Posledná strana

Oblizol si prst a prevrátil stranu. Chvíľu si prezeral obrázok a prevrátil ďalšiu. List za listom prechádzal knihou. Nejaký čas to trvalo, lebo bola hrubšia než tá prvá. Na poslednej strane zostal kus prázdneho miesta. Bolo treba ho zaplniť. Nevytiahol však farby ani ceruzky. Vzal štetec, namočil ho do atramentu a pustil sa do písania. Napriek pokročilému veku mal pevnú ruku. Drobné úhľadné písmo zapĺňalo zostávajúci priestor. Občas zastavil, aby sa zamyslel. Nie však často. Všetko mal už dlho premyslené. Posledná čiarka. Spokojne odložil štetec.

„Ale, ale... že by som bola svedkom jedného z legendárnych úprimných úsmevov?"
„Čože?" Zdvihol oči. Vo dverách stála starenka so snehobielymi vlasmi.
„Ach, ahoj kráska. Áno, pristihla si ma."
„Nechápem, prečo ma tak stále voláš. Pozri na mňa. Vieš, koľko už mám rokov? Dnes máš narodeniny, tak by si si to mal vedieť odrátať."
„To bola prvá prezývka, ktorú som vymyslel a ktorá sa adresovanej osobe aj páčila. Na taký úspech sa nezabúda. Budeš kráska, až dokým nezomrieš a nerozpadneš sa na prach.
„A zbohom romantika! Ale ja viem, ako to myslíš. Ďakujem za kompliment, ty starý dedulo."
Zavrel knihu a podal jej ju. „Vezmi mi ju, prosím. Práve som ju dokončil a chcel by som ju dnes na slávnosti ukázať pár ľudom."
„Keď už hovoríš o slávnosti, máš všetko pripravené."
„Vlastne nie, musím si ísť dať skrátiť oblek. Dnes som si ho skúšal a nechcem mať rukávy od polievky. Navyše mi zostáva ešte zopár nedokončených vtipov."
„Tak to už by si mal ísť."
„Veď už sa aj zbieram."
„Mám ťa rada. Ahoj."
„Ahoj."

Hoci svietilo jasné slnko, bolo chladné novembrové dopoludnie. Míňal ľudí s farebnými šálmi a rukavicami. Z komínov stúpali obláčiky dymu. Nachvíľu sa pristavil a pozoroval scenériu. Možno by z toho mohol byť pekný obraz. No, ale rukávy nepočkajú. Cesta pomaly ubiehala ale zdala sa mu dlhá. Zrovna prechádzal okolo Ichiraku. A vlastne, prečo nie? Veď už je skoro obed. A o chvíľu už sŕkal teplú polievku. Popritom vytiahol z vrecka poznámkový blok.
„To máte na večernú oslavu?"
Nepamätal si, že by mladú čašníčku už niekedy videl. Bola sotva dospelá.
„Áno, nejaké poznámky na prejav. Ako každý rok."
„Ja viem. Niektorí ľudia sa tvária urazene, ale mne sa Váš štýl páči."
„Ohm, tak to ďakujem."
Všetko sa tu mení. Zostane vôbec niečo tak ako bolo. Ešte aj ten kameň. Pozeral sa na monument Hokage-ov. Koľko tvári tam za jeho život pribudlo? Akýsi zvláštny pocit mu sťahoval hrdlo.

