ňu skutočne intenzívny, lebo ich príbytok príjemne hrial a voňal. Hneď, čo si dvojica zložila teplé oblečenie, Naku oboch privítala objatím a zaviedla do obývačky.

Na Gaaru tam bolo až moc ľudí. Tento rok Kankurovci oslavovali Silvester s Nakiným bratom Shizom a jeho rodinou. Vchádzajúc do obývačky sa Kankurou hodil bratovi do náruče a po ňom nasledovala Fuu. Kankurou vyzeral veľmi oddýchnuto, z čoho na moment Gaarovi skrskla v hlave závistlivá myšlienka.
V miestnosti ďalej sedel Shizo, jeho žena, Ryoko, a ich dvaja synovia sa na koberci hrali so svojimi maličkými bratrancami. Mladíkovi neušlo, že manželia zostali troška napätí z prítomnosti vodcu dediny. Gaara mal čo robiť, aby zadržal znechutený výraz nad touto rodinnou idylkou a vôbec nad všetkým. Zvlášť, keď došiel čas na tie blahopriacie formality. Fuu sa samozrejme usadila k chlapčenskému osadenstvu na koberci a už stískala Shinkiho a Arayeho, čo červenovlasého podráždilo.

Pätnásťročný ninja okamžite nastavil pažu k Fuu a ona ju radostne prijala:
„Ahoj, ja som Shiro.“
„Fuu, teší ma.“
„A ja som Shizo,“ nasúkal sa k nej mladší zo súrodencov.
Obaja bratia si boli veľmi podobní. Asi tak intenzívne ako Gaara s Kankurom. Na ramenách im tancovali ebenové vlasy a vynímali sa na nich aj črty ich tety.

Menší z nich jej energicky potriasol dlaňou a konverzácia sa rozbehla v plnom prúde, pretože bratia boli zvedaví. Otázky chrlili jedna za druhou, keďže Fuu je už od pohľadu cudzinec. Odkiaľ si, kde si sa tu vzala a tak ďalej. Ich otec ich aj okríkol, no jinchuuriky si ich zastala s tým, že ich zvedochtivosť je milá. Zhovárali sa teda o všeličom možnom... o tom ako rodičov dlho prehovárali aby mali psíka, o tom čo dostali na Vianoce a aký famózny bol ohňostroj. Chlapci mali zase od Fuu cestopisné prednášky z miest, ktoré navštívila. Ani jednému, ani druhému sa ústa nezavreli...vlastne ani Fuu sa nezavreli.

Aj napriek tomu, že navôkol Kazekageho bolo rušno, tak cítil sa sám. Aj keď sa jeho brat snažil s ním viesť reč. Márne. Ona sedela naproti nemu a bola príliš ďaleko. Príliš zaujatá niečím iným. Chcel odtiaľ najradšej zdrhnúť a zároveň sa bál, lebo si bol istý, že jeho myseľ zase zaveje tam, kam nemá...

„...chvíľu ešte,“ ozvalo sa z chodby do stromčekom osvetlenej obývačky Inuzukovcov.
„Kiba, však si v tom zrkadle pol hodinu...pusť ma.“
„Ale...ťahaj odtiaľto Yochi!“
„To si nemôžeš tie vlasy nagélovať v kúpeľni? Stejnak vyzeráš jak riť.

„Koľko majú hentí rokov?“ potichu sa spýtala Tanaris, aby ju počuli len tí, čo sa nachádzali v obývačke.
„A to si Yochi hovorí vodca klanu,“ Nagaya sa uchechtol a zdôraznil to slovo, ktoré popisovalo bratovo postavenie v spoločnosti.

Rodina sa zasmiala na handrkujúcich sa bratrancoch, ktorí sa chystali vyjsť do novoročných ulíc. Nagaya s Yuki už pripravení, čakali na nich tak necelú hodinu. Ale údajne jak na nový rok, tak po celý rok a vraj, ak Kiba dnes stretne nejakú rošťandu, bude sa mu dariť celý rok. No hej, musím uznať že v tomto sa za tie roky nezmenil. Tsume však po chvíli hundrania z predsiene trocha došli nervy, zobrala poloprázdnu tácku s koláčmi a vybrala sa do kuchyne.
Nemusím hovoriť, že to sa Ashi už obzeral po svojich deťoch, neveste, neteri a Sasukem. Neschovával smiech a každý, dokonca aj Sasuke, vedel čo bude od hlavnej ženy v dome nasledovať.

