Láska verzus moc a sila 04

Podľa Indru bola dedina, ktorej mal pomôcť, krásna. Vôbec nepredpokladal, že po takej úmornej ceste sa dostane na miesto plné zelenej trávy, úrodnej pôdy, krištáľovo čistej vody a modrej oblohy. Všade, kam sa ráno pozrel, to len rozkvitalo životom. Lenže ten život sa týkal iba prírody.
Ľudia v dedine hneď na prvý pohľad pôsobili strápene. Navonok sa síce niektorí z nich usmievali, ale z ich zhrbenej chôdze a prepadnutej tváre usúdil, že sa skutočne niečo deje a dôkazy stále pribúdali. Každý z nich v sebe nosil smútok zo straty niekoho blízkeho. Indra veľmi dobre poznal ten pocit. Zažil ho na vlastnej koži, keď mu jeho milovaná matka zomrela pri pôrode mladšieho brata.
Strápené tváre ho neprestávali nasledovať ani cestou k jeho nocľahu. Tam mu umožnili rozhovor so starešinom a jeho vnukom, ktorý od začiatku neskrýval, že ho tu nechce. Nenávistné pohľady a nelogické obviňovanie mu poskytli prvý dôkaz, že pred ním chcú niečo zatajiť. Keby sa nebáli odhalenia klamstva, nesnažili by sa ho vyhnať.
Druhý dôkaz mu poskytla, síce nevedome, starešinova vnučka. Hneď ako povedal, že im prišiel pomôcť, sa na neho dívala ako na spasiteľa. Ako sa hovorí: „Topiaci sa aj slamky chytá.“ A Tamiko sa jej chytila okamžite a odmietala sa pustiť. Visela na ňom pohľadom celý čas, akoby sa bála, že sa zoberie preč a nechá ich čeliť neodvratnému osudu.
Síce sa ho starešina spolu s jeho nasledovníkom snažili presvedčiť, že je to len prihlúple dievča a v hlave má iba bežné nepodstatné dievčenské problémy, ale neuveril im. Dievča hlúpe nebolo a v hlave bezvýznamné myšlienky nemalo. Blázni museli byť oni dvaja, keď sa pred ním rozhodli taký podstatný problém zatajiť. Ešte síce nezistil, aký na to mali dôvod, ale začínal niečo predvídať. Tušil už od svojho príchodu, čo sa asi deje, len nevedel, aký dopad to má na obyčajných ľudí, kým ho starešinova vnučka nezobrala do nemocnice.
O Božskom strome po prvý raz počul ako malý chlapec. Súviselo to s jeho starou matkou Kaguyou, ktorú oslepila moc a posielala ľudí na smrť. Koniec svojho života tí ľudia našli práve vo vnútri Božského stromu. Preto sa jeho otec s bratom dvojčaťom Hamurom rozhodli matku zapečatiť a pri súboji s ňou vznikli vo svete značné škody, ktoré ich otec roky napravoval. Mysleli si, že strom zničili, ale mýlili sa. Ak by sa im to vtedy nadobro podarilo, jeho kroky by práve nemierili na kopec, kde sa znova objavil Božský strom. A nemal by so sebou neodbytnú spoločnosť starešinovej vnučky.

Tamikine drobné kroky nestačili Indrovým, ale aj tak sa nevzdávala a snažila sa ísť po jeho boku. Odmietla ho nasledovať tak, žeby videla iba jeho chrbát. Nechcela, aby ju bral, rovnako ako všetci, ako hlúpe a nepotrebné dievča. Tamiko chcela byť v jeho očiach rovnocenná, aj keď mala stále pocit, že je pre neho iba vzduch. A pre jej srdce to nebol príjemný pocit.
„Nezvládneš so mnou udržať krok a ja kvôli tebe nespomalím,“ pripomenul jej, keď sa znova dostal asi o tri kroky napred.
„Pôjdem tam s tebou,“ zafučala a znova kráčala vedľa neho.
