Zmätený Kazekage 105.

Posedenie v Grill bare naďalej pokračovalo a nakoniec Inuzuka bola rada, že Naruto toto večerné posedenie zosnoval. Konožský ninjovia takto pokope dlho neboli a bola to celkom vzácnosť. Sakura sa občasne pokúšala upútať pozornosť Tanaris a jej dvoch vysnívaných tmavovlasých mužov u stola, no dožila sa len ignorancie. Nenechala sa rušiť a keď počas konverzácie rozprávala ona, uvedomila si že ani moc nemá o čom. Dopyt po otázkach, ktorý patril Tanaris bol len o malom kotlíku a aké je sa o neho starať, keď sa narodí. Miestami sa aj chcela viesť debatu o niečom inom, no pokusy o zmenu témy nedopadli boh vie ako. Predsa za posledných sedem mesiacov sa z role mamy nepohla.
Ako tak uvažovala nad chodom jej materinského sveta, pristavil sa pri nich Shikamaru. Inuzuke stislo pľúca, keď videla jeho postavu flegmatickým krokom ísť k nej a ešte flegmatickejšie rukami schovanými vo vačku. Nara vôbec nemal na pláne ju dusiť, ako si myslela. V podstate sa jej opýtal na triviálne veci, ako sa má, čo synovec a či už je pobalená. Ukázalo sa, že sa postavil zo svojho miesta, aby si len odskočil, nie aby zistil od nej nejaké informácie pre Temari.

Hodiny ubiehali a s nimi ubúdali ľudia pri stole. Tanaris sa takmer s každým dobre porozprávala, rozlúčila a keď padalo skoro desať, u stolu sedeli už len Inuzukovci a s nimi budúci Hyuugovci. Uchiha s Uzumakim boli stále pri malom stolčeku ďalej. Tenten a Tanaris sa stiahli do rohu lavice po súkromnejší rozhovor. Vedomie Tanarisinho odchodu, Tenten tlačilo posledné dni na srdci. Patrila predsa do Konohy. Miestami mala problém cez tieto úzkostné myšlienky počúvať, čo hrdlo jej priateľky hovorí. Pokúšalo ju to, no nehodlala dať znať na sebe svoje pocity a Tanaris to tak ešte zhoršiť.
Keď ručička odbila jedenásť, bola už naozaj pokročilejšia doba a skupina sa rozhodla pobrať domov. Navliekli si na seba bundy a kabáty a na stole zostalo už len prepitné, paličky od jedla a prázdne poháre. Tanaris obmotávajúc si šál okolo krku, podišla ku menšiemu stolu, kde sa pred niekoľkými hodinami uhniezdila dvojica . Obaja vyzerali unavene, Sasuke niekoľko násobne viac ako Naruto.

„Idem už domov, ideš aj ty?"
Vyslúžila si akurát nemý pohľad, na čo žena napaprčene spustila ruky: „Tak inak...kedy pôjdeš domov?"
„Neviem."
Do toho sa pripojil Naruto: „A však ho nechaj. Neboj sa, príde ti domov."
Žena zažmúrila očami a zaťala sánky. Hrudníkom jej prešla zlosť a podráždenie. Takže vie o nich pravdu? O to teraz ale nešlo.
„Pozri sa, aký si rozbitý. Ledva držíš oči otvorené."
„Tanaris..."
„Sasuke, neser ma."
Uchiha len jemne pokýval makovicou a povzdychol si. Naruto v ten moment stuhol, lebo vražedný výraz smerujúci na Sasukeho, bol fakt vražedný. Ibaže ten pozrel pokojne na ňu: „Nerozčuľuj sa."
Myslím, že je každému jasné, že vnútri nej sa búril oceán emócií. Jeho vlny lež narážali len do blondiaka.
„Čo vy, idete s nami, či zostávate?" objavil sa tam Nagaya a prehupol sa zo špičiek na päty.
Bez toho, aby Nagaya vedel, odľahčil okolie a Naruto sa trocha uvoľnil.
„Nie, kľudne choďte, my zostaneme ešte," Sasuke jemne nadvihol ruku.
„Okey," mladík sa zvrtol a odkráčal.
„Fajn, rob ako chceš," precedila medzi zuby a i ona sa stratila.

Nechcelo sa jej zaspávať samotnej, nechcela nikoho obmedzovať. Prudko otvorila dvere od baru a ovial ju silný chlad. Jej spoločníci čakali vonku a ona po ceste k nim sa snažila ukľudniť svoju tvár. Potešila sa, keď sa obrátili jej chrbtom. Všetci sa dali do pomalého kroku preč, až na vysokého Nejiho, ktorému trčali dlhočizne vlasy spod čapice. Jeho bledý porcelánový prst ukazoval smerom na ňu. Hnedovláska nechápala, no cítila niečo, čo ju donútilo sa otočiť. Bola tam vysoká tmavá postava. Dotyčná otrávene pregúľala očami a prešla k nej, medzitým čo sa Hyuuga vyparil.

