Plnia sa vianočné želania a či nie?

„Statočná princezná vytasila svoj meč a hrdinsky bránila svoj národ pred nepriateľmi. Nielenže porazila všetkých zloduchov, ale zachránila aj celé svoje kráľovstvo. V jej zemi opäť nastal mier.“ Sakura zatvorila rozprávkovú knižku a postavila sa z kresla vedľa postele.
„A to je koniec. Dobrú noc, chrobáčik.“
Priklonila sa k posteli a dala dcérke na čelo pusu.
Sarada sa usmiala a potom sa ticho spýtala.
„Mami?“
„Prosím.“
„Tá princezná je hrdinka, však? Ako náš ocko.“
Sakura sa pousmiala.
„Áno, aj náš ocko je hrdina. Taký istý ako z rozprávky. Síce nechráni kráľovstvo, ale našu dedinu, aby sa obyvatelia cítili bezpečne.“
„A mami?“
„Prosím.“
„Majú aj hrdinovia voľný čas?“
„Prečo sa na to pýtaš?“ Sakura odloží knihu do poličky medzi ostatné.
„Vieš,“ Sarada stisne rukami paplón, očami na okamih mihne bokom a znova vráti pohľad na mamu.
„Priala by som si, aby bol ocko s nami na Vianoce.“
Sakura sa pousmeje, vráti sa k posteli a pohladí ju po vlasoch.
„Ocko tu určite na Vianoce bude.“
„Myslíš, že keď si to budem želať, splní sa to?“
„Určite sa to vyplní,“ prikryje dcéru, zhasne svetlo a zaželá jej dobrú noc.
Sarada si ľahne na bok a zavrie oči.
Sakura príde do svojej izby, prejde k oknu a pozerá sa von na oblohu pokrytú hviezdami. Potom sa pozrie nižšie, kde sa na zemi pod lampami ligoce biely sneh.
„Veľmi si želá tu mať otca na Vianoce. Prosím, Sasuke, príď!“ obracia sa s prosbou opäť na nebo.

Skoro ráno zobudí Saradu vôňa čerstvo upečených sušienok. Okamžite vyskočí z postele a zíde dole schodmi.
„Ocko?“ rozhliadne sa po miestnosti. No v kuchyni stojí iba Sakura v zástere a vyberá plech z rúry.
„Upiekla som sušienky. Poď sa najesť a pripravím ti aj mlieko.“
Kým sa Sakura otočí, dcéry už niet. Kráča po dome, až kým ju nenájde medzi dverami v obývačke.
„Ocko?“ pokrikuje na neho šťastne, no nik sa neozýva.
Sakura si k nej kľukne a chytí ju za rameno.
„Poď si dať sušienky s mliekom a necháme aj ockovi.“
Keď sa postaví, tak ju dievčatko so sklopenými plecami nasleduje.
Po raňajkách si Sarada sadne k oknu a pozerá sa von čakajúc na Sasukeho.
Prejdú dlhé hodiny. Sakura za ten čas stihne upratať kuchyňu, navariť obed a pripraviť sa na vianočné pečenie.
„Dcérka moja, poď sa naobedovať,“ zavolá ju k stolu.
„Nie som hladná,“ odpovie Sarada smutne a s rukou opretou o parapetnú dosku pozerá z okna.
„Tak mi poď pomôcť s pečením. Môžeš vykrajovať cesto na perníčky,“ snaží sa ju povzbudiť Sakura, no Sarada sa od okna ani nepohne.
Sakura sa ju celý deň snaží nejak rozptýliť, aby toľko nemyslela na otca a nečakala ho. Bojí sa totiž, že ju sklame a nepríde.
Keď Sakura vytiahne podvečer posledný plech perníkov z rúry, privonia k nim a s úsmevom hodí pohľad na svoju dcéru.
„Hmm... Tak perníčky sú hotové, ale potrebujem niekoho, aby ochutnal, či sú naozaj dobré.“
Sarada odíde od okna, rýchlo si jeden vezme a zahryzne do neho.
„Tak ako, pani šéfkuchárka? Podarili sa?“
„Áno. Trochu horúce, ale sú dobré,“ povie dievčinka povýšenecky.
„Ó. Ďakujem, pani šéfkuchárka, za pochvalu. Som rada, že som naplnila vaše predstavy. A teraz sa, prosím, posaďte k stolu, madam. Budeme večerať,“ snaží sa vtipkovať Sakura.
Zo Saradinho úsmevu sa razom stane smútok a skleslo povie: „A nepočkáme ešte na ocka?“
„A čo keby sme to urobili takto. Moja šéfkuchárka sa teraz navečeria, aby keď príde ocko, mu mohla odporučiť to najlepšie jedlo. Súhlasíte, slečna?“
„No dobre.“
Sarada si skleslo sadne k stolu a pomaly večeria.
Čas plynie a Sasuke stále neprichádza.
Sakura prejde do Saradinej izby, aby jej rozostlala a pripravila ju na spánok.
„Sarada, už je neskoro. Choď sa umyť a prezliecť. Je čas ísť spať!“ kričí na ňu zhora.
Sarada oblečená v červeno-čiernom pyžame sa smutne dotacká do postele a Sakura prejde ku knižnici.
„Tak ktorá rozprávka to dnes bude?“
„Žiadna,“ povie tichým, smutným hláskom Sarada, „som unavená. Dobrú noc mami.“ Zababuší sa do periny a ľahne si na bok.
Sakura si smutne povzdychne. Zhasne svetlo a zatvorí dvere. Potom zíde dole, aby spratala zo stola. Keď položí špinavý riad do drezu, otočí sa na stôl s fotkami, kde je aj tá Sasukeho. Usmeje sa a v mysli si želá, aby tu už bol.