„Au, au...mami! Pusť to ucho!“
„Ty zasran jeden, máš skoro dvadsaťdva a chováš sa jak decko. Nagelovanú prašinu a baby zháňať, na to máš čas...ale naučiť sa pratať si posteľ, to nie!“
„Dobre mami, ja si to pôjdem dorobiť hore.“
„A nezabudni si postlať posteľ!“
„Au, au!“
„A ty sa tiež nauč chovať, ty pavián!“
Ozvali sa obaja zborovo: „ROZKAZ!“

A už bolo počuť dupoty hore na poschodie. Obývacia miestnosť vypukla do rehotu a pokračovalo to, keď došla Tsume s nákladom koláčov a spočiatku sa chcela tváriť seriózne, no dlho tiež nevydržala. Skvelá nálada pokračovala ďalej a keď si Kiba splnil upratovacie povinnosti a nastyloval si háro, mladšia populácia Inuzukovcov sa pobrala von. Doma zostala len Tanaris so Sasukem.

Chvíľu potom, čo ostal v dome kľud, ozval sa Ashi: „Tanaris, nechcete ísť aj vy von? Zabaviť sa.“
Jeho dcéra mu darovala podivný pohľad. Odísť von, len tak. Bez malého. Vyhľadala Sasukeho oči, ktoré už ju sledovali a videla v nich tiež nie moc kladný výraz.
„Tak čo?“ prehovoril znova, lebo ticho trvalo pridlho.
Tsume zaujato pozerala na situáciu a ani sa nesnažila to zakryť.
„Ja neviem,“ mladá Inuzuka si začala pomaly šúchať vnútro stehien až ku kolenám, „skôr asi nie.“
„Prečo nie? Veď môžete vypnúť makovičky. Pozri, my sme tu s Tsume, nikam nejdeme a nejaké tie skúsenosti s deťmi máme,“ uškeril sa, „nemusíš sa báť.“
„Ja sa nebojím,“ roztržito sa ohradila, „ja len...príde mi to divné, ísť bez malého niekam.“
Opäť darovala pohľad Sasukemu a chcela v ňom teraz vyčítať niečo iné, ako len rozhodni sa, je to na tebe. Povzdychla si. Ashi však na ňu celkom tlačil a ona nakoniec povolila.
Keď sa za nimi zatvorili domové dvere, obaja zabanbušení vyšli na dvor. Ich stopy v snehu spred hodiny viac primrzli a Sasuke sa postavil presne do tých svojich. Krčivý zvuk tuhého skupenstva vody vybrázdil jeho uši a to už začul aj tie jej vedľa seba.

„Kam pôjdeme?“ vmiesila do tónu dávku zvedavosti.
„Hm...“
Nekonkrétna a bezvýznamná odpoveď u neho zvykom nebola. Chcel byť s ňou tu vonku. V snehu, blázniť sa ako vtedy na štedrý večer. Najradšej by šiel do srdca Konohy, kde sú toľké vianočné ozdoby, ktoré tak miluje alebo navštívil stánok s punčom, ktorý luchá celý týždeň. I keď nebol fanúšik Vianoc, ľudí či alkoholu. Avšak nemohol si to dovoliť. Mohol, ale bez známky fyzického spojenia, ktorého mal dnes opäť málo.

Inuzukovci sú na neho milí, váži si ich a trávenie času s nimi mu nevadí, ba až miestami je príjemný, no aj tak strnuto sedí pri nich. Neustále sa musí kontrolovať, aby nespravil niečo nevhodné i keď mu bolo jasné, že každý člen rodiny im vidí cez pomyselnú bariéru.
Vrátil sa z myšlienok do presneženého dvora a započul mľaskanie. Tanaris naňho pozrela s obočím pokrčeným do nevinného výrazu a on vedel, že punču v meste sa dnes nevyhne...