„Čo sa deje?"
„Nič."
„To nie je relevantná odpoveď."
„Kašli na to."
„Tanaris..."
„Sasuke..."
„Chceš, aby som šiel domov s tebou?"
„Nie," vzdychla si smutne, „ježiš, jasné že áno...ale nebol si s Narutom dlhú dobu. A ja nemám právo ti ani nič zakazovať, len ma to štve."

Na to Uchiha mlčal. V tú chvíľu mu zmätok nepatrne prečesával pramene vlasov. Cítil akúsi stiesnenosť z jej snahy ho nejako sťahovať. Na druhej strane miloval ten pocit, keď sa zvalili do postele a počúvajúc jej dych zaspával. Už len ten pocit, neviem sa rozhodnúť, mu krútil kĺby do opačných smerov. Veci neurčité, nie sú veci. Tanaris ho vymanila z uzatvoreného kruhu tichým hlasom: „Prepáč, prepáč... choď za ním, prosím."

Chabo zdvihnuté kútiky videl, než si ju za driek pritiahol k sebe a studenú dlaň jej schoval v šály na zátylku. Z ľadovej ruky na rozhorúčenom krku hlasno zhíkla. Mrazivý otras medzi oblečením zjemnil intenzitu a obaja sa uchechtli, spájajúc čelá. V tom Uchiha pozorne skontroloval ulicu. Nikto tam nebol. Inuzuka pri pohľade na neho z profilu skrčila čelo. Výčitky svedomia viali jej smerom a našeptávali, koľké nevhodné a zbytočné slová pred chvíľou použila. Akoby jeho vždy studená ruka, teraz umocnená januárovým počasím jej schladila myseľ. Čo do pekla robí za scény? On nebol tak isto dlho doma ako ona. Ba on mal tento rok ešte ťažší než ona. A bude ho ťahať domov potom, čo sa takmer dva roky nestretával s Narutom skrz všetky možné okolnosti? Aj keď už spolu boli niekoľko krát, stále majú čo doháňať.

Havranie oči ju vyhľadali a rozplynuli pochody v hlave. Kútik sa mu uškrnul do zdanlivo arogantného gesta a Tanaris s úsmevom vydýchla: „Dobre bež, až dlho nečaká."
Priblížil sa k nej a takmer zašeptal: „Dobrú noc."
Zrakom preskakoval z jednej zrenice do druhej v tesnej blízkosti. Tanaris mala dojem, že každý jeden sval na jeho tele skamenel a pľúca zastavili svoju činnosť. Nehýbal sa, len oči mu nekľudne behali po jej tvári. Žene sa z toho trocha vytratila zlepšená nálada. Niečo nebolo v poriadku a ona mátala v ňom po odpoveď.
„Sasuke..." pípla po chvíli, „aj tebe dobrú noc potom."

Pochopila, že bozku sa nedočká a tak so sklamaním, ktoré nezakryla, spravila malý krok dozadu a dúfala, že bratia jej ďaleko neušli: „Príď, nebudem zamykať."
Stŕpnuto prikývol a ustupoval dozadu ako ona. Ešte videl jej zamávanie, než vošiel opäť do tepla a vône mäsa. Cítil sa akoby mu niekto natrieskal na hubu. Obviňoval sa, zároveň kdesi vnútri sám seba pochválil. Takmer mu mozog vybuchol, než prišiel k Narutovi, ktorý už bol značne nedočkavý.

„No to ti trvalo, než ste sa vycicmali," uškeril sa na neho.
„Prestaň. Na toto nemám náladu teraz."
„Čo je? Však si bol v pohode," rozložil rukami Naruto a napravil sa, „Tanaris je naštvan-"
Vybehol po ňom: „Nechaj to tak!"
Dlaňou si okamžite prikryl čelo. Uchiha síce nevidel, no cítil nebesky modrý pohľad vypúlený smerom na neho: „Dóóbre, kľud. Prepáč."
Sasuke si pre seba zavrčal a pošúchal si tvár. Hnev bol jeho priamou súčasťou, ale ten ktorý prichádzal v kombinácií ňou býval neúnosný. Nenávidel v tomto momente celý svet.