Je vianočné ráno. Sakura, ako každý deň, pripraví svojej dcére raňajky, kým sa umyje, prezlečie a zíde dole. No Sarada sa v nich len prehrabuje a nič nezje.
Vtom sa ozve kopanie na dvere. Sarada vystrelí od stola a rýchlo beží otvoriť.
„Ock...“
Vo dverách však stojí Naruto v oranžovej zimnej bunde s rukavicami na rukách, v ktorých drží nádobu.
„To nie je ocko, ale náš Hokage,“ oznámi smutne Sarada, hoci má Uzumakiovcov rada a odíde od dverí.
„Aj ja ťa rád vidím, maličká,“ pozdraví s vrelým úsmevom Naruto.
Potom k dverám príde Sakura.
„Ospravedlň ju. Čaká na Sasukeho.“
„Ešte tu nie je?“
„Vidíš ho tu niekde? Teda prepáč, nemyslela som to tak. Len som z toho unavená. Sarada sa na neho stále pýta a ja už neviem, ako ju mám rozptýliť.“
„Sasuke príde. Uvidíš,“ snaží sa Naruto povzbudiť Sakuru. „Mimochodom, toto je od Hinaty. Posiela nejaké vianočné koláče, vieš, že je vynikajúca kuchárka a má vás rada.“
Podá jej nádobu.
„Ďakujem. To je od nej milé,“ a vezme si ju do rúk. „Tento rok budete u pána Hiashiho?“ pýta sa Sakura.
„Nie. Hinata má komplikované tehotenstvo. Nechcem ju ťahať v zime až k nim. S Hanabi prídu k nám.“
„Rozumiem. Veď som jej to sama vlastne odporúčala, aby na seba dala pozor. Tak šťastné a veselé Vianoce,“ a rozlúči sa so svojím verným priateľom.
„Dcérka, teta Hinata nám posiela koláče. Poď ochutnať,“ zavolá ju.
Sarada príde do kuchyne, jeden si vezme a odíde späť. Zvyšok celého dňa trávi vo svojej izbe.
Pomaly sa stmieva. Sarada sedí za stolom a maľuje si, keď vtom počuje otváranie dverí a hlas, ktorý by spoznala všade.
„Ocko...?“ povie si najskôr pre seba v domnienke, že sa jej to len zdalo.
No čím dlhšie načúva, tým si je istejšia.
„Ocko!“ Položí pastelku na stôl a zbehne rýchlo dole. Keď ho Sarada poriadne vyobjíma, všetci traja zasadnú k slávnostnému stolu.