Prišiel ku krajčírovi, nechal sa obslúžiť a zvyšok dňa sa mu nejako prelial cez prsty. Ani si neuvedomil, ako a ocitol sa v spoločenskej miestnosti. Na poslednú chvíľu si ešte zapísal pár vtipov.
„Tak vás teda všetkých vítam." Inojin, hlavný organizátor, celú slávnosť moderoval. „Som veľmi rád, že ste si urobili čas, verím že tu spolu strávime príjemné chvíle..."
To je naozaj môj syn? Pripadá mi veľmi starý. A jeho dcéry už sú skoro dospelé. Kedy sa to všetko stalo?
„..tak že vám prajem dobrú chuť."
Rozozneli sa hlasy hovoru. Ľudia sa uvoľnili a pustili sa do rozmanitého jedla. Rozhliadal sa okolo seba a snažil sa nájsť známe tváre. Vedľa seba mal manželku, oproti sedel syn aj s rodinou.
Hostia pomaly dojedali. Inojin sa znova chopil mikrofónu. „Vidím, že pomaly sa budeme môcť presunúť k ďalšiemu bodu programu. Poprosím veľký potlesk pre nášho oslávenca." Miestnosťou sa ozývalo tlieskanie. Na synov pokyn vstal.
„Tak otec, po minuloročných skúsenostiach sme sa rozhodli, že trochu zmeníme taktiku a necháme gratulantov povedať, čo majú na srdci skôr, než ich svojim šarmantným spôsobom pourážaš." Hostia sa decentne zasmiali.
„A rovno si ťa beriem na paškál ja. Máš už sedemdesiat rokov a stále si skvelý ninja, otec a starý otec. Nikoho si nevážim viacej než teba."
Darovaný obraz ho prekvapil viac, než čakal. Vedel, čo dostane. Musel predsa synovi pár týždňov pózovať. Ale človek ktorý bol na obraze nemohol byť predsa on. Pohľad na dokonale vyobrazenú zvráskavenú tvár mu pôsobil rovnako umelecké potešenie ako i osobnú úzkosť.
„Zdá sa, že to konečne prišlo, syn môj. Maľuješ lepšie než ja." Zdalo sa mu, že slová ho v hrdle tlačia. „Ďakujem ti."
„Tak teda" Inojin evidentne nedokázal zakryť hrdosť v hlase „poprosím ďalších gratulantov."
Stál vpredu na javisku a ľudia z dlhého radu k nemu postupne prichádzali. Zrazu zisťoval, odkiaľ sa mu niektoré tváre zdali povedomé.
„Ďakujem pekne. Áno, poznal som tvojho starého otca.. áno, bola, bola so mnou na tej misii to bola náročná situácia."
Deti a vnúčatá starých známych. Príliš starých.
„A teraz je tu chvíľa, na ktorú všetci čakáme. Prosím ťa, otec, buď na nás milý. Mikrofón je tvoj."

Postavil sa na miesto, poznámky si rozložil na rečnícky pult. „Vítam vás." Očami hľadal otvárací vtip. Nemal ich správne uložené. Pohľad mu zavadil o vlastnú ruku. Pokožka krehká ako papier, popretínaná tisíckami vrások sa modrala občasnými popraskanými žilkami. „Ja.. vítam vás tu." Pozrel na ľudí, pozrel do poznámok. „Toto nepôjde. Ospravedlňte ma na sekundu." Ako opúšťal pódium, z publika sa ozývalo znepokojené mumlanie.
„Si v poriadku?" Ino vyzerala ustarostene.
„Isteže, kráska. Mohla by si mi ju podať?"
Na pódium sa vracal z obrázkovou knihou v ruke.
„Odpustite mi to prerušenie. Pôvodne som mal v pláne, podľa tradície vás počastovať mne vlastným humorom. Rozhodol som sa ale, že dnes urobím výnimku."
Zopár rúk povzbudivo zatlieskalo.
„Musím sa priznať, že mnohých z vás som ešte pred pár hodinami nespoznával. Pribúda vás a rastiete rýchlejšie, než stíham sledovať. Po gratuláciách som si ale uvedomil, že pravdepodobne s každým z vás som nejakým spôsobom spojený. Preto mi prišlo vhodné dnes vás neuraziť ale aspoň raz povedať, čo pre mňa tieto putá s vami znamenajú. Svoju prípravu síce nepoužijem ale našťastie mám náhradný materiál."
Otvoril knihu na poslednej strane a začal čítať. „Toto je moja druhá obrázková kniha a prišlo mi dôležité doložiť k nej aj pár slov. Sú v nej zachytení všetci moji priatelia a rodina. Mnohí z nich už žijú len na mojich obrázkoch a v spomienkach."
Zdvihol oči a videl ako mu z davu prikývlo zopár starých usmiatych tvárí.
„Jeden z nich obrátil môj život naruby a ja mu za to budem do konca života vďačný. Toho dňa som spoznal priateľstvo a dôveru. Nielen vďaka nemu, ale aj mnohým iným. Moje meno je Yamanaka Sai a býva predmetom zábavy, že som prijal meno svojej ženy. Mne to ale nevadí, lebo to meno je dôkazom, že mám rodinu. Rodinu, ktorú som roky nepoznal. Kniha zachytáva okrem priateľov moje vnúčatá, môjho syna a jeho ženu a v neposlednom rade Ino, moju krásku." Zavrel knihu a pozrel sa priamo na ňu.
„Ďakujem ti za život, ktorý so mnou žiješ. Ďakujem, že si mi dala spoznať lásku. Milujem ťa. Prepáč, že ti to nehovorím častejšie."
Stará žena so slzami v očiach prikývla.
„A milujem aj všetkých vás. Dnes som si uvedomil, že svet sa mení akosi rýchlo. Nechcel som premrhať príležitosť povedať vám, čo pre mňa znamenáte."
Chvíľu to vyzeralo, že miestnosť zamrzla.
Ktosi začal tlieskať. Ktosi iný sa pridal. O chvíľu celá miestnosť burácala potleskom.