Indra odmietol vziať Tamiko so sebou. Hneď od nemocnice sa vybral na ten kopec. Ju tam nechal stáť a ani sa za ňou neobzrel. Dievčine neostávalo nič iné, iba pozbierať zvyšné kúsky odvahy a nasledovať ho. Porušiť bratov príkaz bola jedna vec, ale nerešpektovať aj nariadenie Rady už bolo horšie. Zato ju môže postihnúť skutočný trest. Samozrejme, že cudzinec nebol nadšený a chcel ísť sám. Tamiko sa však rozhodla jeho slová o tom, že o jej prítomnosť nestojí a bude mu len zavadzať, ignorovať. Rozhodla sa ísť s ním a bodka. Spolu kráčali do mierneho kopca a slnko im svietilo nepríjemne občas do očí. Počasie sa našťastie od rána nezmenilo a aj k obedu slnko neprestávalo príjemne hriať.
Tamiko predtým než starešina zakázal sa ku kopcu vôbec priblížiť, tam rada chodievala. Lesná cesta bola čarovná a panovalo tu upokojujúce ticho. Popri ceste dokonca na niektorých úsekoch rástli maliny s čučoriedkami. Ako malá ich spolu s bratom chodievali zbierať. Vždy sa odtiaľ vrátili celí zafúľaní a matka ich za to zakaždým s úsmevom na tvári vyhrešila. Vtedy bola šťastná...
„Čo je to ninshuu?“ spýtala sa prvú vec, ktorá ju napadla, aby zahnala pochmúrne myšlienky.Neočakávala však, že sa jej cudzinec rozhodne odpovedať. Preto ju príjemne prekvapilo, keď otvoril ústa a začal hovoriť.
„Podľa môjho otca ninshuu spája ľudí. Vďaka tomuto učeniu má človek lepšie porozumieť sebe samému. Dokáže s ním robiť neuveriteľné veci a má pomocou neho viesť svet do lepšej éry. Dá sa však použiť aj ako zbraň.“
V jeho hlase Tamiko pocítila pochybnosti. Akoby neveril slovám vlastného otca a nepovažoval ich za správne. Poslednú vetu však vyslovil bez žiadnej neistoty.
„Človek, ktorý vie požívať ninshuu, musí byť veľmi silný, keď dokáže ovládnuť silu, ktorá zničila našu krajinu,“ povedala s rešpektom.
Spomenula si na slová brata o tom, že pred rokmi ninshuu zničilo ich krajinu, i na reči Ichira o tom aké škody napáchalo.
Nad jej údivom sa len Indra trpko zasmial.
„Učenci môjho otca sú slabí. Nedokázali by to.“
„A ty?“ spýtala sa s obavami.
Vedela, že je Indra silný a určite vie aj veľmi dobre ovládať ninshuu. Zaujímalo ju však, do akej miery a kam až siaha jeho sila.
„Nikdy som nad tým nepremýšľal,“ odpovedal jej nepriamo.
Tamikina zvedavosť ostala stále neukojená, a preto sa mu rozhodla položiť ešte zopár otázok.
„A čo je tá čakra, ktorú si cítil z chorých ľudí?“
Možno aj čakala povzdychnutie alebo prekrútenie očami po jej ďalšej otázke, ale nič neprichádzalo. Nie ako u Kya. Ten by si neodpustil jedovatú poznámku a nazval by ju znova hlúpou.
„Vďaka čakre môžeme robiť pre vás tie neuveriteľné veci. Je to zmes energie, ktorá je prítomná v našich telách a umožňuje nám pomocou ručných pečatí vytvárať techniky, ktoré pomáhajú obom stranám,“ odpovedal.
Pre Tamiko to bolo priveľa informácií naraz, ale dokázala ich našťastie nejako spracovať a vytvoriť si aspoň aký-taký obraz o tom, čo je čakra a čo je ninshuu. Avšak nerozumela jednej veci.
„Prečo si ju cítil práve v nemocnici?“
„To sa práve chystám zistiť,“ odpovedal jej.
Mala na jazyku ďalšiu otázku, ktorá ju zaujímala, ale Indra ju predbehol.