„Isto mi nechceš mi o tom porozprávať?" začal jinchuuriky líščieho démona opatrne, nahýbajúc sa dopredu, „už si sa viac krát z toho vyzul."
„Povedal som, že veci budú v poriadku."
„To určite," zatváril sa dosť pochybovačne a ironicky, „sa pozri na seba, ako sa ksichtíš. Ja viem, že som nevšímavý debil, ale Sasuke...myslím, že sa až moc dobre poznáme."
Blondiak kukal na neho spod nadvihnutého čela a očakával, čo sa bude diať.
„Uzumaki..." zabručal.
Ten sa natiahol na sedačke so zdvihnutou rukou: „Slečna?"
„Och bože," Sasuke si ešte viac prikryl čelo, vedel totižto čo bude nasledovať.
„Slečna, mohol by som vás poprosiť saké?"

„...no to ti trvalo," zvolal Kiba, „som si myslel, že nás ani nedobehneš. A to sme šli schválne pomaly."
Tanaris kopla do vrtule a pobehla pár metrov, aby bola čo najskôr pri nich. Tenten s Nejim sa držali za ruky a stojac vedľa členov klanu Inuzuka, sledovali ako Tanaris hopsá slaboružový šál.
„Pardon, zdržala som sa."
„V pohode," mávol bezducho rukou Yochi a slimačím krokom sa pohol.

Nohy ostatných sa k nim pridali, no Tanaris zostala aj tak ako posledná. Potrebovala jednoducho pokoj. Usporiadať si mnohé a pritom čas jej na to už dávno vypršal. Sasuke sa teraz nechoval normálne. A nechová sa tak už pár dní. Aj možno tuší, ale nechce si to pripustiť. Najhoršie je, že o takejto dobe za dva dni, bude už na ceste do tej prekliatej Piesočnej. Ani jej to neprišlo uveriteľné. Že po tom stereotype, ktorý však milovala sa všetko zmení. Žiadna Vírivá, žiadna Konoha, žiadny Sasuke. Zmizne dvor plný psov, s ktorými vyrastala, zmizne príjemné teplé leto, zmizne jej rodina. Prekračovala ako keby ste jej dušu vyrvali zvnútra.

Siluety osôb pred ňou viedli nejakú žhavú tému. Smiali sa, ba až takmer húkali, čo bolo o tej hodine trocha neprístojné. Evidentne sa dobre zabávali, no k nej ani štipka eufórie nedorazila. Jediný, kto nevyzeral že sa zapája, bol Neji. Niečo povedal svojej polovičke, ktorá ho trocha odignorovala a zrazu zastal. Nepohol sa do doby, než mladá mamička bola v jeho úrovni. Značná medzera medzi nimi a skupinou prišla vhod. Tichá atmosféra muža zahriala.

„Čo tak hulákajú?"
„Kiba a Tenten majú nejaké nevybavené veci z misie," pousmial sa.
Tanaris sa aj chcela opýtať o čo sa jednalo, no Neji zamedzil jej priestor: „Tanaris..."
„Áno?" zas a znova ten Nejiho skrúšený pohľad, ktorý dnes večer videla nejeden krát, „Neji, si v pohode? Dnes na to moc nevyzeráš."
On mal hlavu zvesenú a volil slová. Nemal problém vyjadrovať veci logické, ale pocity šli vždy ťažšie. Mixovali sa mu slovné spojenia, no keď ich dal do vety, prišli mu hlúpe, ba až moc expresívne. Povzbudila ho: „Šup, hovor. Veď sme tu len my."
Neji zastal a zamumlal: „Mám starosť o teba."
Kunoichi sa prehnalo prekvapenie, zármutok, rozruch a radosť v jednej sekunde. Hotová horská dráha.
„Vieš," myšacím krokom pristúpil bližšie, „dnes boli všetci v Grill bare slepí."
„Ach, Neji..." hlesla Tanaris a zrak odvrátila mierne od neho.
Následne pomaly natočila obličaj naspäť: „Neviem, čo ti mám na to povedať. Nemôžem nič urobiť."
„Prepáč, že to vyťahujem. Hovoril som aj so Sasukem. Ale ten je zamlklejší než normálne," prišiel úplne k nej a chytil ju za ramená, „chcem len, aby si vedela že som tu pre teba. Ja aj Tenten. Kedykoľvek. Stačí poslať správu zo Suny."
„Ďakujem," smutne sklopila zrak.