„Tvoj starý otec ako starešina musí byť vzdelaný muž. Prečo o týchto veciach nič nevieš?“
Cítila na sebe jeho prenikavý pohľad, ktorý čakal na odpoveď. Ona mu však nič povedať nemohla, lebo nevedela. Nerozumela tomu, prečo sa Kyo mohol vzdelávať už od malička a Tamiko nie. Prečo mohol tráviť celé hodiny v starešinovej knižnici a ona sa ku knihám nemohla ani priblížiť. Keby nebolo Tayi s Kumiko, nevedela by naozaj nič a už dávno by sa zbláznila. To, že sa môže starať o chorých ľudí, jej aspoň dávalo pocit, že niekam patrí a je potrebná. A hlavne, že nie je iba hlúpe dievča, pripravené roztiahnuť nohy a rodiť deti, ktorých budúcnosť je aj tak zahmlená.
„Učili ma iné veci,“ pokúsila sa zaklamať, a pritom sa vyhýbala jeho očiam. Mäkká hlina sa pre ňu stala viac zaujímavejšou než pekný muž po jej boku.
„Nevieš klamať,“ odvetil jej hneď a dodal, „je veľa miest, kde sa od žien očakávajú iné povinnosti ako od mužov. U nás to tak nie je.“
Nevedela, čo mu má odpovedať. Nikdy ju ani nenapadlo, že v niektorej inej krajine alebo dedine sa od dievčat vyžaduje aj vzdelanie, a nielen rodenie detí. U nich je ako-tak vzdelaných iba pár žien a k nim patrí aj Kumiko, ktorá učila svoju dcéru a po smrti matky aj Tamiko. Ale i tak sa ich vzdelanie nemôže rovnať mužom a ženám v Indrovej dedine.
„Takú krajinu si nedokážem ani predstaviť,“ priznala sklesnuto. Viac sa už o jeho domove rozprávať nemohli, lebo sa blížili k mužom, ktorí strážili cestu vedúcu k ich cieľu.
Kopec strážili traja muži, ktorí sa lenivo opierali o kmene stromov a hlavy mali ukryté pred obedňajším slnkom v tieni. Pri skromnom príbytku, ktorý ich mal chrániť pred zlým počasím, mali opreté farmárske náradie slúžiace aj ako zbrane. Ozajstnú výzbroj v dedine ani nemali, lebo kvôli nehostinnej ceste sa k ich krajine nepriblížili žiadni lúpežníci. A k tomu všetkému u nich panovala harmónia, lebo drobné šarvátky sa naučili riešiť slovne a bez použitia násilia. Preto ostali strážcovia zaskočení, keď videli, ako k nim kráča Tamiko s Indrom. Okrem starešinu a jeho vnuka nemal nikto dovolené sa ku kopcu čo i len priblížiť, a preto vzali do rúk ich provizórne zbrane.
Tamiko si utrela spotené ruky do kimona a snažila sa zahnať narastajúci strach. Nevedela teraz, čoho sa vlastne bála, či trestu alebo Kya. Indra, narozdiel od nej, kráčal sebaisto a hlúpymi dedinčanmi sa nedal zastrašiť. Pokračoval, aj keď na neho muži namierili farmárske náradie a prekvapene sa pozreli na Tamiko. Ju by určite nikdy nečakali na kopci z neznámym mužom.
„Stojte!“ zakričal jeden z nich.
Tamiko na bledej tvári strážcu videla, že sa Indru bojí. A to nemal v rukách žiadnu zbraň. Roztrasení boli však všetci traja. Podobne ako ona, ani muži sa ešte nestretli s niekým, kto mal taký silný pohľad, z ktorého sa im triasli kolená.
„Čo tu chcete?“ spýtal sa iný a snažil sa, aby sa mu v hlase neodrážalo zdesenie. A pritom pohľadom preskakoval z Indru na Tamiko.
„Tamiko-sama, vie váš brat a starešina o tom, že ste tu s týmto mužom?“
Teraz ich slová priamo smerovali na Tamiko. V hlave sa jej začali formovať vety, klamstvá a výhovorky, ktoré by ich možno obmäkčili. Všetky zamietla hneď na začiatku, lebo vedela, že Kyo stráže určite pred tajomným cudzincom varoval. Isto však nečakal, že Tamiko jeho príkaz neuposlúchne a bude mu stáť po boku.
„Pustite nás,“ dokázala zo seba dostať iba dve slová. Tajne dúfala, že sa chlapov ujme Indra, lebo pred ňou nemali žiadny rešpekt a ani sa jej nebáli.
„To nemôžeme, ale vášho brata bude určite zaujímať, že ste sem prišli s ním,“ odvetil jej prvý z nich.
Svojou vztýčenou motykou ukázal na Indru, ale ako rýchlo jeho nával odvahy prišiel, tak hneď aj odišiel. Mužovi stačilo, aby mu Indra opätoval pohľad a okamžite náradie s roztrasenou rukou dal znova dole.
„Vaše zákazy ma nezaujímajú,“ povedal Indra otrávene.
Tamiko si všimla, že sa farba jeho očí znova zmenila na červenú a vtom všetci traja strážcovia padali k zemi. S hlasným buchnutím dopadli na prašnú cestu a ostali bez pohnutia ležať. Stála namieste s otvorenými ústami. V jednu chvíľu sa jej jeden z nich vyhrážal a v druhú už všetci traja ležali bez slova v prachu.
Nerozumela tomu.
Nerozumela ničomu, čo sa týkalo tajomného cudzinca.
A bola si istá, že ešte o ňom nevie všetko.
Keď sa konečne prebrala z prvotného šoku, podišla ku strážcom a kľakla si k ich telám. Vydýchla si, keď zbadala, že sa im hrudníky pravidelne dvíhajú. Oči mali stále pevne zatvorené a nejavili žiadne známky vedomia, ale aspoň dýchali. Okolo nej bez jediného slova prešiel Indra a pokračoval v ceste.
„Počkaj!“ zakričala a postavila sa zo zaprášenej zeme, „čo si s nimi urobil?“
Strážcov nezabil, ale ako ich dokázal bez jedného pohybu omráčiť? Zo všetkých nezodpovedaných otázok a nových zistení Tamiko rozbolela hlava. Preto si prešla prstami po spánkoch a čakala na odpoveď.
„Sú v poriadku,“ odvetil jej a pokračoval v chôdzi. A ona mohla znova sledovať len jeho chrbát.
Tamikine nohy sa rozhýbali samé od seba a nahnevane mierila k cudzincovi. Vedela, že z jej prítomnosti nie je nadšený, ale už nemieni nečinne sledovať umierajúcich ľudí a rozhodne nebude sedieť na zadku, keď umiera Miyo.
„Čo s nimi je?“ trvala trucovito na svojom. Nech jej už z toľkých nových informácií pokojne aj praskne hlava, ale chcela vedieť pravdu.
Tamikine malé kroky ho nakoniec dobehli a znova kráčala po jeho boku. Indra vzdychol nad jej tvrdohlavosťou a pozrel sa na ňu už s normálne tmavými očami. Na malý moment mala pocit, že sa na ňu otočí s jeho červenými očami, ale nestalo sa tak a jej sa uľavilo. Husia koža na rukách jej však z jeho prítomnosti ostala.
„Použil som na nich genjutsu,“ nakoniec povedal. Než sa Tamiko stihla nadýchnuť a spýtať sa, čo to je, Indra pokračoval, ,,genjutsu využíva čakru a vďaka nej sú v bezvedomí bez toho, aby som sa ich čo i len dotkol.“
Potešilo ju, že Indra už sám od seba začal vysvetľovať, lebo všetko chcela spoznať. Aj keď je možné, že jej život kvôli chorobe alebo iným okolnostiam nebude dlhý, nechcela byť len hlúpa žena.
„Takže vďaka tomu necítia ani žiadnu bolesť?“ otázka jej z úst vyletela skôr, ako ju stihla zastaviť. Nemohla si však pomôcť. Aj keby ju muži bez mihnutia oka vydali bratovi, nechcela, aby trpeli.
„Chápeš rýchlo,“ zložil jej nepatrný kompliment.
Na Tamikinej tváre sa objavil drobný rumenec, a preto svoj pohľad namierila znova na zem. Nechcela,aby vedel, že sa neho myslí viac, akoby mala.
Avšak ďalšie Indrove slová nenasledovali, lebo sa konečne dostali k svojmu cieľu...