Obavy ho napĺňali a z jej celkového dojmu, ktorý vyžaroval depresiu, sa mu robilo nevoľno. Nezaslúži si byť takto. Prial si to zmeniť...ako mnohí iní.
Pošúchal jej dlaňami ramená a ona mu nečakane vletela do náruče raketovou rýchlosťou. V šoku zatackal, až sa takmer pošmykol na ľade. Tlmený vzlyk sa predral cez jeho bledošedú bundu a jej trasúci sa hrudník bubnoval do toho jeho. Postupne sa z hlasného dýchania stal srdcervúci plač. Hyuuga bolestne sklopil viečka a pohladil ju po hnedom závoji, konečne jej opätujúc objatie.

„Nechcem, nechcem tam ísť, Neji."
„Mrzí ma to..."
„Tu mám všetko."
„Ja viem..."

Nadával si za také sprosté odpovede, no mozog mal odstavený. Nenacházal v tejto situácií správne slová, aj keď sám toto spustil. Keby bol vedel, ako sa to vyvŕbi, ani by nezačal. Uši mu lámalo Tanarisine zahýkavanie sa do tkaniny zimného kusu oblečenia, ktoré zároveň nasávalo jej slzy. Nedokázal jej pomôcť, aj keď si to veľmi prial. Nemohol jej predsa povedať, že to bude dobré, keď vedel, že je to zaručene lož. Vydral zo seba len jej meno a pritisol si plačúcu kôpku nešťastia viac tesnejšie.
Nechal jej nejakú chvíľu, než sa jej dych viac ukľudní a to už siahal do vrecka bundy po vreckovky. Inuzuka sa odtiahla prikrývajúc si nos, lebo bol celý ako inak osoplený. Oči mala behom tej malej chvíle spuchnuté a neskutočne červené. Tanaris sa obzerala, kde zmizli ich druhovia a potom zbadala mokrú škvrnu na mužovom hrudníku: „Bože môj, to čo som urobila tvojej bunde."
Hyuuga si pozrel na hrudník a rozosmial sa. Pookrialo ho, keď započul aj jej smiech: „Neji prepáč, ja ti to operiem."
„Nie. Prestaň," podal jej vreckovky, „tu máš."
Skromne poďakovala a utrela si vlhké dutiny. V mraze štípali tak ešte viac než normálne. Inuzuka si doutierala nos a obzrela okolie. Nehlučný vánok sa zaprel o jej bielka a tentokrát príjemne zastudenil, vysúšajúc ich od nadbytočných tekutín.
„Och, je mi lepšie..."
„Je? To som rád," spadnutý kameň zo srdca predchádzalo prekvapenie.
Na lícach ženy sa rozprestrel úsmev. Neji je skutočný priateľ do dažďa a ona sa v tom znova utvrdila. Na to poďakovala tak potichu, že si to Neji takmer pomýlil so ševelením ovzdušia. V jej zreniciach však prečítal omnoho viac. Levanduľové oči si ju láskavo prezreli a Tanaris tými svojimi naznačila, aby sa dali pomaly do kroku...

„...ani na to saké nemysli," ukázal Uchiha výhražne prstom.
Nedal však do toho toľkú strohosť, koľká by sa od jeho osobnosti čakala.
„Ale ba," Naruto zavrtel hlavou naširoko rozvalený v žltom kresle, „obaja vieme, ako to s tebou je, keď si pod parou."
„Naruto, prestaň. Prosím."
„Ty prosíš? Nie. Inak so mnou hovoriť nebudeš," doteraz sa potmehúdsky usmieval, no naraz zvážnel, „a ja mám starosť. Aký má význam sa s tým sám trápiť? Je to také strašné, že to nemôžem vedieť?"
To bola otázka na zamyslenie. Ľudia by asi odpovedali rôzne v závislosti od morálky. Pretože on by v situácií seba a Tanaris videl riešenie až rozprávkovo jednoduché. Sebecké, ale jednoduché. Sasuke to radšej nechal ako rečnícku otázku. Vzduch okolo nich tak nechal nezvučný.
Čašníčka už im niesla tú prekliatu tekutinu, čo mu rozväzuje jazyk. Naruto dobre vedel, čo robí a Sasuke si bol vedomý, že tomuto nevie vzdorovať. Alkohol u neho nechutne búra mantinely. A preto sa ako správny najlepší kamarát hneď postaral o to, aby mal čiernovlasý naliate a pekne nachystané rovno pred ním: „Na zdravie."
„Nemám ťa rád..."

Saké sa postupne míňalo a koľko času ubehlo, to ani jeden z nich nevedel povedať. Tomu líščiemu prevítovi to vyšlo presne podľa plánu. Sasuke mal kruhy pod očami teraz skôr červené od tepla a lež to bola ťažká téma, pod vplyvom to šlo ľahko. Až moc ľahko. Neprišlo mu to prirodzené, no aj tak ho to nútilo. Aj tak mal tú potrebu. Mal chuť hovoriť a hovoriť. Mal stovky vecí na jazyku, tisícky v hlave a milióny v srdci. Toľko toho bolo, čo mu teraz chcel povedať. Téma a slová sa mu plietli ohľadom jeho času prežitého s ňou. A s ním. Aký poklad to je. Aká radosť to je. Nepoznaná, náročná, ale úžasná.
Uzumaki sedel proti nemu, podobne pripitý ako on sám, ale nebolo slova, čo by nerozumel alebo prepočul. Jeho najlepší priateľ ho načúval a jeho vrodená empatickosť ho trocha ponárala do bezmocnosti. Čo by on robil na jeho mieste? Keby Hinata musela za niekým iným? A nedajbože, ešte dieťa s ním mala. Predstavy takej nechutnosti sa mu rozmazávali pozornosťou, upretou k jeho najväčšiemu rivalovi a najdrahšiemu priateľovi v jednom.

„...zdral by som ho z kože zaživa," Sasuke šepol po drobnej chvíli, čo sa odmlčal a horúčava v tvári mu naznačovala, že viac saké už nemôže, „neznášam, nenávidím ho..."
Naruto nervózne pošúchal zadok v sedačke. Aj on by na jeho mieste neznášal Gaaru. I tak si ale nevedel si predstaviť, že by k nemu mal takú zášť, akú k nemu prechováva Sasuke. Celkovo jeho situácia bola tak ťažká, že mu nešlo si ju predstaviť. Aj keď sa snažil ju aplikovať na seba a svoju milovanú Hinatu. Nie, to proste nešlo.
„Asi nemám ako pomôcť, však?" prehovoril do ticha, ktoré medzi nimi uviazlo.

Muž naproti nemu neverbálne súhlasil. Nikto z ich priateľov nemal tú moc. Ani mať nebude. Naraz si nádejný budúci Hokage uvedomil, že dnešné mecheche v Grill bare asi nebol najlepší nápad. Impulz okamžite sa ospravedlniť Tanaris v ňom skrsol ako blesk počas bezoblačného dňa. Nuž, jeho ako také posledné zlomky triezvosti ho ale varovali, nech nechá veci, ako sú. Sasuke preklínal Kazekageho, predstavoval si ako trpí, tak ako trpela ona. Temnota v jeho vnútri a túžba po tom skriviť mu každý vlas na tele sa nebezpečne plavila v jeho žilách. Až sa mu z toho takmer začiernilo pred očami. Naraz pocítil, ako do neho niekto strká.
„Sasuke?" snedá Narutova ruka sa od neho odťahovala.
„Prepáčte, že vás ruším," čašníčka sa trocha stiahla od Uchihu.
„Poď, Sasuke. Zatvárajú."
Obaja sa tak akosi krivolako postavili, spoločne zaplatili a vykráčali von na ulicu. Za ich chrbtami zaznel zvuk zámku a zatiahnutie závesu.
„Jáááj," Naruto sa povystieral, „som taký naliaty, že mi ani zima nie je."
Uchiha súhlasne hmkol. Bol rád, že sa mu krv už toľko nebúrila. Mal chuť tak rozbíjať každú vec okolo seba. Cesta sa ale zdala byť akási až príliš pomalá. Utlačený sneh pri ich krokoch nevydával žiadny zvuk. Panovalo medzi nimi relatívne ticho, dokým Naruto sa znova neozval: „Vrátiš sa potom zo Suny do Konohy?"
„Ach," Sasuke s trocha zúfalým podtónom vzdychol.
Už nechcel odpovedať na otázky v tomto stave, lebo to všetko ide von. Navyše mu vadilo toľké horko, čo mal v tvári.
„Prídeš, dúfam."
„Naruto..."
Kolená menovaného sa zastavili: „Dobre, dobre už ťa nechám...pre dnešok."

Podnapitého mátalo ďalej pokračovať v dialógu, no nejakým spôsobom sa mu poradilo zatnúť sa. Na jednej z ulíc sa ako každý opití kamaráti lúčili jak nie hodinu, po ktorej značne naliaty Sasuke dokráčal k domu Inuzukovcov. Brnelo mu v končatinách a rovnovážny orgán v tele kričal o pomoc. Bola to predzvesť, že zajtra mu nebude najlepšie. Zaklonil nemotorne krk do okna, kde spala Tanaris so Segawom a jeho dosť utlačené racionálne ja ho napomenulo. Isto dostane vynadané. Už ju videl ako funí, stojí a kričí. Pobavene, no s nespokojným stonom sa namáhavo vydal preč z dvora krotiteľov psov.